Izrael proti Iránu. Víťazstvo represívnych režimov

Izraelský útok na Irán viedol k zhruba dvom týždňom bojov, ktorých následky sa nateraz javia ako menej dramatické, než sa javili 13. júna. Dnes skôr vyznievajú ako krvavé divadlo, ktoré však nezasahuje kľúčové problémy iránskeho či izraelského režimu.

Než sa na ne pozrieme bližšie, začnime s relatívnymi samozrejmosťami. V prvom rade izraelský aj americký útok na Irán sú úplne zjavne ilegálne. Ide o zločiny agresie, na čom sa zhoduje drvivá väčšina odborníkov na medzinárodné právo. Nemohlo ísť o preventívnu sebaobranu, pretože žiaden preventívny útok nehrozil.

Zároveň môžeme dodať, že nešlo o útok v rámci prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu medzi Iránom a Izraelom, ktorý vraj mal, podľa niektorých, Irán viesť prostredníctvom proxy milícií. Nie je ním preto, že Hamas ani Ansar Allah nie sú milície, nad ktorými by mal Irán celkovú či efektívnu kontrolu, ako vyžaduje medzinárodné právo na to, aby priradilo ozbrojené útoky milícií štátu. Napríklad tvrdenie, že Hamas nesleduje vlastné záujmy, ale je „proxy Iránu“, je podobnejšie tvrdeniu, že ukrajinská armáda je, respektíve niekedy bola, proxy Spojených štátov. A pri jedinej milícii, o ktorej by sme mohli uvažovať ako o proxy – pri Hizballáhu – je zas v platnosti prímerie, ktoré Izrael síce porušuje, ale Hizballáh ho relatívne dodržiava; takže ozbrojený konflikt neprebiehal.

Ide o zločin agresie, ktorý európske krajiny, až na výnimky ako Nórsko, nedokázali odsúdiť, čím opäť raz prispeli k erózii medzinárodného práva. Merzovo schvaľovanie agresie bolo obzvlášť hanebné. Koherentné právne stanovisko nedokázali dať ani slovenské opozičné strany, ktoré oscilovali medzi schvaľovaním agresie až po jej relativizáciu, čím si znovu zhoršili pozíciu – ak niekedy budú chcieť hovoriť o právnom štáte. Z nášho pohľadu tak dal útok na Irán v prvom rade priestor západným krajinám opäť poprieť deklarované „západné hodnoty“, a tie tento priestor promptne využili.

Na otázku prečo iránsky režim obohacoval urán na 60% – čo je vysoko nad rámec toho, čo je potrebné na mierové účely –, veľmi dobre odpovedá český politológ Michal Smetana, ktorý sa špecializuje na „politiku“ jadrových zbraní. Ide jednak o snahu o zastrašenie a jednak o snahu o donútenie Spojených štátov k návratu k rokovaciemu stolu. Počas platnosti dohody o iránskom jadrovom programe, od roku 2015 do roku 2018, Irán dohodu plne dodržiaval a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu s ním bola spokojná. V roku 2018 Trump jednostranne od dohody odstúpil, Irán ju ešte rok dodržiaval a potom začal s obohacovaním nad rámec mierového programu; išlo o formu vyhrážky – čo sa môže diať, ak nebude uzavretá dohoda.

Obohacovanie v konečnom dôsledku samozrejme nefungovalo ani ako zastrašovanie, ani ako nátlak na vyjednávanie. Perverzným dôsledkom útoku na Irán môže byť to, že nielen Irán, ale aj iné krajiny v regióne – ako Egypt či Turecko – si z toho zoberú ponaučenie, a síce, že skutočným odstrašujúcim prostriedkom sú len samotné jadrové zbrane.

Z hľadiska samotného vedenia vojny si žiadna zo strán nemá veľmi čo vyčítať. Izrael útočil aj na obytné bytovky, aj na iránskych vedcov, ktorí s vysokou pravdepodobnosťou majú civilný status. Bol ochotný akceptovať zabitie civilistov, ktorí sa previnili len tým, že mali „nesprávnych“ susedov. Tak izraelská armáda zabila aj mladú iránsku poetku Parniu Abbasi spolu s jej rodinou. Irán strieľal rakety ponad obývané oblasti, pričom nemal žiadnu istotu, že jeho rakety sú dostatočne presné. A ani neboli. Iránsky režim tak zabil napríklad rodinu izraelsko-palestínskeho právnika Raju Khatiba v izraelskom meste Tamra. Izraelský režim v konečnom dôsledku zabil viac civilistov, ale to treba pričítať skôr izraelskej protivzdušnej obrane, ktorá je, na rozdiel od iránskej, funkčná a účinná.

Deklarované dôvody vojny však prekrývali kľúčové dynamiky v oboch krajinách, ktoré sú domácej povahy. Dá sa povedať, že izraelskí extrémisti – ktorí sú v súčasnosti pri moci – a iránski ajatolláhovia sa navzájom potrebujú, aby mohli páchať násilie na obyvateľstve pod ich kontrolou. Pozrieť sa bližšie na túto dynamiku, je užitočnejšie, ako snažiť sa chmátať po dymových clonách.

Paranoidný represívny režim

Hamid Dabashi v asi najdôslednejšej štúdii ideológie iránskej islamistickej revolúcie, Theology of Discontent (Teológia nespokojnosti, 2006), ukazuje, že ak mali niečo iránski revolucionári spoločné – od sekulárnych socialistov po devótnych islamistov –, bol to zdieľaný pocit poníženia a túžby po suverenite. Táto túžba mala pôvod v zvrhnutí demokraticky zvoleného a populárneho premiéra Mohammada Mosaddegha v roku 1953. Mosaddeghovým hriechom bola snaha znárodniť ropný priemysel v Iráne. Spojené štáty a Británia odpovedali zorganizovaním prevratu a dosadením poslušného monarchu, šacha Mohammada Rezu Pahlavího.

Obdobie šachovej vlády od roku 1953 do revolúcie v roku 1979 bolo obdobím represií, prenasledovania politických odporcov, a zároveň existencie Iránu ako vazalského štátu. Revolúcia v roku 1979 bola nesená všetkými vrstvami iránskej spoločnosti. Ako opisuje Misagh Parsa v Social Origins of the Iranian Revolution (Sociálny pôvod iránskej revolúcie, 1989), medzi revolucionármi boli robotníci, odborári, nezávislí obchodníci patriaci skôr k strednej triede („bazári“) či študenti, akademici a klerici. Boli medzi nimi liberáli, socialisti, sekularisti a aj islamisti. Práve poslední sa dokázali počas šachovej vlády pod pláštikom náboženstva najlepšie zorganizovať a boli v najlepšej pozícii, aby z chaotických revolučných rokov napokon vzišli ako víťazi, ktorí brutálne a násilne porazili konkurenčné ideológie.

Samotný islamistický program bol však vágny a idiosynkratický. Nemalo ísť o návrat k tradíciám, malo ísť o politický program budúcnosti (Chomejního najpoužívanejšie adjektívum pre šachov režim bolo „stredoveký“). Jeden z hlavných ideológov islamistickej revolúcie Alí Šarí’atí sa napríklad výslovne snažil inkorporovať marxistické pozície do islamistických pozícií a ukázať, že islam je dôslednejšie sociálne oslobodzujúci a bojujúci proti vykorisťovaniu ako socializmus.

Všetky tieto obsahové otázky však boli čoskoro krvavo rozseknuté geopoliticky. V septembri 1980 iracký diktátor Saddám Husajn napadol Irán a vojna trvala ďalších osem rokov. Husajn mal počas vojny podporu Spojených štátov, ktoré ho vnímali ako dôležitú protiváhu voči Iránu. Izrael, paradoxne, kalkuloval inak a vo vojne podporoval dodávkami zbraní Irán. Vojna bola brutálna, zahŕňala aj používanie chemických zbraní proti iránskym civilistom.

Iránsky režim sa počas tejto skúsenosti prepol do paranoidného módu prežitia, z ktorého sa už nikdy úplne nevymanil. Vo svoj prospech mohol využiť traumy z cudzích vplyvov v iránskej politike, ktoré sa plynule ťahali od roku 1953 cez šachov režim až k Husajnovej invázii. Jeho následné zahraničnopolitické machinácie – kedy vypĺňal mocenské vákuá v Libanone, Sýrii, Iraku či Jemene – sa dajú označiť ako prejav imperializmu, no zároveň boli v jadre obranné, aby sa nemohlo opakovať niečo ako vojna s Irakom či nebodaj prevrat z roku 1953. Aj jadrový program mal v prvom rade zabezpečiť väčšiu ekonomickú sebestačnosť krajine pod prísnym sankčným režimom. Spolu s iránskym vesmírnym programom bol aj určitým zdrojom hrdosti pre Iráncov a niečím, z čoho režim mohol skúšať čerpať legitimitu.

V ajatolláhmi kurátorovaných voľbách režim niekedy povoľoval umiernenejších či reformnejších lídrov, ako boli prezidenti Mohammad Chatámí (1997 – 2005), Hasan Rúhání (2013 – 2021) či súčasný prezident Masúd Pezeškján. Samotný islamistický rámec takzvanej vlády duchovných (velájat-e faqíh, ولایت فقیه), reprezentovaný dohľadom ajatolláhov a aj iránskymi revolučnými gardami, ktoré sú akousi paralelnou armádou popri iránskej armáde, bol však vždy mimo diskusiu.

Základný problém, ktorý iránsky režim nikdy nevyriešil, spočíva v tom, aká je vlastne jeho vízia pre iránsky ľud, a ak by ju aj definoval, ako chce o nej presvedčiť veľmi rôznorodé iránske obyvateľstvo. Tento problém bol predbežne riešený revolučným násilím a existenčným bojom o prežitie, avšak toto predbežné riešenie trvá už takmer päť desaťročí, a s každým ďalším rokom možnosti režimu odôvodniť svoju existenciu, klesajú. Dlhé roky sa mohol opierať o potrebu suverenity, používajúc monarchistické obdobie ako odstrašujúci príklad (a teda, ak sa na niečom Iránci a Iránky dnes stále zhodnú, s výnimkou pár fanatikov z diaspóry, je to odmietnutie návratu monarchie), avšak potenciál takéhoto strašenia sa nenávratne vyčerpáva. Režim sa nielenže stal obdobne represívnym, akým bol aj šachov režim, ale stáva sa aj rovnako skostnateným.

Genocídna rétorika voči Izraelu síce má nejaké ideologické východiská, no primárne slúži na domácu spotrebu, má vyvolávať ilúziu nikdy nekončiaceho revolučného boja, nikdy nekončiaceho existenčného ohrozenia a donekonečna odkladať odpoveď na otázku, čím vlastne islamistický iránsky režim má byť.

Apartheidný režim

Pretrvávajúci izraelský problém stále spočíva v tom, že „ľud bez zeme“ v Palestíne našiel zem, ale tá už bola plná ľudí. Moderné dejiny Izraela a Palestíny následne sú v podstate sériou izraelských víťazstiev a palestínskych prehier. Židovskí imigranti začiatkom 20. storočia, a neskôr organizácie ako Palestínske židovské kolonizačné združenie, úspešne skupovali pôdu v Palestíne od veľkostatkárov a odoberali ju palestínskym roľníkom. V spolupráci s britskou koloniálnou správou sa podarilo sionistickým lídrom organizovať výraznejšie presuny Židov do Palestíny.

V rokoch 1947 až 1948 sa vznikajúcemu Izraelu podarilo vyhnať 750-tisíc Palestínčanov a ubrániť sa vo vojne proti okolitým arabským štátom. V roku 1967 dobyli, okrem iného, Gazu, Západný breh a Golanské výšiny, a postupne sa podarilo poraziť palestínske predstavy o oslobodení celej historickej Palestíny. Dohody z Osla boli snahou o mierové riešenie, no mnohí ich – napríklad vrátane  Edwarda Saida – vnímali skôr ako kapituláciu. A v konečnom dôsledku len umožnili upevniť systém apartheidu na Západnom brehu. Extrémnym vyústením tohto historického oblúku je prebiehajúca genocída v Gaze, ktorej výsledkom môže byť etnické vyčistenie ďalších dvoch miliónov Palestínčanov, násobne viac, ako počas nakby.

No napriek čiastkovým víťazstvám je to konečné stále v nedohľadne. Palestínčania existujú, tvrdohlavo pretrvávajú, zostávajú vo svojej zemi. Izrael dokáže akceptovať palestínsku menšinu v samotnom Izraeli, no jeden demokratický štát, kde by bol demografický pomer vyrovnaný, je neprípustný. Takisto nie je ochotný uznať právo Palestíny na existenciu. Jediné zostávajúce riešenia sú apartheid a genocída, a tie jednak nezodpovedali tomu, ako sa samotní Izraelčania chceli vnímať, ako aj tomu, ako sa chcel Izrael prezentovať pred západnými spojencami.

Kým však Izrael „bojuje o prežitie“, dá sa tento kľúčový problém donekonečna odkladať a zdržiavať. Keď všetky okolité arabské štáty avizujú ochotu normalizovať vzťahy s Izraelom (ktorý je inak jediným štátom v regióne, ktorý má jadrové zbrane), ak ukončí nelegálnu okupáciu Palestíny, je potrebné existenčné ohrozenia hľadať inde, a iránsky režim so svojou genocídnou rétorikou sa samozrejme ponúka najviac zo všetkých.

Útok na Irán prišiel v čase, kedy kritika genocídy v Gaze aj zo strany západných krajín naberala na intenzite. Pridal sa k nej – jemne, ale predsa len – aj vyššie spomínaný nemecký kancelár Merz. Presmerovanie pozornosti k údajnému existenčnému ohrozeniu umožnilo izraelskému režimu opäť na chvíľu odložiť riešenie kľúčového problému súžitia s Palestínčanmi. 

Istým spôsobom sa dá povedať, že civilisti v Iráne a Izraeli počas tých dvanástich dní bombardovania a balistických útokov zomierali kvôli prokrastinácii dvoch represívnych režimov.

Víťazstvo represívnych režimov

Vojna tak ukrýva paradoxne symbiotický vzťah. Od iránskeho strieľania rakiet na Izrael samozrejme oslobodenie Palestíny nemožno čakať – obzvlášť, ak obeťami takýchto útokov sú Palestínčania. Takáto vojenská akcia skôr odvádza pozornosť od genocídy v Gaze a silnejúcej represie na Západnom brehu.

Nečakajme ani to, že izraelské bombardovanie Iránu snáď oslobodí Iránky a Iráncov. Jednak, ak sa opäť v niečom vedeli všetci zhodnúť, tak v tom, že nechcú byť bombardovaní. A jednak, ako upozorňuje napríklad iránsky socialista Siyâvash Shahabi, režim skôr využije vojnu na sprísnenie represie. Tieto obavy vyjadrujú aj ľudskoprávne organizácie. Technokratickejšie uvažujúci politológ Esfandyar Batmanghelidj obdobne dodáva, že izraelský útok skôr zbrzdí snahy iránskej spoločnosti o reformovanie režimu.

Oba režimy pravdepodobne budú môcť vďaka vojne načas otupiť nebezpečenstvo, ktoré im hrozí zdola – od ľudí, ktorí sú pod ich kontrolou. To „nebezpečenstvo“ spočíva v neuhasiteľnej túžbe po slobodnom a dôstojnom živote.

Najlepším symbolickým vyjadrením tejto symbiózy je napokon Sýria. Ôsmeho decembra 2024 sýrsky ľud zvrhol Iránom udržiavaného diktátora, ktorý počas krvavého potlačenia revolúcie, okrem iného, masakroval a vyhladoval aj palestínskych utečencov v Sýrii. Iránsky režim v Sýrii obyvateľom Blízkeho východu presvedčivo ukázal, že prináša len utrpenie. V ten istý decembrový deň však po Iráne plynulo prebral štafetu Izrael, ktorý Sýriu napadol, zabral ďalšie územie, rozsiahlo ju bombardoval a následne aj zabíjal civilistov.

Ani jeden z týchto režimov preto samozrejme nie je a nebude žiadnou oslobodzujúcou silou.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.