Slepé uličky a nečakané zákruty festivalu NEXT
Pri veľkosti Bratislavy a tunajšej scény je veľmi ťažké vzdať sa subjektívnosti a osobnej angažovanosti pri hodnotení miestneho diania, v tomto prípade písania reportáže z lokálneho hudobného festivalu. NEXT festival je stretnutím s miestnou aj svetovou experimentálnou hudobnou scénou s dvadsaťtriročnou tradíciou, ale je taktiež stretnutím sociálnym. Skrátka stretnutím s kamošmi. Dianie na bare je rovnako dôležité ako dianie na pódiu, nové tváre na pódiu vyvažujú staré známe a opakujúce sa tváre pod ním, príjemné stretnutia občas vystrieda ponorka, pár nových zoznámení zas reflexívna cesta naprieč minulými životmi. Pritom simultánne prebieha pomerne obsiahly oficiálny program, či už (tradične) v A4, alebo v kotolni STU, Kunsthalle a na ďalších miestach. Preto si aj autor tohto textu nárokuje trochu osobnejší tón, miestami možno trošku osobnejší než sa na reportáž bežne patrí.
NEXT sa v priebehu rokov stal tak trochu synonymom mena a vkusu svojho zakladateľa a duchovného otca, Slava Krekoviča, čo sa odráža na jeho miestami predvídateľnej dramaturgii a špecifickom zvuku. Neberte to však pejoratívne. Experimentálna a alternatívna hudobná scéna je mapou rôznych navzájom sa líšiacich území a pod pojmom „súčasná” alebo „pokroková” hudba si môže každý ročník a každá generácia predstaviť niečo iné. Dvadsiaty štvrtý ročník festivalu so sebou priniesol ako tradičné „nextovky”, tak aj snahu zachytávať aktuálne trendy najmä na poli klubovej hudby. Ako prebiehal pohyb medzi týmito dvoma mantinelmi?
S pocitom naozajstnej zvukovej očisty prišla ako menšia živelná smršť performancia hudobníčky Dis Fig, ktorá svojím poňatím industriálu, noisu, techna, dubu a punkového étosu spojeného s expresívnym spevom, prerážajúcim black-metalové pohraničie, naozaj naplnila avízo o (noisovom) „exorcizme”. Lepšou alternatívou k snahe verbálne zachytiť Brownov pohyb žánrov v hudobnom prejave Dis Fig bolo jej vystúpenie proste emočne absorbovať. Vystúpenie intenzívne, veľmi transgresívne, impulzívne, výbušné, emotívne, prenikavé. Jedno z tých, ktoré môžete bez ostychu označiť nálepkou „treba zažiť”. Pre tých, čo nezažili, je tu stále jej výborný album PURGE, na ktorom sa elementy bežne vedúce k testovaniu poslucháčskej odolnosti spájajú naopak do poslucháčsky prístupného extrému.
Následný pocit schladenia po horúčkovitej sonickej smršti patril vystúpeniu Lost Girls, alt-popového projektu známej avantgardnej hudobníčky Jenny Hval. Zvuk Lost Girls pripomínal tradičné alt-popové zoskupenia bez výraznejšej pridanej hodnoty, niektorých z nás vrátil do polovice desiatych rokov 21. storočia a časov tumbrlu, topenia sa v bedroom pope a šetrenia si na lístok na Grape. S primiešaným veľkým panákom irónie namiesto nostalgie. Vystúpenie zároveň akoby upomínalo na prelínanie experimentálnej/alternatívnej hudby s popovou estetikou a postupmi, výraznými najmä v posledných rokoch. V tomto prípade však bez jediného momentu prekvapenia. Do fádnosti namiesto meditatívnosti vyústilo zas vystúpenie islandskej skladateľky Báry Gísladóttir. Spojenie dronovej basovej hudby a elektroniky sa topilo v generickosti vlastného výstupu.
Ak by sme mali zaviesť subžáner meme-noise, interpretka Evicshen by patrila medzi jeho esenciálne mená. Jej noisovo-improvizačné vystúpenie, pracujúce s vlastnými DIY elektronickými nástrojmi, škriabaním vinylových platní a zapájania špecifík zvukového potenciálu miesta, na ktorom práve vystupuje, prinieslo veľmi afektívnu performanciu na pomedzí paródie na noise a bežné dianie na experimentálnych hudobných festivaloch. Či už so smiechom, alebo s vážnou tvárou, posúvanie hraníc bolo prítomné.
Najpôsobivejšou nocou (a pravdepodobne je to spôsobené osobným vkusom a ročníkom narodenia autora článku) bola tá sobotňajšia v klubovni STU, kde odznela naozaj bohatá škála toho, čo si môžeme vybaviť pod pojmom „klubový zvuk”, ruka v ruke so zachovaním tých najjednoduchších potešení, ktoré sa s klubovou hudbou spájajú. Hneď na úvod bolo excelentné vyriešenie problému s odvolaným vystúpením projektu Low Jack. Ten nahradila afro-portugalská producentka a DJ-ka Nídia. Večer však otváral Oblaka, projekt pražského producenta a DJ-a Exhausted Modern. V jeho sete boli výrazne cítiť roky fungovania na hudobnej scéne, erudícia v klubovej hudbe a sledovanie aktuálnych trendov. Eklektická škála elementov sa zliala až do storytellingového setu. Následne nás vrhlo do víru Nadiinho mixu latino subžánrov a afro-beatu, ktorý si bolo možné užívať ako na parkete, tak na hornom lešení ako čisto poslucháčsku záležitosť, špecifickú pracovaním s Uptempovými beatmi a polyrytmiou.
Najlepšie vystúpenia sú tie, kde sa všetci stretneme. Nídiu je zaujímavé spoznať aj skrz autorskú tvorbu a experimentálnejší zvuk (album MINDJERES), kde v eklektických kompozíciách pojednáva o boji za oslobodenie spod portugalského koloniálneho režimu počas 60. a 70. rokov 20. storočia. Zároveň sa objavuje ako producentka v skladbách speváčok ako Kelela alebo Fever Ray.
V štýle rovnako dobrom na tanec aj na koncentrované počúvanie sa niesol DJ-ský set Dis Fig, ktorý nás zo sveta Nídie preniesol do dystopickejších, temných končín klubovej hudby. Točil sa viac okolo industriálneho, útočného zvuku prechádzajúceho do aktualizovaných spomienok na tradíciu ghetto housovej rytmiky, ktorý sa však lepšie opisuje skrz atmosféru než žánrové radenia. A v tom spočívalo čaro celej noci.
Písanie o súčasnej klubovej hudbe, respektíve snahu verbalizovať jej vlastnosti a kvality, najlepšie vystihujú adjektíva ako „kaleidoskopický”, „trieštivý”, „eklektický”, „útržkovitý”… Sobotňajšia noc bola presne taká. Kaleidoskopická. Kombinácia setov v Kotolni vytvorila veľmi komplexnú mozaiku žánrových valérov, prístupov a kombinácií, z ktorej vyšla trochu kubistická a mimoriadne zábavná správa o stave súčasneho klubového zvuku. Ako povedal pri krátkom rozhovore spoludramaturg festivalu, Juris Hoppan: „Najlepšie fungujú tie vystúpenia, kde sa všetci stretneme.” Jeho klubová noc bola toho ukážkou.
Príjemnú (troj)bodku za festivalom, respektíve jeho spontánne doznievanie (presne v štýle predchádzajúcich ročníkov), prichystala Áine O’Dwyer. Dramaturgická tradícia ukončenia festivalu organovým vystúpením, tentokrát s minimalistickou kompozíciou vo výborne priliehajúcich priestoroch Nového evanjelického kostola, sa javí ako úspešne zvolený „rituál” s jemnými posunmi naprieč výrazovou škálou jedného nástroja v podaní rôznych skladateľov/hudobníkov.
Možno je to iba vekom a vkusom autora, ale uplynulý ročník festivalu so sebou priniesol istý pocit dvojdomosti. Na jednej strane stála experimentálna, ale vlastne zvukovo vcelku ustálená vetva festivalu, na druhej strane viac uvoľnená vetva klubová, ktorá so sebou niesla hlavné prekvapenia, pocity podmanivého zážitku a zaujímavé presahy do vetvy experimentálnej (vystúpenie Dis Fig). Taký bol NEXT, viactvarý, možno dvojdomý, ale nie fádny.
Autor je hudobný publicista