Všetko hotové nebude. O produktivite, konečnosti a nedokončenosti

Zrejme každý kritik a každá kritička sa počas svojho pôsobenia skôr či neskôr stretnú s otázkou, či ich neláka vytvoriť vlastné umelecké dielo, nielen reagovať na tvorbu ostatných. Pravdaže, ešte častejšie sú na to priamo vyzvaní: „Ak to vieš lepšie, urob to sám!“

Keď som v jednom takomto rozhovore pri pive nahlas uvažoval, prečo som sa nikdy vážnejšie nepokúsil o napísanie beletristického textu, musel som pripustiť, že príčinou nie je chýbajúca ambícia, nápad či zvedavosť na proces a jeho výsledok. Uvedomil som si, že do vlastnej umeleckej tvorby som sa nepustil preto, lebo som toto úsilie vzhľadom na svoj pomalý postup pri imaginatívnom písaní považoval za neefektívne. Samozrejme, nie pri každom poryve rozpísať svoj námet sa takto racionálne zháčim a svoje váhanie takto pojmovo uchopím; dlho šlo len o pocit, že si takéto trávenie času nemôžem dovoliť. Aby som sa vyhol nedorozumeniu – niežeby som inak pracoval na urgentnom príjme, mal na starosti triedu v materskej škole alebo vlastným telom chránil dažďový prales, avšak zdalo sa mi, že pri inej činnosti, pri inom písaní jednoducho dokážem byť produktívnejší. Nemožno pritom povedať, že by publicistika alebo veda boli apriórne hodnotnejšie či zmysluplnejšie než beletria, len v týchto oblastiach dokážem vykonať v prepočte na jednotku času viac práce. Ide však skutočne o viac práce? Azda skôr pred sebou vidím po niekoľkých hodinách písania viac textu, viac výsledku. V porovnaní s písaním napríklad poviedky som pri kritickej reflexii knihy kvantitatívne produktívnejší – a to aj pri zohľadnení času potrebného na jej prečítanie a premyslenie. Už len tento kvantitatívny aspekt produktivity má pre mňa praktický zmysel: každý vydaný text pre mňa zároveň znamená jednotku publikačnej činnosti, čo z hľadiska môjho akademického pracoviska – napokon však celého systému financovania vysokého školstva – zvyšuje ekonomickú hodnotu mojej práce. Ak by som sa mal riadiť výlučne logikou maximalizácie svojho bezprostredného ekonomického prínosu pre zamestnávateľa, nemalo by pre mňa nijaký zmysel púšťať sa do takej práce, v ktorej nie som najproduktívnejší (po komplexnom prepočte pracovného času, množstva odovzdaných textov a ich tabuľkovej ekonomickej hodnoty). V takto nastavenom systéme a na danej pracovnej pozícii sa tak z hľadiska prísnej ekonomickej racionality stáva produktivita vedúcim organizačným princípom, nie štatistickým parametrom práce: zmysel má jednoducho venovať sa tomu, čoho sa dá urobiť najviac; presnejšie povedané, čo vyprodukuje najväčšiu ekonomickú hodnotu (v prípade akademickej publikačnej činnosti zatiaľ ešte nie priamo z hľadiska trhu, ale normatívov financovania vysokého školstva).

Produktivita v ekonómii a v piatok večer

Prostriedok či meradlo povýšené na cieľ, označujúce premenené na označované: aj to je spôsob, ako neterminologicky rozumieť fetišu. Či už bôžik alebo Bentley, tieto materiálne reprezentácie istých sociálnych vzťahov sa v klasickom marxistickom chápaní stávajú na spotrebiteľskom trhu v kapitalizme predmetmi uctievania samy osebe a bezprostredne. Sú spredmetnením istých abstraktných kvalít (v prípade bôžika duchovnej moci, v prípade Bentley kapitálom sprostredkovanej kontroly práce, teda aj času iných ľudí), ktorých sa takto možno zmocniť konkrétne, doslova si ich kúpiť. Ako fetiše však dokážu sebe vlastným spôsobom fungovať aj nemateriálne javy, ako je práve produktivita. V ekonomickom kontexte výskyt tohto pojmu môžeme vystopovať už v Bohatstve národov Adama Smitha, pre ktorého produktivita súvisí s prácou zhodnocujúcou vstupy (či už v súdobom chápaní primárne suroviny, alebo dnes informácie). V slovenských reáliách to nemožno ilustrovať príhodnejšie než príkladom z priemyslu: automobil schádzajúci z výrobnej linky má väčšiu hodnotu než jednotlivé materiály použité na jeho výrobu práve vďaka (fyzickej aj kognitívnej) práci do nich vloženej. V ekonomickom význame produktivita označuje práve toto zhodnotenie, jadrne a exaktne: pomer výstupu na jednotku vstupu. Čo však máme na mysli, keď v piatok večer spokojne konštatujeme, že za sebou máme produktívny týždeň?

Stihli sme toho dosť. Nestrácali sme čas. Neprokrastinovali sme. Podarilo sa nám vyprodukovať istú hodnotu, ktorá však v procese práce zmenila svoju povahu: kým vstupom je v tomto prípade náš čas, výstupom je zisk pre zamestnávateľa. Práve v tejto premene spočíva prekérnosť našej situácie: zvyšujeme svoju produktivitu, no času máme stále menej, nie viac. Neustále ostávame zahltení prácou, sme večne zaneprázdnení a za prísľubom prázdnej mailovej schránky či čistého stola sa ženieme ako oslík naháňajúci sa za mrkvou pripevnenou o voz, ktorý sám ťahá: akokoľvek sa snaží, odmena ostáva stále rovnako nedosiahnuteľná, a čím väčší výkon podá, tým je vyčerpanejší. Klasickou múdrosťou pracujúcich je nedať najavo svoju kapacitu zvládnuť viac, inak bude hneď naplnená. Pre všetkých zamestnancov, ktorí majú aspoň čiastočnú autonómiu v organizácii svojej práce, teda platí, že bez ohľadu na to, ako zdokonaľujú svoje pracovné postupy a zvyšujú vlastnú efektivitu, výsledkom nikdy nebýva vytúžené pokojnejšie pracovné tempo. V inej pozícii sú samozamestnávatelia, ľudia v slobodnom povolaní či príslušníci prekariátu, ktorí by si teoreticky mohli skrátiť pracovnú dobu, ak by sa im potrebnú či žiaducu ekonomickú hodnotu podarilo vyprodukovať za kratší čas. A nepochybne: pracujúci, ktorí nie sú viazaní klasickým pracovným pomerom, majú k dispozícii nástroje zvyšovania svojej produktivity (medzi množstvom balastu v populárnej literatúre, náradí a softvéri, ktoré sú venované zvyšovaniu produktivity, sa nájdu aj nástroje so skutočnou úžitkovou hodnotou), ktoré im teoreticky umožňujú istú časovú úsporu. Pred skúsenosťou vyhorenia alebo prenikavým existenčným precitnutím ju však títo flexibilní pracujúci len málokedy zakúsia prostredníctvom pocitu menšieho stresu, väčšej slobody venovať sa tomu, na čom im najviac záleží, prípadne vedomím výraznejšej kontroly nad svojím bytím (pretože bytie a čas, nie náhodou takto vedľa seba v názve najznámejšej Heideggerovej práce, sú v istom zmysle totožné).

Potrebujeme prácu, nie pracovať

Aby sme pochopili niektoré dôležité aspekty produktivity, na ilustračné účely sa sám dopustím zvecnenia a budem o čase hovoriť ako o predmete, ktorým môžeme manipulovať. Pri každej práci je jedným zo vstupov (ako ten vôbec najzákladnejší) aj čas potrebný na jej vykonanie. A hoci čas nemôžeme v doslovnom význame získať, môžeme si ho ušetriť – tak, ako si život nedokážeme v pravom zmysle predĺžiť, dokážeme si ho len neskrátiť. Problém je však stále dosť abstraktný: čo konkrétne znamená ušetriť čas? Nuž, nejde o čas ako taký, ale o voľný čas, v ktorom môžeme byť inak ako nevyhnutne. Povediac to menej filozoficky: ušetriť môžeme čas, v ktorom smieme robiť to, čo chceme, nie to, čo musíme. Z našej biologickej podstaty vyplýva, že na zachovanie a rozvoj života potrebujeme istú prácu (na získanie a spracovanie potravy, zaistenie bezpečného prístrešia atď.). Pozor, ešte raz: potrebujeme prácu, nie pracovať. Ak to vôbec možno rozlišovať, má to nejaký zmysel? Isteže má; prácu, ktorú potrebujeme na zabezpečenie našej existencie, na naplnenie svojich potrieb, totiž môže vykonávať aj niekto iný, ba dokonca niečo iné. Dieťa na svoj život potrebuje prácu práve tak, ako ju potrebuje ktorýkoľvek dospelý človek (všetci potrebujeme jesť a bývať), no s istým zjednodušením možno napísať, že ju nekoná samo: o jeho potreby sa starajú rodičia či iná spoločenská inštitúcia (detský domov, škola, centrum voľného času a podobne). Až od istého veku – a s rozvojom jeho potrieb – môže a začína mladý človek pracovať sám. Pracovať za nás však nemusia len iní ľudia; čoraz viac práce sú schopné robiť stroje – a len na podčiarknutie dôležitosti tohto vývoja pripomeniem banálny fakt, že roboty človeka čoraz väčšmi oslobodzujú už nielen od fyzickej, ale aj kognitívnej práce. Napokon je zásadné uvedomiť si, že práca, ktorú na život potrebujeme, nemusí byť len bezprostredná, ale aj akumulovaná a zvecnená v podobe majetku.

Nuž ešte raz: aby sme mohli prinajmenšom biologicky prežiť, ak sa aj nie fyzicky, psychicky a sociálne rozvíjať, potrebujeme prácu – vlastnú alebo cudziu (obe môžu byť aj v akumulovanej podobe úspor či kapitálu, ale napríklad aj štátnej sociálnej podpory a podobne). Pod cudzou prácou chápeme prácu vykonanú iným človekom, ale aj strojom. V prípade, že sme odkázaní predovšetkým na vlastnú prácu, musíme jej obetovať časť svojho života. Avšak len na počiatku ľudstva – ak vôbec niekedy – bol človek odkázaný výhradne na svoju vlastnú prácu, prácu jednotlivca. Každý nástroj, ktorý si nezhotovil sám, a každé poznanie, ktoré nevzišlo výhradne z jeho vlastnej zmyslovej skúsenosti a myslenia, totiž predstavujú výsledok práce Iného (na celej škále od jednotlivca, ktorý vyrobil konkrétny predmet, až po ľudstvo, ktoré v globalizovanej vede s veľkou dávkou zovšeobecnenia zhromažďuje univerzálne poznanie v prírodných vedách). Práve vďaka kombinácii vlastnej práce a (ná)strojov ako výsledkov práce Iného/Iných potrebujeme na zabezpečenie svojich potrieb teoreticky stále menej času – však len zvážme, o koľko menej ho ako spoločnosť potrebujeme na produkciu potravín, bývania či odevov: zlomok bude tým menší, čím hlbšie do histórie v porovnaní pôjdeme. To, že ľudstvo dokáže byť vďaka technike produktívnejšie, však ešte neznamená, že táto úspora času je distribuovaná a využívaná rovnomerne: aby to tak bolo, museli by byť rovnomerne distribuované a využívané samotné produkčné prostriedky, čo zďaleka nie je prípad ani tých najzákladnejších (napríklad poľnohospodárske stroje), nieto tých najpokročilejších (napríklad umelá inteligencia).

Časové kritérium pokroku

Vráťme sa však ku vzťahu produktivity a času. Šetriť čas – byť produktívnejší – prakticky znamená vykonať za jednotku času viac nevyhnutnej práce. (O nevyhnutnej práci v tomto texte píšem preto, lebo je vo väčšom či menšom objeme spoločnou biologickou podmienkou života všetkých ľudí. Práca potrebná na uspokojenie individuálnych psychických či špecifických sociálnych potrieb sa medzi ľuďmi a kolektívmi líši, preto ju v tejto úvahe nezohľadňujem.) Vychádzajúc z pracovnej teórie hodnoty, nevyhnutná práca zvýšením produktivity „zlacnie“ – nepotrebujeme na ňu vynaložiť toľko času ako predtým, čo znamená, že z ušetreného reprodukčného času sa stane voľný čas. Kým napríklad na ručné pranie človek potrebuje spravidla niekoľko desiatok minút, ak nie hodín, do automatickej práčky bielizeň a potrebné pracie prostriedky vložíme za pár minút – a kým sa práčka stará o naše oblečenie, my sa môžeme venovať čomusi inému. Stroj takto markantne zvyšuje našu produktivitu, hoci podobou vstupnej hodnoty sú v tomto prípade peniaze, za ktoré si práčku a energiu na jej prevádzku kúpime, a podobu výstupnej hodnoty je ušetrený čas. Modelom „čistej produktivity“, pri ktorej sa nemení povaha, ale len množstvo vstupnej a výstupnej hodnoty, je napríklad upratanie si v dokumentoch (či už elektronických alebo papierových): hodina venovaná usporiadaniu si zmlúv sa zhodnotí tým, že pri každom ďalšom hľadaní konkrétneho dokumentu ušetríme minúty až desiatky minút, počas ktorých sme sa predtým bezradne prehŕňali v papieroch (alebo elektronických zložkách). Časom sme zaplatili, ale ešte viac času sme získali: o model však ide preto, že jednak nepočíta s entropiou, teda rozčuľujúcou tendenciou vecí samovoľne spieť k neporiadku, a tiež nezohľadňuje ako vstup poznanie, ako dokumenty účelne usporiadať – na osvojenie si ktorého je potrebný ďalší čas.

Na základe predpokladaného vývoja produktivity J. M. Keynes v roku 1930 odhadoval, že približne v období, v ktorom práve žijeme, by už nemalo byť nutnosťou pracovať viac než pätnásť hodín týždenne. Iste sú ľudia, ktorým na prežitie stačí vykonať takýto objem práce; ba dokonca si niektorí dokážu žiť v hojnosti pri ešte menšom pracovnom zaťažení, ak vôbec nejakom. Veľká časť spoločnosti má však problém žiť dôstojne aj pri väčšom než plnom pracovnom úväzku, trebárs pri dvoch zamestnaniach (ozaj, nevylučujú sa nutnosť pracovať viac než 40 hodín týždenne a dôstojný život zo svojej podstaty?). Každopádne: pre ľudí pracujúcich v klasickom fordistickom modeli je zvyšovanie produktivity irelevantné v tom zmysle, že ho sami nemajú ako ovplyvniť – o rýchlosti pásového dopravníka ani organizácii práce pri ňom totiž nerozhodujú oni, ale manažér. Zvyšovanie produktivity je tak vecou systému reprezentovaného manažmentom: pracujúci majú za zvýšenú produktivitu „len“ výkonnú, nie organizačnú zodpovednosť. Celkom inak je to v postfordistickom modeli produkcie, ako ho zažívajú samozamestnávatelia, ľudia v slobodnom zamestnaní či prekariát: paralelne s väčšou autonómiou týkajúcou sa časovej organizácie a prípadne aj náplne práce sa na pracujúcich presúva aj úplná zodpovednosť za zvyšovanie svojej produktivity. K rolám integrovaným do pracovného profilu súčasníka tak automaticky patrí aj kybernetik, pretože organizácia a riadenie svojich pracovných procesov sa stáva vlastnou súčasťou jeho pracovnej agendy.

Produktivita opäť prostriedkom

Kritika by nebola kritikou, ak by chcela len škrtať, a nie rozlišovať: práve to je totiž jej najvlastnejšou úlohou prítomnou už v pôvode jej označenia. Zvyšovanie produktivity práce až po jej úplný presun na stroje je súčasťou oslobodzovacieho úsilia človeka od nevyhnutného k možnému a slobodnému – od úsilia potrebného na prežitie k snahe o rozvoj života k jeho napĺňaniu. Problémom nie je produktivita sama osebe, ale fetišizovaná produktivita, ktorá sa falošne vydáva za univerzálnu odpoveď na základný existenciálny problém konečnosti života. Kým viera v posmrtný život zbavuje človeka ťarchy vedomia, že nestihne všetko, a predstavuje nádej na pokračovanie pozemského života a ďalšie príležitosti v ňom, fetiš produktivity obmedzenosť nášho bytia v čase zastiera a sľubuje, že pokiaľ budeme dostatočne efektívni a výkonní, dokážeme aj konečný život naplniť nekonečnom poznania, úspechov a zážitkov. Symptómy neudržateľnosti nárokov, ktoré sa na nás kladú – byť starostlivými rodičmi, angažovanými občiankami, spoľahlivými priateľmi, uvedomelými spotrebiteľkami, pracovitými zamestnancami, atraktívnymi partnermi či partnerkami a zdravými ľuďmi, aby sme vybrali len niektoré – fetiš produktivity potláča motiváciou či poučením, že len čo prestaneme prokrastinovať a skrátka sa pustíme do práce, zvládneme čokoľvek, čo si zaumienime. Nie je teda potrebné diferencovať medzi podstatným a nepodstatným, prijímať hodnotové rozhodnutia ani sa konfrontovať s úzkosťou z konečnosti seba samého aj sveta; stačí vložiť dôveru do guruov produktivity a technického rozvoja, zdisciplinovať sa a hlavne si to užiť. Naopak rozpoznanie, že na všetko nestačíme a že príčinou nemusí byť neefektívna organizácia našej práce či nedostatočné úsilie, nás môže priviesť k pochopeniu, že meradlo plnosti života, ktoré používame – zaneprázdnenosť – je na náš účel (zmysel) úplne nepoužiteľné a bezcenné. Uvedomiť si konečnosť svojho bytia a pochopiť jej príslušný význam pre okamžitý moment znamená pýtať sa na zmysel toho, čomu odovzdávame svoj život, na čo vynakladáme svoje úsilie. Máločo je svojou radikálnosťou súmerateľné s dôsledkami tohto precitnutia – ak nás aj okamžite nezmocňuje k zásadnému činu (zďaleka nie každý a každá si môžeme dovoliť zo dňa na deň zmeniť zamestnanie, nieto z neho úplne odísť), podnecuje v nás prenikavú emóciu, vyplývajúcu z rozporu medzi tým, ako túžime byť a ako momentálne musíme byť. Správne podchytená a usmernená, táto emócia môže byť významným mobilizačným faktorom hnutia za oslobodenie človeka od zbytočnej práce, kradnutej pozornosti a odcudzenej spotreby. V základe tejto emancipácie musí byť produktivita defetišizovaná na jej vecnú podstatu, chápaná ako prostriedok redukcie trvania nevyhnutnej práce až po jej úplný prenos na stroje. Dosiahnuť to (a spoločenské vlastníctvo týchto plne automatizovaných produkčných prostriedkov je nutnou podmienkou nasledujúcej perspektívy) neznamená navzdory veľkoleposti vyjadrenia nič menšie ako zdvojnásobenie slobody človeka (pracujúceho na plný, osemhodinový úväzok) vo význame zdvojnásobenia bdelého času života, v ktorom možno byť slobodne, prinajmenšom čo sa týka istoty živobytia.

Mnohí dnes musia pracovať neefektívne – nie vo vzťahu k požiadavkám zamestnávateľa, ale vlastným predpokladom, skúsenostiam a poznaniu – pretože nemajú možnosť uplatniť sa inak; ďalší zas nesmú pracovať neefektívne, pretože by tak mohli ohroziť svoje privilégium pracovať v súlade so svojimi predpokladmi, skúsenosťami a poznaním, zrazili by svoju produktivitu a sabotovali svoj optimálny výkon v trhovej ekonomike. Byť slobodne teda znamená môcť pracovať neefektívne: nebyť odkázaný na prácu, ktorá najlepšie dispozície človeka necháva upadať, no súčasne nemusieť sa rozvíjať len v súlade so svojím predurčením (nech už je genetické, vzdelanostné či akékoľvek iné), jednoducho: môcť byť podľa vlastného zmyslu.

Môcť písať text, ktorý možno nikdy nepresiahne svoj prvý odsek.

Autor je doktorand na FF PU v Prešove

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.