Šáhov syn ako riešenie? Varovanie Rézu Pahlavího a križovatka, na ktorej stojí Irán

Po zabití najvyššieho vodcu Iránskej islamskej republiky Alího Chameneího a ďalších desiatok predstaviteľov jej najužšieho vedenia sa v časti západných médií aj politických kruhov ešte intenzívnejšie začalo skloňovať meno Rézu Pahlavího, syna posledného iránskeho šacha Mohammada Rézu Pahlavího. Nie náhodou. V okamihu prechodu do núdzového režimu dočasného kolektívneho vedenia štátu sa vracia stará otázka: kto by mohol stelesňovať zmenu po prípadnom kolapse teokratického režimu.

Symbolický líder

Pahlaví sa na scénu vracia ako nositeľ nostalgie po predrevolučnom Iráne, ktorý bol otvorenejší voči Západu, spoločensky uvoľnenejší a nezošnurovaný pravidlami teokratického režimu. Najviditeľnejším znakom sa stalo ponižovanie žien nútených podriaďovať sa povinnému zahaleniu. Šáhov syn má byť pripomienkou času pred islamistickým zovretím krajiny. 

Idealizovanie éry šáha môže byť pochopiteľné u iránskej royalistickej emigrácie. Avšak predstava, že jeho syn môže byť pre Irán akýmsi prirodzeným symbolom demokratickej obnovy, je skôr prejavom západného wishful thinking než realistického čítania iránskej spoločnosti. Debaty o jeho možnej politickej úlohe často ignorujú historický kontext revolúcie v roku 1979. Režim Mohammada Rezu Páhlavího nepadol preto, že by Iránci odmietali modernizáciu, ale preto, že ju dostávali vo forme autoritárstva, ponižovania vlastnej identity, korupcie, obrovských sociálnych nerovností a brutálnych represií. Pre významnú časť iránskej spoločnosti navyše predstavuje obdobie, kedy sa rozhodujúca časť politickej moci formovala pod silným vplyvom zahraničia. 

Západné médiá nepripomínajú fakt, že zlomovým historickým momentom bol rok 1953, keď Spojené štáty a Veľká Británia podporili puč proti demokraticky zvolenému predsedovi vlády Mohammadovi Mosaddeghovi  po tom, čo znárodnil iránsky ropný priemysel. Tento zásah otvoril cestu k upevneniu moci monarchie a stal sa kľúčovým zdrojom dlhodobej nedôvery Iráncov voči Západu. V iránskej politickej pamäti je stále prítomný pocit, že Spojené štáty ani Veľká Británia neprijali plnú politickú zodpovednosť za tento zásah do iránskej demokracie. 

Aj preto je predstava, že by šáhov syn predstavoval široko prijateľnú alternatívu k súčasnému režimu, analyticky problematická: pre významnú časť iránskej spoločnosti totiž evokuje nielen sekulárnejší štát, ale aj historickú skúsenosť s nemilosrdným autoritárstvom a so zahraničným zasahovaním do domácej politiky. 

Pahlaví, ktorý si toho musí byť vedomý, sa dlhodobo prezentuje ako prechodná postava demokratickej transformácie, nie ako samozvaný obnoviteľ monarchie. Ponúka sa ako zjednotiteľ rôznych náboženských, ideologických, regionálnych aj etnických línií. Okrem nostalgikov po predrevolučnom režime a otvorených monarchistov existujú v Iráne islamskí reformisti, republikánske sekulárne skupiny, kurdské a balúčske organizácie či radikálni exiloví aktéri. Predstava, že by mohol zjednotiť takéto roztrieštené spektrum, však zaváňa politickým romantizmom a naráža na tvrdú realitu

Donald Trump síce o Pahlavím hovorí zdvorilo, ale jeho slová sú studenou sprchou pre tých, ktorí z exilu navrhujú riešenie iránskej budúcnosti. Už v januári povedal pre agentúru Reuters, že Pahlaví pôsobí ako veľmi dobrý človek, no nevie, či by ho jeho vlastná krajina prijala ako vodcu. A aj najnovšie dal americký prezident najavo, že za vhodnejšieho by považoval skôr niekoho „zvnútra krajiny“. Washington možno nechce Pahlavího odpisovať, ale zjavne mu nechce udeliť ani politický glejt budúceho lídra. Mediálne známe meno v exile ešte nie je odpoveďou na otázku, kto dokáže po otrasoch skutočne riadiť štát – a zároveň udržať jeho vnútornú stabilitu.

Práve v tomto kontexte získava osobitnú váhu Pahlavího varovanie adresované obyvateľom západných a juhozápadných provincií Iránu. Sľúbil im, že ak sa dostane k moci, odstráni diskrimináciu. Zároveň však vyzval, aby nedovolili „oportunistickým silám, ktoré vždy mali zálusk na iránske územie“, zneužiť súčasnú situáciu. V texte sa výslovne spomínajú Kurdi. Už táto kombinácia – prísľub rovnosti a súčasne varovanie pred „oportunistami“ v etnicky citlivých regiónoch – prezrádza, že Irán dnes nestojí len pred otázkou, či režim padne alebo prežije. Stojí pred nebezpečnejšou križovatkou: či sa prípadná zmena moci dá urobiť tak, aby sa nerozpadol štát.

Komentátorka BBC Farsí Parvín Parsanžád interpretuje Pahlavího odkaz ako reakciu na špekulácie, že kurdské politické strany, ktoré disponujú dobre vyzbrojenými milíciami, by sa v prípade oslabenia centrálnej vlády mohli pokúsiť vstúpiť do Iránu zo západných hraníc a prevziať kontrolu nad kurdskými oblasťami. Do mozaiky zapadajú aj informácie o izraelských útokoch na konkrétne ciele v kurdských oblastiach Iránu a správy o telefonickom rozhovore prezidenta Donalda Trumpa s lídrami Kurdistanskej autonómnej oblasti. Posilňuje to špekulácie o koordinovanom rozmiestnení niektorých ozbrojených skupín pri hraniciach, ktoré by postupovali v súčinnosti s izraelskými a americkými silami a viazali by na seba časť kapacít režimu, ktorý čelí operácii Epická zúrivosť, resp. Revúci lev.

Kto udrží poriadok?

Tu sa odhaľuje prvý paradox Pahlavího politiky: varuje pred zneužitím situácie „oportunistickými silami“ na oslabenie štátu podporou kurdských ambícií, hoci jeho vlastná stratégia dlhodobo počítala s tým, že režim bude oslabený aj zvonka. Pred začiatkom súčasnej vojny Pahlaví a jeho poradcovia opakovane vyzývali na útoky USA a Izraela proti predstaviteľom a bezpečnostným silám Islamskej republiky, aby sa vytvorila „rovnováha síl“ medzi režimom a odporcami. Argumentoval, že režim protesty brutálne potláčal a tisíce ľudí pri nich zabili, a preto bez oslabenia represívneho aparátu nie je možné otvoriť priestor pre zmenu.

Lenže aj keby sme prijali logiku „oslabiť represívny aparát“, druhá časť rovnice sa nedá obísť: kto udrží poriadok, keď sa represívny aparát začne rúcať? Oslabenie centrálnej moci nevyužijú iba opozičné sily. Bude to príležitosť aj pre ozbrojené skupiny v konflikte s iránskym štátom – od balúčskej organizácie Džajš al-Adl cez kurdské ozbrojené strany až po podporovateľov Organizácie mudžahídov iránskeho ľudu.

Kontroverzia z úvodu vojny túto dilemu len zvýrazňuje. Podľa spomenutej komentátorky BBC Farsí Réza Pahlaví v jednom z odkazov označil útok USA a Izraela na Irán za „pomoc, ktorú americký prezident sľúbil“, dokonca za „humanitárnu intervenciu“. Vyvolalo to odpor najmä preto, že už v prvý deň americko-izraelského útoku zahynuli mnohí civilisti, vrátane desiatok školáčok, pričom Pahlaví sa k týmto obetiam nevyjadril, zatiaľ čo pri smrti amerických vojakov zdôraznil, že ho to hlboko zasiahlo. Súčasne napísal, že „čas návratu do ulíc sa blíži“, no vyzval podporovateľov, aby zatiaľ zostali doma, kým ich v „správnom čase“ vyzve.

A tu prichádza kľúčová otázka: čo chce Pahlaví urobiť? Ozbrojené sily Islamskej republiky sú na jednej strane viazané vojnou, na druhej strane už prišli o časť veliteľov a vojakov. Ak by sa vyčerpali do takej miery, že by Pahlaví vyhodnotil situáciu ako vhodnú na masové mobilizácie v uliciach veľkých miest proti dobre vyzbrojeným jednotkám Iránskych revolučných gárd, konkurenčné separatistické ozbrojené skupiny by tú istú chvíľu mohli využiť tiež.

Je preto legitímne pýtať sa: neznamenalo by vyzývanie podporovateľov, aby vyšli do ulíc, aj odčerpanie časti zvyšných bezpečnostných kapacít, ktoré by potom nemohli byť použité na obranu územnej celistvosti iránskeho štátu? Nebola by to v praxi – hoci aj neúmyselne – pomoc práve tým „oportunistom“, pred ktorých zneužitím situácie Pahlaví dnes varuje?

Dejiny posledných desaťročí navyše ponúkajú tvrdé varovanie. Po americkej invázii do Iraku v roku 2003 bola rozpustená armáda diktátora Saddáma Husajna. Tisíce vycvičených dôstojníkov a vojakov sa z večera na ráno ocitli bez štátu, bez velenia a bez perspektívy. Práve z týchto kádrov sa neskôr zrodil personálny a organizačný základ teroristickej organizácie Islamský štát, známej aj ako Daesh. Tak vznikla jedna z najnebezpečnejších ozbrojených štruktúr, ktorá terorizovala nielen Blízky východ.

Ak by sa štruktúry Iránskej islamskej republiky zrútili bez pripraveného mechanizmu prechodu moci, podobný scenár by nebol vylúčený ani v Iráne. Značná časť dobre organizovaných a vycvičených bezpečnostných síl by sa mohla premeniť na polovojenské skupiny sledujúce vlastné záujmy. A v takom prostredí by už nebolo rozhodujúce, čo je napísané v Pahlavího dokumente „Plán pre obdobie núdze“, ak v ňom chýbajú presvedčivé a účinné brzdy proti scenáru občianskej vojny.

Pahlavího varovanie je preto paradoxne aj priznaním reality: súčasťou problému zmeny režimu v Iráne je aj to, či sa podarí udržať štát pohromade v okamihu, keď sa starý mocenský systém začne rúcať – najmä v najkritickejších týždňoch po jeho páde.

Irán dnes nestojí len pred otázkou, kto nahradí Chameneího. Stojí pred vážnejšou dilemou: ako zmeniť režim bez toho, aby sa rozpadol štát. A práve v tejto skúške sa ukáže, či je Réza Pahlaví len symbolom exilovej nádeje – alebo politikom schopným ponúknuť realistickú predstavu, ako zabrániť tomu, aby sa z Iránu stalo ďalšie bojisko konkurujúcich si regionálnych ambícií, ktoré by dlho destabilizovalo celý Blízky východ s jeho surovinovými zdrojmi a prepravnými trasami. ‎

Autor je bývalý ľavicový politik a diplomat

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike