Editoriál

Peter Daubner22. januára 2024420
Číslo Bezrast prevádzajú diela Ota Hudeca

Jeden známy bonmot hovorí, že každý, kto verí, že exponenciálny rast môže pokračovať donekonečna, je buď blázon alebo ekonóm. Druhý, možno ešte populárnejší bonmot hovorí, že koniec nášho sveta je možno o čosi predstaviteľnejší než koniec globálneho kapitalizmu založeného na imperatíve rastu (produkcie, spotreby, populácie atď.). Hrozba prvého sa v epoche antropocénu stále intenzívnejšie javí ako bezprostredný dôsledok fungovania druhého.

Globálny kapitalizmus totiž musí neustále akumulovať kapitál, expandovať, neustále vyhľadávať nové trhy, neustále vnucovať svoje imperatívy novým územiam a životným sféram, všetkým ľudským bytostiam a prírodnému prostrediu. Naša životná stratégia sa stále viac javí ako environmentálne, ekonomicky i sociálne neudržateľná.

Epocha antropocénu môže byť preto najkratšou geologickou érou zo všetkých vzhľadom na zvyšujúce sa riziko náhlej, nelineárnej a nepredvídateľnej zmeny, ktorá môže spôsobiť kolaps globálnej civilizácie v dôsledku environmentálnej devastácie planéty. Tou ohrozujeme vlastné prežitie, prežitie ľudstva ako biologického druhu.

Ďalší, menej známy bonmot hovorí, že keď istý hosť pri návšteve príbytku dánskeho vedca Nielsa Bohra zbadal nad dverami jeho domu zavesenú konskú podkovu, prekvapený skonštatoval, že neverí v poveru o podkove prinášajúcej šťastie. Bohr, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, zareagoval podráždene: „Ja v jej zázračnú moc tiež neverím! Mám ju tu, pretože mi bolo povedané, že to funguje, aj keď tomu človek neverí!“

Imperatív rastu je presne ako konská podkova nad dverami. Je to predmet slepého uctievania, objekt, ktorému pripisujeme nadprirodzené vlastnosti. Je to fetiš vo svojej najrýdzejšej podobe. Na systémovej úrovni je to hlavný, no zároveň deštruktívny imperatív nášho sveta, na ktorom kolektívne lipneme a ktorý nám zároveň umožňuje znášať všetky špinavé kompromisy nášho neudržateľného spôsobu života.

Ďalší bonmot hovorí, že z dlhodobého hľadiska sme aj tak všetci mŕtvi. Vyslovil ho známy ekonóm. S imperatívom rastu a akumuláciou kapitálu úzko súvisí proces komodifikácie, v rámci ktorého sa prírodné objekty transformujú na komodity s cieľom ich predaja na „trhu“. Kapitalistická produkcia komodít premieňa živé „veci“ na mŕtve. „Akumulácia kapitálu“ preto často vedie k „akumulácii vymierania“. Nie náhodou sa nachádzame uprostred šiesteho masového vymierania druhov v dejinách planéty.

Epocha antropocénu je tak v istom zmysle aj „érou smrti“, ktorú môžeme označiť za „nekrocén“. Možno preto žijeme skôr v „nekrocéne“, ktorý nasleduje po nenávratne stratenom svete holocénu. Na záver ešte jeden, tentoraz varovný bonmot. Ten hovorí, že na mŕtvej planéte nie je možné produkovať zisk.

Décroissance. Degrowth. Nerůst. Nerast, odrast alebo bezrast. To všetko sú synonymické pojmy, ktoré nemajú v slovenčine ustálený význam. Predstavujú však akademicky diskutovanú a relevantnú civilizačnú alternatívu k neudržateľnému systému globálneho kapitalizmu.

V tomto čísle Kapitálu si môžete prečítať texty najrenomovanejších autorov a autoriek, ktorí sa venujú tejto alternatíve. Sú nimi napríklad japonský filozof Kohei Saito, svazijský antropológ Jason Hickel, česká ekologická ekonómka Eva Fraňková, britský sociológ Leslie Sklair, český filozof Michael Hauser, americký environmentálny psychológ Don Fitz alebo slovenskí filozofi Richard Sťahel a Ivan Buraj.

Autor je politológ, politický ekonóm a politický filozof. Pôsobí na Filozofickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Vo svojom výskume sa špecializuje na neo- a post-marxistickú politickú a sociálnu filozofiu, environmentálne myslenie a marxistickú ekonómiu kapitalizmu v kontexte konceptu antropocénu.

Tematické texty čísla vychádzajú s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: