Až 40 percent emisií vytvorených človekom súvisí so stavebnou činnosťou – s výrobou stavebných materiálov, so samotným procesom výstavby, s užívaním stavieb a ich búraním. Napriek tomu toto číslo rezonuje len minimálne. Ak chce byť Európska únia klimaticky neutrálnou do roku 2050, musí alarmujúcich 40 percent znížiť na nulu. Vytýčený časový horizont sa zdá byť nekonečne vzdialený, v skutočnosti je od dneška rovnako blízko ako rok 1998.
Všetok stavebný materiál, ktorý ľudstvo používa, nie je vytvorený zo vzduchu, ale je odobratý z prírody. Najpoužívanejšie stavebniny – betón, oceľ, sklo či tehla sú dokonca mimoriadne energeticky náročné na výrobu, ktorá je spojená s procesmi odohrávajúcimi sa pri vysokých teplotách. A keďže viacero z kľúčových surovín má na planéte len obmedzené množstvo, dá sa teda hovoriť o „fosílnych stavebných materiáloch“.
Zároveň platí, že čo sa náročne vytvorí a postaví, je častokrát predčasne zničené a nahradené novým. Pohľad na stavby, ktoré majú len desiatky rokov, ale sú schátrané a po čase ustúpia novým, nie je na severnej hemisfére ničím netradičným. Len Európska únia (EÚ) vyprodukuje za rok približne 2,1 miliardy ton odpadu. Polovicu z toho tvorí stavebný odpad, ktorý vzniká predovšetkým búraním existujúcich stavieb! Môžeme to pripodobniť k tričku, ktoré by sme po dvoch praniach vyhodili do kontajnera. Zatiaľ čo negatívny trend fast fashion postupne nahrádza oblečenie z druhej ruky, podobnú filozofiu bude treba presadiť aj na poli stavebníctva. Búrané stavby v drvivej väčšine prípadov netrpia na poškodenú statiku alebo iné fatálne zlyhanie. Ich chybou je len to, že stoja v ceste potenciálne väčšiemu zisku majiteľa. Stavba nie je dôležitá, dôležitý je pozemok, ideálne vo „formáte“ tabula rasa.
Ako hovorí jeden okrídlený výrok, planétu sme nezdedili po predkoch, ale požičiavame si ju od nasledujúcich generácií. Po predkoch sme však zdedili obrovské množstvo budov z nedávnej minulosti. Väčšina z toho, v čom dnes trávime naše životy, bola postavená v období medzi koncom druhej svetovej vojny a ropnou krízou v 70. rokoch minulého storočia, architektonicky zjednodušene zarámcovanom ako povojnová moderna. Ide o väčšinu bytového fondu, ale aj zdravotníckych zariadení, vzdelávacích inštitúcií či športovísk. Architektúra 21. storočia teda nemá byť o futuristických tvaroch à la science fiction, ale o radikálnej starostlivosti o to, čo už existuje.
Betón nebúrať, z betónu nestavať
Betón je jeden z najpoužívanejších materiálov, ktorý má vďaka cenovej dostupnosti široké, hoci nie nenahraditeľné uplatnenie v stavebníctve. Jeho výroba spotrebuje až desať percent vody použitej vo svetovom priemysle. Pokračovať v nej v čase, keď už aj niektoré obce na Slovensku musia počas letných horúčav dostávať vodu v cisternách, je nezmyselným šialenstvom. Ťažba špeciálneho typu piesku, ktorý sa používa ako prímes do betónu, ničí mnohé ekosystémy a korumpuje lokálne vlády. Podrobne o tom informuje séria článkov Guardian concrete week z roku 2019.
Výroba betónu je však predovšetkým zodpovedná až za osem percent ročnej uhlíkovej stopy ľudstva. Ide o takzvané sivé emisie, ktoré vzniknú nie pri používaní, ale pri ťažbe surovín, transporte, procese výroby a výstavbe. Takmer tri štvrtiny emisií budovy vzniknú nie jej užívaním, ale samotnou výstavbou. Na tento fakt sa akosi zabúda, keď mnohí developeri sľubujú „zelenú architektúru“ a „klimaticky neutrálne štvrte“, ktoré častokrát vyrastajú na už zastavaných pozemkoch, prípadne na zalesnených územiach slúžiacich ako ochladzovač v letných horúčavách. Problém samozrejme nekončí iba pri betóne. Produkciu sivých emisií má na svedomí viacero materiálov. Na ich meranie a hodnotenie slúži koeficient Global Warming Potential (GWP). Rozdelenie škodlivosti jednotlivých stavebných materiálov prehľadne ilustruje interaktívna webstránka materialepyramiden.dk.
Pre betón platí zvláštny paradox: na jednej strane by sme ho nemali ďalej vyrábať, na druhej strane by sme nemali ani búrať ten existujúci, pretože on už žiadnu ďalšiu uhlíkovú stopu vo forme sivých emisií nevytvorí. Aj keby na jeho mieste vyrástla veľmi pokroková stavba z drevenej konštrukcie, samotný proces výstavby novej architektúry (a zbúranie tej predošlej) vyprodukuje množstvo nových, zbytočných emisií. Staršie budovy síce potrebujú energeticky modernú fasádu, aby nedochádzalo k únikom tepla a prevádzkové emisie sa znížili na minimum. V tomto smere ľudstvo urobilo za posledné polstoročie obrovský technologický skok a dnes už nie je problém navrhnúť budovu, ktorá svojou ročnou prevádzkou vytvorí emisie rovnajúce sa nule. Energetická neefektivita fasád starších budov sa často používa ako argument na ich kompletné zbúranie. Novú fasádu však potrebuje akákoľvek stavba vrátane novej – len s tým rozdielom, že pri novej treba vyrobiť a postaviť aj všetko ostatné. Životnosť železobetónových konštrukcií je spravidla veľmi dlhá, ak do nich nezasiahnu nejaké externality, napríklad bombardovanie vo vojnovom konflikte.
Podľa najnovších odhadov si napríklad rekonštrukcia a znovupostavenie 200-tisíc budov zbombardovaných izraelskou armádou v Gaze počas prvých štyroch mesiacov vojny vyžiada emisie zodpovedajúce 60 miliónom tonám CO2. To sú ročné emisie Švédska či Portugalska, prípade 135 klimaticky najšetrnejších krajín dokopy. Hoci uvedené číslo nezahŕňa emisie spôsobené napríklad spaľovacími motormi stíhačiek, bojových vozidiel či tankov, stále predstavuje ďalší rozmer tejto mimoriadnej katastrofy. Ak by sa aj podarilo zabrániť všetkým ďalším vojnovým konfliktom, otázkou zostáva, či by to znamenalo definitívny koniec stavania. Musíme si zvoliť medzi architektúrou a budúcnosťou?
Nová stavba zo starých častí
Budúcnosť udržateľnej architektúry ukazuje radikálny švajčiarsky projekt Kopfbau Halle 118. Jedná sa o trojpodlažnú nadstavbu starej industriálnej haly v meste Winterthur, postavenú primárne zo stavebných prvkov „zachránených“ z búraných stavieb. Oceľové nosníky, drevené parkety, rádiátory, ale aj okná, dvere či oranžový trapézový plech použitý na fasáde by v opačnom prípade skončili na skládke. Ich opätovným využitím sa zabránilo vzniku 500 ton odpadu, celkovo tento prístup ušetril až 60 percent sivých emisií. Čo sa nepodarilo získať formou takzvaného urban miningu, postavilo sa z prírodných materiálov, ako napríklad obvodové steny z dreva, izolácia zo slamených balov či hlinená vnútorná omietka. Ide o prvky, ktoré sú v prírode ľahko rozložiteľné a ich výroba je z hľadiska emisií nenáročná. Nadstavba haly č. 118 sa dá interpretovať ako architektonické dielo sledujúce princíp nie kapitalistickej, ale bezrastovej ekonómie.
Rovnako dôležité teda je, aby sa stavby dali čo najjednoduchšie rozmontovať a ich jednotlivé časti znovu použiť na iných miestach, prípadne na úplne iné účely. Z dreveného nosníka teda môže byť drevený stôl, z neho neskôr varecha, papier, atakďalej. To pri súčasných železobetónových konštrukciách nie je možné. Preto je dôležité hovoriť o hľadaní nových využití nielen pre samotné stavebné materiály, ale aj pre celé stavby, ktoré stratili pôvodný účel. V európskom odbornom diskurze ide o čoraz aktuálnejšie témy, reprezentované napríklad iniciatívami ako Architects for Future, Architect Declare či House Europe!.
Nebúrať, adaptovať
Najstaršia časť bratislavského areálu Slovenskej národnej galérie slúžila pôvodne ako ubytovňa pre vojakov. Nová synagóga v Žiline vystriedala niekoľko rôznych funkcií, než sa stala dnešným kultúrno-umeleckým centrom. Umenie sa dá, ako dokazujú Košice, vystavovať aj v priestoroch bývalej plavárne. Ako neambiciózne potom vyzerajú rôzne developerské aktivity, ktoré zbúrajú kancelárske budovy s veľkorysými a flexibilnými pôdorysmi, aby na ich mieste postavili bytovky, či zničia veľké kultúrno-spoločenské centrum, aby ho nahradili kongresovou halou.
Aby sa prestavba architektonických diel nezredukovala iba na technokratickú úlohu znižovania energetickej náročnosti, je rovnako dôležité diskutovať o neopakovateľných hodnotách stavieb povojnovej moderny. Odborná diskusia vie celkom jasne pomenovať jedinečné kvality a charkteristické znaky gotického kostola, barokového paláca či secesného nájomného domu. Aké sú však hodnoty povojnových stavieb?
Tými môžu byť napríklad inovatívne konštrukčné či materiálové riešenia, dobové umelecké diela, ktoré sprevádzali každú väčšiu verejnú stavbu či na mieru vyrobené nábytky a interiéry. Niečo, čo je v dnešnom svete unifikovaných produktov prakticky nemožné. A možno sa počas debát a diskusií ukáže, že najväčšou hodnotu je vtedajší spoločenský konsenzus oboch strán železnej opony, podľa ktorého si spoločnosť zaslúži tvoriť aj iné než len diaľnice, logistické centrá a obchodné domy. Nájdenie nového konsenzu pre prístup k výstavbe ľudského životného prostredia je kľúčový pre naše prežitie.
Autor je architekt, doktorand a kurátor
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
