Nerast – záchranná brzda civilizácie

Richard Sťahel22. januára 2024424
Číslo Bezrast prevádzajú diela Ota Hudeca

Žijeme na konečnej planéte. To znamená, že množstvo zdrojov – nielen neobnoviteľných, ale aj obnoviteľných –, ktoré má ľudstvo k dispozícii pre svoj rozvoj a reprodukciu, je konečné. Konečná je tiež schopnosť planetárneho systému pohlcovať znečistenie produkované ľudskou aktivitou. Akákoľvek ľudská aktivita však nielen spotrebováva zdroje, ale aj produkuje znečistenie. Čokoľvek sa vyrobí, sa skôr či neskôr stane odpadom, pričom pri výrobe sa spotrebováva energia, ktorá produkuje emisie skleníkových plynov a ďalšie formy znečistenia. Prebiehajúca klimatická zmena aj masívne vymieranie rastlinných i živočíšnych druhov potvrdzujú, že schopnosť planéty pohlcovať produkty globálneho ekonomicko-politického systému, väčšinou v podobe rôznych foriem znečistenia, je už prekročená. Ak chceme zachovať obývateľnosť planéty, bude treba opustiť ekonomicko-politický systém postavený na imperatíve rastu, ktorý planetárny systém vníma len ako zdroj surovín a úložisko všetkých druhov odpadov zároveň. Ak sú totiž zdroje i absorpčná schopnosť planetárneho systému obmedzené, nie je možné ani teoreticky počítať s tým, že spoločnosť postavená na neustálom raste je dlhodobo udržateľná.

Neobmedzený rast na konečnej planéte?

Jedným z prvých, kto na to poukázal, bol britsko-americký ekonóm Kenneth Boulding. Už v polovici 60. rokov minulého storočia prirovnal planétu Zem k vesmírnej lodi. Upozornil, aké nákladné a technologicky náročné je vytvoriť život umožňujúce podmienky na vesmírnej lodi s veľkosťou len niekoľkých kubických metrov. Jej posádka musí pozorne sledovať všetky chemické a fyzikálne parametre prostredia, ako sú zloženie vzduchu, teplota, vlhkosť, tlak, úroveň radiácie atď. Mierna zmena ktoréhokoľvek z parametrov môže spôsobiť smrť posádky, ktorá sa preto musí aktívne podieľať na udržiavaní život umožňujúceho prostredia. Posádka zároveň musí dôsledne recyklovať, pretože má k dispozícii len obmedzené množstvo energie, potravín, vzduchu i vody.

Na Zemi však považujeme všetko, čo umožňuje a udržuje život, za natoľko samozrejmé, že nám spravidla ani nenapadne, že to súčasným spôsobom života ničíme. Podľa Bouldinga sa väčšina ľudí na Zemi správa ako partia kovbojov tiahnuca prériou. Berie si, čo chce, ničí alebo zabíja len pre zábavu. Zanecháva za sebou pás zničenej pôdy posiatej odpadom. Na rozdiel od posádky vesmírnej lode si máloktorý pozemšťan/pozemšťanka uvedomuje, že jeho život závisí od parametrov prostredia a obmedzených zdrojov planéty. Vo vesmírnej lodi by nikoho nenapadlo používať technológie spaľujúce drahocenný kyslík a zamorujúce vzduch koktailom skleníkových a toxických plynov či popolčekom usádzajúcim sa na všetkom vrátane slizníc dýchacieho ústrojenstva. Dýchateľný vzduch, vodu, pôdu či znesiteľnú a stabilnú klímu považujeme za natoľko samozrejmé, že odmietame akceptovať aj vedecky podložené zistenia o samovražednosti praxe ich kontaminácie všetkými možnými druhmi znečistenia.

Bouldingova metafora dokonale vystihuje situáciu ľudstva, ktorej výstižnosť dokážeme naplno oceniť až vďaka súčasným poznatkom o Zemi a miere devastácie život podporujúcich ekosystémov. Zem je totiž skutočne jediné miesto v známom vesmíre umožňujúce život. Je to malé zrnko piesku, pohybujúce sa v nekonečnom a nehostinnom vesmíre. Je načase začať ho vnímať ako kozmickú loď poskytujúcu nielen ochranu pred kozmických žiarením, ale aj podmienky na reprodukciu života, a to zďaleka nielen človeku. Bouldingovu metaforu Zeme ako kozmickej lode však môžeme rozvinúť ďalej. Žiadny dopravný prostriedok – auto, lietadlo, loď ani kozmickú loď – nemožno riadiť na základe princípov, ktoré odporujú základným prírodným zákonom. Prinajmenšom nie dlho. Súčasné ekonomicko-politické systémy sú však postavené na imperatíve rastu, teda na predstave odporujúcej prírodným zákonom zo svojej podstaty. Boulding už pred viac ako polstoročím konštatoval, že „každý, kto verí v neobmedzený rast čohokoľvek fyzického na fyzicky konečnej planéte, je buď blázon alebo ekonóm“.

V tom istom čase, teda začiatkom 70. rokov minulého storočia sformuloval André Gorz, francúzsky filozof a jeden z hlavných predstaviteľov politickej ekológie, možnú terapiu na Bouldingom stanovenú diagnózu. Práve Gorzovi sa totiž pripisuje autorstvo pojmu nerast (décroissance, degrowth). Obsesiu rastom pre rast, ktorú, podobne ako Boulding, identifikoval v jadre povojnových ekonomicko-politických systémov, navrhol nahradiť systémom, ktorého hlavným imperatívom nebude rast výroby a spotreby, ale predovšetkým zachovanie rovnováhy medzi spotrebou a dostupnosťou zdrojov. Zároveň poukázal na potrebu naplnenia základných ľudských potrieb, a to pre všetky ľudské bytosti. Koncept nerastu reflektoval konečnosť zdrojov planéty aj potrebu zachovania jej obývateľnosti. Gorz súčasne zdôraznil, že sa to nepodarí dosiahnuť bez sociálnej spravodlivosti a obmedzenia svojvôle priemyselných a finančných korporácií.

Antropocén a planetárne hranice

Boulding ani Gorz však ešte nemali k dispozícii korpus dát o komplexnom vplyve všetkých ľudských činností na planétu, predovšetkým tých, ktoré sú spojené s industrializmom postaveným na technológiách spaľovania fosílnych palív. Tie až na prelome 20. a 21. storočia umožnili sformulovanie konceptu antropocénu, založenom na identifikovaní vplyvu antropogénnych činností na planetárny systém. Je taký rozsiahly, že podľa vedcov/vedkýň sa ľudstvo stalo bio-geo-fyzikálnou silou. Teda silou, ktorá je prinajmenšom porovnateľná s inými geologickými silami. Jej vplyv na planetárny systém je taký komplexný, že významne prispel k posunu planetárneho systému z geologicko-klimatickej epochy holocénu do epochy antropocénu. Tá je však omnoho nestabilnejšia a nepredvídateľnejšia než epocha holocénu, ktorá umožnila vznik a rozvoj civilizácie. Perspektíva načrtnutá konceptom antropocénu následne vo vedách o systéme Zeme prispela k vzniku konceptu planetárnych hraníc (Planetary Boundaries). Ten v roku 2009 identifikoval deväť planetárnych cyklov alebo procesov, kľúčových pre udržanie stavu planetárneho systému umožňujúceho bezpečné fungovanie ľudstva. Snahy o kvantifikáciu parametrov bezpečného operačného priestoru pre ľudstvo – teda identifikovanie hraníc toho, čo planetárny systém znesie bez toho, aby sa zmenili podmienky umožňujúce život na Zemi – vyústili v roku 2023 do poznania, že šesť z deviatich planetárnych hraníc už bolo prekročených. Ak pri kvantifikácii hraníc systému Zeme zohľadníme aj kritérium férovosti, ktoré počíta s prístupom k zdrojom života pre všetkých, teda s distributívnou a procedurálnou spravodlivosťou, bolo už prekročených sedem planetárnych hraníc.

Koncom roka 2023 zverejnil Global Systems Institute správu s názvom Globálne body zvratu (Global Tipping Points). V texte zanalyzoval 25 planetárnych systémov, ktoré môžu v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti dosiahnuť body zvratu, teda dostať sa do situácie skokovej zmeny znamenajúcej ich kolaps. Autori správy konštatovali, že minimálne päť planetárnych systémov je na pokraji veľmi rýchlych zmien znamenajúcich zásadnú zmenu podmienok života na planéte. Navyše kolaps ktoréhokoľvek zo systémov môže vyvolať domino efekt, teda spustiť kaskádu rozsiahlych a rýchlych zmien ďalších systémov. Súčasné zmeny v planetárnom systéme sú pritom príliš rýchle na to, aby sa im stíhali prispôsobovať ekosystémy. Ďalším problémom je, že toho nie sú schopné ani sociálne, ekonomické a politické systémy.

(Ne)normálnosť rastu

Americký environmentalista a spisovateľ Richard Heinberg poukazuje na to, že za znak zdravej a normálnej ekonomiky sa považuje miera rastu na úrovni dvoch až troch percent. Upozorňuje však, že aj pri takom relatívne nízkom raste sa spotreba zdrojov za 25 rokov zdvojnásobí a rovnako sa zdvojnásobí aj produkcia odpadu a emisií skleníkových plynov. Uplynulé štvrťstoročie rástla globálna ekonomika takým tempom, že „od roku 1997 sme spotrebovali viac ako polovicu neobnoviteľných zdrojov vyťažených od vzniku človeka“. Rozsiahla extrakcia prírodných zdrojov nasmerovala ľudstvo k prekročeniu biofyzikálnych limitov rastu. S enormným rozsahom ťažby súviselo aj množstvo emisií CO2 vyprodukovaného spaľovaním fosílnych palív za posledných 30 rokov – prevýšilo všetko, čo ľudstvo vypustilo do atmosféry za celé svoje predchádzajúce dejiny.

Ideológia rastu je však tak hlboko implementovaná nielen do verejného diskurzu, ale aj ekonomických a politických inštitúcií, že napriek vedeckému poznaniu o deštrukcii všetkých zložiek planetárneho systému spôsobenej výrobou a spotrebou organizovanou striktne v rámci paradigmy rastu nie sú verejné politiky schopné prísť s ničím iným než s návrhmi na ďalší rast. Hoci premenovaný na udržateľný či dokoncazelený. Stále však platí, že niet rastu výroby, spotreby a populácie bez rastu znečistenia a exploatácie prírodných zdrojov. James Lovelock, autor konceptu Gaia, v tejto súvislosti konštatuje, že „udržateľný rozvoj jednoducho znamená rast“. Klimatické modely však poukazujú na to, že súčasné subtropické a tropické oblasti budú o niekoľko desaťročí neobývateľné a značná časť oblastí mierneho pásma bude mať charakter suchých saván či dokonca polopúští. Preto je načase začať uvažovať, čo bude s približne dvoma až troma miliardami ľudí obývajúcich tieto oblasti. To isté platí aj pre niekoľko desiatok mestských aglomerácií s miliónmi obyvateľov, ktoré sa čoskoro ocitnú pod úrovňou hladiny oceánu. Podľa Lovelocka preto treba prestať fantazírovať o udržateľnom rozvoji či raste a začať vážne plánovať udržateľný ústup.

V dominujúcich konceptoch spoločnosti je už len spomalenie rastu považované za stagnáciu, teda za príznak úpadku spoločnosti a neschopnosti vlád či politických režimov. Koncept nerastu je považovaný za absurditu či dokonca spoločensky nebezpečnú utópiu. V dominantnej časti ekonomického a politického diskurzu je predstava kolapsu planetárneho systému prijateľnejšia než predstava ekonomicko-politického systému postaveného na koncepte nerastu. Rast je skrátka považovaný za normu, dokonca za nevyhnutnosť, a neraz i za právo. Nič v prírode, ani samotný človek, pritom nerastie trvalo. Aj rakovinové bunky to môžu robiť len dovtedy, kým žije organizmus, ktorý svojím rastom zabíjajú.

Rast je stratégia odkladanej nádeje

Český filozof Erazim Kohák, ktorý prežil značnú časť života v emigrácii v USA, videl príčinu v predstave, že stále stupňovanie spotrebnej úrovne je zmyslom života i účelom spoločnosti, ktorý prekoná všetky osobné aj spoločenské problémy. Uvedená predstava o zmysle života sa podľa neho zrodila v Európe už po tridsaťročnej vojne a zakorenila sa v 19. storočí. Súčasná spoločnosť je už úplne vo vleku nadnárodných priemyslových a obchodných spoločností. „Konzumná explózia“ však podľa Koháka súvisí do veľkej miery s nerovnomerným prístupom obyvateľstva k zdrojom (potravín, energií, vzdelania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti). „Vo svete do očí bijúcich nerovností sme dokázali ako tak udržať sociálny zmier iba prísľubom, že bude lepšie.“ Prísľub lepšieho materiálneho zabezpečenia v budúcnosti, pre ktorý treba obetovať prítomnosť, označil za „stratégiu odkladanej nádeje“. Tá umožňovala udržiavať v industrializovaných krajinách relatívny súhlas väčšiny obyvateľstva so sociálnymi a s ekonomickými nespravodlivosťami.

Rast však možno chápať aj ako vieru alebo ideológiu, ktorej dogmatiku je ťažké vyvracať argumentami či poznatkami prírodných vied. Kohák doslova píše: „Zhruba počas štyroch storočí sme verili, že expanzia vyrieši všetky problémy. Niekedy sme to chápali ako koloniálnu expanziu do najvzdialenejších kútov sveta, inokedy ako technologický rozvoj a vždy ako stupňovanie hmotnej spotreby pre privilegovanú časť ľudstva. Táto stratégia naráža na konečnosť Zeme. Dnes už expanzia nie je riešením, ale problémom.“

Dôsledkom tohto prístupu je, že väčšina štátov globálneho Severu dlhodobo žije na úkor iných, teda spôsobom, ktorý Ulrich Brand a Mark Wissen označujú za imperiálny spôsob života. V zmysle ich konceptu je spôsob života „imperiálny“ vtedy, keď je založený na neobmedzenom privlastňovaní si zdrojov, priestoru, pracovnej kapacity a ekosystémov ako pohltísk odpadov (v prípade CO2 dažďové pralesy a oceány) niekde inde, teda mimo územia, kde vzniká znečistenie z výroby a zo spotreby. Väčšina štátov globálneho Severu spotrebováva omnoho viac zdrojov, než má k dispozícii na vlastnom území a produkuje podstatne viac odpadu a znečistenia, ako môžu absorbovať ich ekosystémy. Až 92 percent emisií CO2 vyprodukovaných spaľovaním fosílnych palív v rokoch 1850 až 2015 vzniklo v krajinách globálneho Severu, predovšetkým západnej Európy a Severnej Ameriky. Prístup k surovinám, pracovnej sile a ekosystémom krajín globálneho Juhu si štáty globálneho Severu v minulosti zabezpečovali ich okupáciou vo forme kolónií. V súčasnosti to robia prevažne politicky a legálne (dohodami o ochrane investícií, slobodnom obchode, zabránení dvojitého zdanenia atď., ktoré sú však natoľko nevýhodné pre krajiny globálneho Juhu, že sú nezriedka podvažované za diktát), ale aj pomocou násilia – priamych vojenských intervencií alebo zmien režimov. Bez prístupu k prírodným a ľudským zdrojom krajín globálneho Juhu by rast krajín globálneho Severu nebol možný. Naopak, ich ekonomická i vojenská moc a životná úroveň tamojšieho obyvateľstva by rýchlo upadli.

Príčinou globálnej environmentálnej, sociálnej a politickej krízy sú tak dominantné spôsoby výroby, distribúcie a spotreby, spojené s predstavou samozrejmosti ich trvalého rastu, ktoré sú hlboko zakorenené v každodenných rutinách strednej a vyššej triedy spoločností globálneho Severu. Zároveň sú celosvetovo atraktívne a priamo i nepriamo propagované marketingovým i filmovým priemyslom. Uvedený spôsob života si tak osvojuje tiež rastúca stredná trieda krajín globálneho Juhu, podobne ako sa to v uplynulých troch desaťročiach udialo u nás. Imperiálny spôsob života má však takú vysokú environmentálnu stopu, že ak si ho osvojí len stredná a vyššia trieda všetkých krajín sveta, planetárne ekosystémy skolabujú v priebehu niekoľkých rokov.

Dá sa to dokumentovať aj na príklade Slovenska. Environmentálna stopa Slovenska je približne 2,6 planéty. To znamená, že keby mal celý svet takú životnú úroveň ako Slovensko, potreboval by zdroje z viac ako dvoch planét. Pri pohľade na emisie CO2 vidíme, že priemerná uhlíková stopa obyvateľa/obyvateľky Slovenska je 5,6 až 6,2 tony CO2 na rok. Ročný priemer Európskej únie (EÚ) sa blíži k ôsmim tonám CO2 na osobu, svetový priemer je približne päť ton CO2 na rok. Udržať klimatický systém v stave umožňujúcom existenciu globálnej civilizácie si však vyžaduje celosvetovo znížiť priemerné emisie na dve tony CO2 na osobu a rok. Dôsledky klimatických zmien pritom už niekoľko rokov dopadajú najtvrdšie na obyvateľstvo krajín, ktorých ročné emisie CO2 na osobu nedosahujú ani jednu tonu. Naša nadspotreba a nadprodukcia odpadu, poháňaná vierou v možnosť či dokonca nutnosť trvalého hospodárskeho rastu, tak škodí druhým – je privilégiom, ktoré nám umožňuje žiť na úkor druhých.

Ako z toho von?

Spoločnosť postavená na ideológii rastu je neudržateľná, a to nielen environmentálne, ale aj sociálne a politicky. Ak takéto spoločnosti – a s nimi aj globálna civilizácia – nechcú skolabovať, musia zmeniť svoje základné imperatívy a predstavy o tom, čo je možné a čo žiadúce. Prinajmenšom zladiť organizačné princípy a ciele verejných politík s možnosťami planetárneho systému, resp. prírodnými zákonmi.

Sociálno-ekologická transformácia sa ukazuje ako nevyhnutný, život civilizácie zachraňujúci proces. Koncept nerastu je jedným z možných prístupov a zároveň cieľov takej transformácie. Na rozdiel od spoločnosti uhranutej imperatívom rastu by bola spoločnosť nerastu orientovaná prioritne na napĺňanie základných ľudských potrieb a základných ľudských práv. Nielen práva na život, práva na zdravotnú starostlivosť, práva na bývanie či práva „nehladovať“, ale aj práva na prístup k čistému, zdravému a udržateľnému prostrediu. Práve to ako základné ľudské právo deklarovala rezolúcia Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov koncom júla 2022. Právo na priaznivé životné prostredie tak bolo už aj formálne uznané za základ všetkých ostatných práv.

Cestu k napĺňaniu tohto základného ľudského práva možno vidieť v solidárnom spôsobe života, ktorý podľa Branda a Wissena umožňuje nežiť na úkor iných a na úkor prírody. V praxi to znamená prekonať spôsob výroby založený na vykorisťovaní ľudskej pracovnej sily a ničení biofyzikálnych predpokladov života na Zemi. Vzťahy vo vnútri spoločnosti a vzťah spoločnosti s prírodou by mali sledovať predovšetkým uspokojovanie základných potrieb celej populácie, avšak bez prehlbovania devastácie planetárneho systému. Za kľúčový preto možno považovať princíp dostatku (sufficiency), ktorý sleduje zabezpečenie prístupu k základným ľudským potrebám (vzduch, voda, potrava, bývanie, zdravotná starostlivosť, znesiteľná klíma) pre všetkých, a nie stále viac pre niekoľkých. Inými slovami: „dobrý život pre všetkých v rámci planetárnych hraníc“. Ten možno chápať ako cieľ sociálno-ekologickej transformácie alebo aspoň ako normatívny horizont pozitívnej vizualizácie environmentálne a sociálne udržateľnej spoločnosti.

Richard Sťahel je filozof. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V rokoch 2010 až 2019 bol vedúcim Katedry filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho špecializáciou je environmentálna a politická filozofia a filozofia ľudských práv.

Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: