Morálna podpora nestačí

Ivana Rumanová12. decembra 2022846
Žobrák, z cyklu Láska v meste, Mikuláš Galanda, 1924, Majetok SNG

S riaditeľkou Slovenského banského múzea Zuzanou Denkovou o vyťažovaní nerastných surovín, artefaktov z bývalých kolónií, ale aj ľudských zdrojov a pracovnej sily.

Zriaďovateľom Slovenského banského múzea nie je ministerstvo kultúry, ale ministerstvo životného prostredia. Keď vás v roku 2020 minister Budaj menoval do funkcie riaditeľky, okrem iného povedal, že pred vami stojí dôležitá úlohaprebudovať múzeum na atraktívnu inštitúciu, ktorá sa stane súčasťou nášho vnímania kultúrneho a prírodného dedičstva a upevní svoje postavenie v odbornej, múzejníckej, ale aj galerijnej komunite“. Akú podporu vám odvtedy ministerstvo poskytlo pri napĺňaní týchto náročných vízií? V čom vidíte výhody a nevýhody toho, že SBM spadá pod ministerstvo životného prostredia?

Náročná otázka, lebo vývoj vo svete uvedenej vízii nepraje. Nastúpila som na pozíciu štatutárky v čase koronakrízy, začala sa vojna na Ukrajine, a tá spustila energetickú krízu. Múzeum sídli vo veľkých, energeticky mimoriadne náročných budovách. Roky sa neinvestovalo do opatrení znižujúcich túto náročnosť. Preto mám obavy, či nás energetická kríza nezmetie. Tiež nás postihuje inflácia a rast cien. Rozpočet na rok 2023 uvedené nijako nezohľadňuje a konkrétne zámery pomoci zriaďovateľa v tomto smere nepoznám.

Múzeu chýbajú finančné zdroje na prevádzku i mzdy, nieto ešte na rozvoj. Nie je mysliteľné, aby sa múzeum prebudovávalo na atraktívnu inštitúciu z vlastných výnosov. Potrebuje podporu od štátu alebo z iných zdrojov.

Múzeum zriaďované ministerstvom sa nemôže uchádzať o podporu napríklad z Fondu na podporu umenia. Múzeum zriaďované ministerstvom životného prostredia sa nemôže uchádzať o podporu na obnovu pamiatok z dotačného systému MK SR – Obnov si svoj dom. Myslím si, že by nám malo byť umožnené zapájať sa do výziev oboch dotačných systémov, lebo ich alternatíva neexistuje.

Vieme získať podporu na obnovu expozícií, aktuálne ukončujeme inováciu expozície Baníctvo na Slovensku, na ktorú sme v tomto roku z Environmentálneho fondu získali viac ako stotisíc eur. Avšak na umelecké a historické výstavy, kultúrne podujatia, akvizície zbierok, depozitáre, publikácie alebo výskum nám chýbajú zdroje.

Nedofinancovanie maskujeme crowdfundingom, súkromnými prostriedkami a statkami, spoluprácami s občianskymi združeniami, dobrovoľníkmi a využívaním či možno i zneužívaním externých spolupracovníkov a spolupracovníčok a ich dobroty a lásky k múzeu. Lebo ich prosíme, aby nekládli na nás žiadne alebo len minimálne finančné požiadavky. Možno si pomyslíte, že sme vykorisťovatelia, ale nie je to tak. Bojujeme s výčitkami svedomia, či je etické žiadať takúto pomoc. Nechceme však rezignovať. Rezignovali sme na obnovu budov, ochranu zbierok, nechceme rezignovať aj na program.

Alebo iný príklad. Momentálne sa snažíme ministerstvo presviedčať, aby nám pomohlo a mohli sme sa uchádzať o európske zdroje v rámci výzvy ministerstva dopravy, ktorej cieľom je obnoviť verejné historické budovy s cieľom znížiť ich energetickú náročnosť. Veľmi radi by sme sa zapojili do výzvy zelenou obnovou Galérie J. Kollára. Je to bezprecedentná šanca zlepšiť stavebnotechnický stav aspoň niektorých národných kultúrnych pamiatok v našej správe, a zároveň si znížiť prevádzkové náklady. V múzeu však nemáme spracovaný zámer obnovy a chýba technická projektová dokumentácia. Bez nej sa do výzvy nemôžeme zapojiť, a pritom je cena tejto dokumentácie refundovateľná z uvedenej dotácie – samozrejme, až potom, ako projekt uspeje. Keďže ide o tri veľké meštianske domy na námestí, aj cena takejto dokumentácie je vysoká. Získali sme aj partnera, Zastúpenie Európskej Komisie na Slovensku, mali sme záujem uvedenú obnovu realizovať ako pilotný projekt v štýle Bauhausu. Chceli by sme ukázať najlepšie riešenia udržateľnej pamiatkovej obnovy, a to v centrálnej zóne mesta zaradeného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO – Banskej Štiavnice. Zatiaľ nám však ministerstvo nemôže z ekonomických dôvodov uvedenú finančnú pomoc poskytnúť.

Vráťme sa k vašej otázke o atraktívnom múzeu. Kvôli permanentnej krízovej situácii sa nám nedostalo finančnej podpory od zriaďovateľa ani na sanáciu havarijných stavov a udržanie odborného profilu organizácie, nieto na budovanie atraktívneho múzea. Dostalo sa nám morálnej podpory, povzbudzujúcich slov, ale to, bohužiaľ, nestačí. Ak by mala situácia zostať rovnaká, múzeum nielenže nebude atraktívnejšie, ale ešte viac zdegraduje.

V správe SBM sú desiatky objektov od zámku a mestských palácov po bane a technické pamiatky a tisíce artefaktov v depozitároch. Z nich viaceré majú status kultúrnych pamiatok alebo sú zapísané v zozname UNESCO. Samotná prevádzka a ochrana týchto objektov musí byť finančne extra náročná. Môžete vyčísliť, koľko z vášho rozpočtu zhltne správa budov a koľko je vyčlenených na program?

Rozpočet našej príspevkovej organizácie tvorí rozpočtový transfer z ministerstva a vlastné výnosy. V našom prípade máme na rok 2022 podpísaný kontrakt s ministerstvom vo výške 719 048 eur (v priebehu prípravy rozhovoru ministerstvo kompenzovalo múzeu zvýšené ceny energií rozpočtovým opatrením vo výške 112 241 eur). Výšku transferu nepovažujem za dostatočnú a vysvetlím aj prečo.

Múzeum zamestnáva sedemdesiat zamestnancov a očakávaná skutočnosť v oblasti mzdových výdavkov v roku 2022 predstavuje približne 1 200 000 eur. Z uvedeného je zrejmé, že transfer nepokrýva ani len mzdové náklady.

Poďme však ďalej. Pri základných prevádzkových nákladoch, do ktorých radíme najmä energie (plyn, elektrická energia, vodné a stočné), je očakávaná skutočnosť na rok 2022 približne na úrovni 261 400 eur. Transfer nepokrýva ani uvedené náklady.

Keď spočítame mzdy a energie, predstavuje to spolu 1 461 400 eur. Aby si múzeum pokrylo mzdy a energie (žiadny program, na ktorý sú nevyhnutné materiálové náklady), malo by dosiahnuť vlastné výnosy v odhadovanej výške 742 352 eur. Pritom naše odhadované výnosy v roku 2022 predstavujú 379 500 eur.

Možno vývoj nebude taký pesimistický, ale mám veľkú obavu, že pri plnení výnosov okolo 400 000 eur nedokážeme pokryť ani len tie energie a mzdy.

Ministerstvo nám mesačne na účet poukazuje sumu približne 59 900 eur. Tou si financujeme časť miezd a ich nepokrytú časť si každý mesiac musíme dofinancovávať z vlastných prostriedkov, a to vo výške od 25 000 do 30 000 eur, niekedy i viac. K tomu platíme zálohové faktúry za energie a máme aj iné fixné výdavky, ktorým sa nijako nedá vyhnúť (poistky, dane, pohonné hmoty, telekomunikačné poplatky, poplatky za softvéry, členské poplatky, kancelárske potreby, hygienické potreby, pracovný odev).

Finančné prostriedky na materiálne zabezpečenie programu múzea v našom rozpočte neviem detegovať. Myslím si, že férový by bol taký rozpočet, prostredníctvom ktorého by nám štát pokrýval mzdové náklady, energie, a tiež prispieval na úlohy, ktoré vykonávame v zmysle verejnej služby. Na Slovensku by mal byť v zákone o múzeách a galériách tento výkon vo verejnom záujme presne špecifikovaný, aby sme sa pri vyjednávaní mali o čo oprieť. Ak by som to mala voľne priblížiť, myslím, že sem možno zaradiť pravidelnú údržbu pamiatkových objektov, ochranu stotisíc zbierkových predmetov, dokumentáciu, knižničné služby, archívne služby, výskum a tak ďalej. Tržby sú pre nás z dôvodu nedofinancovanosti kľúčom k prežitiu. O „zákazníka“ bojujeme s komerčnými zariadeniami. Táto súťaž nie je férová.

No ak ministerstvu dokladujete, že nimi poskytovaný rozpočet nepokrýva ani personálne náklady a náklady za energie, ako má byť podľa zriaďovateľa financovaný samotný program? Spomínate, že v súčasnosti sa to často deje prostredníctvom neplatenej práce externistov a externistiek. Je takýto model udržateľný? Neuvažujete o vytváraní väčšieho tlaku na zriaďovateľa?

Myslím si, že je to otázka pre zriaďovateľa, lebo ja neviem, čo si myslí. Nedostali sme stanovisko k našim podnetom alebo ekonomickú analýzu s komentárom. Myslím si, že počítajú s tým, že si na program zoženieme granty. Aktuálny model fungovania nie je udržateľný, nie je rozvojový, spôsobuje úpadok inštitúcie. Vytvárame taký tlak, aký dokážeme. Upozorňujeme zriaďovateľa na situáciu, predstavujeme riešenia, máme spracovanú víziu, rôzne koncepcie i reálny rozpočet. Zriaďovateľ sa však venuje svojim „veľkým“ témam. Upozorňujeme aj verejnosť, najmä na sociálnych sieťach prostredníctvom múzejného profilu, pretože verejnosť môže byť kľúčom k zmene prístupu zriaďovateľov. Preto sme otvorení a ukazujeme realitu namiesto romantických predstáv o slovenskom múzejníctve. Ak sa začne zriaďovateľov pýtať verejnosť, prečo múzeá upadajú, určite spozornejú viac, ako keď sa pýtajú štatutári.

Napriek komplikovanej finančnej situácii sa múzeum aktívne zapojilo do pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine tým, že pre nich vyčlenilo niektoré zo svojich priestorov s ubytovacími kapacitami. Môžete povedať viac o tom, ako to prebiehalo?

Citlivo sme zareagovali na skutočnosť, že v dvadsiatom prvom storočí musia matky s deťmi utekať pred vojnou, ktorá vypukla u nášho suseda. Nemysleli sme si, že budeme s takouto situáciou vo svojom živote konfrontovaní. Boli to smutné chvíle, komunikovať s vystrašenými ľuďmi, medzi ktorými bolo veľa detí. Ubytovanie sme poskytnúť vedeli, aj keď múzeum nedisponuje štandardnými ubytovacími kapacitami. Na hospodársku mobilizáciu štátu sme poskytli inšpekčné izby a ateliéry v rezidenčnom centre. Musím podotknúť, že týmto počinom nás obišla pomoc  štátom nastavených refundačných schém a všetky náklady musíme znášať sami. Avšak riešili sme aj ďalšie problémy. Najmä s jedlom a ošatením. Som hrdá na naše zamestnankyne a zamestnancov, ktorí začali spontánne pomáhať. Varili obedy, nakúpili potraviny, poprinášali teplé šatstvo, ale aj hygienické potreby, uteráky, kuchynský riad, lebo nám takéto vybavenie chýbalo. Bez ich ochoty a obetavosti by sme to nezvládli. Postupne sa z dobrovoľníckych radov v meste Banská Štiavnica vyprofilovala akčná skupina, ktorá prevzala iniciatívu a systematicky riešila prílev utečeniek a utečencov do Banskej Štiavnice. Podnes sú dve ukrajinské rodiny súčasťou našej múzejnej komunity, rozvíjame s nimi dobré osobné vzťahy a myslím, že zostávame v kontakte aj s ľuďmi, ktorí od nás odišli, aby sme im v prípade núdze mohli pomôcť, aj keď sú už doma v Kyjeve.

Tu by som rada prešla k tomu, že ste vyštudovali etnológiu. Zaujímalo by ma, ako vnímate súčasné medzinárodné trendy vo výstavníctve, múzejníctve, ochrane a spravovaní múzejných artefaktov a zbierok, o ktorých sa v posledných rokoch vedú búrlivé diskusie, a to do veľkej miery kvôli dekoloniálnej kritike pamäťových a zbierkotvorných inštitúcií. Ako diskusiu vidíte z perspektívy riaditeľky takejto inštitúcie v strednej Európe?

Vaša otázka je mimoriadne široko postavená. Keby som mala zvoliť jednoduchú odpoveď, poviem, že by som rada tieto trendy poznala osobnejšie, myslím tým z vlastnej múzejnej praxe, nielen z iných múzeí, časopisov a médií.

Dotknúť sa aktuálnych trendov aspoň na okamih sa mi podarilo na konferencii ICOM, ktorá sa v auguste konala v Prahe. Hlavnou témou konferencie bola sila múzeí. Sila múzeí spočívajúca v ich participatívnosti, inkluzívnosti, otvorenosti pre všetkých. Inštitúcií, ktoré majú držať smer, aj keď je zle, keď sú problémy. Múzeí udržateľných nielen v ekologickom slova zmysle, ale aj ekonomicky, sociálne, politicky. Jednoducho silných demokratických inštitúcií, s potenciálom zásadne pomáhať pri budovaní identity komunít, a teda meniť spoločnosť.

To sú témy, ktoré rezonujú v medzinárodnom kontexte. Architektúra výstav, ochrana zbierok, digitalizácia, neformálne vzdelávanie či vedecký výskum v múzeách sú skôr praktické témy, ktoré sú rovnako dôležité, ale v demokratických krajinách rezonovali v minulosti. Dnes sa považujú za základ, na ktorom múzeá bezpečne stoja. Osobne si myslím, že na Slovensku stále nemáme tento základ vybudovaný. Zápasíme o prežitie zbierok i pamiatkových budov, ktoré spravujeme. O chvíľu budeme zápasiť aj o kvalitné personálne obsadenie, lebo pre relevantných špecialistov a špecialistky nie je múzejníctvo v stave, v akom sa na Slovensku nachádza, výzvou. Bez odborníkov a odborníčok nevybudujeme z múzeí silné inštitúcie. Ľudia sú v našom prípade kľúčom k tvorbe zmysluplného a hodnotného obsahu.

K otázke dekolonizácie: Myslím si, že slovenské múzeá sa nezapájajú do tohto diskurzu, ten rezonuje na medzinárodnej scéne. Diskusia to je dôležitá, lebo kultúrne dedičstvo je nenahraditeľné pri budovaní identity komunít a má im byť prístupné. Nová definícia múzea, ktorá bola v Prahe na valnom zhromaždení prijatá, sa vyhla formuláciám, ktoré by mohli posilniť snahy napríklad afrických múzeí o návrat kultúrneho dedičstva, ktoré uchovávajú vo svojich zbierkach európske múzeá. Napriek tomu nová definícia obsahuje dôležité posolstvá (udržateľnosť, participatívnosť, otvorenosť, zbierkotvornosť, rozmanitosť, budovanie komunít, not-for-profit), aby múzeá boli nielen zbierkotvornými inštitúciami, ale aj spoločensky významnými inštitúciami. Múzejná definícia je jasná, aktuálna a možno dlhšia, ako by niektorí múzejníci chceli, mne však jej dĺžka nijako neprekáža, skôr vyhovuje, lebo vyjadruje rozmanitosť úloh múzeí.

Slovensko nebolo koloniálnou veľmocou, a preto tento diskurz u nás nerezonuje. Z času na čas sa v diskusiách na sociálnych sieťach objavia postoje vzývajúce na návrat niektorých našich pamiatok v správe zahraničných múzeí. Ale keďže poznám stav ochrany zbierok v našom múzeu a nevidím cestu k zásadnému zlepšeniu situácie, nepovažujem za dôležité presúvať k nám ďalšie pamiatky. Zostávajú naše, aj keď sú uložené inde. Stále sú súčasťou nášho dedičstva. Nepotrebujeme ich vlastniť, skôr potrebujeme mať k nim prístup, musí nám byť umožnené ich študovať a mali by byť bezpečne uchovávané – a keď to nejde dobre u nás, možno im je inde aj lepšie, hoci je to smutné konštatovanie.

Sú v zbierkach SBM exponáty, ktoré pochádzajú z koloniálnej éry, keď sa uhorskí odborníci na technológie ťažby zúčastňovali zámorských expedícií?

Na základe môjho bádania v zbierke SBM a na základe toho, že mi nie sú známe takéto zmienky ani v publikáciách iných bádateľov a bádateliek, ktoré sa venovali výskumu našich zbierkových kolekcií, môžem konštatovať, že pravdepodobne nie.

Téma baníctva či extrakcie zdrojov je v súčasnom environmentálne kritickom uvažovaní často skloňovaná a kľúčová. Ako vidíte jej prepojenie s programovou koncepciou banského múzea? A ako do toho celého vstupuje súčasná energetická kríza?

Téma baníctva je pre nás kľúčová, sme predsa banské múzeum s celoslovenskou pôsobnosťou. Prosperita Uhorska a obrovský rozvoj školstva, vedy a kultúry závisel od toho, ako sa darilo banskému priemyslu. Spoločnosť v období mimoriadneho rozkvetu baníctva bola kozmopolitná, jej elity podporovali nielen seba, ale podporovali aj kultúru, a špeciálne umenie.

Úlohou múzea je výskum fenoménov baníctva – výskum, nie mystifikácia. Nepotrebujeme mýty, môžeme byť hrdí a hrdé na skutočné reálie, a to aj vtedy, keď budeme kriticky hodnotiť skutočnosti, ktoré sprevádzali konjunktúru banského priemyslu a medzi nimi i jej negatívny vplyv na životné prostredie.

Máte pravdu v tom, že múzeum by mohlo viac vstupovať do uvedených diskurzov, prepájať poznatky z histórie so súčasnosťou, aktuálnymi problémami, ale potrebovali by sme špecialistov a špecialistky na uvedené témy. Preto sa držíme tém, v ktorých sa cítime istejšie, a tie sú skôr z oblasti montánnych (banských, baníckych, pozn. red.) dejín.

Súčasťou múzea je tiež Galéria Jozefa Kollára. Ako vnímate jej súčasný program? Registrovali ste programovú líniu Zlaté časy, ktorú v roku 2019 kurátorsky zastrešili Lucia Tkáčová a Mária Janušová?

Zlaté časy priniesli zmenu dramaturgie výstav Galérie Jozefa Kollára, priniesli múzeu zaujímavý a kvalitný výstavný program, ktorý vzbudil mimoriadny záujem umeleckej scény. Pripravené boli výstavy súčasného umenia i výstavy lokálnych autorov. Galéria vďaka neúnavnosti kurátoriek i vtedajšej vedúcej žila bohatým kultúrnym životom. Viaceré aktivity a podujatia boli súčasťou projektu Renovácia identity (za ktorý získala Banská Štiavnica titul Mesto kultúry) a boli podporené z Fondu na podporu umenia.

Z ruchu Zlatých čias asi v galérii veľa nezostalo, lebo na pokračovanie takto nastaveného programu chýbali zdroje aj ľudia. Niečo z nich sa však v múzeu predsa len podarilo uchovať: zostal nám návod, ako sa dá robiť aj v regiónoch dobré umenie, a Mária Janušová. Pracuje u nás ako kurátorka umelecko-historickej zbierky a pripravuje výstavný plán galérie. A všetko ostatné, lebo u nás to tak chodí, keďže sme personálne deprivovaní. Naše pracovné pozície a pracovné náplne sú všelijako kumulované. Dramaturgia, produkcia, kurátorovanie, propagácia i výskum.

Rozhovor so Zuzanou Denkovou viedla Ivana Rumanová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: