V istej neistote. Lekcie literatúry disentu pre súčasnosť

Čím som starší, tým viac som presvedčený o tom, že si knihy nevyberám – ony si vyberajú mňa. A nie v nejakom ezo zmysle. Skôr sa mi zdá, že to, čo považujem za vedomé voľby, je len zmesou podvedomých túžob a obáv, zrkadlením spoločenských nálad, v ktorých sa pohybujem. V poslednom čase som si napríklad všimol, že čítam čoraz viac slovenskej a českej disidentskej literatúry z obdobia normalizácie. Nebolo to tak, že by som jedného dňa buchol po stole a vyhlásil: „Idem čítať disidentov.“ Odrazu som sa však pristihol pri tom, ako vychádzam z knižnice s Kadlečíkom či Vaculíkom v ruke, ako doma z poličky vyťahujem Havla a Šimečku.

Nie je ťažké dovtípiť sa, prečo. Žijeme v čase uťahovania skrutiek – uťahovaných tak silno, až to mnohých bolí. Opäť hovoríme o normalizácii a vedieme nekonečné a nesmierne slušné diskusie o tom, či už ten termín môžeme použiť, alebo je to stále zbytočne hysterické. A zatiaľ čo diskutujeme, slobodný kultúrny svet sa nám rozpadá pred očami. Priatelia a kamarátky sú vyhadzovaní z verejnoprávnych médií a kultúrnych inštitúcií, čoraz viac ľudí je bez práce. Kultúrne centrá, festivaly, časopisy a podujatia kolabujú a končia svoju činnosť na dennej báze.

Takmer všetci žijú v stave chronickej neistoty.

Je to však zvláštna neistota, ktorá sa postupne pretavuje na istotu. Verejné finančné zdroje na nezávislú kultúru nie sú a je jasné, že v najbližšom čase – rozumej v najbližších rokoch – ani nebudú. Mnoho kultúrnych projektov však ešte dobieha, a tak sa pohybujeme v podivnom medzičasí, rovnako upokojujúcom ako hrozivom. Ešte stále máme – aspoň podaktorí a podaktoré z nás – čo robiť. Ešte jeden festival, ešte jedno podujatie, ešte jedna knižka… Vieme, že máme zdroje, finančné aj ľudské, ešte na šesť mesiacov, na tri mesiace, na dva týždne. Niekedy nám to pomáha rozptýliť beznádejné úvahy o budúcnosti, musíme sa predsa sústrediť na úlohy, ktoré pred nami ležia v daný deň. Dobre vieme, čo nás čaká, a míňame, kým sa nepominieme.

Ale pracovať bez vízie budúcnosti sa na nás postupne podpisuje, či si to priznávame, alebo nie. Na ľuďoch v mojom okolí si zatiaľ všímam dve protichodné, hoci v konečnom dôsledku podobné reakcie. Na jednej strane až manická aktivita – urobiť rýchlo čo najviac, kým sa ešte dá. Organizovať, protestovať, vyhlasovať zbierky, kričať z plného hrdla. Na druhej strane pomalé uzatváranie sa do seba, stíšenie, hľadanie práce a života v inom odbore, neraz v inom štáte. Odchádzanie bez rachotu i vzlykania.

Sám sa pohybujem medzi týmito dvomi pólmi – v závislosti od nálady a najnovších správ. Už dávno nepociťujem hnev, aký som zažíval v prvých mesiacoch nového režimu. Transformoval sa do svojskej zmesi pocitov a motivácií, pre ktoré zatiaľ nemám meno. Neraz sa vo mne mieša odhodlanie, frustrácia, nechuť, horúčkovitá snaha zachraňovať  s trpkým vedomím zbytočnosti. Je to stav akejsi podivnej kontinuálnej intoxikácie: nič nepôsobí skutočne a zároveň nie je kam z reality uniknúť. Chytám sa každej slamky, pričom viem, že slamkou sa ešte nikto z močiara nevytiahol.

A v takýchto chvíľach prichádza disidentská literatúra ako na zavolanie. Očividne v nej hľadám rady a útechu, to mi je jasné aj bez terapie. A často ich nachádzam, hoci v nečakaných podobách. Áno, niekedy sú to aj pragmatické rady, napríklad ako obhospodarovať celý ten samizdatový literárny stroj. Nielen bez podpory štátu – priam ako akt, ktorý štát zakazuje a trestá (Vaculík). Ale inokedy sú to skôr nenápadné, tiché zamyslenia, ako prežiť a uchovať si sám seba v dobe, ktorá naoko neponúka žiadne východiská.

Myslím na to, ako sa Ivan Kadlečík utieka k Bachovi a organu, ako časovosť roztápa v nadčasovosti. A naopak – sledujem, ako Milan Šimečka neúnavne analyzuje dobovú politiku prostredníctvom jej povrchných, vyprázdnených ideologických prejavov, a je schopný sa pritom ešte aj zabávať. Fascinuje ma Havlova neochvejná, možno naivná viera vo vzdor bezmocných, ktorá presvitá z každej jeho hry, z každej eseje.

Najviac sa mi však prihovára Ludvík Vaculík s tým jeho neustálym váhaním, zvažovaním, diskutovaním, nerozhodnosťou, neistotou. Potrebou pomenovať veci, ktoré budú nepríjemné i ľuďom z jeho disidentskej bubliny. Aj za cenu ostrakizácie. Je mi sympatické, že jeho texty sú viac súborom otázok než odpovedí: Zostať a pokračovať v nevďačnej práci samizdatového vydavateľa, alebo sa stiahnuť aj z tohto poloverejného života? Ako pristupovať k priateľom, ktorí emigrovali alebo emigráciu zvažujú? Kultivovať svoju malú komunitu alebo sa snažiť zasiahnuť čo najširšiu verejnosť? Otázky, ktoré si tiež kladiem takmer denne – zatiaľ rovnako bez odpovedí.

Asi neprekvapí, že žiadne z disidentských diel neponúka návod, ako sa v dnešných časoch zachovať. To si, prirodzene, musí každý premyslieť sám. Neexistujú správne ani nesprávne odpovede, lebo neexistujú žiadne. Možno sa niekto bude jedného dňa spovedať pred pohľadom verejnosti, a možno nie – možno si bude musieť svoje voľby obhájiť len sám pred sebou. Jediné, čo nám spomínaní autori a ich texty z obdobia normalizácie hovoria, a prečo si myslím, že ich má práve dnes zmysel čítať, je, že vzdor môže mať rôzne podoby. A keď sme unavení z jednej, môžeme sa obrátiť na inú.

Bez okázalého hrdinstva, veľkých gest a presvedčenia o vlastnej pravde. S trvalou istotou neistoty.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.