Falošná dilema. Je možné byť proti vojne aj proti iránskemu režimu?

Málokedy sa dá z morálneho, politického a pragmatického hľadiska tak ľahko zaujať pozícia, ako v prípade odporu k Trumpovej a Netanjahuovej kriminálnej agresii proti Iránu. Z hľadiska medzinárodného práva ide opäť úplne zjavne o nelegálnu agresiu. Irán nepredstavoval žiadnu bezprostrednú hrozbu pre Izrael či Spojené štáty, a tvrdenia o „sebaobrane“ sú jednoducho klamstvá.

Aj keby sme odhliadli od nelegálnosti tejto vojny, pravdepodobnosť, že prinesie demokraciu v Iráne, je mizivá. Stačí sa pozrieť na Trumpove a Netanjahuove motívy. Je nepochybné, že primárnym hýbateľom je Netanjahu, pre ktorého sú akceptovateľné dva scenáre: buď vazalský Irán, alebo zničený Irán. Druhý scenár sa dá realizovať a je aj realizovaný, napríklad masívnymi útokmi na energetickú infraštruktúru, ktoré spôsobili v Teheráne rozsiahlu environmentálnu katastrofu. Tiež útokmi na školy, nemocnice či odsoľovacie zariadenia.

To, že Netanjahuovi nejde o demokraciu, sme najplastickejšie videli v Sýrii, ktorú napadol 8. decembra 2024, v deň, kedy sýrsky ľud zvrhol Iránom podporovaného diktátora. Účelom tejto agresie proti Sýrii je, aby krajina nedostala príležitosť nadýchnuť sa a ostala slabá.

V demokracii by zároveň dostali priestor úplne základné morálne intuície, že nelegálna okupácia Palestíny je neprijateľná, že apartheid je neprijateľný, že genocída je neprijateľná. Trump a Netanjahu si práve pre toto neželajú demokraciu – nielen v Iráne, ale ideálne napríklad ani v Nemecku, kde si 62 % populácie myslí, že Izrael v Gaze pácha genocídu, alebo v Spojených štátoch, kde dnes väčšina obyvateľstva sympatizuje s Palestínou. Pre Trumpa a Netanjahua sú dôležité „demokratické deficity“, ktoré im umožňujú unikať pred zodpovednosťou za ich zločiny.

A aj keby sme od motívov Trumpa a Netanjahua odhliadli a chceli by sme tvrdiť, že demokracia môže v Iráne vzísť z tejto agresie akosi „omylom“ – napriek úmyslom agresorov –, štrukturálne na to podmienky neexistujú. Irán ako krajinu môžu zničiť, ale režim to naopak stmelí a posilní odhodlanie režimu ovládať krajinu. Vyžadovali by sa prinajmenšom dezercie zo silových zložiek tak, ako sme to videli v roku 2011 v Sýrii či v Líbyi. V Iráne žiadne dezercie nevidíme. Regulárna iránska armáda, Iránske revolučné gardy a dobrovoľnícke zbory Basídž majú viac ako milión členov. Na kontrolu krajiny to postačuje.

Americká armáda inaugurovala túto agresiu zabitím 168 malých školáčok v meste Minab. Popredná iránska ľudskoprávna organizácia Human Rights Activists in Iran (HRANA) volala už 3. marca po ukončení vojny. Množstvo Iráncov a Iránok je proti režimu zároveň proti vojne. Veľa vecí vo svete je komplikovaných. Odpor voči tejto vojne nie je.

Vazalská únia

Aj keď toto bola najľahšia morálna, politická aj pragmatická pozícia, drvivá väčšina západných lídrov v tejto skúške zlyhala. Najkomickejší bol Mark Carney, ktorý v oceňovanom (i keď v skutočnosti slabom) prejave v Davose mesiac pred vojnou hovoril, že je potrebné „konať konzistentne, aplikovať rovnaké normy na spojencov aj rivalov“. Hovoril, že chceme byť „principiálni v našich záväzkoch k fundamentálnym hodnotám, suverenite, teritoriálnej integrite, zákazu použitia sily okrem prípadov, kedy je v súlade s Chartou OSN, a rešpektu k ľudským právam“. Následne sa plnou váhou postavil za zločinnú Trumpovu a Netanjahuovu agresiu, ktorá porušila každý jeden z týchto princípov. Nevyprovokovaný izraelský útok nazval – spôsobom, ktorý by aj Orwellovi prišiel prehnaný – „sebaobranou“.

Kaja Kallas sa v mene EÚ za agresiu takisto v podstate postavila, len vyhýbavejším jazykom. Nemecký kancelár Friedrich Merz dva týždne pred vojnou rečnil v Mníchove: „Zdieľame skúsenosť, že medzinárodné právo a medzinárodné organizácie slúžia našej suverenite, nezávislosti a najmä slobode. My, Nemci, vieme, že svet, v ktorom vládne sila, by bol temným miestom. Naša krajina šla touto cestou v 20. storočí až do trpkého a hrôzostrašného konca. Dnes sa vydávame inou, lepšou cestou.“ Následne sa plne postavil za túto nelegálnu hrubú demonštráciu sily, poprel význam medzinárodného práva a v skutočnosti napomáha tomu, aby sme opäť raz pokračovali na ono temné miesto až do trpkého a hrôzostrašného konca.

Svetlou výnimkou je španielsky premiér Pedro Sánchez, ktorý – obdobne ako vyššie spomínané Iránky a Iránci – odmietol tak brutálny iránsky režim, ako aj vojnu. Za to si vyslúžil od Trumpa vyhrážky embargom či sankciami na Španielsko. Kancelár Merz, ktorý túto Trumpovu tirádu v Bielom dome počúval, sa nezmohol na to, aby sa zastal európskeho partnera pred tyranom. Toľko k európskej jednote.

Tieto postoje sú neprincipiálne, sú morálne odpudivé, ale zároveň sú aj nezmyselné z pragmatického hľadiska. Ak môže mať Európa nejakú „komparatívnu výhodu“ proti tyranom ako Trump a Putin, tak by mala spočívať v úcte k pravidlám, v predvídateľnosti. To je niečo, čo by ocenili potenciálni partneri po celom svete.

Miesto toho zatiaľ Európa demonštruje, že je nielenže pokrytecká a nepredvídateľná, ale navyše aj vazalská. Pre zvyšok sveta je to signál, že v rozhodujúcich otázkach nemá zmysel sa s ňou baviť a treba zájsť za pánmi v Bielom dome. Hanba a poníženie, ktoré si Európa zvolila, nie je nejakým taktickým ústupkom, naopak – nebudú mať pre ňu žiadne benefity.

Podoby intervencie

Skonštatovať toto však nestačí. Ľavica nemôže ostať len pri tomto, musí čeliť aj ťažkým otázkam. HRANA v 1300 stranovej správe podrobne zdokumentovala minimálne sedemtisíc obetí januárových masakrov. Skutočné počty obetí môžu byť v desiatkach tisícov. Žiaden ľavičiar nemôže povedať, že takéto masakrovanie vlastného obyvateľstva je nejakou „internou záležitosťou“ krajiny. Sú to zločiny proti ľudskosti, a ľudstvo tak má do toho čo hovoriť.

Bez odpovede na otázku „a čo teda navrhujete?“ bude odpoveď ľuďom, ktorí vojnu napriek všetkému vyššie uvedenému podporujú – a to zahŕňa aj nejedných Iráncov a Iránky v diaspóre – neúplná.

Máloktoré slovné spojenie má dnes väčšiu pachuť, ako „humanitárna vojenská intervencia“. Pre akéhokoľvek humanistu však táto možnosť musí ostať prítomná ako nástroj medzinárodnej politiky. No práve preto, že vojna je až úplne poslednou inštanciou, sú potrebné inštitucionálne základy, ktoré sú dnes ale aktívne deštruované. Odpoveď tak musí zahŕňať komplexnejší návrh lepšieho sveta, ktorý dnes neexistuje, ale zároveň je plne dosiahnuteľný, ak sa preň rozhodneme.

Akákoľvek humanitárna intervencia musí mať právny základ, ktorý uvádza doktrína R2P – t. j. je dôvodná, ak sa režim dopúšťa systematických vojnových zločincov, zločinov proti ľudskosti či genocídy na vlastnom obyvateľstve. Cieľom intervencie má byť, aby im v tom zabránila. Zároveň taká intervencia musí mať jasne definovanú stratégiu, ako tento cieľ dosiahnuť bez toho, aby sa situácia zhoršila. Ak chýba jedno alebo druhé, intervencia je neprípustná.

Účelom nie je ani tak získať mandát Bezpečnostnej rady OSN. Tá je v dnešnej podobe v tomto smere nefunkčná, nakoľko Spojené štáty (spolupáchajúce genocídu v Gaze), Rusko (ktoré vedie dobyvačnú vojnu proti Ukrajine) a Čína (páchajúca genocídu na Ujguroch a napomáhajúca genocíde Rohingov v Mjamnarsku) dôležité rozhodovanie v nej vždy zablokujú. Ide o to, získať jednak široký demokratický mandát na takéto intervencie, ako aj o to, aby boli vedené na základe princípov demokracie a ľudských práv. Podpora týchto intervencií postavených na svojvôli genocídnych vojnových zločincov však podkopáva inštitucionálny rámec, v ktorom sú humanitárne vojenské zásahy v pravom slova zmysle možné.

V Iráne v januárových masakroch iránsky režim nepochybne spáchal rozsiahle zločiny proti ľudskosti, aj keď ďalšie takéto systematické zločiny nateraz nehrozia. Aj keby však prípadná intervencia mala legitímny cieľ – čo u Trumpa a Netanjahua nemala – žiadna realizovateľná stratégia nebola k dispozícii. Režim bol a je plne skonsolidovaný, chýba koherentná domáca opozícia, a akákoľvek vojenská intervencia mohla situáciu len zhoršiť a aj ju zhoršila.

To neznamená, že sa nedá robiť nič. Existujú nevojenské spôsoby intervencie – prostredníctvom sankcií. Irán je síce masívne sankcionovaný, avšak tieto opatrenia sa zväčša netýkajú nedodržiavania ľudských práv. Ich naviazanie na dodržiavanie ľudských práv, či aspoň do určitej miery demokratických princípov – aby sa napr. neopakovali ukradnuté voľby ako v roku 2009, nedemokratické aj na pomery Iránu –, by mohlo motivovať režim k menšej represii.

Na druhej strane je potrebné vrátiť sa k nukleárnej dohode JCPOA, ktorú Irán dodržiaval. Strašenie jadrovými zbraňami je zásterkou, ktoré používajú Spojené štáty a Izrael na odvedenie pozornosti od vlastných zločinov na Blízkom východe, najmä proti Palestínčanom. Obyvateľstvu Iránu je potrebné umožniť nadýchnuť sa, otvoriť sa svetu a vytvoriť priestor na to, aby sa sformovala oveľa organizovanejšia opozícia voči režimu, ktorú bude následne možné podporovať.

Po výkyvoch cien ropy Trump panikáril a vyhrážal sa obyvateľstvu, že krajinu zničí tak, že „pre Irán bude prakticky nemožné, aby sa niekedy opäť nanovo vybudoval ako národ“. Deštrukcia ekonomiky však nikdy nevytvorila a ani nevytvorí priestor pre organizovanú opozíciu. Naopak, je potrebné umožniť obyvateľstvu Iránu normálnejšie žiť, a zároveň vytvárať motivácie pre moderáciu režimu (moderácia sa pritom v určitých sínusoidách deje od 90. rokov, pričom režim sa zatvrdzoval vždy, keď cítil ohrozenie, alebo keď bol reálne ohrozovaný, zvonka).

A komukoľvek, komu by sa to zdalo morálne neznesiteľné, nech si spomenie, aké morálne rozhorčenie (ne)cítil 14. augusta 2013. V ten deň súčasná egyptská junta na inauguráciu jej vojenského prevratu zmasakrovala viac ako tisíc protestujúcich na káhirskom námestí Rabaa. V absolútnych číslach sa nechytajú na iránsky režim, no intenzita násilia – jeho miestna koncentrácia na jednom námestí a časová koncentrácia do pár hodín – je porovnateľná s Iránom. Egypt je odvtedy opäť brutálnou diktatúrou. Nikto nevolal po bombardovaní Egypta, a úplne správne. Vojenská intervencia by Egyptu demokraciu nepriniesla. Nikto – a to už nebolo správne – nevolal po sankciách na egyptskú juntu. Málokto kvôli tomu vôbec zrušil dovolenky v Egypte. V porovnaní s tým, s akou neznesiteľnou ľahkosťou sme sa preniesli cez masaker na Rabaa, by nám nemalo vo vzťahu k Iránu robiť ťažkosti rozpoznať, že „nezhoršiť situáciu“, mať koherentnú stratégiu, sledovať legitímny cieľ, je takisto našou morálnou povinnosťou.

Dlhé revolúcie

Revolúcie sú behy na dlhé trate. Prehra v jednotlivých bitkách neznamená, že revolúcia v budúcnosti neuspeje. John Berger v krátkom texte O povahe masových demonštrácií z roku 1968 napísal: „V povahe demonštrácií je, že voči sebe vyprovokujú násilie. Ich provokácia tiež môže byť násilná. No napokon sú odsúdené vytrpieť viac násilia, než spôsobia. V tom spočíva ich taktická aj dejinná pravda. Dejinná úloha demonštrácií je ukázať nespravodlivosť, krutosť a iracionalitu existujúcej štátnej autority. Demonštrácie sú protestami nevinnosti.“

Januárové protesty plne ukázali nespravodlivosť, krutosť a iracionalitu iránskeho režimu. Vo svojich konkrétnych požiadavkách neuspeli, no – obdobne ako možno aj protesty v Káhire v auguste 2013 – vytvorili podmienky pre väčšie revolučné vzopätie v budúcnosti, ktoré úspešné byť môže. Takéto prejavy krutosti sú niečo, z čoho sa režimy nezvyknú spamätať; teda, ak sa im nepomôže.

Americko-izraelská agresia proti Iránu však umožnila režimu ideologicky sa skonsolidovať. Ako napísal iný protirežimný Iránec po zabití Chámeneího: „Ak by Chámeneí zomrel prirodzenou smrťou, mohli sme všetko zmeniť v priebehu len niekoľkých rokov. Teraz sa dokonca ani dvadsiatnici, ako ja, nikdy nedožijú slobodného Iránu.“ Nič nedokázalo neutralizovať januárové protesty tak, ako práve táto agresia.

To, že revolúcie sú behy na dlhé trate, poznáme aj z našich dejín. Počas sovietskej invázie Československa v auguste 1968 bolo zabitých 137 Čechov a Slovákov. Bolo by snáď lepšie, ak by následne Československo napadli Spojené štáty, zabili ďalšie tisíce ľudí, zničili infraštruktúru a priemysel „aby prakticky nebolo možné Československo opäť nanovo vybudovať ako národ“, spôsobili rozsiahlu environmentálnu katastrofu, a rozsiahlo terorizovali civilné obyvateľstvo?

Kontrafaktuály sú vždy náročné, no tu môžeme niečo porovnávať, pretože existujú krajiny, kde Američania toto všetko v tom istom čase skutočne spravili. V Kambodži bombardovanie vytvorilo priestor pre genocídny režim Červených Khmérov. Vietnam je dodnes diktatúrou. My sme dnes demokraciou. Taktická a dejinná pravda neúspešnej Pražskej jari sa v dlhodobom horizonte pretavila do úspechu revolúcie v roku 1989.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.