Baschetova rozlúčka s kapitalizmom, ktorú vyjadruje titul jeho knihy, trochu pripomína trápnu situáciu, keď si na rohu ulice poprajeme dovidenia a pokračujeme rovnakým smerom. Niežeby bol presvedčený o zákonitosti prekonania kapitalizmu – v tomto aspekte si veľmi dobre uvedomuje jeho húževnatosť. Ide skôr o neprimeranosť ambícií, ktoré vyjadruje (nehovoríme o ničom menšom než o antropologickej revolúcii), a prostriedkov ich naplnenia. Vychádzajúc zo zapatistickej skúsenosti Baschet argumentuje v prospech neštátneho, neproduktivistického a neeurocentrického antikapitalizmu. Jeho prístup je však v rozvinutej globalizovanej spoločnosti už len z hľadiska jej nesmiernej komplexnosti a kvantitatívnych charakteristík buď nepoužiteľný, alebo je naformulovaný tak vágne a maximalisticky, že má skôr povahu utopickej predstavy než zužitkovateľného politického programu.
Nuž teda Sbohem kapitalismu, ale opäť raz skôr ako vyhranenie sa, než ako konkrétna odpoveď na otázku, čo a ako robiť. Podtitul knihy vymedzuje tri oblasti, ktorým sa Baschet prioritne venuje: autonomie, společnost dobrého života a mnohost světů. V skratke označujú jeho premýšľanie nad samosprávou fungujúcou na princípe rád, odlišnými možnosťami výroby, ako ich poznáme z kapitalizmu, a individuálnymi aj kolektívnymi subjektivitami pre solidárnu interkulturálnu spoločnosť. Najcennejšia je práve prvá časť, a to navzdory tomu, že si len ťažko možno predstaviť uskutočnenie významnejšej spoločenskej zmeny bez disciplinovanejšej a štruktúrovanejšej organizácie, proti ktorej sa Baschet vymedzuje. Zapatistický princíp mandar obedeciendo, teda poslušného vládnutia, však nie je len pozoruhodný vo vzťahu ku kontextu regiónu Chiapas, kde našiel praktické uplatnenie, ale je inšpiratívny aj pre iné organizačné politické formy. Jeho podstatou je minimalizácia rozdielu medzi tými, ktorí moc delegujú, a tými, ktorí ju prakticky vykonávajú. Ide o princíp, ktorý má relevanciu najmä v období, keď sa nám známa podoba reprezentatívnej demokracie, zdá sa, vyčerpala a stráca dôveru.
Keď autor projektuje postkapitalistickú budúcnosť, aj klasici utopického socializmu by ostali zahanbení ľahkosťou, s akou vyčísľuje úspory času a materiálnych prostriedkov: „Bez váhání můžeme škrtnout veškerý vojenský a policejní personál, pokračovat s bankami, finančním systémem a pojišťovnictvím (jen to dnes představuje 15 % světového HDP) a s potěšením přidat i reklamu a marketing.“ S podobnou bezstarostnosťou môžu čitateľky a čitatelia tieto diletantské počtárske pasáže preskočiť, a o to viac pozornosti venovať dôstojnosti, ktorú Baschet zdôrazňuje ako čoraz významnejší základ emancipačnej politiky. Vo svojej kritike štátu vystihuje u nás aktuálne pretriasaný spoločenský problém, ktorým je ponižovanie tých, ktorí sú pre demokraciu údajne nespôsobilí. Hlavný dôvodom, prečo dnes knihu čítať, sú podnety na premýšľanie princípov reprezentácie v politike – nielen v úzkom význame zastupiteľských mechanizmov, ale v širokom zmysle sprítomňovania rozličných životných praxí všade tam, kde sa o nich rozhoduje.
Jérôme Baschet: Sbohem kapitalismu. Praha: Neklid, 2022. Preložila Sára Vybíralová.
