Odvrátená strana pokroku

Klimatickou krízou je v Peru najviac dotknuté obyvateľstvo vyšších nadmorských výšok. Tieto územia nie sú len najcitlivejšie na zmenu klímy, ale aj najviac stigmatizované a postihnuté chudobou. Programy rozvoja a adaptácie, ktoré sú súčasťou ideológie neoliberálnej modernity, ponúkajú technologické „riešenia“, ktoré môžu viesť k obviňovaniu obetí a depolitizácii problému.
„Svet je hore nohami,“ povedala Miriam, jedna z mojich susediek v mestečku Chivay, keď mi rozprávala o posunoch ročných období zaznamenaných v minulom roku. Pršalo počas obdobia sucha a mráz pokračoval až do predpokladaného obdobia dažďov. Ako väčšina farmárov a farmárok, aj ona s manželom Pedrom vnímali dopady klimatickej zmeny cez nepravidelné ročné obdobia, oneskorené dažde, dlhšie obdobia sucha, miznúce horské ľadovce a zmenšujúce sa zásoby vody.
Najvýraznejšiu zmenu predstavovali náhle neočakávané mrazy a extrémne teplotné výkyvy. „Slnko sa akoby priblížilo k Zemi,“ konštatovala Miriam. Pedro sa posťažoval, že musia častejšie zavlažovať, keďže horúčava neobyčajne vysúša pôdu. „Predtým boli ročné obdobia pravidelné,“ pokračovala Miriam, „ale klíma sa zmenila, a to ovplyvňuje poľnohospodárstvo. Pôda sa už príliš premenila.“ Obávala sa, že fazuľa dostane chorobu, ktorá spôsobuje jej stmavnutie a zničenie.
Miriam a Pedro žili niekoľko rokov v meste Arequipa, kde boli lepšie možnosti vzdelania pre ich deti. Pred časom sa presťahovali naspať do Chivay – obrábať polia a viesť pokojný život. Zistili však, že farmárčenie už nie je tým, čím bývalo; ekologické a socioekonomické podmienky sa zmenili. Aby prežili, museli si zaobstarať vedľajšie príjmy. Miriam mala stánok s oblečením, na niektoré šaty sama vyšívala vzory typické pre údolie Colca. Pedro robil príležitostné práce pre mesto.
Uživiť sa ako drobný farmár či drobná farmárka v údolí Colca je stále ťažšie. Mnohé polia ležia ladom, keďže sa ich neoplatí obrábať pre nepredvídateľnú klímu, klesajúce ceny poľnohospodárskych produktov a zvýšené náklady na prácu. Farmári v údolí vykonávali v minulosti práce ako sejba či zber úrody kolektívne a recipročne – pomáhali si a poskytovali si vzájomne rôzne služby. Dnes je bežnou praxou zamestnávať bezzemkov – obvykle migrantov z vysokohorských komunít – ako nádenných robotníkov (peones). Hoci poľnohospodárstvo zostáva prevládajúcou ekonomickou aktivitou v údolí Colca, prechádza transformáciou od samozásobiteľského poľnohospodárstva k trhovej produkcii zemiakov, quinoa, fazule a kukurice.
„Zvykli sme pestovať pre vlastnú spotrebu, ale teraz je všetko o peniazoch,“ zhodnotila Miriam. Banky a finančné inštitúcie ponúkajú farmárskej komunite mikroúvery a pôžičky s vysokými úrokovými sadzbami od 18 do 30 percent. Peniaze sa minú na hnojivá, pesticídy, herbicídy a nové osivá. Nové štandardizované zemiaky do značnej miery nahradili lokálne odrody. V roku 2014 mi farmári a farmárky z Chivay povedali o novom zemiaku nazvanom La Única, ktorý sa objavil o päť rokov skôr. Obvykle zber nasledoval sedem mesiacov po sadení, ale La Única sa môže zbierať už po štyroch či piatich mesiacoch pri vysokohorskej klíme, čo je veľmi efektívne z hľadiska trhu. Mnoho farmárov a farmáriek však upozornilo, že La Única nechutí dobre a rýchlo sa pokazí. Menšie zemiaky, ktoré zvykli sadiť v minulosti, ako čierny zemiak Sika, majú lepšiu chuť a vydržia dlhšie.
Nakupovanie nových semien a hnojív je nákladné a farmári si často berú pôžičky pred sejbou. Ak sa úroda nevydarí, nezostáva im nič len dlhy. Po tom, ako prišla Hilda dva roky po sebe o úrodu, splácala dlhy tým, že predávala šaty na trhu v Chivay, v stánku vedľa Miriam. Keď som sa s ňou rozprávala v novembri roku 2013, váhala či má pokračovať so sadením zemiakov. Zemiaky sa obyčajne sadia na začiatku obdobia dažďov, ale dážď ešte neprišiel. Kolísavé trhové ceny boli ďalším faktorom, ktorý musela zohľadniť. „Ak je zemiakov veľa, ceny klesajú, ak málo, stúpajú a farmári to nevedia odhadnúť.“ Keď som ju stretla opäť v marci roku 2014, po štyroch mesiacoch sucha a mrazov, priznala sa, že nezasadila nič a rozhodla sa zamerať na svoj obchod s oblečením. Zdá sa, že urobila dobre, jej susedia stratili väčšinu úrody fazule a celú úrodu zemiakov.
Keď farmári a farmárky plánujú nasledujúcu sezónu, musia predvídať počasie aj situáciu na trhu. Oba faktory sa stali počas posledných dekád ťažko odhadnuteľnými. Počasie je nestabilnejšie v dôsledku klimatickej zmeny a ceny na trhu nestálejšie kvôli deregulačnej politike. Už to nie sú farmári, ktorí zarábajú na potravinách, ale distribútori, ktorí nakupujú priamo u farmárov na poli a predávajú veľkoobchodníkom na mestskom či zahraničnom trhu. Predseda najdôležitejšej asociácie spotrebiteľov v údolí Colca (la Junta de Usuarios Valle del Colca) vyjadril znepokojenie nad tým, že všetci mladí chcú byť obchodníkmi a biznismenmi namiesto produkcie potravín, a že veľká časť polí zostala opustená. „Čo budeme jesť?“ položil rečnícku otázku a vzápätí na ňu odpovedal: „Peniaze sa jesť nedajú.“ Ak si obyvatelia Chivay musia kupovať drahé zemiaky dovážané zďaleka, znamená to, že život sa zmenil na nepoznanie a stal sa pre mnohých neznesiteľným.
Quinoa boom, agrochemikálie a potravinová bezpečnosť
Veľa farmárov a farmáriek z údolia opustilo svoje polia a presunulo sa do mesta Arequipa alebo Majes v nížinnej oblasti Caylloma za novými pracovnými a podnikateľskými príležitosťami. Farmárstvo, ktoré zostalo, je nútené zmeniť pestovateľské praktiky, sadiť nové semená a používať agrochemikálie. Počas môjho terénneho výskumu v rokoch 2013 až 2014 boli peruánski farmári uprostred takzvaného quinoa boomu. Za uplynulú dekádu si semená quinoa získali celosvetovú popularitu ako potravina s vysokým podielom bielkovín a vlákniny a nízkym glykemickým indexom, vďaka čomu prudko vzrástol dopyt na európskych a amerických trhoch. V rokoch 2010 až 2014 sa cena semien quinoa na svetových trhoch zdvojnásobila. Mnohí farmári v údolí Colca začali siať quinou v nádeji, že vyťažia z vysokých cien maximum. Rastlina dobre znáša náročné podmienky a medzi farmármi je známe, že dobre odoláva dažďu aj mrazu. Preto sa predpokladalo, že bude odolná aj voči klimatickej zmene.
Quinoa je tradičná vysokohorská plodina pestovaná v Andách po tisícky rokov za pomoci prírodných organických hnojív. Bio quinoa z horských oblastí je údajne cennejšia než quinoa pestovaná na pobreží. Avšak na základe vlastných skúseností prechovávajú drobní farmári a drobné farmárky z údolia Colca málo dôvery v systém trhu a sprostredkovateľov. Predseda asociácie spotrebiteľov v údolí Colca to povedal na rovinu: „Ja tomu nedôverujem. Súkromné spoločnosti alebo distribútori sľubujú 20 soles za kilogram, ale keď príde na lámanie chleba, zaplatia päť soles.“ A to nie je ziskové, keďže v údolí Colca je výnos z jedného hektára 1,5 až dve tony quinoa a od sejby po zber musí prejsť sedem mesiacov. Majitelia pôdy vlastnia v priemere 1,2 hektára pôdy a mnohé rodiny dokonca iba tretinu hektára. Viacero farmárov a farmáriek zvýšilo produkciu tým, že si prenajalo pôdu, alebo prešlo na používanie umelých hnojív a pesticídov.
Farmárstvo z údolia Colca musí navyše konkurovať väčším farmám a agrobiznisom fungujúcim na zavlažovaných častiach peruánskeho pobrežia, ktoré začali pestovať quinou po prudkom náraste svetového dopytu. V roku 2013 bola quinoa vysiata v zavlažovacom projekte Majes na 2000 hektároch pôdy. Vďaka vyšším teplotám dozrieva rýchlejšie a má väčšie plody než v horských oblastiach. Odroda Inia Sansel dozrieva po štyroch mesiacoch a odroda Sajama dokonca po troch, pričom výnos z jedného hektára je od 6500 do 8000 kilogramov. Farmári v Majes dostali desať soles za kilogram od distribútorov nakupujúcich quinoa priamo na farmách. Quinoa nemôže byť v Majes pestovaná biologickým spôsobom pre vzrastajúci výskyt ochorení rastlín a múčnatky v pobrežnej klíme. Jeden farmár v Majes mi vysvetlil, že pôdu musia chemicky upraviť ešte pred samotnou sejbou. Najskôr musia päť až šesť dní zavlažovať pôdu kvapkovou závlahou, až kým nezačne vyrastať burina. Následne aplikujú herbicíd na jej zničenie. Až potom je všetko pripravené na sejbu. Samotní farmári tvrdia, že quinoa sa stala v dôsledku využívaní chemikálií syntetickou (sintético) plodinou.
V rokoch 2012 až 2013 sa stala potravinová bezpečnosť témou aj v Peru vrátane Majes a údolia Colca, kde začali mať ľudia obavy z nadužívania insekticídov a umelých hnojív v poľnohospodárstve. Podľa farmárstva z údolia Colca chemikálie ničia pôdu a robia ju neúrodnou na obdobie troch až štyroch rokov. Niektorí farmári začali používať hormóny alebo „vitamíny“, ako ich volajú, aby mali vyššiu úrodu za kratší čas. Deje sa tak najmä pri pestovaní zemiakov, aby boli väčšie a atraktívnejšie. Väčšinu ľudí však tento trend znepokojuje. „Už to nie je prirodzené. Dajú do nich (rastlín) všetko: insekticíd, hnojivá, hormóny a proti mrazu použijú niečo, čo umožní rastline znovu vyrásť. To nie je prirodzené. Je to nezdravé jedlo (comida chatarra).“ Ľudia z údolia Colca, s ktorými som hovorila, majú sklon prisudzovať choroby, ako je napríklad rakovina, chemikáliám a hormónom používaným v potravinárstve, čo vytvára neistotu a strach.
Modernizácia technológií ako adaptácia na klimatickú krízu
Vláda uprednostňuje veľké a na export orientované investície v agrobiznise situované na pobreží, rovnako ako baníctvo a ďalší ťažobný priemysel – všetko v mene pokroku a ekonomického rastu. Idea pokroku sa stala v Peru hegemonickým naratívnom a usmerňuje politické priority aj verejné výdavky. Zmysel pokroku je však sporný a jeho benefity sú v Peru nerovnomerne rozložené.
Jeden z respondentov, agronóm, ktorý sa narodil a vyrástol v Chivay, najvýznamnejšej obci v údolí Colca, vyjadril svoje obavy: „V Chivay nie je žiaden rast. V Peru existuje ekonomický rast, ale kde je? K nám nedorazil. Možno je v stavebníctve, obchode s nehnuteľnosťami alebo baníctve, nie v poľnohospodárstve.“ Chivay a dediny v údolí Colca zažívajú úpadok poľnohospodárstva a odliv mladých ľudí. Z pozície dominantného naratívu v Peru zaostáva andská oblasť oproti modernizovanému pobrežiu v lineárnom progrese: ľudia, ktorí tu žijú, sú vnímaní ako tí, čo potrebujú čas, investície a vzdelanie na dobehnutie rozvinutého urbanizovaného pobrežia.
Dnes sú farmárske a pastierske komunity z údolia prvé, ktoré čelia dôsledkom klimatickej krízy a posledné, ktoré profitujú z ekonomického rastu. Prehrávajú v súťaži s väčšími producentmi a zároveň sú automaticky zaraďované do role obetí pre ich údajnú zaostalosť. Ako obete sú považované za príjemcov rozvojovej pomoci, ktorej cieľom je modernizácia, pritom však nemajú možnosť participovať na tvorbe programov a projektov, ktoré im majú pomôcť. Hoci sa hovorí o participácii, dialógu a vzájomnej výmene, rozvojové a adaptačné programy tvoria technokrati zo štátnych inštitúcií a mimovládne organizácie s cieľom modernizovať farmárstvo. Povedané inými slovami: farmárstvo má byť podnikavejšie, integrované do trhového hospodárstva a používať modernejšie technológie. Maďarský historik a ekonóm Karl Polanyi už v roku 1944 varoval pred nebezpečenstvom spoliehania sa na voľný trh: „Dovoliť trhovým mechanizmom, aby boli rozhodujúcim faktorom určujúcim ľudské osudy, životné prostredie či dokonca výšku kúpnej sily, to by viedlo k rozloženiu spoločnosti.“
V posledných dvoch dekádach sa rozšírili naratívy o globálnej klimatickej zmene aj v údolí Colca. Šíri ich vláda aj mimovládne organizácie na debatách a workshopoch. Vládne inštitúcie a medzinárodné rozvojové agentúry stále viac podporujú projekty spojené s adaptáciou na klimatickú zmenu v Andách. Avšak tieto inštitúcie a agentúry majú tendenciu redukovať komplexnosť klimatickej a ekonomickej zmeny na manažovateľné problémy, akým je nedostatok moderných technológií.
Jeden z nedávnych rozvojových programov – Programa Subsectorial de Irrigationes Sierra (PSI) sa zameriava na modernizáciu zavlažovacích systémov v peruánskych Andách. Financuje ho Svetová banka a v údolí Colca odštartoval v roku 2011. Údolie bolo vybrané preto, že väčšina farmárov platí poplatky za vodu, čo bolo považované za dôkaz ich zodpovedného prístupu. Cieľom programu bola podpora poľnohospodárov v tom, aby prešli z tradičného povrchového zavlažovania v brázdach na moderné, motorom poháňané zavlažovacie a kvapkové systémy. Výsledkom mali byť vyššia produktivita a ziskovosť v poľnohospodárstve, ktoré mali garantovať moderné technológie a efektívne využívanie vody. Inžinieri PSI využili hrozbu globálneho otepľovania a permanentného nedostatku vody na to, aby presadili vlastný názor, že moderné technológie sú najlepším spôsobom adaptácie na klimatickú zmenu. Komplexný problém meniaceho sa prostredia, trhového hospodárstva, chudoby a migrácie bol zredukovaný na problém dostupnosti vody a jednoduché technické riešenie bolo prezentované ako jediné a všeplatné východisko.
Od technológie sa očakáva, že zabezpečí efektivitu a trhovo orientovanú produkciu v rurálnych horských oblastiach. V súlade s ideológiou neoliberalizmu, ktorá sa v Peru eteblovala v 90. rokoch minulého storočia, byť „moderný“ zároveň znamená byť podnikavý a orientovaný na biznis. Rozvojové programy v Peru majú často za cieľ dokončiť marketizáciu „nemoderných“ praktík a PSI je ďalším príkladom globálneho trendu, v ktorom environmentálne politiky vychádzajú z kapitalistickej idey kontinuálneho ekonomického rastu. Predpokladám, že PSI zatiahne farmárov a farmárky z údolia Colca hlbšie do kúpnopredajných vzťahov a závislosti na peňažných príjmoch či spoločnostiach prevádzkujúcich technológie.
Odvrátená strana pokroku
Víchor ho [anjela dejín] nezadržateľne tlačí k budúcnosti, ku ktorej obracia svoj chrbát, zatiaľ čo hromada ruín pred ním sa dvíha do nebies. Tento víchor je tým, čo nazývame pokrok.
Walter Benjamin
Silnejúci vietor modernizácie a toho, čo nazývame pokrok, fúka do všetkých strán a prináša bohatstvo niekoľkým a chudobu a deštrukciu mnohým ďalším. Tak, ako vo zvyšku sveta, aj pre vládu v Peru je ekonomický rast najdôležitejším cieľom a časti prírody ̶ voda, pôda, lesy, nerastné bohatstvo ̶ sú považované za ekonomické zdroje a prostriedky na dosiahnutie rastu. Avšak rast je založený na drancovaní zdrojov a hegemonickom naratíve progresu, ktorý nie je v Peru vecou diskusie a jeho kritika je takmer nemožná. Tí, čo kritizujú tento typ modernity, zvyknú byť označovaní za provinčných ignorantov. Príliš často sú komplexné ekologické zmeny redukované na jednoduchý problém, ktorý je ľahko definovateľný a diagnostikovateľný v rozvojových správach, a teda chápaný ako ľahko manažovateľný techno-optimistickými riešeniami.
Ako píše Obertreis a ďalší, „hlavná myšlienka neoliberálnej éry je použiť trhové mechanizmy a technologické opatrenia ako riešenie environmentálnych problémov“. V PSI programe pre údolie Colca je diskurz klimatickej zmeny používaný na zavedenie technických riešení a modernizáciu. Modernizačný program Peru nie je neutrálny, ale vtelený do socio-ekonomických a rasových hierarchií. Ako už vyzdvihlo veľa teoretikov a teoretičiek, modernita v Latinskej Amerike nemôže byť chápaná oddelene od kolonializmu. Moderný svet je postavený na kolonializme a koloniálne mocenské štruktúry ̶ vybudované na rasových predsudkoch a kontrole nad pracovnou silou a zdrojmi ̶ sú stále konštitutívne aj pre súčasnú podobu moderny. Mignolo chápe kolonializmus ako „odvrátenú a nevyhnutnú stránku modernity ̶ jej temnú stranu, tak ako má Mesiac svoju temnú stranu neviditeľnú pri pozorovaní zo Zeme“.
Preto navrhujem, aby sa globálna zmena klímy aj pomalá katastrofa ekologickej krízy nechápali izolovane od kolonializmu – špeciálne v prípade Latinskej Ameriky. Obyvatelia žijúci v klimaticky zraniteľných oblastiach peruánskych hôr, trpiaci už po stáročia ekonomickými nerovnosťami a diskrimináciou, čelia dnes ešte aj následkom klimatickej zmeny. Sú hlavnými obeťami pomalej katastrofy: kolapsov, ktoré sú relatívne neviditeľné a mimo záujmu médií poháňaných senzáciami. Paradoxne, táto pomalá katastrofa je čiastočne spôsobená zrýchlením ekonomickej globalizácie.
V tomto texte dokazujem, že dopady klimatickej zmeny aj dopady kapitalizácie a deregulácie poľnohospodárstva sťažujú malým poľnohospodárom v Peru prístup k živobytiu. Zmeny v prostredí a ekonomike sa vzájomne negatívne ovplyvňujú a posilňujú tendenciu opúšťať horské rurálne oblasti a migráciu do pobrežných miest. Napríklad používanie agrochemikálií v údolí Colca začalo ako výsledok liberalizácie obchodu a zvýšenia konkurencie. Zároveň je to reakcia na nové choroby rastlín, ktoré sú zas výsledkom otepľovania. V súčanosti sa ľudia obávajú dopadov používania chemikálií na pôdu, potraviny a zdravie. Sústavný nedostatok dlhodobého plánovania a preventívnych opatrení a znemožnenie kolektívnych riešení zhoršili dopady klimatickej zmeny. Farmárstvo je nútené riskovať nielen pri odhadoch, aké plodiny zasiať, ale aj braním pôžičiek. Neoliberálny štát sa zbavuje zodpovednosti tým, že ich núti znášať riziko ako individuálnych podnikateľov. Chudoba a neistý prístup k vode sú vo verejnej debate často spojené s klimatickou zmenou a nedostatkom kultúry či vzdelania, a teda nie sú chápané v súvislosti so socio-ekonomickou štruktúrou, kolonializmom a redukciou sociálneho zabezpečenia. Projekt modernity od začiatku separoval prírodu od kultúry a trval na vnímaní prírody ako zásobárne zdrojov použiteľných pri získavaní peňažnej hodnoty.
Hegemonický projekt modernizácie a pokroku implementovaný poslednými vládami v Peru má blízko k napodobňovaniu bohatých industrializovaných krajín globálneho Severu: investovaním do nových technológií, propagáciou individualizmu, demontážou štátu a liberalizáciou ekonomiky. Tieto opatrenia sa prezentujú ako nevyhnutné pre lepšiu budúcnosť napriek dôkazom o ekologických škodách a útlaku, ktoré predkladajú tí, čo si neželajú viesť moderný spôsob života alebo odporujú extraktivistickej ekonomike a nevyhnutnosti kontinuálneho rastu.
Benjaminov „anjel histórie“ ja tlačený do budúcnosti, ku ktorej je otočený chrbtom, a sleduje minulosť, kde sa kopia katastrofy a ruiny spôsobené pokrokom. V kečuánskom jazyku sa budúcnosť povie qhepa, čo sa dá preložiť aj ako za, zatiaľ čo ñawpa môže znamenať vpredu aj minulosť. Inými slovami: pre nás aj pre farmárov a farmárky z údolia Colca je minulosť pred nami a budúcnosť spočíva za nami. Sledovanie vlastnej minulosti, ako tak kráčame chrbtom k budúcnosti, nás núti vidieť dôsledky našej industriálnej, na fosílnych palivách závislej, kapitalistickej spoločnosti. Ekologická deštrukcia je pomalá a postupná, avšak keď dosiahne bod zlomu, je devastačná. Na odvrátenie hroziacej katastrofy potrebujeme lepšie pochopiť komplexné prepojenie klimatických, environmentálnych a poľnohospodárskych politík a vplyv voľného trhu na krajinu, vodu a ľudí.
Autorka je nórska sociálna antropologička, ktorá strávila niekoľko rokov terénnym výskumom komunít žijúcich v peruánskych Andách. Celý text s názvom The Dark Side of Progress: The Intersections of Climate Change, Neoliberalism and Modernity in Peru vyšiel pôvodne v knihe kolektívu autorov Astrid B. Stensrud, Thomas H. Eriksen et al.: Climate, Capitalism and Communities: An Anthropology of Environmental Overheating. Pluto Press, 2019.
Preklad Jakub Huba