Od revolúcie k represii

Protesty, ktoré začali v Iráne 28. decembra kvôli zlej ekonomickej situácii, a rýchlo prerástli do protestov proti režimu, boli nateraz krvavo potlačené. Najmä 8. a 9. januára boli zabité tisíce ľudí. Iránsko-americká ľudskoprávna organizácia Human Rights Activists in Iran potvrdila viac ako 6‑tisíc zabitých protestujúcich, čo však určite nebude konečné číslo. Iné odhady sa pohybujú na úrovni viac ako 30‑tisíc zabitých.

Reakcia režimu na protesty je bezprecedentne brutálna. Je brutálna na pomery Iránu: počas protestov v roku 2009, tzv. zelenej revolúcie, bolo zabitých 72 protestujúcich, v roku 2018 to bolo 25, v roku 2019 viac ako 300, a v roku 2022 viac ako 500. A je brutálna aj na pomery regiónu. Egyptská armáda napríklad zmasakrovala 14. augusta 2013 na námestí Rabaa v Káhire zhruba tisíc protestujúcich a v podstate ukončila egyptskú revolúciu. Ale aby sme sa dostali do desaťtisícov, museli by sme zájsť hlbšie do minulosti, k udalostiam ako masaker v Hama zo strany Asadovho režimu v roku 1982, ktorý mal na svedomí viac ako 20‑tisíc obetí.

Rozsah masakrov tak poukazuje v prvom rade na to, že protesty sú naozaj masové a zasahujú celý Irán. Zároveň to ukazuje, že režim ich vníma ako existenciálne ohrozenie, a preto je ochotný uchýliť sa k extrémnemu násiliu. Napokon, pri doteraz viac ako 200 zdokumentovaných zabitých príslušníkov režimných síl je zjavné, že niektorí protestujúci sú aj ozbrojení, možno – obdobne ako v iných krajinách počas arabskej jari – sformovaní prvotne do domobrán. Vzhľadom na vypnutie internetu v Iráne sú detailnejšie informácie strohé.

Ako sme sa sem dostali? A ako by sa ľavica mala postaviť k iránskym protestom?

Od revolúcie k represii

Iránsky režim sa zvykne označovať ako „teokratický“, nakoľko ide o systém „vlády duchovných“, velájat-e faqíh. Nie je to však úplne presné. V skutočnosti nikdy nešlo o žiadny konzistentne rozpracovaný teokratický model. Dohľad ajatolláhov a revolučné gardy (IRGC) sa dajú vnímať ako variant provizórnych revolučných orgánov v štýle Výboru pre verejné blaho, ktoré majú udržiavať „ducha revolúcie“, správny kurz a chrániť revolúciu pred kontrarevolučnými hrozbami, kým definitívne neuspeje. Legitimita takýchto provizórnych revolučných orgánov je potom čerpaná z negácie bývalého režimu, ktorý v revolúcii zvrhli, a z hmatateľného prísľubu dokončenia revolúcie v budúcnosti.

Šachov režim iránski revolucionári v roku 1979 negovali tým, že ho označovali za vazalský, zhýralý, skorumpovaný, elitársky, spiatočnícky, nespravodlivý, a najmä neschopný zabezpečiť dôstojný život ľuďom Iránu, neumožňujúci im rozvíjať sa a hľadať šťastie. Iránska revolúcia bola nesená rôznorodými hnutiami, vrátane liberálnych, sekulárnych či socialistických. Islamisti boli rovnako organickou súčasťou revolúcie, oproti iným revolučným zložkám mali výhodu, že boli najlepšie organizačne pripravení prevziať moc.

Revolúcia, ktorá uspela vo februári 1979, sa však už koncom toho istého roka začala premieňať na represívny režim. Hovorí sa, že islamisti „uniesli revolúciu“. To tiež nie je presné. Represia skôr opäť raz vychádza z toho, čo francúzsky filozof Maurice Merleau-Ponty vyjadril v knihe Les aventures de la dialectique (Dobrodružstvá dialektiky, 1955) nasledovne: „Nie náhodou všetky známe revolúcie zdegenerovali: deje sa to preto, že ako ustanovené režimy nemôžu byť tým, čím boli ako hnutia [mouvement]; presne preto, že uspeli a stali sa z nich inštitúcie, dejinný pohyb [mouvement] už nie je sám sebou: ‚zradí‘ sa a ‚zmrzačí‘ sa tým, že sa zavŕši. Revolúcie sú pravdivé ako hnutia a nepravdivé ako režimy.“

Iránsky režim je ďalším príkladom hľadania absolútne nového sveta, autentickej revolúcie, ktorá sa stala nehybnou inštitúciou. V takom stave vníma vlastné prežitie ako synonymné so zachovaním revolučného pohybu. Obyčajným ľuďom sa potom ukazuje ako nehybný balvan, ktorý ich ťaží a bráni im vôbec sa nadýchnuť.

Režim vytvoril ďalšie inštitúcie – najmä v podstate paralelnú armádu v podobe IRGC, vrátane ich dobrovoľníckych zborov Basídž –, ktorých prežitie je priamo spojené s prežitím jeho samotného. Jeho obrana, pod maskou ochrany revolúcie, je tak nesená aj primitívnejšími, klientelistickými väzbami. A čím sa takýto režim stáva viac paranoidným, tým je krutejší.

S tým, ako spomienky na revolúciu ustupujú do pozadia, sa však vytráca aj akákoľvek legitimita režimu. Po takmer päťdesiatich rokoch je ten šachov už zabudnutou minulosťou, a prísľub dokončenia revolúcie je neexistujúci, práve naopak, pričom ekonomický výhľad obyvateľstva Iránu je konštantne pesimistický. Mark Beissinger v knihe The Revolutionary City (Revolučné mesto, 2022) ukazuje, že „revolučné situácie“ väčšinou nie sú situácie absolútneho strádania, ale dlhodobej ekonomickej stagnácie bez akejkoľvek optimistickej perspektívy.

To je dnes vlastne pozícia iránskeho režimu. Je vnímaný ako politicky represívny, v zahraničnopolitickom kontexte slabý, elitársky, spiatočnícky, a už aj zjavne neschopný zabezpečiť dôstojný život ľuďom Iránu, neumožňujúci im rozvíjať sa a hľadať šťastie. Dostal sa tak v podstate do pozície niekdajšieho šachovho režimu. A aby paralely boli ešte bližšie, triedou, ktorá bola v revolúcii z roku 1979 nosnou, a to zvlášť pre islamistov, boli tzv. bazári, nezávislí obchodníci patriaci skôr k strednej triede. Koncom roka 2025 ako prví vyšli do ulíc takisto bazári. A ak rok 1979 bol sprevádzaný rozsiahlymi štrajkami, tak rozsiahle štrajky v energetickom priemysle sme v Iráne mohli pozorovať aj na jeseň minulého roka.

Zahraničnopolitické prostredie

Režim sa od začiatku nachádzal v extrémne nepriateľskom zahraničnopolitickom prostredí. Osem rokov voči nemu viedol krvavú vojnu Irak, keď Saddáma Husajna proti Iránu podporovali aj Spojené štáty. V 21. storočí k devastácii iránskej ekonomiky prispeli tiež sankcie. V roku 2015 sa vďaka dohode JCPOA o jadrovom programe, presadenou Obamovou administratívou, sankcie na Irán zmiernili, no hoci Irán dohodu dodržiaval, Trump ju v roku 2018 jednostranne vypovedal.

Lenže to v princípe samotným Iráncom a Iránkam môže byť jedno, ich zaujíma, ako režim dokáže v tomto svete navigovať a umožniť im dôstojný život. A z ich pohľadu sa režim do izolácie dostal aj vlastnou vinou; nielen agresívnou, nepriateľskou rétorikou, ale aj imperialistickým pôsobením v zahraničí – v Libanone, Sýrii či Iraku – na ktoré sa nejakým spôsobom vždy financie našli. A svojím spôsobom potom dnešná Sýria iránskemu obyvateľstvu naznačuje svet, aký by mohol byť. Po páde iránskej bábky –  Bašára Asada – v decembri 2024 sa Sýria otvára svetu, zbavila sa sankcií – napriek tomu, že sýrsky prezident Ahmad Šara so svojou teroristickou minulosťou mal horšiu štartovaciu pozíciu ako Rúholláh Chomejní, kritizujúci represívny šachov režim z francúzskeho exilu.

Predikovať osud týchto protestov či, ak chceme, novej iránskej revolúcie, je dnes náročné. Brutalita reakcie na protesty, ako aj absencia dezercií z IRGC či dokonca iránskej armády, poukazujú na to, že režim je aktuálne zomknutý. Opozícia je, naopak, nekoordinovaná. V americkom exile sa syn šacha Reza Pahlaví – podporovaný intenzívne aj Izraelom – domáha toho, že ako konštitučný monarcha privedie Irán k demokracii, no jeho organizačné schopnosti sú veľmi pochybné. Nedajú sa vylúčiť ani separatistické ozbrojené povstania významnejších menšín v Iráne, ako Azerov, Kurdov či Balúčov.

Ľavicová odpoveď

Ľavicovým inštinktom aj pri takejto miere neistoty – vzhľadom na osud protestov – je vyjadriť solidaritu s protestujúcimi proti represívnemu, autoritárskemu režimu.

Druhým ľavicovým inštinktom je však uvažovať o možných zahraničných vplyvoch. Keď Mike Pompeo popraje šťastný nový rok všetkým agentom Mossadu medzi iránskymi protestujúcimi, možno poukazuje na určitú mieru infiltrácie Izraela v Iráne, ktorá sa prejavila napríklad pri atentáte na lídra Hamasu, Ismáíla Haníju, v Teheráne v roku 2024. Ale v skutočnosti je to od ľudí ako Pompeo najmä cynická snaha dosiahnuť, aby bolo čo najviac ľudí zabitých, aby protesty boli čo najnásilnejšie a čo najviac destabilizovali krajinu.

Záujmom Spojených štátov a Izraela nepochybne je, aby Irán bol buď spolupracujúcim vazalom, ako bol za šacha pred rokom 1979, alebo aspoň, aby bol dostatočne oslabený. Z tohto dôvodu je správne byť k ich prejavom solidarity s iránskymi protestujúcimi skeptický.

Čo, naopak, netreba veľmi brať do úvahy, je rétorika iránskeho režimu na podporu Palestínčanov. Sú to prázdne slová. Reálne pôsobenie iránskeho režimu v regióne by sa skôr dalo označiť ako imperialistické – intervenovanie v Iraku cez proxy jednotky, Ľudové mobilizačné sily (PMF) či milície ako Katáib Hizballáh, a podporu skorumpovaného expremiéra Núrího Málikího; udržiavanie diktátorského Asadovho režimu v Sýrii cez zapojenie IRGC, a pretransformovanie Hizballáhu takisto na proxy jednotku bojujúcu za Asada v Sýrii. Toto pôsobenie Hizballáhu umožnilo aj jeho infiltráciu Izraela a významne prispelo k jeho porážke na jeseň 2024. Nič z tohto nepomáha a nikdy nepomáhalo Palestínčanom, naopak: v Sýrii boli palestínski utečenci a utečenkyne neraz obeťami iránskej intervencie. Pád režimu by nebol nijakou prehrou pre Palestínčanov, skôr by sa tým zbavili záťaže, cez ktorú sa zlovoľným aktérom dlhodobo darí delegitimizovať ich boj za sebaurčenie v očiach západnej verejnosti.

Zahraničná intervencia v situácii, keď režim je stále pomerne jednotný a opozícia roztrieštená, je skôr riziková, a je málo pravdepodobné, že by priniesla niečo pozitívne. Skôr môže uvrhnúť krajinu do občianskej vojny. Ak ľavica z tohto dôvodu intervenciu odmieta, robí správne.

Je však potrebné, aby v tomto smere bola flexibilná. V iných situáciách totiž intervencie môžu byť funkčné. V Líbyi v roku 2011, keď rebeli držali mesto Benghází a Kaddáfí hrozil miestnemu obyvateľstvu genocídnou rétorikou, bola intervencia v zmysle „responsibilty to protect“ (R2P) doktríny na mieste. Gilbert Achcar vtedy argumentoval za intervenciu zo socialistickej pozície. V roku 2013, kedy sa Asadov režim v Sýrii udržoval len vďaka nerozlišujúcemu bombardovaniu, bolo na mieste volať po bezletovej zóne či zásobovaní sýrskych rebelov protilietadlovými zbraňami. V tej dobe značná časť ľavice zlyhala; obzvlášť po páde Asada je potrebné tieto zlyhania zreflektovať.

Odpor voči zahraničnej vojenskej intervencii je tak v súčasnosti na mieste, no ľavica musí byť pripravená zmeniť názor pre prípad, že sa zmenia fakty – keby napríklad nastali väčšie dezercie od režimných síl, alebo by sa opozícia zorganizovala a skonsolidovala tak, že by v prípade dekapitácie režimu bola schopná prevziať moc.

Okrem toho existujú iné, nevojenské spôsoby intervencie. Jedna z vecí, na ktoré by západná ľavica mala tlačiť, je odviazanie sankcií od iránskeho jadrového programu a ich naviazanie na dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov. To by aj v prípade neúspechu revolúcie mohlo motivovať k reformám. Iránsky režim bol vždy do určitej miery flexibilný, prezidentské voľby vyhrávali napríklad aj relatívne umiernení kandidáti ako Mohammad Chatámí, Hasan Rúhání či súčasný prezident Masúd Pezeškján. Sankcie naviazané na dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov ho mohli posunúť k ešte väčšej flexibilite.

A vo všeobecnosti musí ľavica chápať, že represívne režimy – bez ohľadu na to, ako sa ideologicky definujú – sú vždy inherentne nestabilné. Dokazuje to už len úvodný výpočet rokov protestov v Iráne proti islamistickému režimu. Stávky na diktátorov sú nielen nemorálne, ale aj analytickou slepou uličkou. Treba tiež povedať, že aj keď je aj dnes počúvanie prorežimných iránskych hlasov z hľadiska zisťovania situácie dôležité, ich preferovanie je v skutočnosti len variantom tejto analyticky chybnej stávky.

Zároveň neistota vzhľadom na zriadenie, ktoré by súčasný režim mohlo nahradiť, nie je argumentom proti režimu – rovnako, ako skutočnosť, že z revolúcie v roku 1979 vzišiel islamistický režim, nie je argumentom za zachovanie šachovho režimu. Ľavica prvá by mala byť schopná prijať nepredvídateľnosť revolúcií a určitú mieru nahodilosti v nich, a vysvetľovať, že to nie je argument proti revolúciám.

No ak aj dnes ľavica okrem vyjadrenia solidarity nevie v danej chvíli určiť, ktorým smerom je najlepšie sa pohnúť, prinajmenšom môže amplifikovať Iránky a Iráncov, ktorí podávajú svedectvá a ktoré kreatívne uvažujú nad cestami vpred.

Autor je filozof a právnik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.