Crip dejiny: ich vymazávanie a filmy, ktoré ich uchovávajú
Audio verzia článku
Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii
Tikanie hodín sa hlasno ozývalo v školskej triede, v ktorej som na vozíku sedela len ja a hneď oproti moja učiteľka dejepisu. V jej tvári sa zračila absolútna rezignácia. Dlhým nalakovaným nechtom mi ukázala, ktorú odpoveď v písomke mám zakrúžkovať. Rukou, ktorá mi toho času už takmer neslúžila, som prešla po papieri ako Vec z Addamsovcov a označila som správnu možnosť.
Približne takto prebiehal dejepis počas celého môjho štúdia už od základnej školy. Na mojich školách som bola známa tým, že som v každom predmete excelovala. Lenže dejepis mi nikdy nedával zmysel. Príbehy, ktoré mi predkladali učebnice, na mňa pôsobili deravo, kvôli čomu som nevedela sledovať logickú postupnosť. Akoby mi niekto tvrdil, že ručičky tých hodín v našej triede sa hýbu bez ozubených koliesok. Lenže keby učiteľky dejepisu dali päťky školskému géniovi, povedalo by sa, že si na mňa zasadli, lebo je nemožné, že by som si nič z tohto predmetu nezapamätala.
V detstve som svoj problém s dejepisom nevedela definovať, ale dnes si ho intenzívne uvedomujem. Kameň úrazu nebol v tom, že by som zabúdala na dejiny, ale v tom, že dejiny zabudli na mňa. Kurikulum nikdy neobsahovalo príbehy o tom, ako zdravotne znevýhodnení ľudia zmenili svet, a ak aj áno, nikdy dané osobnosti neoznačili ako zdravotne znevýhodnené ani inak nespomenuli ich postihnutie. A to ani v školách pre zdravotne znevýhodnené žiactvo, kde som študovala ja. Čo sme sa len tak zjavili v predchádzajúcej generácii ako najnovší variant vírusu? Akoby sme doteraz vôbec nežili, ničím sme neprispeli svetu a teraz je veda nútená vyriešiť našu existenciu.
Použiteľní ľudia
A tak som začala pátrať po odpovedi na otázky: Ako mohla z povedomia spoločnosti zmiznúť história najpočetnejšej menšiny na svete? A čo to pre nás – pre zdravotne znevýhodnených ľudí – znamená? Ponorila som sa teda do práce zdravotne znevýhodnených dokumentaristov, ktorí sa pokúšajú miznutie našej histórie zvrátiť.
Práve miznutiu histórie zdravotne znevýhodnených ľudí sa venuje dokumentárny film Disposable Humanity (Použiteľní ľudia, 2025). Vytvorili ho filmár a režisér Cameron S. Mitchell, ktorý si kvôli chronickým bolestiam chrbta vytvoril špecifický štýl držania kamery, a scenárista David T. Mitchell, okrem iného profesor anglického jazyka a literatúry, kultúrnych štúdií a štúdií postihnutia (disability studies), čo je predmet, v ktorom je považovaný za významného autora a teoretika. K nim sa pridalo množstvo zdravotne znevýhodnených historikov a expertov na štúdie postihnutia.
Film Disposable Humanity bol okrem iného nominovaný na dokument roka 2025 Asociáciou filmovej žurnalistiky Indiany a vyhral Cenu publika na filmovom festivale Slamdance. Momentálne sa nepremieta na žiadnej streamovacej platforme, čo vzhľadom na kvalitu, tému a ocenenia filmu samo o sebe čosi napovedá o ochote našej spoločnosti učiť sa o zdravotne znevýhodnenej histórii. Preto mi režisér Cameron S. Mitchell a scenárista David T. Mitchell film poskytli na účely tejto reportáže. Týmto im veľmi ďakujem za ústretovosť.
Disposable Humanity skúma program Aktion T4, taktiež známy ako „program eutanázie.“ Samozrejme nedobrovoľnej. Ako uvádza už anotácia filmu, existencia tohto programu umožnila okrem iného vývoj plynových komôr, Aktion T4 sa tak stal katalyzátorom pre holokaust, respektíve jeho nultou fázou. Jeho pointou totiž bolo testovať, ako efektívne usmrcovať obete – skúšali napríklad účinnosť plynových komôr, smrť hladom alebo smrtiace injekcie. To všetko predovšetkým na pacientoch s psychiatrickými ochoreniami, poruchami učenia, ale aj s fyzickými, vnemovými znevýhodneniami a akýmikoľvek ďalšími diagnózami, ktoré by mohli byť dedičné. Veľký podiel z nich boli deti, ktoré brali z nemocníc či detských domovov. V programe Aktion T4 bolo zavraždených viac ako 300 000 zdravotne znevýhodnených ľudí. Nacisti ich označili za nehodných života.
Na rozdiel od koncentračných táborov, z programu Aktion T4 neunikol žiadny preživší. Zostali nám iba ich rodiny a blízki a ani oni sa najčastejšie nedozvedeli pravdu o osudoch svojich zdravotne znevýhodnených príslušníkov. Nacistickí zdravotníci, ktorí vykonali takmer všetky tieto vraždy, totiž falšovali certifikáty smrti a vymýšľali si na nich dôvody úmrtí. Často zabíjali zdravotne znevýhodnené deti len preto, aby odobrali ich mozgy na výskum.
Steve Way, exekutívny producent filmu Disposable Humanity, okrem toho v našej komunite známy herec a komik s muskulárnou dystrofiou, sa v rozhovore s Alexom Greenom vyjadril takto: „Mňa osobne urazilo, že náš vzdelávací systém zlyhal v oblasti zdravotne znevýhodnených ľudí. O holokauste som sa učil od siedmej triedy a o ničom z tohto som netušil. Ukazuje to, ako vôbec neučíme históriu postihnutia. Nemôžeme predsa z histórie vynechať nielen jednu z hlavných skupín, ale vôbec prvú skupinu obetí. V tom prípade znehodnocujeme tragédie a hrôzu všetkého, čo sa stalo.“
Nacisti však aktívne mazali našu existenciu aj v povedomí spoločnosti. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia chceli propagandistickí úradníci spopularizovať myšlienku sterilizácie zdravotne znevýhodnených ľudí. Natočili preto groteskné videá o pacientoch v inštitúciách a púšťali ich namiesto reklám pred populárnymi filmami v kine (archívne zábery boli sprístupnené pre dokument). Vzápätí v spoločnosti utíchla progresívna snaha o rovnosť a nahradili ju myšlienky o tom, ako zdravotne znevýhodnených občanov obmedziť a napokon odstrániť.
Osobne ma pri pohľade na dané zábery zarazilo, nakoľko sa podobali na dnešné „charitatívne“ relácie, ktoré zobrazujú zdravotne znevýhodnených ľudí ako večne trpiace úbožiatka. A zároveň som pocítila, že moja intenzívna averzia voči takýmto reláciám nie je prehnaná, ako mi zvykne tvrdiť intaktná spoločnosť. Nie je predsa prehnané, že sa hnevám, keď moji ľudia ešte stále čelia mediálnemu zobrazovaniu, ktoré je v mnohom porovnateľné s nacistickou propagandou.
V iných propagandistických reláciách ukazovali, že zdravotne znevýhodnení ľudia vďaka sociálnym dávkam žijú ako králi – v honosných sídlach, kým poctiví, pracujúci občania živoria v schátraných domoch. Pointa takéhoto „reportovania“ znela, že intaktným sa bude žiť lepšie, ak zdravotne znevýhodnení ľudia nebudú čerpať peniaze od štátu.
Opäť, aj toto sú názory, ktorých ozveny počujeme dodnes. Každý jeden raz, keď si hľadám osobnú asistentku, čelím mnohým názorom, že by som na účely starostlivosti o svoje základné fyzické potreby, nieto ešte na starostlivosť počas voľnočasových aktivít, stretnutí s priateľmi či cestovania, nemala zaťažovať štát, ktorý moje osobné asistentky platí. Neonacisticky zmýšľajúci jedinci ma však tlačia aj na opačnú stranu – tvrdia, že keby toľko Rómov nepoberalo štátne dávky, tak by bolo dosť peňazí aj na adekvátne invalidné dôchodky. To je, isteže, nezmyselný argument v štáte, v ktorom milióny eur ročne zmiznú na korupciu, oslavy, dovolenky a vily politikov.
No znovu sa týmto vraciame k pointe, že ak utláčame zdravotne znevýhodnených ľudí, umožňujeme tým utláčanie zvyšku ľudstva. Vo filme Disposable Humanity tvorcovia niekoľkokrát pripomínajú vetu, ktorá adresuje tento princíp: „Zabili ich ako prvých a spomenuli si na nich ako na posledných.“
Ňou narážajú predovšetkým na pamätníky obetí holokaustu. Tie sa v Nemecku centrálne stavali od 90. rokov 20. storočia, ale obetiam Aktionu T4 ho vztýčili až v roku 2014 (ako takmer posledný pamätník v Berlíne doposiaľ). Iniciatíva vytvoriť pamätník týmto obetiam neprišla zo strany štátu, práve naopak: na jeho vytvorení trvala komunita občanov, ktorej sa ho po rokoch organizovania a mnohým prekážkam podarilo vybojovať. Obdobne si režisér Cameron S. Mitchell a scenárista David T. Mitchell spomínajú ako niekoľko rokov pred natáčaním filmu navštívili Múzeum pamiatky na holokaust v Spojených štátoch, kde sa nachádzal jediný exponát o Aktione T4, a to lekársky plášť Dr. Georga Renna, ktorý ako zástupca riaditeľa v programe Aktion T4 osobne zodpovedal za 28 000 vrážd, a jedna nemocničná posteľ. Žiadna zmienka o obetiach.
Médiá nepovažovali program Aktion T4 za tému, ktorá by si zaslúžila pokrytie, ani keď po Druhej svetovej vojne začali súdy za nedobrovoľné eutanázie. Právnici obžaloby počas nich mali stratégiu dokázať, aké percento obetí nemalo horšie postihnutie než tuberkulózu. Pochybovali totiž, že súd uzná, že zabíjanie zdravotne znevýhodnených ľudí bolo naozaj trestuhodné, a tak sa snažili ukázať, že program vraždil aj „normálnych ľudí“.
Niektorí páchatelia boli odsúdení, no niektorí prežili celý zvyšok života na slobode – medzi nimi Georg Renno, ktorý v roku 1997 na sklonku svojho života povedal, že svoje činy počas Aktionu T4 neľutuje, pretože priniesol svojim obetiam úľavu. Napriek jeho zdokumentovaným zločinom, okrem iného proti deťom, Georg Renno strávil vo väzbe len tri mesiace, a to po jeho zatknutí v roku 1961. Súdiť ho mali až v roku 1970, ale z dôvodu zápalu slepého čreva ho ospravedlnili. Po operácii súd uznal, že Rennov zdravotný stav sa prudko zhoršil, preto nie je fyzicky schopný byť súdený, hoci podľa vyšetrení nemal žiadne príznaky. A tak bol súdny proces proti nemu v roku 1975 pozastavený a nebol nikdy právoplatne odsúdený.
Právo nezomrieť
Program eutanázie však nebol iba začiatkom holokaustu – jeho dopady pociťujeme ešte dnes. To ukazuje dokumentárny film Life After (Právo nezomrieť, 2025) od režiséra Reida Davenporta. Ten vo februári tohto roku premietali online v rámci špeciálnej udalosti, po ktorej nasledovalo Q&A s režisérom, aktivistkou Imani Barbarin a herečkou Marissou Bode. Reid Davenport v tomto snímku prebádal životné príbehy štyroch ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktoré sa začínajú dystopickými zábermi. Film je aktuálne nominovaný na Cenu Emmy 2026 americkej televíznej akadémie v štyroch kategóriách: najlepší dokumentárny film, najlepší dokumentárny film o súčasných udalostiach, najlepšia réžia dokumentárneho filmu a najlepší strih dokumentárneho filmu.
Elizabeth Bouvia sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia prediera na elektrickom vozíku cez dav ľudí a priúzke uličky medzi nábytkom až do súdnej siene. Tím štyroch intaktných privilegovaných právnikov jej išiel pomôcť vysúdiť, aby jej v psychiatrickej nemocnici dovolili vyhladovať k smrti. Kvôli mozgovej obrne – rovnakému postihnutiu, s akým žije aj režisér Reid Davenport – mala totiž pri sebe neustále opatrovateľky či zdravotné sestry, ktoré jej v tom bránili.
Film prestrihne do aktuálneho obdobia – tu sa Michael Hickson nekontrolovateľne smeje so svojimi dcérami a manželkou. Leží síce v nemocničnej izbe, pretože len prednedávnom sa stal nevidiacim kvadruplegikom kvôli infarktu, ale to mu neuberá z jeho celoživotného elánu a závideniahodných rodinných vzťahov. Medzitým lekári presviedčajú jeho manželku, aby im dala súhlas s vypnutím jeho prístrojov a podávaním zdravotnej starostlivosti.
Strih. Obyvatelia mestečka Appleton vo Wisconsine stoja popri chodníku celej ulice a tlieskajú štrnásťročnej Jerike Bolen. S veselými tyrkysovo-fialovými vlasmi v punkovom účese a v trblietavých mentolových šatách prechádza popri všetkých svojich susedoch a miestnej polícii na elektrickom vozíku. Dôjde až do školy, kde ju spolužiaci vítajú na bále s ováciami ako kráľovnú. Je to totiž jej posledný tanec – rozhodla sa vysadiť liečbu a zomrieť. Médiá túto samovraždu dieťaťa nazvali ctihodným rozhodnutím.
Ďalší strih. Michal Kaliszan ťuká do klávesnice programátorský kód. Jeho počítač je obklopený diplomami za vzdelanie a pracovné úspechy. Počas toho chladným tónom opisuje, že podal žiadosť o asistovanú smrť. Nechce síce zomrieť a jeho diagnóza, spinálna muskulárna atrofia, je liečiteľná, lenže nevidí iné východisko – zomrela mu mama a vzhľadom na to, že pre štádium svojej diagnózy je kvadruplegik, potreboval by k prežitiu 24/7 osobnú asistenciu. Kanadská štátna agentúra mu však ponúkla 11-24 hodín opatrovania týždenne. Kanada totiž nedávno výrazne obmedzila dotáciu osobnej asistencie, opatrovania či domácich zdravotných sestier a zároveň legalizovala asistovanú samovraždu. Tú štát začal ponúkať aj ľuďom, ktorí žiadali o kompenzačné pomôcky, ako napríklad invalidné vozíky. Keby si Kaliszan mal doplácať za neustálu opateru, peniaze by mu nevystačili ani na základné životné potreby. Štát mu ponúkol ústavnú starostlivosť, ale režim a vzhľad inštitúcie sa ničím nelíši od väzenia.
Iróniou osudu je, že práve vďaka tomu, koľkí ľudia boli systémom dohnaní k asistovanej samovražde, Michal Kaliszan nakoniec prežil. Program MAiD (Medical Assistance in Dying – Lekárska pomoc pri umieraní, pozn. red.) mal totiž plné termíny, preto musel počkať šesť mesiacov, kým sa dostane na rad. Medzitým sa mu podarilo získať dostatočnú starostlivosť cez dve dobročinné organizácie, a tak žije plnohodnotný život, ktorý neplánuje ukončiť.
Režisér Reid Davenport tieto štyri príbehy jednoznačne nazýva eugenikou v novom šate. Film Life After však začína inkluzívnymi zábermi – jazdí po ulici a natáča ju z uhlov pohľadu vpred, nahor a doprava, čiže zo všetkých, z akých by ju mohli vidieť rôzni zdravotne znevýhodnení ľudia. S rovnakým dôrazom na inklúziu sa rozhodol natočiť tento film v snahe napraviť desivé reakcie spoločnosti, ktorá sa v týchto a podobných prípadoch priam nadchla pre smrť zdravotne znevýhodneného človeka.
Prípad Elizabeth Bouvie bol síce veľmi medializovaný, ale reportáže ju nazývali bremenom pre seba, svojich blízkych aj spoločnosť. Ako ukazujú archívne zábery vo filme, dookola ju označovali za zbytočnú. Reportáže ukazovali zdĺhavé zábery, ako bezmocne leží na posteli či má ťažkosti niekam napasovať svoj vozík. Nepokryli to, že lekári a rodičia ju donútili prekonať mnohé operácie, ktoré ju mali spraviť „normálnou“, ale v skutočnosti výrazne zhoršili jej stav a spôsobili jej ukrutné bolesti. Ani to, že profesor ju vyhnal z vysokej školy tesne predtým, ako získala titul, pretože podľa neho nebola zamestnateľná. A úplne opomenuli fakt, že kvôli sociálnej izolácii a nedostatočnej zdravotnej starostlivosti prekonala nešťastné manželstvo a potrat, čo bol jednoznačný spúšťač jej samovražedných pohnútok.
Keď súd zamietol jej požiadavku, aby ju zdravotníci museli usmrtiť hladom, všetky médiá o ňu razom stratili záujem. Elizabeth Bouvia sa onedlho rozhodla žiť, keď jej mesto Južná Pasadena poskytla 24/7 opatrovanie a sociálny byt, vďaka čomu spokojne a aktívne dožila takmer do dôchodkového veku. To sa už však diváci televíznych relácií nikdy nedozvedeli. Spoločnosť sa ju od detstva snažila vymazať akýmkoľvek spôsobom, aký sa naskytol, a keď sa jej príbeh skončil šťastne, vymazala aspoň ten.
Nevymazanie
Nedokázala však vymazať ľudí, ktorí našu históriu napriek nehostinným podmienkam uchovávajú. Chcela som od nich počuť viac – možno v snahe prehlušiť ozveny hlasov nacistov. Zúčastnila som sa preto Q&A k príležitosti online premietania Life After. Spolu s režisérom filmu sa ich zúčastnili dve osobnosti, ktoré hlboko rešpektujem: Imani Barbarin – aktivistka, autorka a tvorkyňa obsahu sociálnych sietí, v ktorých brilantne rozoberá témy eugeniky a ableizmu; a Marissa Bode – vôbec prvá zdravotne znevýhodnená herečka, ktorá kedy hrala Nessarose vo Wicked, a to rovno vo svetoznámej, oscarovej filmovej adaptácii.
„Kvalita života je kompletne subjektívna,“ vyjadril sa Reid Davenport. „Štúdia za štúdiou ukazuje, že postihnutí ľudia posudzujú svoju kvalitu života ako vyššiu než ako našu kvalitu života posudzujú intaktní ľudia. A tento rozdiel je ešte väčší, ak ide o názory zdravotníkov.“
„Práve preto je dôležité, aby našu históriu dokumentovali postihnutí ľudia, aby boli v každej miestnosti – pisateľskej, hereckej, režisérskej, produkčnej…“ dodala Imani Barbarin.
Na to som sa pre účely svojej reportáže spýtala: „Z čoho konkrétne vyplýva vaša potreba uchovávať históriu postihnutia alebo rozprávať naše príbehy spôsobom, aký nie je v našej spoločnosti typický?“ „Často sme vymazávaní vzhľadom na infantilizáciu,“ začala Imani Barbarin. „Ľudia nám hovorievajú, že naše životné príbehy sú prehnané či vymyslené. Ľudia milujú príbehy o postihnutí, ale odmietajú sa na ne pozrieť dvakrát, aby napríklad zistili, že ak dieťa predáva na ulici limonádu, aby si zaplatilo liečbu na rakovinu, tak to nie je príbeh, ktorý má zahriať pri srdci, ale je to desivé zlyhanie štátu. Ak chceme zmeniť systém, musíme zmeniť príbehy, ktoré rozprávame.“
„Pre mňa je to záležitosťou prežitia. Ak postihnutí ľudia nie sú naservírovaní ako inšpiratívne, srdce zahrievajúce, rozkošné figúrky, sme zavrhnutí. To je jadrom môjho dôvodu, prečo o takýchto príbehoch prehováram, koľko môžem – aby som mohla prežiť aj v iných scenároch,“ odpovedala Marissa Bode. Potvrdila mi tým, prečo sa herečka, ktorá zatiaľ hrala len v jednom populárnom filme, okamžite stala ikonou našej komunity.
„O histórii postihnutých ľudí sa učím preto, že mi to vysvetľuje môj život. Táto identita a naša história dala do kontextu, prečo môj život vyzerá práve takto a odkiaľ vlastne pochádzam,“ vysvetlil Reid Davenport.
Crip Camp
S jeho tvrdením sa úplne stotožňujem, a to predovšetkým vďaka ďalšiemu prelomovému dokumentárnemu filmu – Crip Camp (Kripel kemp: Revolúcia na kolesách, 2020). Od jeho vydania v roku 2020 ho pozerám minimálne raz ročne, väčšinou častejšie. Keď začínajú úvodné titulky s fotografiami radostných a hrdých účastníkov tábora Jened, obkolesené symbolmi mieru a kvetmi, doplnené piesňou For What It’s Worth od Buffala Springfielda, zakaždým cítim teplo slnka na tvári, mäkkú trávu a výdych bezpečia, akoby som prichádzala domov. Žiadne iné dielo vo mne nikdy takéto pocity nevyvolalo. Pretože odtiaľto pochádza všetko, čo v živote mám.
Crip Camp je prezývka pre letný tábor Jened, ktorý bol určený pre zdravotne znevýhodnenú mládež, tí starší tam pracovali ako vedúci a mladší boli účastníkmi tábora. Fungoval od roku 1951, ale udalosti filmu Crip Camp sa začínajú v roku 1971, v čase, keď sa tábor transformoval s prispením skupiny hippies, ktorí zodpovedali za inkluzívnu podobu tábora a navyše robili všetkým osobnú asistenciu.
Vtedy však osobná asistencia ako koncept vôbec neexistovala. Bol to práve tábor Jened, kde vznikla prvá myšlienka tejto služby, bez ktorej by sme ja a väčšina ľudí so zdravotným znevýhodneným radšej nechceli ani žiť. Účastníci tábora Jened sa na čele s Judy Heumann (jednou z vedúcich tábora) o zopár rokov po tejto skúsenosti hromadne presťahovali do mesta Berkley v Kalifornii, kde založili Centrum pre nezávislý život, prostredníctvom ktorého vytvorili, definovali a zastrešovali osobnú asistenciu pre široké okolie.
Čo sa do hlavného naratívu filmu Crip Camp nevošlo, bol Adolf Ratzka. Tento Švéd po poliu sa s nimi stretol vďaka štipendiu v Kalifornii. Centrum pre nezávislý život mu predstavilo osobnú asistenciu a Adolf Ratzka v spolupráci s ním vytvoril Štokholmské družstvo pre nezávislý život. Vzápätí rozšíril koncept osobnej asistencie po celej Európe.
A to ešte ani nie je to hlavné, čo dosiahli účastníci tábora Jened. Film Crip Camp rozpráva predovšetkým príbeh o tom, ako prostredníctvom neoblomných protestov a aktivizmu, vedených Judy Heumann, donútili vládu USA, aby v roku 1973 podpísala a neskôr implementovala článok 504 zákona o rehabilitácii. Bol to vôbec prvý zákon na svete, ktorý definoval práva zdravotne znevýhodnených ľudí ako ľudské práva. Na základe tohto článku a úspechu bolo právne ukotvené každé ďalšie ľudské právo pre zdravotne znevýhodnených ľudí ako v USA, tak v Európe a napokon celosvetovo prostredníctvom Organizácie Spojených národov.
Jim LeBrecht, jeden z režisérov a popredných aktivistov z tábora Jened, uvádza Crip Camp slovami: „Je neuveriteľné, že tento tábor zmenil svet a nikto tento príbeh nepozná.“
Najskôr to, žiaľ, bola pravda. Kým nevyšiel film Crip Camp, takmer nikto so zdravotným znevýhodneným netušil, vďaka komu môže viesť kvalitný život. Účastníci tábora Jened však nedovolili, aby ich existencia zmizla. Hoci to boli 70. roky 20. storočia, keď vôbec nebolo bežné mať kameru vo vrecku, natáčali v tábore všetko od najobyčajnejšieho vystupovania z autobusu, cez vyberanie, čo budú mať v stredu na obed, až po bezbariérové aktivity a rozhovory s členmi. A to až do takej miery, že tento dokumentárny film vôbec nepotreboval hrané ilustračné zábery.
Dianie dokumentovali podobne podrobne aj v roku 1977, keď účastníci tábora Jened protestovali za prijatie článku 504. „Tunajšie médiá takmer odignorovali celú túto udalosť,“ spomína reportér Evan White. „Ja som bol v podstate jediný, kto ju pokrýval po celý čas.“
Dnešné média film Crip Camp poňali podobne. Mimo zdravotne znevýhodnených zdrojov sa o ňom veľa ľudí nedozvedelo. Jeho popularita na chvíľu stúpla, keď bol nominovaný na Oskara za najlepší dokument 2021… len aby ho porazil dokument o mužovi, ktorý denne navštevoval chobotnicu v oceáne.
„Počas protestov za článok 504 sme spojili naozaj veľké spektrum postihnutých ľudí,“ opísala tieto časy spisovateľka a aktivistka Corbett O’Toole. „Všetci sme hovorili: ‚Nuž, nikdy som nepočula taký príbeh, ako je ten tvoj, ale verím ti, že si mala takú skúsenosť. Verím ti, čo sa ti stalo v škole, v práci, na ulici…‘ Stávali sme sa vzájomnými svedkami našej pravdy.“
Aj tento prístup sa vyformoval vďaka Judy Heumann. V detstve ju najprv odmietli prijať na základnú školu, pretože po poliu stratila schopnosť chodiť. Neskôr sa v jej blízkosti otvorilo miesto v špeciálnej triede miestnej školy – tá sa však nachádzala v pivnici. „Akosi sme aj v tom veku vedeli, že nás vyčleňujú,“ opísala to Judy Heumann so slzami v očiach. A tak sa ubezpečila, že všade, kde bude, zahrnie každého zdravotne znevýhodneného človeka do každého najdrobnejšieho aspektu aktivity.
Je to jedna z mojich najobľúbenejších vlastností našej „kráľovnej kriplov“. Väčšinu z jej najsilnejších príhovorov rozprávala so slzami na krajíčku či s plačom. A predsa – alebo aj vďaka tomu ju všetci považovali za najsilnejšiu osobu, ktorú poznali. Počas protestov za článok 504 aktivisti vtipkovali, že sa nebáli zásahov FBI, ale báli sa, že by sklamali Judy Heumann.
Pritom práve FBI bolo jednou zo síl, ktorá toho času mazala našu históriu. Protestujúci totiž prežili tieto protesty aj vďaka skupine miestnych lesieb z neďalekého LGBTI+ klubu. Tie sa starali o protestujúcich ako zdravotné sestry. A jedlo, bez ktorého by protestujúci buď vyhladovali, alebo by museli opustiť priestory Ministerstva zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí a zmieriť sa s prehrou svojej jedinej šance na ľudské práva, zabezpečovali Čierni panteri. Tí mali dlhodobé konflikty s FBI a podporou protestov externej skupiny riskovali, že sa ich situácia ešte zhorší. Presvedčil ich však k tomu toho času jediný Čierny panter so zdravotným znevýhodneným – Brad Lomax. Kvôli skleróze multiplex v tom čase už nedokázal rozprávať, ale naučil sa gestikulovať natoľko zrozumiteľne, že Čierni panteri vyzdvihovali jedlo z kuchyne pre ľudí vo finančnej núdzi a kŕmili ním aj protestujúcich za článok 504.
Brad Lomax týmto spustil dlhodobú spoluprácu medzi zdravotne znevýhodnenými aktivistami a Čiernymi pantermi. Vďaka nej založil a viedol vlastnú pobočku Centra pre nezávislý život v Oaklande, ktorá poskytovala osobnú asistenciu černochom a černoškám so zdravotným znevýhodneným, ktorí dovtedy zväčša tieto služby nemali k dispozícii.
Napriek tomu, akou zásadnou osobnosťou bol Brad Lomax, vo filme Crip Camp ho spomenuli len okrajovo. Dôvod objavil dokumentárny seriál Renegades – ten v každej epizóde preberá inú historickú osobnosť so zdravotným znevýhodneným, ktorá sa nejakým spôsobom vymanila z predsudkov. Cara Reedy, autorka epizódy o Bradovi Lomaxovi, reportovala, že záznam v databáze FBI je jedným z minima dokumentov, ktoré sa zachovali o jeho živote. Ostatné boli systematicky a dôkladne vymazané z histórie.
Prečo by to robili? „Faktom je, že ak nevieš, že niečo existuje, nemôžeš za to bojovať,“ povedal Jim LeBrecht.
Z môjho pohľadu týmto definoval, prečo je opakované mazanie histórie zdravotne znevýhodnených ľudí také zdrvujúce. V záberoch z Crip Campu vidíme, ako ešte pred uznaním našich ľudských práv účastníci tábora Jened diskutujú o tých istých záležitostiach, ako my dnes. Tvrdia, že chýbajúca bezbariérovosť je diskriminácia a segregácia; že záporné postavy by nemali byť odlíšené defiguráciami a postihnutiami; že aj zdravotne znevýhodnení ľudia potrebujú reprodukčnú starostlivosť; že ústavná starostlivosť je nehumánna; že vlády absolútne nedodržiavajú protidiskriminačné zákony…
Zakaždým, keď spoločnosť vymaže našu históriu, sme nútení viesť rovnaké diskusie odznova. A intaktná časť spoločnosti sa vždy tvári, že sme vyjadrili celkom novú a prelomovú myšlienku, ktorá sa kvôli jej novote zatiaľ nemôže odraziť na systéme. Namiesto toho treba počkať, kým tam mentalita ľudstva dozrie. A kým sa tak stane, spoločnosť znova vymaže našu históriu a myšlienka sa stane príliš novou na to, aby sa mohla implementovať.
Aj ak ableistická spoločnosť nemaže históriu zdravotne znevýhodnených ľudí, berie nám úspechy ešte predtým, ako ich dosiahneme. Tesne predtým, ako sa nepočujúca herečka Marlee Matlin stala historicky najmladšou víťazkou Ceny Americkej filmovej akadémie za najlepšiu herečku v hlavnej roli za film Bohom zabudnuté deti v roku 1986, tlač bola plná vyjadrení, že je favoritkou zo sentimentu, nie z talentu. Jej početné šikanovanie v médiách môžeme vidieť v dokumente o jej živote Marlee Matlin: Not Alone Anymore (Marlee Matlin: Už nie som jediná).
Alebo, keď v roku 1980 Sovietsky zväz odmietol hostiť Paralympijádu, pretože „oni žiadnych invalidov v USSR nemajú“. Podľa dokumentárneho filmu Rising Phoenix (Zrodenie fénixa) ešte aj v roku 2016 olympijská komisia v Riu de Janeiro použila paralympijský rozpočet pre účely olympijských hier a Paralympiádu chcela zrušiť ako zbytočné zahodenie zdrojov. O tom, ako ju zachránila skupina aktivistov, sa môžeme dozvedieť v dokumentárnom filme, ktorý je dostupný na Netflixe. Kontroverzie ohľadne toho, že absentujú prenosy z Paralympijády, lístky nie sú ponúkané návštevníkom a športovci sú nerešpektovaní, sa však otvárajú každý ročník.
Vymazávanie histórie zdravotne znevýhodnených ľudí tak pretrváva dodnes. Riešenie ponúka tagline filmu Disposable Humanity: „Rememberance is resistance“ – „Pamätať si znamená vzdorovať.“ Ak si teda máme niečo pamätať, nech to je príhovor aktivistky Kitty Cone po tom, ako vyhrali boj o článok 504 v roku 1977: „Vyhrali sme! Prejavili sme silu a odvahu a moc a lojalitu. My – tí zavretí a vymknutí, my – tí skrytí, vraj krehkí a slabí, sme ukázali, že dokážeme zápasiť proti najvyššej úrovni vlády a vyhrať!“
Text publikujeme s láskavým súhlasom online magazínu JÁDU.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.