Fetiš

#12 sprevádzajú diela Mateja Vojtuša

pochádzajúce z projektu a knižnej publikácie Artefact. Je to:

• Súkromná zbierka vyskladaná z verejne dostupných obsahov, nájdených kdesi pred hranicami copyrightov a paywallov. Už boli vydané napospas horším veciam ako umeleckým projektom.
• Papierová verzia digitálnych obrazov fyzických predmetov. Čím viac posunov, tým menej záleží na tom, či na začiatku bola skutočná vec. Je nekonečné prevádzanie fyzických objektov do systému jednotiek a núl a zase späť pokusom, ako ich aspoň čiastočne opotrebovať, keďže sme čoraz bezradnejší a bezradnejšie v tom, ako ich uchopiť? Predmety na ďalších stránkach žiaria nedotknutosťou, ale zároveň pri niektorých, úplne trápne, zabúdame, na čo boli vlastne určené. Zastarali skôr, než sa dostali do obehu, tým pádom zostanú večne nové, nepoškodené, neochytané. To je frustrujúce.
• Zadarmo to nikto nechcel, muselo sa to predať.
• Katalóg vecí, ktoré nestíhajú držať krok s tempom inovácií a už v momente vstupu na trh sú zastaralé. Pritakať tomuto pohybu by znamenalo úplne rezignovať na praktickú funkciu a vyrábať veci nie ako nástroje, ale ako súčasť nekonečna možných budúcich zbierok.
• Výstava dostupných predmetov, ktoré sa na bielom pozadí stávajú neprístupnejšími, a teda žiaducejšími. Fetiš, ale na únosnej škále niekde medzi masajskou maskou, ktorá už bola vyrobená a zakúpená ako turistický suvenír, a svetlomodrým kobercom, ktorý prekrýva a pred dotykmi chodidiel chráni vrstva igelitu.
• Instantný výber cirkulacionizmu, ibaže usporiadaný do série binárnych kódov. Význam obrazy získavajú v konštelácii, ktorú si nevybrali. Ani ich si nikto nevybral, a to prešli tortúrami postprodukcie, orezávania, zjasňovania, retušovania, aby sa dostali až sem.

Alebo je to v skutočnosti ich samota, vystupujúca na bielom pozadí, čo nás priťahuje a núti k opakovanému kompulzívnemu hľadaniu, scrollovaniu a swipovaniu, zakaždým, keď sa pokúšame na ne sústrediť? Obrazy objektov sa nám dostávajú do hlavy a rozbíjajú pozornosť, už aj tak dosť poškodenú závislosťou na dopamíne. Sú nám poruke vždy, keď potrebujeme zabiť čas, ktorý nemáme. Uniknúť k činnostiam, ktoré na rozdiel od práce, majú jasný cieľ: nájsť najosamelejšiu vec v útrobách internetu a objednať si ju donáškovou službou až pred dvere. Je v niečom úľavné zrazu môcť robiť rozhodnutia, ktorých výsledok sa nielenže dostaví o pár dní, ale ešte ho medzitým môžeme trackovať. A to je na nezaplatenie.

Matej Vojtuš: Artefact. Praha: UMPRUM, 2022.

Ivana Rumanová