Učiť sa, učiť sa, učiť sa: od Lenina a z Lenina nie je to isté

Martin Makara9. februára 2023370

Sté výročie ruskej boľševickej revolúcie podnietilo vznik viacerých pozoruhodných dejepiseckých diel, medzi ktoré patrí aj kniha Victora Sebestyena Lenin the Dictator. An Intimate Portrait (2017). Životopis vodcu tzv. „väčšinovej“ (boľševickej) frakcie ruskej sociálnej demokracie a neskoršej komunistickej strany vyšiel v nedávnom českom preklade pod pozmeneným názvom Lenin. Osobnost, ideologie, teror a s podstatne vkusnejšou obálkou. Hoci výraz teror zdanlivo vyjadruje autorské hodnotenie boľševickej vlády pod Leninovým vedením, sami boľševici svoj „červený teror“ obhajovali a vnímali ako oprávnený nástroj boja proti buržoázii. Neostalo však len pri nej a na Leninov príkaz sa terčom ich teroru stali aj tí, ktorých záujmy boľševici deklamatívne zastupovali, ba dokonca aj tí, ktorí im pomohli dostať sa k moci – notoricky známym príkladom je potlačenie Kronštadtského povstania. Lenin mal nepriateľov vo vlastnom hnutí dlho predtým, než sa dostal k moci, nič sa na tom nezmenilo ani za jeho vlády a po takmer sto rokoch od svojej smrti ostáva pre ľavicu naďalej vysoko problematickou a rozpornou osobnosťou, ktorú však už „len“ z teoretických dôvodov nemožno obísť.

Na rozdiel od oficiálnych boľševických životopisov a antikomunistických biografií nie je Sebestyenov portrét Lenina jednostranný ani jednorozmerný. A hoci k svojmu protagonistovi autor sympatie rozhodne neprejavuje, uznáva nielen to, že Lenin „zůstává vysoce relevantní postavou“ a že „nebyl vždycky špatný člověk“, aj keď „spáchal hrozné věci“, no akcentuje tiež jeho výnimočnú strategickú a taktickú prezieravosť a zvláštne osobnostné črty, ktoré ho v dobrom i zlom odlišovali od iných súdobých i neskorších socialistických lídrov. Prednosťou Sebestyenovej monografie je jednak obdivuhodná sčítanosť, ktorú autor prejavuje bohatým citovaním historických prameňov, ale aj vyvracanie (pozitívnych i negatívnych) mýtov o Leninovi a jeho poľudštenie o aspekty osobnosti a súkromného života, neskĺzavajúc pritom k bulvarizácii. V neposlednom rade je potrebné vyzdvihnúť literárne kvality Sebestyenovho rozprávania: hoci monografia spĺňa nároky na vedeckú prácu, číta sa pútavo ako literatúra faktu – okrem iného aj vďaka tomu, že čitateľskej orientácii napomáhajú medailóny „hlavných postáv“ a ich portréty v obrazovej prílohe. Naopak, knihe by nijak neuškodilo, ak by ostala bez českého doslovu Igora Lukeša, ktorý je v kontraste s hlavným textom – zato v dokonalom súlade s domácim antikomunistickým diskurzom – zavádzajúco zovšeobecňujúci, keď píše o „pravém i levém extrému“, ktorý sa údajne učil od Lenina, alebo o „dnešních leninistech ve Varšavě, Praze, Budapešti i jinde“, ako označuje niektorých dnešných demagógov napriek tomu, že s Leninom nemajú okrem niektorých aspektov rétorickej praxe spoločné vôbec nič.

Navzdory väčšiemu rozsahu kniha pochopiteľne nemôže obsiahnuť problematiku Leninovho ústredného cieľa, ruskej boľševickej revolúcie, v plnej šírke a hĺbke. I tak však poskytuje kontext dostatočný na pochopenie príčin brutality upevňovania novej moci, aká v historickom ani súdobom Rusku nebola zo strany cárskeho režimu či bielych gárd v občianskej vojne ničím nezvyčajným, a tiež na porozumenie pôvodu nedôverčivosti, verbálnej agresivity či nesentimentálneho inštrumentalizmu, ktoré sa od roku 1917 postupne etablovali v časti globálnej ľavice – a to nielen tej, ktorá Októbrovú revolúciu vníma(la) ako úspešný precedens svojich vlastných snáh.

Victor Sebestyen: Lenin. Osobnost, ideologie, teror. Preložil Martin Pokorný. Maraton, 2021.

Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: