„Najkrajšie duše premenila nafta v ozajstné zvery!“

Keď Spojené štáty pod taktovkou Donalda Trumpa napadli Venezuelu a uniesli jej prezidenta s manželkou, povedal som si, že je čas na knižku, ktorá mi v knižnici sedela neprečítaná niekoľko rokov. Román Nafta venezuelského spisovateľa Ramóna Díaza Sáncheza z roku 1936 totiž popisuje prvú kapitolu príbehu, ktorého najnovšiu epizódu v týchto dňoch sledujeme.

Mestečko utopené v nafte

Hoci je dnes meno Ramóna Díaza Sáncheza takmer zabudnuté, vo svojej dobe patril medzi významných juhoamerických ľavicových intelektuálov. Narodil sa na začiatku storočia v roku 1903, zomrel v roku 1968. Bol nielen spisovateľom, ale aj novinárom, publicistom, verejným činiteľom a členom literárneho hnutia Seremos. V roku 1952 získal Národnú cenu za literatúru. Predtým, než zastával významnejšie štátne funkcie, pôsobil ako okresný sudca v mestečku Cabimas.

Práve v tomto malom meste na západnom pobreží Venezuely sa odohráva aj jeho najznámejšie literárne dielo, román Nafta (orig. Mene, čo je miestny názov pre ropu). Sánchez v ňom opisuje vplyv nálezu a následnej ťažby ropy na lokálne komunity v desiatych a dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Ako sa dá predpokladať, nie je to ľahké čítanie, a Sánchez nemilosrdne nasvecuje nielen predstaviteľov amerických ropných spoločností, ktorí na mieste zavádzajú kruté pracovné podmienky a rasovú segregáciu, ale aj domácich obyvateľov, ktorí s vidinou nevídaného zárobku rýchlo opúšťajú miestne tradície a väzby.

V pomerne krátkom texte nájdete hádam všetko, čo sa môže s rýchlou a brutálnou transformáciou spoločnosti spájať: násilie (neraz páchané na ženách), alkoholizmus, vraždy, prostitúcia, promiskuita, vyostrenie kmeňových konfliktov, strata vlastnej identity. Na strane ropných spoločností, ktoré okamžite ovládnu celé mestečko, je to zasa bezohľadná deštrukcia lokálnej kultúry, presadzovanie nebezpečných pracovných podmienok, podporovanie rasovej neznášanlivosti.

Napriek tomu, že ide o jeden z prvých, a určite najvýznamnejších textov zo žánru tzv. ropných románov (petro-novels), ktorým sa dnes venuje celé akademické odvetvie, na rozdiel od iných diel tohto žánru, ktoré som mal možnosť čítať, je Nafta oveľa menej schematická. Áno, nájdeme tu samozrejme kritiku koloniálnych praktík amerických ropných spoločností, ale nie je taká explicitná a moralizátorská. Sánchez sa skôr zameriava na jednotlivé príbehy domorodých obyvateľov, väčšinou navzájom nepreviazané, ktoré ilustrujú morálny rozklad komunity. Jeho postavy nie sú žiadni zidealizovaní „vznešení divosi“, ale ľudia, ktorých slabosti a nedostatky transformácia spoločnosti nevytvára, len ich vyvolá na povrch.

Román je aj zaujímavo kompozične členený: text je rozdelený na štyri časti pomenované farbami (Biela, Červená, Čierna, Modrá), ktoré symbolicky rámcujú prechod od predropného vidieka cez chaotické obdobie ťažby a jeho obete až po nostalgiu za stratenou kultúrou a vzťahmi. Po celý čas je zrejmé, že Sánchezovi ide viac o „literatúru“ než o „obžalobu“, a vďaka tomu jeho text funguje aj po deväťdesiatich rokoch.

Kam zmizli „ropné romány“?

Prečo dnes tento a iné staršie „ropné romány“ čítať? Literárna vedkyňa Elizabeth Barrios, ktorá sa téme dlhodobo venuje (je autorkou viacerých prác o tomto žánri, o.i. This is not an Oil Novel: Reckoning with Oil in Venezuelan Cultural Production), upozorňuje, že romány o dopade ťažby ropy sú kritikou aj čitateľstvom často prehliadané, čo má prirodzene svoje politické dôvody aj následky. Tieto knihy pritom nedokumentujú len lokálne udalosti, rozprávajú aj širší príbeh o globálnom priemysle a o zmene sveta na miesto, ktoré už nespoznávame. Varujú pred rozvratom života ľudí a prírody, ako ho poznáme, ktorý nekontrolovaná ťažba ropy a iných surovín sprevádza.

Mnohé z kníh tohto žánru rezonujú dnes, v dobe klimatickej krízy, ešte viac než v čase svojho vydania. To, čo popisujú, totiž nepretrváva len v symbolickej a politickej rovine, ale aj na veľmi konkrétnej, hmatateľnej úrovni. Barrios to dobre ilustruje na nasledujúcom príklade: „Oxid uhličitý, ktorý bol vypustený pri ťažbe ropy v dobe, ktorú zachytáva román Nafta, je doteraz v atmosfére, a svojou malou časťou prispieva aj dnes k zmene klímy. Je to román o novom, prichádzajúcom svete, v ktorom dnes žijeme.“

Napriek tomu sú tieto knihy veľmi málo prekladané. Z osemnástich ropných románov, ktoré vznikli len vo Venezuele, bol preložený iba jediný, Sánchezova Nafta – do francúzštiny v päťdesiatych rokoch, do angličtiny až v osemdesiatych rokoch, aj to len v malom vydavateľstve v Trinidade (slovenský preklad Rudolfa Baráta pochádza z roku 1950, kniha vyšla vo vydavateľstve Dukla). V Spojených štátoch nevyšiel nikdy.

Keďže mnoho nových slovenských prekladov týchto kníh nevzniká, oplatí sa vracať k tým starším. V tomto ohľade odporúčam román Wolfram (orig. Tungsten) slávneho peruánskeho básnika Césara Valleja z roku 1931 (slovenský preklad Izabely Václavíkovej vyšiel v roku 1961). Kniha síce hovorí o ťažbe woflramu, nie ropy (v andskom regióne južného Peru), operuje však s podobnými trópmi ako Nafta. Vyznieva o niečo angažovanejšie, ale využíva tiež zaujímavé experimentálne postupy, a určite stojí za prečítanie.

Pri novších tituloch často treba siahnuť po origináli či anglickom preklade, ako v prípade vysoko cenenej knihy Cities of Salt jordánskeho spisovateľa Abdelrahmana Munifa – ktorý popisuje ťažbu ropy americkými spoločnosťami v golfskom zálive v tridsiatych rokoch – alebo románu Oil on water nigérijského spisovateľa Helona Habilu, zasadeného do prostredia ropných vrtov v delte Nigeru.

Ak chceme lepšie pochopiť vzťahy (nielen) juhoamerických krajín a štátov globálneho Severu, má zmysel tieto literárne diela znovu čítať. V súčasnej geopolitickej klíme budeme ich hlasy potrebovať počuť čoraz naliehavejšie.