Bojovať proti sebe a za seba

Čo si počať s pacifizmom v dobe, ktorú žijeme (a v tejto ekonomike)? Je trvanie na bezpodmienečnom nebojovaní relevantnou metódou rezistencie alebo iba analgetikom poskytujúcim prinajlepšom chvíľkovú úľavu prostredníctvom pocitu, že niečo robíme „správne“ a že sme predsa len „dobrým človekom“? A ako nad tým vôbec uvažovať v jazyku skrz-naskrz prevŕtanom militaristickými výrazmi a metaforami?

V citovanom úryvku ono „vojnové“ preráža všetky úrovne ľudského žitia a zasahuje tú najintímnejšiu: spálňu. Práve tam – v priestore našej bezbrannosti – nám myseľ kolonizujú udalosti posledných piatich rokov: Putinova invázia Ukrajiny, genocída páchaná izraelským režimom na palestínskom obyvateľstve či Trumpov domáci teror vykonávaný agentmi ICE. Práve tam si kladieme tú istú otázku ako aktérstvo básne: „jak vůbec bylo před tímhle vším?“

Tieto „boje“ máme zvnútornené – dominujú našim feedom a ostávajú s nami, aj keď odložíme smartfóny. Nemáme možnosť sa od nich celkom oprostiť, nedá sa pred nimi ujsť, nejestvuje žiadna metóda očisty, ako to vzápätí hovorí aj predmetný text: „Vykoupala bych se v Jordánu nebo Dněpru […] ale i tam je tolik mrtvých.“ Aj rieky, dokonca aj tá s najväčšou mýtickou silou, sú tým kontaminované – stali sa z nich bojiská.

Sme tak permanentne vystavení spochybňovaniu vlastnej morality – ak chceme „byť lepšími“, musíme urobiť viac. Takéto myšlienky však často vedú opačným smerom, k paralýze. Autorka presne túto dilemu evokuje v citovanej pasáži motívom Sofiinej voľby („Kdybych ji ukolébala a vyhodila z okna“) a ideu absolútnej penetratívnosti svetového desu ešte zosilňuje s využitím frazeologizmu „dostať sa pod kožu“ („zase mi proleze skrz kůži“).

V básni – rovnako ako v našej žitej realite – nenastáva žiadne uvoľnenie. Naopak, dovetok k nej presne pomenúva ochabnutie, ktoré nás chtiac-nechtiac opantáva: „Možná skoro zapomenu, jaké to je cítit se plná sil“. Isté východisko azda Zahladko naznačuje až v jednom z ďalších textov, keď píše, že „každá válka je o péči“. Lepší svet teda je možný, no iba ak disponujeme ochotou pustiť sa do boja za starostlivosť – o seba i seba navzájom.

Iryna Zahladko: Jak se líčit v nemoci. Ostrava, Bílý Vigvam, 2024.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.