Zrejme každý kritik a každá kritička sa počas svojho pôsobenia skôr či neskôr stretnú s otázkou, či ich neláka vytvoriť vlastné umelecké dielo, nielen reagovať na tvorbu ostatných. Pravdaže, ešte častejšie sú na to priamo vyzvaní: „Ak to vieš lepšie, urob to sám!“
Keď som v jednom takomto rozhovore pri pive nahlas uvažoval, prečo som sa nikdy vážnejšie nepokúsil o napísanie beletristického textu, musel som pripustiť, že príčinou nie je chýbajúca ambícia, nápad či zvedavosť na proces a jeho výsledok. Uvedomil som si, že do vlastnej umeleckej tvorby som sa nepustil preto, lebo som toto úsilie vzhľadom na svoj pomalý postup pri imaginatívnom písaní považoval za neefektívne. Samozrejme, nie pri každom poryve rozpísať svoj námet sa takto racionálne zháčim a svoje váhanie takto pojmovo uchopím; dlho šlo len o pocit, že si takéto trávenie času nemôžem dovoliť. Aby som sa vyhol nedorozumeniu – niežeby som inak pracoval na urgentnom príjme, mal na starosti triedu v materskej škole alebo vlastným telom chránil dažďový prales, avšak zdalo sa mi, že pri inej činnosti, pri inom písaní jednoducho dokážem byť produktívnejší. Nemožno pritom povedať, že by publicistika alebo veda boli apriórne hodnotnejšie či zmysluplnejšie než beletria, len v týchto oblastiach dokážem vykonať v prepočte na jednotku času viac práce. Ide však skutočne o viac práce? Azda skôr [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
