Editoriál

František Malík9. februára 20231057

Pri čítaní textov z predkladaného čísla som sa nevedel ubrániť sústavnému, dobiedzajúcemu spochybňovaniu a vzťahovaniu k mojej vlastnej rodičovskej skúsenosti. Som v nej úplný nováčik. Už štvrtý rok. Ak by som to porovnal s priebehom štúdia, mal by som mať za sebou minimálne bakalárku na tému výchova dieťaťa v 21. storočí, ale ja mám stále väčšie pochybnosti. Na začiatku som nedostal žiadne inštitucionálne výchovné povolenie, žiadny preukaz o spôsobilosti vychovávať novú bytosť. Je po 22:00 a až teraz som si našiel čas na editoriál. Pred chvíľou sme dočítali knihu – Pipi, snáď som vybral správnu. Nie je príliš drzá? Nevštepujem dcére nezdravý odpor k autoritám? Uložil som ju, zaspala až o 21:30, nie je to neskoro? Mamina je na výlete, a tak sme mali opäť po čase príležitosť k sebe nachádzať cestu o niečo intenzívnejšie. Dokonca som na tie štyri dni stratil ovládač od telky, aby som sa aspoň tieto dni nemusel deliť o pozornosť s farebnejším a zábavnejším konkurentom.

A mne sa pri tom nočnom čítaní Kapitálu striedajú obrazy strávené s Almou. Keď som v článku britského teoretika hier Alfieho Bowna Existuje ešte ihrisko?, v ktorom analyzuje represívne pravidlá liberálnej spoločnosti, narazil na vety „Bez ihriska nedokážeme zviditeľňovať pravidlá spoločnosti a umožňovať tým otvorenú diskusiu a pokusy ich vylepšiť. Tým, že hru regulovanú pravidlami didaktického moralizmu vnucujeme stále menším deťom, riskujeme budúcnosť, v ktorej neprídu na to, ako žiť podľa vlastných pravidiel – alebo ich vôbec tvoriť.“, nedalo sa mi nemyslieť na to, ako sme hrali s Almou človeče nezlobse a keď bola na ťahu, siahla po kocke, ale nehodila ňou, miesto toho ju natočila na číslo 3, pomaly položila na zem a následne potiahla figúrkou, aby ma chladnokrvne vyhodila.

Pri texte Valérie Juríčkovej o kočovnej ZUŠ, ktorú založila v pevnej viere, že „umenie je pre dieťa svetom slobody“, mi v hlave znela Almina improvizovaná uspávanka „Jedna hviezdička som bola“, ktorú nám zahrala na ukulele, pričom ho držala asi tretíkrát v živote.

Lenka Dzadíková zmapovala súčasné dramaturgie divadiel pre deti a porovnala dva prístupy k ich tvorbe – a ja s ňou súzniem po tom, ako sme obaja z jedného v sobotu odišli, lebo nás tak strašne nebavilo sústavné jednostranné poučovanie bez náznaku dialógu.

Myslím, že je to práve dialóg s deťmi a mládežou, či jeho absencia, ktorá tvorí spoločný menovateľ väčšiny tematických článkov, či už ide o rozhovor dvoch terénnych pracovníčok Kariny Andrášikovej a Estery Köverovej, v ktorom sa dozvedáme o nevyhnutnosti dávať deťom hlas, alebo o objavný text, v ktorom Michaela Hučko Pašteková spracovala argumenty v prospech volebného práva už pre šesťročné deti. A najlepšie to asi vystihuje citát z textu Daniela Javorana o Freireho Pedagogike utláčaných: „Rovnosť v dialógu je podmienkou na to, aby transformácia sveta bola skutočne slobodnou aktivitou. Premena sveta musí vychádzať z kritického vedomia utláčaných, ktoré nemožno prebudiť prostredníctvom zadávania úloh z pozície autority ani prostredníctvom propagandy.“

Tak už len na to všetko nezabudnúť, keď sa ráno Alma zobudí.

František Malík

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: