Argentínsky prezident Javier Milei nemá veľké porozumenie pre rezort kultúry a jeho inštitúcie, ani pre ich financovanie štátom a ľudí z kultúry považuje za progresivistických parazitov. Hoci sa odvoláva na čísla, ekonomické výdavky nie sú jeho primárnym problémom. Útoky na kultúru skôr zapadajú do jeho politického imidžu pravicového mesianistu, ktorý na mítingoch vyťahuje motorovú pílu.
Už od svojho nástupu do funkcie (11. december 2023) dal Milei jasne najavo, aký je jeho plán s kultúrou: zlikvidovať ju. Prvým krokom bolo, že zredukoval ministerstvo na sekretariát pod vedením súkromného divadelného producenta. Následne predložil do Kongresu svoj „súhrnný zákon” (ley omnibus), ktorý obsahoval 664 článkov. Kapitola 3 bola venovaná rezortu kultúry, konkrétne navrhovala okresať a v niektorých prípadoch úplne zlikvidovať viaceré popredné kultúrne inštitúcie ako Národný inštitút kinematografie a audiovizuálnych umení – istá obdoba francúzskeho Centra pre kinematografiu a animovanú tvorbu (CNC), ktoré chcel odrezať od finančných zdrojov. Ďalej to bol Národný fond pre umenie a Národný divadelný inštitút (obe inštitúcie navrhol jednoducho zrušiť) či sieť verejných knižníc, ktorým chcel škrtnúť už aj tak skromné programy služieb za zvýhodnené ceny.
Súbor zákonov začiatkom januára hlasovaním neprešiel a v máji sa vrátil do Poslaneckej snemovne skrátený o štyristo článkov (zároveň bez 3. kapitoly). Mierne bol tiež upravený jeden z najkritizovanejších bodov: možnosť výkonnej moci prijímať zákony prostredníctvom dekrétov bez toho, aby ich schválil Kongres. Podľa najnovšej úpravy by bolo možné vydávať dekréty iba v obmedzenom množstve prípadov a s platnosťou maximálne jeden rok (oproti dvom rokom, ako bolo v pôvodnom znení). V prípade, že Kongres schváli túto zbierku zákonov, poskytne Mileiovi dostatočnú moc na to, aby mohol bez obštrukcií zo strany opozície likvidovať kultúru aj bez 3. kapitoly. Prezident už v priebehu prvých troch mesiacov od svojho nástupu zrušil Télam – najvýznamnejšiu tlačovú agentúru latinskej Ameriky – a momentálne uvažuje aj o zrušení verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Na post riaditeľa Národného inštitútu kinematografie a audiovizuálnych umení dosadil finančného experta bez skúseností v oblasti filmového priemyslu. Nový riaditeľ prepustil asi stovku zamestnancov, zrušil niektoré kľúčové oddelenia a na tri mesiace zavrel dvere inštitútu kvôli „administratívnej reorganizácii”. Okrem toho dal zatvoriť slávne kino Gaumont – jedinú kinosálu v Buenos Aires, ktorá bola zameraná výhradne na propagáciu argentínskeho filmu. Týmto spôsobom sa mu de facto podarilo paralyzovať filmový priemysel.
Motorovou pílou proti progresivizmu
Kultúra nie je zrovna oblasť, ku ktorej by sa Milei často vyjadroval. Stojí úplne mimo jeho vysnívanej predstavy o ultraliberálnom štáte. Kultúra je nadbytočné bremeno, odpad, banda nezodpovedných a politicky skorumpovaných ľudí. Toto si Milei napokon myslí o všetkých verejných inštitúciách. Pre človeka, ktorý je posadnutý vyrovnávaním rozpočtu, znižovaním verejných výdavkov a regulovaním vydávania nových peňazí do obehu, môže byť kultúra iba nechceným problémom. Prezident je presvedčený, že ľudia z inštitúcií pýtajú peniaze na projekty, ktoré neprinášajú okamžité zisky, čo komplikuje postavenie kultúry na trhu. Trh je totiž pre Mileia jediným bohom, pred ktorým je ochotný sa pokloniť. Aj keď kultúra vytvára 2,4 % HDP krajiny, nezapadá do (nepochybne veľmi jednoduchého) vzorca, pomocou ktorého prezident vyhodnocuje úspešnosť na trhu: „Kvalitný produkt za najnižšiu cenu”.
Keď sa prednedávnom Milei verejne vyjadroval ku kultúre (čo nebýva často), nezabudol sa posťažovať: „Prečo musíme z verejných zdrojov financovať filmy, ktoré nikto nepozerá?” Zo strany prezidenta to nebol nový argument, ale skôr leitmotív jeho predvolebných vyjadrení. Počas kampane sa snažil obracať hnev svojho zbedačeného elektorátu proti tým, ktorí majú byť zodpovední za chudobu v krajine. Za všetko môžu elity – pojem vhodný na označenie každého, kto môže vyvolať nenávisť, od politikov (Milei ich nazýva „kasta”) až po filmárov, ktorí nevedia vyrobiť „kvalitné produkty za najlepšiu cenu”. Režiséri ako Lucretia Martel, Martín Rejtman, Rodrigo Moreno, Santiago Mitre, Laura Citarella či Mariano Llinás pritom natočili filmy, ktoré v posledných tridsiatich rokoch preslávili argentínsku kinematografiu. Zodpovední za stav krajiny sú aj učitelia, pretože štrajkujú a deti v školách nemá kto učiť. Vinní sú aj vedeckí pracovníci – dostávajú granty na výskumy, ktoré nikoho nezaujímajú.
Prezidentove argumenty sú chybné – okrem iného aj preto, lebo filmy, ktorými opovrhuje a ktorým vyčíta, že zaťažujú štátny rozpočet, neboli financované z peňazí daňových poplatníkov či štátnych dotácií, ale zo špeciálnych zdrojov, ktoré poskytoval presne ten filmový inštitút, ktorý chcel prostredníctvom ley omnibus zrušiť. Podobne je to aj v prípade Národného fondu pre umenie (taktiež obviňovaného z parazitizmu). Toto konštatovanie prezident berie ako hotový fakt, ktorý možno jednoducho kvantifikovať (na základe asymetrického vzťahu medzi príjmami a výdavkami, medzi investíciami a ziskom) a následne politicky odsúdiť.
Problém, ktorý pre Mileia predstavuje kultúra, je vskutku politický, nie ekonomický. (Všetko, čo bude ďalej spomenuté, platí aj pre rezort školstva, ďalšie „satanské monštrum”, ktoré chce Milei položiť na kolená tým, že mu schváli taký istý rozpčet ako pred rokom – bez ohľadu na 350% medziročnú infláciu.) Vo všeobecnosti možno povedať, že ľudia z kultúry sa v Argentíne hlásia ku „progresívnemu” svetonázoru, čo je síce dosť vágne označenie, ale viac-menej zodpovedá konsenzu okolo istých princípov, hodnôt, výdobytkov, ktorých sa už ľudia nechcú vzdávať. Po štyridsaťročnej absencii vojenských prevratov sa stali akýmsi demokratickým štandardom. Otázkou ostáva, pre akú časť z Mileiových voličov (56 %) sú tieto štandardy dôležité, prípadne prečo sa ich rozhodli vzdať a prečo tí z nich, ktorí s opatreniami v kultúre nesúhlasili, nenašli dostatočnú podporu. Keď predstavitelia kultúrnej obce vyšli v januári do ulíc, aby odsúdili prezidentove kroky, obsadili budovy inštitúcií, organizovali protestné demonštrácie, vystupovali v médiách, kde vysvetľovali, že boj za kultúru by mal byť verejným záumom, bojovali nielen za svoju prácu, ale aj za ten demokratický konsenzus, ktorý bol až do Mileiovho nástupu do úradu akýmsi základom spolužitia v krajine.
Práve tento demokratický konsenzus sa snaží prezident nahlodávať ekonomickými a právnymi obmedzeniami, ľahostajnou a nevraživou politikou či falošnými obvineniami. Jeho viceprezidentka Victoria Villarruel je v tomto smere ešte radikálnejšia. Bleskový politický vzostup jej v minulosti zabezpečilo popieranie štátneho terorizmu a podpora vojakov, ktorých súdy poslali do väzenia. Počas štyridsiatich rokov demokracie v krajine snáď nikto nezašiel tak ďaleko. Politika historickej pamäti a obrany ľudských práv – slávna „Nunca más” (Nikdy viac)1Výraz „nikdy viac” bol pôvodne názvom záverečnej správy Národnej komisie pre nezvestných ľudí (Conadep, 1984). – je základným pilierom spoločenského konsenzu, v rámci ktorého „progresívny” znamená demokratický. Táto politika mala vždy svoje nuansy a vnútorné rozpory, ale žiaden politik sa ju po páde diktatúry neodvážil spochybňovať revizionizmom a popieraním faktov. Tieto postoje predstavujú ešte väčší radikalizmus ako politika prispôsobovania uplatňovaná aj za diktatúry či za vlády Carlosa Menema a Dominga Cavalla v 90. rokoch. Prezident sa rozhodol otvoriť kultúrne fronty, čomu sa predtým vyhýbali aj pravicové vlády, vrátane vlády Mauricia Macriho (prezident v rokoch 2015 – 2019). Milei útočí na všetko: progresivizmus, diktatúru, ľudské práva, verejné školstvo, environmentálnu agendu, zákony o interupciách a manželstvách pre všetkých, Národný inštitút proti diskriminácii, xenofóbii a rasizmu (INADI), Ministerstvo žien, rodov a diverzity (bude zrušené) či na inkluzívny jazyk (v administratívnom styku ho zakázali, aby neničil hodnoty spoločnosti), ktorý sa stal ďalším terčom jeho obsesívneho boja proti marxizmu.
Motorová píla – atribút Mileiovej predvolebnej kampane – bol viac než len atrakciou pre sociálne siete. Je to aj prezidentov „gore” symbol orezávania výdavkov, škrtania a tvrdých ekonomických opatrení („Odstráňte všetko, čo neprináša zisk všetkým Argentínčanom,” vyjadril sa prednedávnom prezidentov hovorca). Motorová píla je aj výstižnou metaforou ideologickej a kultúrnej križiackej výpravy sfanatizovaného prezidenta. Takúto rétoriku ľudia nezažili od junty generála Jorgeho Rafaela Videlu (1976 – 1983). Mileiova píla nechce orezávať len štátnu kasu, ale mieri aj na tzv. „zurdos”, čo je hanlivý termín pre ľavicovo orientovaných ľudí, z ktorých robí prezident nepriateľov. Radí sem komunistov, peronistov, populistov, socialistov, etatistov, odborárov, „mäkkých” liberálov, keynesiánov, sociálno-demokratických kresťanov, „lesbomarxistov”, feministky, LGBTQIA+ aktivistov, zástancov potratov, príslušníkov rôznych sociálnych hnutí… Jednoducho všetkých, ktorých názory nekorešpondujú s Mileiovým anarchokapitalizmom. Sám sa považuje za jeho najdokonalejšieho predstaviteľa, súdiac aj z jeho prejavu na Svetovom ekonomickom fóre v Davose (17. január), kde politickým lídrom vyčítal, že si neplnia svoje povinnosti tak, ako majú (preto je Západ v nebezpečenstve).
Ak niečo spája Mileiových prívržencov – od adolescentov, ktorých baví sledovať jeho záchvaty zúrivosti na TikToku, cez katolíckych právnikov s oblekmi na mieru, až po riaditeľov firiem, ktorí sú unavení z regulácií a túžia po poriadku, silnom vodcovi, ženách v domácnosti a uliciach bez politických grafitov – tak je to jeho kombinácia mesianizmu a antikomunizmu.
Biblický hnev
Milei predvádza akúsi slepú, biblickú či mccarthiovskú zúrivosť („Víťazstvo nezávisí od počtu vojakov, ale od nebeských síl,” ako rád cituje prezident vo svojich prejavoch), absolútnu nenávisť k stúpencom „kolektivizmu”, ktorých vidí všade, kam sa pozrie. Za každou kritikou svojej vlády, metód a vízií hľadá červený prízrak komunizmu. So svojou motorovou pílou (fetišistickou ikonou kampane) nadviazal na estetiku antikomunistického hnutia z 50. rokov, ibaže tentokrát to nie je inšpirácia brakovou sci-fi (červená hrozba metaforizovaná prostredníctvom slizkých monštier blobs a iných mimozemšťanov), ale známymi horormi, kde sérioví únoscovia (body snatchers) masakrujú ľudí.2Poznámka redakcie LMD: slovo blob pochádza z názvu amerického sci-fi hororu Chucka Russella z roku 1958, v ktorom obrovský slizký mimozemšťan pustoší mesto v Pensylvánii. Atmosféra v Amerike 50. rokov bola paranoidná – hovorilo sa o napadnutí, ovládnutí, dobytí. To, čo rozosieva Milei však už nie je ani paranoia, ale skôr sadizmus. Velebí brutalitu, neuznáva žiadne dohody, nekomunikuje. Používa primitívny jazyk – raz militantný, inokedy medicínsky (odrezať, amputovať, zabiť, vyhladiť, vyhubiť). Obhajuje sa tým, že má vyššie poslanie – chce prebudovať krajinu od základov a presadiť svoju víziu budúcnosti, ktorá paradoxne pripomína 19. storočie. Argentínčania boli vtedy šťastní a spokojní, zásobovali svet obilím, krajine vládli vzdelaní džentlmeni, nebolo v nej toľko imigrantov, Indiánov strieľali pištoľami Remington a netušili, že 20. storočie im prinesie dekadenciu v podobe právneho štátu, ľudských a občianskych práv. Utópia à la Milei, to je retro verzia Argentíny, kde sa dobre žije iba vybranej skupine ľudí. Hovorme preto radšej o veľmi možnej dystopii.
Autor je argentínsky spisovateľ
Preložil Peter Žiak
