Xiuhtezcatl Martinez je environmentálny aktivista, ktorý mal prvé prejavy na klimatických protestoch ako šesťročný. Vo veku šestnásť rokov stál na čele 21-člennej skupiny mladých žalobcov a žalobkýň, ktorá v roku 2015 obvinila vládu USA z toho, že svojimi krokmi, najmä podporou priemyselných odvetví, spôsobuje zásadnú zmenu klímy a tým porušuje ústavné práva najmladšej generácie na život. Prípad Juliana verzus Spojené štáty je stále otvorený a dokument o ňom aktuálne dostupný na Netflixe pod názvom Youth v Gov. Greta Thunberg začala svoje protesty proti globálnemu otepľovaniu v roku 2018, keď mala pätnásť rokov. Pakistanská bojovníčka za ľudské práva Malála Júsufzaj získala v roku 2014 Nobelovu cenu za mier „za boj proti útlaku detí a mládeže a za presadzovanie práva na vzdelanie pre všetky deti“. Mala vtedy sedemnásť rokov. To je len niekoľko z mnohých prípadov politického aktivizmu detí. Päťročných chlapcov a dievčatá sme mohli vidieť pochodovať na podporu hnutia Black Lives Matter, osemroční hádžu kamene na izraelské tanky v Palestíne, za pracovné práva v Bolívii sa organizujú desaťročné deti. Ako píše John Wall v knihe Give Children the Vote (2021), dospelí vo svojej úlohe zlyhali, a tak opraty v starostlivosti o budúcnosť preberá najmladšia generácia. Je teda najvyšší čas dať jej okrem hlasu a viditeľnosti aj volebné právo.
S požiadavkou znížiť volebný vek na šesť rokov prišiel krátko pred vydaním Wallovej knihy aj David Runciman v texte Votes for children! Why we should lower the voting age to six, ktorý publikoval v časopise Guardian v novembri 2021. Obaja autori pracujú s podobnou argumentáciou pri obhajobe toho, prečo myšlienka dať volebné právo deťom nie je sci-fi, ale nástroj na zlepšenie súčasných demokratických spoločností. Pokúsim sa teraz niektoré ich argumenty zhrnúť.
V Indii tvoria 41 % populácie ľudia mladší ako osemnásť rokov. Znamená to, že takmer polovica krajiny nemôže voliť. Globálne je volebné právo odopreté až jednej tretine ľudstva. Vekové obmedzenie považuje Wall za „nespravodlivé a kontraproduktívne,“ nakoľko deti sú v posledných rokoch čoraz aktívnejšie, majú svoj vlastný politický hlas, a napríklad otázka klimatickej krízy nemala nikdy takú pozornosť ako dnes. A to práve vďaka mladým ľuďom. Wall svoju knihu začína spomienkou na protest Fridays for Future v roku 2019, kde patril k najstarším – väčšina účastníkov a rečníčok bola vo vekovom rozmedzí 8 až 18 rokov. Tvrdiť, že dnešné deti sú nekompetentné a nevzdelané, a preto nemôžu mať právo voliť, považujú za absurdný argument ako Wall, tak aj Runciman. Mnohí dospelí majú dnes problém so zložitými politickými otázkami, navyše, deti majú podľa Runcimana oveľa lepšie predpoklady na to, aby si v škole doplnili chýbajúce vedomosti. Rozšírenie voličskej základne o detskú populáciu by možno naše autority konečne dotlačilo k zásadnejšej reforme vzdelávacieho systému.
Opakujúce sa obavy
Autori textov ďalej upozorňujú na to, že ak volebné právo neodopierame ľuďom vo vysokom veku (trpiacim demenciou či inými formami zhoršenia kognitívnych schopností), nemali by sme ho odopierať ani deťom. Pravidelne sa samozrejme v tejto súvislosti objavujú návrhy, či namiesto rozšírenia volebných práv neobmedziť práva tým, ktorých už nepovažujeme za spôsobilých voľby. Ako však píše Runciman, kto by o tejto spôsobilosti rozhodoval? Lekári? Psychologické testy? Alebo by sme stanovili nejaký hraničný vek, napríklad osemdesiat rokov? Čo by na to povedali aktívni dôchodcovia, keby o právo voliť v istom veku prišli? Rovnako by sa mohli vzbúriť deti, ktoré toto právo ani nikdy nemali.
John Wall pripomína, že zápasy o volebné právo detí sa zohrávajú už od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Organizácie ako KRÄTZÄ či Foundation for the Rights of Future Generations v Nemecku, National Youth Rights Association (NYRA), Freechild Institute, Represent MA Children 2020, Children’s Voting Colloquium v Spojených štátoch, Amnesty International UK, Children’s Rights International Network (CRIN) a mnohé ďalšie sa dlhodobo pýtajú, prečo sú v súčasných demokraciách deti vylúčené z volieb? V čom je vek iné klasifikačné kritérium ako rasa, trieda či pohlavie?
Runciman s Wallom hľadajú podporu pre svoje tvrdenia aj v historických príkladoch. Ak si dnes nevieme predstaviť, že by volebné právo mali deti, sme na tom podobne ako naši predkovia, ktorí si nevedeli predstaviť, prečo by ho mali udeliť napríklad ženám. Ich námietky sa veľmi neodlišovali od tých dnešných: ženy sú málo vzdelané, aj tak by hlasovali podľa pokynov manželov a pod. Ukázalo sa, že to nebola pravda. Možno by sa to ukázalo aj pri deťoch. Len sme zatiaľ nenašli odvahu to zistiť. Možno by deti hlasovali ako ich rodičia, ale možno by presadzovali úplne opačný názor. Možno by boli ovplyvnené spolužiakmi, učiteľkami, influencermi, obľúbenými športovkyňami či hercami. Je to však dostatočne silný dôvod pre obmedzenie volebného práva? Samozrejme, že nie je. Veď rozmanitým vonkajším vplyvom pri voľbách podliehajú aj dospelí – Runciman spomína výskumy z oblasti sociálnych vied, ktoré dokazujú, ako robíme politické rozhodnutia na základe lojality alebo identity, bez ohľadu na vek. A koniec koncov, v už spomenutej otázke klimatickej krízy sa zdá, že ak tu niekto rozmýšľa samostatne a zodpovedne, sú to skôr deti než staršia generácia. Starosť o životné prostredie je totiž pre mladých oveľa vyššou prioritou.
Ďalším z argumentov proti, ktorý autori spomínajú, je tvrdenie, že deti by sme mali čo najdlhšie ochrániť pred preberaním zodpovednosti, aby nemuseli čeliť tvrdej realite. Runciman píše, že aj to bola kedysi obľúbená obhajoba, prečo nedať volebne právo ženám: „prečo niekoho zaťažovať zbytočnými povinnosťami, keď ťažkú prácu pri prijímaní zložitých rozhodnutí možno prenechať iným?“ Námietku autor vyvracia tvrdením Simone de Beauvoir z knihy Druhé pohlavie, že sú to vždy držitelia moci, kto tvrdí, že chce chrániť ostatných pred jej vykonávaním. „Hovoria to muži. Nie ženy. Hovoria to kolonizátori. Nie kolonizovaní. Hovoria to dospelí. Nie deti.“ Ľudia, ktorí nemajú slovo, nechcú, aby ich ktosi veľkoryso chránil pred možnosťou vyjadriť sa. Chcú toto bremeno moci zažiť. „A keď ho raz okúsia, už sa ho nechcú vzdať,“ konštatuje Runciman.
Myslieť odvážne a radikálne
Často sa tiež predpokladá, že zapojenie detí do politiky by ich pokazilo. Runciman tvrdí, že opak je pravdou. A dokonca by sa tak výrazne zlepšila politika. Klimatická politika by sa pravdepodobne rýchlejšie dostala do popredia politickej agendy. „Ak by sme dali deťom právo voliť,“ píše, „mohlo by to oživiť našu demokraciu, zlepšiť ju, spestriť, do určitej miery zbaviť skostnatenosti, predvídateľnosti, zatuchnutosti“. Bola by to podľa neho tiež cesta k preklenutiu medzigeneračných rozdielov – viac by sme sa začali vzájomne počúvať a rozprávať, čo je predpokladom demokratickej politiky.
„Demokracie potrebujú demokratizáciu,“ píše John Wall. Ak totiž deťom nepriznávame právo voliť, nemusí to nutne znamenať, že sú v niečom nedostatočné, môže to poukazovať na nedostatky demokracie. Podľa Walla vytvárame mocensky nevyvážené spoločnosti. Demokracia by mala byť spravodlivejšia a inkluzívnejšia. „Volebné právo by malo byť poňaté inak – mali by sme ho premyslieť nanovo, odvážne, radikálne. Inak demokracia nemá šancu prežiť napätia a konflikty vyplývajúce z nerovností, autoritatívnych režimov, globalizácie či klimatickej katastrofy,“ upozorňuje alarmujúco Wall. Tak, ako sme kedysi volebné právo posudzovali cez optiku feminizmu či antirasizmu, musíme to dnes urobiť z perspektívy veku, z pohľadu toho, ako aktívne sa dnes deti zapájajú do politického života. Neznamená to, že máme zaobchádzať s deťmi ako s dospelými, že by sa mali stať súčasťou parlamentov. Znamená to prehodnotiť a nastaviť spôsob hlasovania tak, aby zodpovedal potrebám a právam všetkých. Demokracia nie je nemenná, neustále sa vyvíja a zažila už viacero zlomov. Podľa Walla je najvyšší čas opäť ju zásadne zmeniť.
David Runciman: Votes for children! Why we should lower the voting age to six. The Guardian, 16. 11. 2021.
John Wall: Give Children the Vote. Bloomsbury Academic, 2021.
Autorka je estetička
