Právo silnejšieho bez ohľadu na dôsledky?

Dvadsiateho ôsmeho februára 2026 spustil Izrael a Spojené štáty americké masívny vojenský útok na Irán. Tomuto útoku predchádzali početné výzvy a vyhrážky predstaviteľov USA, ako aj rokovania medzi oboma štátmi, ktoré boli prerušené z dôvodu samotného útoku. Od predchádzajúceho útoku USA na Irán – v júni 2025 –, ktorého cieľom bolo zničenie zariadení na obohacovanie uránu, predstavujú súčasné ozbrojené strety najvážnejšiu eskaláciu napätia medzi týmito štátmi.

Vo svetle týchto udalostí, ktorých pôvod je najmä geopolitický a ekonomický, nesmieme zabudnúť ani na úlohu medzinárodného práva. Práve ono (jeho „stelesnením“ je Charta Organizácie Spojených národov) ponúkalo po druhej svetovej vojne nádej, že mierové spolužitie štátov je dosiahnuteľné, a to aj vďaka zákazu použitia sily v medzinárodných vzťahoch a úlohe Bezpečnostnej rady OSN, ktorá mala (a stále má) byť strážcom svetového mieru a bezpečnosti.

Hlas odborníkov na medzinárodné právo

Krátko po útoku na Irán sa spustili na online fórach a blogoch diskusie o legalite tejto vojenskej akcie z hľadiska medzinárodného práva. Nejde o nič neobvyklé, odborníci špecializujúci sa naň to robia pravidelne, a je dobré, že v tejto situácii zaznievajú aj odborné argumenty. Aj keď tieto analýzy nemajú často žiadny dopad na ozbrojené strety, pretože väčšinou sú vedené ex post, môžu napomôcť k ovplyvneniu verejnej aj odbornej mienky o prebiehajúcom konflikte. To môže mať následne vplyv aj na politikov, ktorí rozhodujú o ďalšom osude tisícov ľudí. Práve preto je nevyhnutné, aby vo verejnom priestore zaznievali aj argumenty o tom, čo na konkrétnu situáciu hovorí medzinárodné právo. To, na ktorom sa štáty zhodli a ktoré sa dobrovoľne rozhodli dodržiavať. Inak to nie je ani v tomto prípade.

Vojnu v Iráne je potrebné hodnotiť najmä z hľadiska dvoch samostatných častí medzinárodného práva. Tou prvou je právo upravujúce použitie sily a stanovujúce zároveň aj výnimky z  jej použitia (ius ad bellum). Druhou je právo ozbrojených konfliktov, nazývané aj ako medzinárodné humanitárne právo (ius in bello), ktorého účelom bolo zaviesť humanizáciu a pravidlá použitia sily už počas prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu.

Z hľadiska ius ad bellum sú základné teoretické východiská použitia sily upravené v Charte OSN. Podobne ako pri iných ozbrojených konfliktoch, aj v tomto prípade sa jedná o viaceré ustanovenia Charty OSN, najmä článok 2 ods. 4.  a  články 39 až 51 (kapitola VII.) Charty OSN. Tie vytvárajú základný rámec použitia sily. Použitie sily (ako aj hrozby jej použitia) je medzi štátmi zakázané. Existujú však dve základné výnimky, kedy medzinárodné právo dovoľuje použiť vojenskú, resp. ozbrojenú silu voči inému štátu. Tou prvou je sebaobrana podľa článku 51 Charty OSN, ktorá môže byť vykonávaná individuálne alebo kolektívne. Druhú výnimku tvorí prípad, keď jej použitie schváli (autorizuje) Bezpečnostná rada OSN podľa článku 42 Charty OSN, a to práve za účelom udržania alebo nastolenia mieru a bezpečnosti. Okrem týchto prípadov boli v minulosti predmetom kontroverzií aj tzv. humanitárne intervencie, ktoré boli vykonávané bez schválenia Bezpečnostnej rady OSN pod zámienkou ochrany obyvateľstva pred masovými zločinmi, páchanými najčastejšie ich domovským štátom. Tieto intervencie však často spôsobili civilnému obyvateľstvu v dôsledku chaosu, ktorý bol priamym dôsledkom, ešte väčšie utrpenie.

Akt agresie

V prípade vojny v Iráne došlo k evidentnému porušeniu kogentnej (imperatívnej) normy, konkrétne článku 2 ods. 4 Charty OSN. Na tomto závere sa zhoduje drvivá väčšina odborníkov na medzinárodné právo. Dôvody sú jednoduché. Keďže Irán neuskutočnil voči Izraelu ani USA ozbrojený útok, a navyše takýto útok ani bezprostredne nehrozil, nie je možné hovoriť o práve Izraela a USA použiť silu na základe výnimky stanovenej Chartou OSN – práve na sebaobranu. Skutočnosť, že konkrétne USA nehrozila žiadna bezprostredná hrozba, je považovaná za preukázanú. Potvrdzujú ju aj uniknuté správy, ktoré prezentoval Pentagon americkému Kongresu. Vo vede medzinárodného práva existuje aj teória preventívnej sebaobrany, ktorá vychádza z premisy, že použitie sily je možné aj bez prvku bezprostrednosti hrozby, a to v takých prípadoch, kedy je hrozba mimoriadne vážna, najmä pre samotnú existenciu a prežitie štátu. Konkrétne môže ísť o prípad, kedy jeden štát vlastní alebo vyvíja jadrovú zbraň za účelom použitia proti inému štátu, ktorý sa v dôsledku toho odhodlá k „preventívnemu“ použitiu vojenskej sily. Táto teória však nemá právny základ a v podstate ide len o účelové rozširovanie aplikácie článku 51 Charty OSN. Vedou medzinárodného práva bola navyše z veľkej miery odmietnutá. Odhliadnuc od právneho stavu, v prípade vojny v Iráne by neobstálo takéto „preventívne použitie sily“ ani na základe skutkového stavu. Podľa oficiálnych stanovísk USA boli ešte v júni 2025 schopnosti Iránu obohacovať urán – ktoré by viedli k vývoju jadrových zbraní – vo významnej miere zničené, na základe čoho je možné dospieť k záveru, že iránsky „jadrový program“ nemohol predstavovať hrozbu pre USA a ani pre Izrael.

Je teda možné konštatovať, že zahájenie masívneho vojenského útoku voči Iránu zo strany USA a Izraelu predstavovalo porušenie čl. 2 ods. 4 Charty OSN a išlo o akt agresie. O to viac je smutné, že takúto vojenskú akciu neboli schopní primerane odsúdiť ani najvyšší predstavitelia Európskej únie. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že iránsky režim je zodpovedný za páchanie tých najhorších činov voči vlastnému obyvateľstvu, ktoré sa mu opakovane postavilo na odpor.

Právo silnejšieho

Z pohľadu medzinárodného humanitárneho práva (ius in bello) ide v prípade vojny v Iráne o medzinárodný ozbrojený konflikt medzi Iránom na jednej strane a USA a Izraelom na druhej strane. Po vypuknutí nepriateľstva, teda ozbrojených stretov medzi týmito štátmi, musia bojujúce strany aplikovať príslušné normy medzinárodného humanitárneho práva. Táto povinnosť im vyplýva najmä zo Ženevských dohovorov z roku 1949, ktorého sú všetky tri štáty zmluvnou stranou. Medzinárodné ozbrojené konflikty sú ďalej upravené aj Dodatkovým Protokolom I k Ženevským dohovorom, ktorý precizuje viaceré ich ustanovenia. Ani jedna z bojujúcich strán nie je zmluvnou stranou tohto protokolu. Napriek tomu majú mnohé jeho ustanovenia povahu obyčajového práva a pokiaľ sa voči určitému jeho pravidlu štát nevyhradil, vzťahuje sa z dôvodu všeobecnej záväznosti aj naň. Ako príklad možno uviesť princíp primeranosti počas útoku, ktorý je ustanovený v Dodatkovom Protokole I a je súčasťou aj obyčajového práva.

Medzinárodné humanitárne právo je ďalšou z oblastí medzinárodného práva, ktorej praktický význam v posledných rokoch upadá. Nie je to tým, že by právne normy boli neúplné alebo nepresné. Jadro problému spočíva v nedostatku ochoty, a to najmä zo strany politických a vojenských špičiek štátov, najmä veľkých mocností, ich zodpovedne dodržiavať a vynucovať ich porušenie. Výsledky tejto praxe štátov majú dopad obzvlášť na kategórie osôb, ktoré sú medzinárodným humanitárnym právom špecificky chránené. Patria sem najmä civilisti, osoby vyradené z boja, vojnoví zajatci a zajatkyne, novinári, novinárky a ďalší. Konflikt v  Iráne je jedným z mnohých príkladov takejto praxe.

Vo verejnom liste iniciovanom a podpísanom vyše stovkou špičkových právnikov vyjadrili títo jednak obavy z  opakovaného porušovania noriem medzinárodného humanitárneho práva – ktoré môžu predstavovať vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti – a rovnako aj obavy z verejných prejavov najvyšších predstaviteľov USA, ktorými priamo nabádajú na páchanie vojnových zločinov, útoky nerozlišujúce medzi civilnými a vojenskými objektmi alebo zničenie infraštruktúry a zariadení nevyhnutných pre prežitie civilného obyvateľstva. Napríklad, už počas prvého dňa bola zasiahnutá a zničená dievčenská škola v meste Minab na juhu Iránu, pričom výsledky doterajšieho vyšetrovania naznačujú, že za útokom stáli USA. Nie je pravdepodobné, že útok bol vykonaný s cieľom zabiť desiatky civilných obetí. Naopak, pravdepodobne došlo k vykonaniu útoku z nesprávnych, neúplných alebo zastaralých spravodajských informácií. Avšak aj v prípade, že cieľom útoku bol legitímny vojenský objekt, medzinárodné humanitárne právo ukladá bojujúcim stranám povinnosť minimalizácie civilných obetí prostredníctvom vykonania nevyhnutných preventívnych opatrení, ktoré majú predchádzať útoku. Je otázne, akým spôsobom boli tieto opatrenia v uvedenom tragickom prípade zabezpečené.

Tento útok nebol, samozrejme, jediným, ktorý môže byť neskôr po dôkladnom prešetrení vyhodnotený a stíhaný ako vojnový zločin. Zarážajúcejšie však pôsobia vyjadrenia čelných predstaviteľov USA, ako aj nedávny výrok prezidenta Trumpa, že „vráti Irán späť do kamennej doby“, alebo, že „vyhodí všetko do vzduchu“, pokiaľ sa Irán nepodvolí a neumožní opätovné úplné „otvorenie“ Hormuzského prielivu. Tieto vyhrážky majú aj právny presah. Útoky na civilnú infraštruktúru, vrátane jadrových elektrární a zariadení, sú podľa medzinárodného práva zakázané. Takéto zariadenia by mohli byť predmetom útoku, pokiaľ by priamo poskytovali vojenskú výhodu Iránu. Aj v takom prípade je však nutné brať do úvahy následky, ktoré môže útok na takúto kritickú infraštruktúru predstavovať, najmä riziko radiácie a znečistenia životného prostredia, čo môže mať za následok ohrozenie a smrť veľkého počtu civilných osôb. Práve preto musí byť pri takomto type útoku zabezpečená maximálna možná opatrnosť.

Vo svetle týchto vyjadrení a útokov na civilnú infraštruktúru, aj napriek výzvam mnohých právnych expertov na upustenie od takéhoto konania, zostáva otázkou, aký ďalší „osud“ čaká medzinárodné právo. Nachádzame sa evidentne v období, keď je jeho význam cielene oslabovaný. Bude alternatívou právo silnejšieho, bez ohľadu na právny stav a dôsledky? Takáto budúcnosť nie je veľmi príťažlivá. Obzvlášť pre menšie štáty, medzi ktoré patrí aj Slovensko. Musíme sa, spoločne s mnohými ďalšími štátmi, jasne postaviť proti cielenému oslabovaniu a spochybňovaniu medzinárodného práva. Tento postoj nesmie byť závislý od toho, kto sa aktuálne dopúšťa jeho porušovania. Jeho dodržiavanie, nech sa to vo svetle súčasných udalostí môže zdať akokoľvek nepredstaviteľné, je jedinou zárukou, že svet nepostihne globálna katastrofa. A to si neželá (pravdepodobne) nikto.

Autor je právnym expertom Kancelárie verejného ochrancu práv a absolventom Ph.D. na Katedre medzinárodného a európskeho práva na Právnickej Fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.