Mesto a klíma

#7 sprevádzajú diela Šimona Chovana

Ešte presnejšie by bolo napísať, že sa jeho diela v čísle objavujú. Že sa v ňom vyskytli. Šimon Chovan je fascinovaný xeno-prítomnosťami, ktoré považujeme za čosi cudzorodé a rozkladné. On ich však nazerá v nových, nečakaných konšteláciách: Modernistická oceľovo-strojová sterilnosť vstupuje s organickým bujnením do vzťahov parazitizmu, ale aj rozšafnosti a flirtu. Modernizmus v ponímaní Šimona Chovana tento typ vzťahovosti nevyhnutne produkuje, koleduje si oň, keď všetko nepredvídateľné vytesňuje za svoje strážené okraje. Šimon vytvára membrány čakajúce na telo. Fyto-parazity koketujúce s olivovníkmi, filtre, ktoré za svojou nepriepustnosťou koncentrujú nepredvídateľné formy života a raz im nevyhnutne podľahnú, stroje vo vývojových štádiách, v ktorých ľudia nevyvolávajú sofistiko- vané plány, ako ich ovládnuť, ale bezprostredné alergické reakcie. V spôsobe, akým Šimon pracuje s materiálmi (drevo zo zhoreného múzea geológie, vzorky pôdy a rastlinné časti z napad- nutého olivového sadu, nazbieraný okrový pigment) je čosi priznane fetišistické a ruinofilné. Je to estetický chyták, alebo eskapizmus a estetizácia neodvratnej katastrofy, alebo eschatologické vzývanie nových foriem života, ktoré už nastupujú namiesto nás? Baví ich to vôbec? – pýtal by sa asi Šimon. Cez svoje relikviáre mikroplastov, baktérií, odpadu a včelích výlučkov v po- dobe vosku vytrvalo skúma, prečo niečo nazývame parazitizmom alebo kontamináciou, a niečo iné symbiózou. Na presné zavŕšenie jeho diel v Kapitáli treba počkať, kým novinový papier vybledne na slnku, spráchnivie, splesnivie, alebo farbivá z tlače preniknú pod kožu našich prstov.