Na anglickom odchode z juhoslovanského 20. storočia

Dvojnovela Daše Drndić Doppelgänger už svojou skladbou evokuje princíp zdvojenia, ktorý je šifrovaný v jej názve. Nerobí to však banálne ilustratívne, skôr naopak: dvojník v titule predstavuje rébus. Zrkadlia sa vzájomne texty Artur a Izabela a Pupi, ich postavy či príbehy? Nijaká odpoveď sa nezdá byť uspokojivá. Dve novely knihy sa odohrávajú v rovnakom svete – Chorvátsku na prelome deväťdesiatych a nultých rokov – avšak nie sú od seba priamo vzájomne závislé a navzdory prvotnému očakávaniu v nich ani nenájdeme mnoho podobností. Spája ich však trajektória všetkých ich troch protagonistov k úpadku, strate dôstojnosti a napokon k úplnému zániku. Nástojčivé približovanie telesných procesov, ktoré sú vytesňovanou súčasťou staroby, sa v prvej novele môže javiť len ako provokácia (rozprávanie sa začína povzdychom: „Och. Posral sa.“), smeruje však k otázke, či a prípadne do akej miery spočíva dôstojnosť človeka vo fungovaní jeho tela, ktoré napokon nikdy nie je len biologickým faktom, ale aj sociálnym faktorom. V tomto zmysle možno chápať aj scénu vzájomnej masturbácie dvoch starých ľudí, ktorá je prestupovaná motívmi spätými s holokaustom: ak si uvedomíme svoju tendenciu odvrátiť zrak, pochopíme, že človek – písaný s malým aj veľkým prvým písmenom – neznie a nežije len hrdo. Novela sa svojím vyústením prieči frázam o „tragickom konci“ (jednotlivca aj juhoslovanského 20. storočia) a spytuje pojmy, ktorými vôbec diskutujeme o základných existenčných otázkach, okrem iného tiež v súvislosti s eutanáziou.
Zatiaľ čo prvá časť knihy je uzavretejšia a komornejšia, druhá sa koncentruje na Printza prezývaného Pupi a je epicky rozpínavejšia. Ako starší z dvoch bratov v rodine dobre postaveného chemika a opernej speváčky vyrastá a dospieva v pozícii menej obľúbeného syna. Pre svoju ústupčivú povahu a filantropické cítenie je vo vleku rozhodnutí rodičov a mladšieho brata, ale aj všeobecných okolností, zdanlivo mu znemožňujúcich zasiahnuť do diania vo svojom osobnom, ale aj spoločenskom živote v kontexte vojny na území rozpadnutej Juhoslávie. „Život ho opustil mlčky, život sa vykradol potajomky, bez pripomienok. Printz nebol pripravený, nič nepočul, nič netušil.“ Záverečné fragmenty novely, ktoré hovoria o kurióznych prípadoch samovraždy (napríklad vyvŕtaním si deviatich dier do hlavy), možno chápať ako interpretačný kľúč k próze. Kniha Doppelgänger podľa neho úzko súvisí s krízou domova, jeho neprístupnosťou v historickom kontexte balkánskych vojen v 90. rokoch, ale aj v existenciálnom rámci vypudenia z prostredia, ktoré človek zažil a chápe ako východiskové. „Dalo by sa povedať, že neznámy pán takto došiel do bodu, kde sa pevnina stáča do mora, pevné skupenstvo do tekutého, stálosť do neuchopiteľnosti.“ Táto výpoveď platí rovnako pre Drndićovej postavy aj pre samotný text s výraznými postmodernými črtami, ktoré sa, žiaľ, v podriaďovaní myšlienky konceptu či obrazu prejavujú dráždivo panovačne.
Daša Drndić: Doppelgänger. Zelený kocúr, 2023. Preložil Karol Chmel.