Ako žijú muži ohrození chudobou

Miroslava Grman18. decembra 2023277

Okná na dome majú vybité sklá, na zvlnenej streche chýbajú škridly. Z kamenných stien opadla omietka, dvor zarástol burinou. Po opornom múre, obrastenom machom, steká voda. Dom, ktorý kedysi rozvoniaval chýrečnými tvarožníkmi, chátra. Necelých päťsto metrov po prúde potoka rozdeľujúceho dedinu na dve polovice stojí ďalšia opustená nehnuteľnosť. Sedlová strecha je na mnohých miestach poškodená, okenná tabuľa na jednom zo štyroch okien obrátených do ulice rozbitá. Oba domy spája podobný osud posledných obyvateľov: po revolúcii prišli o trvalé zamestnanie, napriek vlastnej snahe i podpore okolia uviazli v osídlach chudoby a nedokázali udržiavať miesta, kde vyrástli. Kým mladší z mužov ešte môže zastaviť skazu, starší už nie je medzi nami.

Prízemný dom stojí podľa domácich na jednom z najslnečnejších pozemkov horného konca Janovej Lehoty. Stredne veľkej obce s necelou tisíckou duší, ktorú pod názvom Drexlerhau založili dva tucty nemeckých prisťahovalcov a prisťahovalkýň v 14. storočí. „Hovorí sa, že prvá generácia tu našla len smrť, druhá generácia zažila biedu a až tretia mala chlieb,“ možno sa dočítať na obecnom webe.

O dve storočia po nemeckej kolonizácii už stálo v dedine 91 domov, fara i škola, drevo na obydliach nahradil kameň. Po vyše troch storočiach muselo pôvodné obyvateľstvo odísť: väčšina opustila svoje rodisko v dvoch vlnách evakuácie koncom vojny, ďalších odsunulo Československo v rokoch 1946 a 1947. Prázdne domy osídlili ľudia z rôznych kútov Slovenska, nemalú časť novousadlíkov tvorili rumunskí Slováci.

V čase komunizmu sa z Janovej Lehoty stala stredisková obec, nechýbali obchody, kino, holič, družstvo. Po páde režimu došlo k zmenám nielen v živote dediny patriacej do banskobystrického regiónu, v ktorom nezamestnanosť dlhodobo prevyšuje celoslovenský priemer. Hoci v obci postupne pribudli nový areál školy, domov dôchodcov či moderná bytovka s desiatkami bytov, musela sa vyrovnať aj so staronovým fenoménom: chudobou.

Muži, ktorí stratili zmysel života

Do Janovej Lehoty prichádzame v daždivom novembrovom dni. Zastavujeme sa v parku s korunami zlatožltých listov, míňame niekoľko nemeckých kamenných domov aj impozantný kostol, ktorého história siaha do 15. storočia. Naše kroky smerujú takmer na koniec obývanej časti doliny, kde stojí prvý z prázdnych domov. Pôvodný majiteľ dnes žije o niekoľko sto metrov nižšie na farme patriacej rodine, ktorá si ho podľa okolia vzala pod ochranné krídla. O svojom osude nechce hovoriť, hoci spočiatku bol myšlienke naklonený.

Po desiatich minútach sa blížime k ďalšej opustenej nehnuteľnosti, s ktorej vlastníkom sa už nemôžeme porozprávať – zomrel pred pár rokmi. Domáci si však naňho dodnes spomínajú ako na šikovného chlapa, ktorý dokázal zastať rôzne obecné práce. „Najskôr kosil, neskôr chodil so smetiarmi, kontroloval lístky… Pomáhal aj pri rekonštrukcii cintorína. Bol to rovný, pracovitý človek,“ dozvedáme sa od miestnych. Pozitívne referencie dostávame aj na „starého mládenca“ z farmy: vytrvalý a spoľahlivý pracant, ktorý sa po novembri 1989 nedokázal prispôsobiť novým pomerom.

Slová obyvateľstva Janovej Lehoty potvrdzuje aj Božena Kováčová, ktorá stojí na čele obce už ôsme volebné obdobie. „Obaja boli veľmi zruční, avšak bez vyššej kvalifikácie. Podobne ako ďalší chlapi z dediny, ktorí prišli po revolúcii o zamestnanie – väčšina mala skončenú základnú školu alebo učňovku a pracovala na družstve. So stratou miesta stratili aj zmysel života,“ vracia sa o tri desaťročia v čase.

V úvode 90. rokov minulého storočia zostalo v obci bez práce hneď niekoľko mužov. Väčšina patrila podľa Boženy Kováčovej medzi jej rovesníkov. Ona mala 32, keď sa stala v roku 1990 starostkou, oni boli tridsiatnici, keď prišli o robotu. Za komunizmu boli zvyknutí, že sa o nich „postará“ štát a rovnaké očakávania mali aj po páde režimu. Niektorí sa nakrátko zamestnali vo fabrikách, ktoré skôr či neskôr začali prepúšťať. Iní dokonca odišli načas do cudziny, aby si zarobili, dlho tam však nevydržali: nedokázali sa naučiť jazyk a zvýšiť si kvalifikáciu.

Po ďalšej skúsenosti so stratou miesta či návrate z cudziny dostávali iba minimálnu podporu, z ktorej nevedeli vyžiť. Stávali sa apatickými, na hľadanie práce rezignovali. „Spočiatku sme mali obrovský problém nájsť im nový zmysel života,“ približuje starostka, ktorá má skúsenosti s fenoménom chudoby aj ako poslankyňa banskobystrickej župy a šéfka komisie sociálnych vecí a marginalizovaných skupín Zastupiteľstva Banskobystrického samosprávneho kraja. Postupne sa však mužov podarilo zamestnať cez aktívnu politiku trhu práce, a to v niekdajších verejnoprospešných službách. „Mnohí mali vďaka tomu slušne platenú prácu aj niekoľko rokov a pre dedinu vytvorili zaujímavú hodnotu,“ zdôrazňuje Božena Kováčová. Základom spolupráce boli individuálny prístup, pochopenie a rešpekt.

Druhým dychom však upozorňuje na ďalšie dva, zo strany obce ťažšie riešiteľné problémy: samotu a alkohol. Keďže väčšina mužov bola slobodná, rozviedla sa alebo im medzičasom zomreli ženy a stali sa z nich vdovci, čoraz častejšie sa stretávali v krčme pri poháriku alebo doma pri fľaške. „Akonáhle sa im rodičia pominuli alebo od nich odišla žena, zostali ako bez rúk a bez nôh: chudobní, sami, väčšinou v spoločnosti nechcení. Nedokázali čeliť frustrácii, beznádeji ani alkoholu. Vo voľnom čase sa združovali a spoločne popíjali,“ dodáva.

Majster alkohol: príčina i dôsledok

Podobnú skúsenosť majú aj zástupcovia ďalších obcí, kde žijú muži ohrození chudobou a sociálnym vylúčením. V Zborove, ktorý leží na severovýchode Slovenska v okrese Bardejov dlhodobo zápasiacom s nedostatkom pracovných príležitostí a vysokou nezamestnanosťou, evidujú viac ako stovku jedno- i viacčlenných domácností v hmotnej núdzi. „Muži predstavujú asi desatinu z nich, pričom častým problémom je u nich alkohol. Hoci susedia i blízka rodina sa im snažia pomáhať, ideálne by bolo, keby sa im podarilo získať stálu prácu,“ zhodli sa terénne pracovníčky hornošarišskej obce.

Alkohol ako problém mužov ohrozených chudobou rezonoval aj v odpovediach poldruhatisícovej pohraničnej obce Veľké Trakany, nachádzajúcej sa v trebišovskom okrese na skok od maďarských a ukrajinských hraníc. V tradične poľnohospodárskej dedine, patriacej medzi najstaršie v zemplínskom regióne, žije skupina štyridsiatnikov až šesťdesiatnikov bez stáleho zamestnania. „Dvaja z nich už nie sú medzi nami. Mali síce strechu nad hlavou, no žili bez plynu, elektriny, vody. Dávky v hmotnej núdzi alebo dôchodky minuli na alkohol,“ odpísali nám z obecného úradu. Jeden z mužov vraj odmietol hospitalizáciu, hoci mal veľké bolesti nôh. „Keď ho nemocnica odmietla prijať pre nedostatočnú hygienu, jeho brat ho dal do poriadku: okúpal, oholil, obliekol mu čisté šaty. Akonáhle sa dotyčný trošku zotavil, na vlastnú zodpovednosť prišiel domov.“

V Starej Ľubovni, meste na severovýchode prešovského kraja, majú v súčasnosti skúsenosť hlavne s mužmi žijúcimi na ulici. „Každodenne zápasia nielen s faktom, že si musia pravidelne hľadať nocľah, nemajú primerané oblečenie ani stravu, ale aj so závislosťou od alkoholu. Alkohol má v mnohých prípadoch prioritné miesto a jeho užívaniu sa prispôsobujú ostatné okolnosti,“ zhodnotila vedúca oddelenia sociálnych vecí a bytovej politiky mesta Mária Raššová, ktorá konzultovala odpovede s terénnymi sociálnym pracovníčkami. Práve ony na dennej báze monitorujú občanov v ťažkej životnej situácii. Okrem pravidelnej podpory od štátu funguje adresná potravinová pomoc, pomáhajú Slovenská katolícka charita i mimovládne organizácie. Obyvateľstvo mesta je podľa Márie Raššovej nápomocné najmä pri obstaraní oblečenia alebo stravy. „Podnikatelia, mestské spoločnosti aj sociálny podnik mesta zas ponúkli týmto mužom sezónnu prácu alebo krátkodobé zamestnanie. Tí, ktorí sa osvedčili, pracujú dlhší čas v sociálnom podniku mesta,“ dodala.

Problém nastáva, keď muži neprejdú pomyselným sitom aj pre závislosť od alkoholu. Zistiť však, čo bolo skôr, či strata práce alebo problémy s alkoholom, je bez dlhodobého sledovania jednotlivcov a odborných znalostí nemožné. Odborníci upozorňujú, že alkoholizmus môže byť nielen príčinou chudoby, ale aj jej následkom. Presnejšie jednou z príčiny a jedným z následkov, ktorý môže dotyčného uzatvárať v kolobehu chudoby. Alkoholizmus zároveň rezonuje aj vo vnímaní chudoby zo strany chudobnej i nechudobnej spoločnosti, vyplynulo z výskumu Gabriely Mikuláškovej a Moniky Kačmárovej, publikovanom v zborníku Psychologické príčiny a psychologické dôsledky chudoby – výskumné zistenia z roku 2021. Smutným paradoxom je, ako upozorňuje aj Liga za duševné zdravie, že súčasťou väčšinovej kultúry je prijímanie a podporovanie pitia alkoholu v spoločenskej forme, ale aj v krčmách, reštauráciách, vinárňach, pivárňach, čiže v organizovanej forme.

Chudoba ohrozuje státisíce

Na príbehy majiteľov pustnúcich domov – mužov v ťažkej životnej situácii možno naraziť v mnohých dedinách po celom Slovensku. A nejde len o obce prešovského, banskobystrického či košického kraja, ktoré dlhodobo zápasia s vysokou mierou nezamestnanosti prevyšujúcou celoslovenský priemer. Stačí sa pozrieť na národné štatistiky mapujúce mieru rizika chudoby a sociálneho vylúčenia, zverejnené v správe o sociálnej situácii obyvateľstva z dielne ministerstva práce. V bratislavskom kraji s najnižšou nezamestnanosťou a najvyššími priemernými platmi sa vlani ocitlo v riziku chudoby vyše 55-tisíc ľudí.

Posledné dostupné dáta za rok 2022 hovoria jasnou rečou: chudobou alebo sociálnym vylúčením bolo ohrozených 888-tisíc ľudí. V praxi to znamená, že necelá pätina (16,5 percenta) obyvateľstva Slovenska spĺňala podľa metodológie EU-SILC minimálne jeden z troch ukazovateľov charakterizujúcich riziko chudoby a/alebo sociálneho vylúčenia: mesačný príjem nižší ako slovenský štandard, ktorý bol vlani stanovený vo výške 441 eur na osobu, žiadne alebo príležitostné zamestnanie práceschopných členov i členiek domácnosti a nedostatok bežných vecí či sociálnych aktivít odborne nazývaný materiálna a sociálna deprivácia. Preložené do laického jazyka: desiatky tisíc domácností si nemohli dovoliť kúpiť nové oblečenie či topánky na zimu, pravidelne zaradiť na jedálniček mäso, nedokázali načas splácať hypotéku alebo iný úver, pravidelne uhrádzať účty za elektrinu, vodu alebo plyn, žili v nevykúrených izbách zariadených starým nábytkom bez práčky, farebného televízora alebo internetu a šport, návšteva koncertu či kina boli pre nich tabu, nehovoriac o týždňovej dovolenke mimo trvalého bydliska.

Autori správy zároveň konštatovali medziročný nárast ľudí ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením. Nešlo pritom o zanedbateľné čísla, ale desiatky tisíc konkrétnych osudov žien, mužov a detí. Počet ľudí ohrozených chudobu alebo sociálnym vylúčením totiž stúpol v porovnaní s rokom 2019 o 93-tisíc osôb. Pre objektivitu treba dodať, že podľa autorov správy sa na tom významne podieľali negatívne dopady pandémie koronavírusu na ekonomiku.

Najohrozenejšou skupinou boli podľa štatistických ukazovateľov neúplné rodiny s deťmi a mnohopočetné rodiny s viac ako troma deťmi. Vysoké riziko chudoby však dolieha aj na jednotlivcov. Za posledných desať rokov síce stúpol počet domácností, ich veľkosť sa však zmenšila (z 2,6 člena v roku 2011 na 2,2 člena v roku 2021) a zmenila sa aj štruktúra. Z posledného celoštátneho sčítania obyvateľstva vyplynulo, že na Slovensku dominujú jedno- a dvojčlenné domácnosti, pričom najvýraznejší nárast sa týkal práve jednočlenných domácností.

Štatistiky zachytili aj pomer žien a mužov ohrozených chudobou, ktorý bol v neprospech žien, avšak podľa dát minimálny. Dôvod bol prozaický: miera rizika chudoby sa počíta pre celé domácnosti, a nie pre jednotlivcov. „Keďže väčšina ľudí žije v domácnostiach s viacerými osobami, miera rizika chudoby u žien je len o trochu vyššia ako u mužov. Rozdiel sa prejavuje hlavne v domácnostiach s jednou dospelou osobou, kde nižšie ženské príjmy vedú k vyššiemu riziku chudoby,“ spresnilo ministerstvo práce. Faktom teda zostáva, že ak sa zameriame na jednotlivcov, núdza a sociálne vylúčenie ohrozujú viac ženy ako mužov. Zároveň však platí, že žiadna zo skupín nemôže zostať bokom záujmu vrátane toho mediálneho.

Dávno (ne)prekonaná stigma

Chudoba je komplexný ekonomický, sociologický či psychologický fenomén, ktorý nemožno vymedziť jedinou všeobecne platnou definíciou ani konečným výpočtom príčin a následkov. Aj preto by bolo trúfalé obsiahnuť v jedinej reportáži čo i len jednu skupinu ľudí v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia. Pri pátraní po tom, ako žijú muži ohrození chudobou, sme sa rozhodli osloviť jednotlivcov čeliacich ťažkej životnej situácii. A cez konkrétne príbehy priniesť pomyselné sklíčko do mozaiky.

Na prvom rozhovore sme sa dohodli v desaťdňovom predstihu. Mali sme prostredníka, ktorí sa za nás zaručil, nenaliehali sme na fotografovanie, samozrejmosťou bola autorizácia. Už po prvom telefonáte súhlasil: dohodli sme si presný čas i konkrétne miesto. Pár dní pred blížiacim sa termínom stretnutia sme mu zavolali, aby sme si všetko potvrdili. Opäť súhlasil, akurát posunul schôdzku na neskoré popoludnie. V deň návštevy sme sa ozvali znova, stretnutie presunul na nasledujúci deň. Hodinu pred schôdzkou rozhovor zrušil. Medzičasom sme dostali kontakt na ďalšieho muža, ktorý bol ochotný opísať nám desaťročia trvajúci boj s chudobou. Scenár bol podobný: po pár telefonátoch sa ospravedlnil s tým, že nechce o „svojom zlyhaní hovoriť do novín“.

Zmena postoja oboch mužov, ktorý sa po rokoch síce odrazili od pomyselného dna,

no nikdy sa nevymanili z osídiel chudoby, bola pochopiteľná. A dokonale ilustrovala dávno prekonaný mýtus vychádzajúci z mylnej predstavy, že primárnou príčinou chudoby je samotný človek, prípadne nešťastie v rodine, choroba, rodinná anamnéza… V odbornej terminológii sa tomu hovorí kombinácia takzvaných individualistických a fatalistických vysvetlení. Bez prihliadnutia na takzvané štrukturálne vysvetlenia, ako sú obmedzené pracovné možnosti, nedostatočná podpora zo strany štátu či dokonca nefunkčnosť sociálneho štátu. Nehovoriac o ďalších aspektoch chudoby ako interdisciplinárneho javu, na ktorý nemožno nahliadať iba z ekonomického uhla pohľadu, cez prizmu štatistických ukazovateľov, ale ktorý má aj významný sociologický či psychologický rozmer.

Pomôž človeče, pomôžeš sebe

Slovensko si stanovilo, že do roku 2030 zníži počet ľudí ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením o 70-tisíc (východiskovým obdobím je rok 2019). Hlavné slovo by mal v tomto smere prevziať fungujúci sociálny štát, ktorý by mal riešiť chudobu ako nežiaduci jav, zlyhanie systému. Božena Kováčová je však presvedčená, že bez zmeny postoja väčšinovej spoločnosti k fenoménu chudoby to nepôjde. „V prvom rade sa treba zbaviť povýšeneckej a obviňujúcej optiky nechudobných na chudobných,“ zdôrazňuje.

Za jednu z najväčších hrozieb súčasnosti považuje nezáujem o druhých a uzatváranie sa do vlastných bublín. „Mladí muži v riziku chudoby sú už pripravení na to, že môžu stratiť robotu. Istý čas môžu prežívať na dávkach zaplatia si mobil, internet a stiahnu sa do virtuálneho sveta. Ak budú mať byt či dom po rodičoch, môžu sa ľahko stať obeťou podvodníkov. Cez internet sa dá všetko. V minulosti bol v dedine obchod, krčma, ľudia o sebe vedeli. Dnes si ľudia ani nevšimnú, že niekto chýba,“ obáva sa.

Faktom je, že vnímanie chudoby zásadne ovplyvňovalo a dodnes ovplyvňuje aj spôsob prístupu k chudobným. Gabriela Mikulášková a Monika Kačmárová v predslove k vlastnému výskumu upozornili na doterajšie zistenia odborníkov, že zmenou historického kontextu sa menil nielen pohľad na chudobu, ale aj spôsob zaobchádzania s chudobnými.  A keďže chudoba podľa ekonomických prognóz ešte dlho nezmizne, bude do veľkej miery práve od nechudobnej spoločnosti závisieť, či podajú pomocnú ruku a  v konečnom dôsledku tak pomôžu i sebe. Predstava, že zmena postoja spoločnosti a záujem o okolie problém vyriešia, by bola naivným omylom. Je to iba jeden z mikro krokov, ktoré vieme urobiť sami a zároveň tak vytvoriť väčší tlak na štát a kompetentných.

Autorka vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Po trojmesačnej stáži na ministerstve kultúry pôsobila ako reportérka a editorka vo viacerých médiách. V súčasnosti edituje knihy. 

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: