Ľavica a Nežná revolúcia

Popísať, rozobrať a zhodnotiť vývoj ľavice po Novembri ’89 pre mňa nie je ťažké, no zároveň je to ovplyvnené mojím osobným vstupom do procesu. A to nielen do organizačných, straníckych a politických, ale aj do programových a intelektuálnych zápasov. Preto poprosím čitateľa o zhovievavosť. Budem sa usilovať o objektívny dejinný pohľad, ale napokon dejiny sú vždy pohľadom z istého horizontu, perspektívy aj z istej hodnotovej preferencie. A tak bude cítiť môj osobný vhľad.

Novembrové nádeje

Ponajprv k atmosfére. Novembrové zhromaždenia na slovenských námestiach boli nepochybne protirežimové. Proti komunizmu, tak ako sme ho poznali a prežili predovšetkým v čase takzvanej normalizácie. Za demokraciu: aby už konečne zmizla vedúca úloha všemocnej strany, privilégiá pre komunistov, systém nomenklatúry – čo je už dnes zrejme pre celú generáciu mladšiu ako polstoročie neznámy pojem. Jednoducho proti systému, v ktorom bol výkon každej verejnej funkcie podmienený nielen členstvom v strane, ale práve pozíciou v jej hierarchii. Byť napríklad riaditeľom okresného stavebného podniku znamenalo byť nomenklatúrou krajského výboru komunistickej strany…

Opomenúť nemožno ani túžbu po voľnom pohybe. Teda nielenže sa nedalo cestovať na Západ, ale bez takzvanej doložky ste nemohli vycestovať ani do „socialistických“ krajín. A doložky boli pod kontrolou príslušnej komunistickej verchušky. To je len pár príkladov, aby si čitateľ vedel predstaviť vtedajšiu spoločenskú zošnurovanosť pod pečiatkami komunistickej byrokracie. Proti tomu sa búrili davy na námestiach, v uliciach, aulách univerzít a na pracoviskách.  

Na November ’89 sa nesmieme pozerať výlučne cez prizmu formálnych inštitúcií a práv, ktoré sme ustanovili, teda cez formálnu obnovu demokracie. Štrnganie kľúčmi a masová účasť na protestoch a manifestáciách sa dotýkali najmä obsahu, zmysluplnej nádeje. Nie však v podobe návratu k reforme z roku 1968 – ako spustili propagandu a demagógiu hlavne reprezentanti českej pravice –, ale ako pokračovanie jeho humanistického pátosu po definitívnom páde boľševizmu aj v Rusku. Nádej nie ako komunizmus, nie ako túžba po jeho reforme, ale ako úsilie o slobodu, spravodlivosť, humanizmus, reálny rast blahobytu a politickú demokraciu.

Pozrite si dobové transparenty a heslá. Ale rovnako si sprítomnime, čo na nich nebolo: nikto nechodil na zhromaždenia s heslami „chceme kapitalizmus“, „totálna privatizácia“, „zrušenie sociálneho zabezpečenia“, „obmedzenie zamestnaneckých práv“, „sloboda špekulantom“, „priestor hazardným hrám“, „chceme súkromné bezpečnostné služby“, „fabriky milionárom“, „zdravotníctvo súkromným žralokom“… Ani generálny štrajk, ktorý v skutočnosti zlomil vládu komunistov v decembri 1989, sa neniesol v duchu týchto hesiel. Želania účastníkov a účastníčok Nežnej revolúcie – na námestiach, v podnikoch a univerzitných aulách – neboli o tom, čo následne nad ich hlavami presadili agresívni thatcherovsko-reaganovskí ekonomickí ideológovia. Inými slovami, želania veľkej väčšiny obyvateľstva boli ďaleko vyspelejšie a pokrokovejšie ako to, čo nám po prvých voľbách ponúkla víťazná Verejnosť proti násiliu (VPN) a Občianske fórum (OF).

Od ľavých gradualistov k thatcherovským neoliberálom

Od počiatku išlo nielen o prechod na demokratické politické a občianske princípy a právne regulácie, ale práve o sociálno-ekonomický obsah nového režimu. Málokto si vtedy uvedomoval, že obsahom onoho nádejného „nového“ sa môže stať hrubá a neľudská realita „čistého“ kapitalizmu. A to dokonca v jeho úpadkovej, „kasínovej“ podobe, ako na to upozorňoval stredoeurópskych intelektuálov nemecký sociológ a liberál Ralf Dahrendorf už v počiatkoch „transformácie“. Predovšetkým vo vzdelaneckých vrstvách aktivistov prevládala utopická a euforická vízia Západu.

Lenže práve vtedy v západnej Európe, predovšetkým medzi sociálnymi demokratmi, prebiehali živé diskusie o tom, že realita kapitalizmu sa dostáva do svojej najhoršej podoby od druhej svetovej vojny. A to práve odklonom od sociálnej politiky „zlatého veku“ 60. rokov, keď sa predovšetkým v Európe, ale čiastočne aj v USA, realizovala politika sociálneho štátu. Odklonom k neregulovaným trhom vrátane trhu práce, nízkych daní a obmedzenej politike prerozdeľovania. Zúčastnil som sa mnohých konferencií, kde táto téma dominovala. Paradoxne, ani sociálni demokrati sa napokon neubránili náporu víťazného ťaženia neoliberalizmu. 

Krátko po Novembri ’89 prevládala u nás gradualistická koncepcia transformácie plánovanej ekonomiky na trhovú. S konceptom malej privatizácie a deetatizácie veľkých podnikov – rozumej ich premena na akciovky vlastnené štátom –, ich reštrukturalizácie a následnej privatizácie, to všetko pri postupnom vytváraní konkurenčného prostredia, liberalizácie cien, a otvárania ekonomiky. Vtedy ešte hrali dominantnú úlohu komárkovci (český ekonóm a politik Valtr Komárek) či kočtúchovci (slovenský ekonóm a politik Hvezdoň Kočtúch), ale o niekoľko mesiacov už prišla ako blesk z čistého neba „šoková terapia“. Transformačná stratégia Jeffreyho Sachsa, ktorú si spolu s agresivitou thatcherovskej politiky osvojil Václav Klaus. Ošiaľ privatizácie, velebenie „súkromného“, kupónová privatizácia či vidina rýchleho bohatnutia urobili z receptov gradualistov iba obštrukcie nostalgikov alebo reformných komunistov.

Pripomeňme si aspoň v skratke, ako to prebehlo z koncepčného hľadiska.

Pôvodnou ideou aj na federálnej úrovni bola „zmiešaná ekonomika“. V návrhu ústavy, ktorý predložilo OF (na Mikuláša v decembri 1989) sa jasne hovorí, že „štát podporuje všetky druhy vlastníctva, ktoré slúžia všeobecnému prospechu, blahobytu krajiny a rozvoju prosperity a podnikania“. A tiež fixuje aj nedotknuteľnosť štátneho vlastníctva „nerastného bohatstva, vody, prírodných zdrojov, prostriedkov železničnej a vzdušnej prepravy, telekomunikácie“.

Gradualistická koncepcia, nazvime ju Komárkova, predpokladala vládnu pomoc podnikom v ich reštrukturalizácii a súbežne ich premenu na akciové spoločnosti oddelené od štátneho rozpočtu. Ich adaptáciu malo uľahčiť odpísanie minulých dlhov. Očistené podniky mali byť v druhom kroku ponúknuté na privatizáciu na reálnom trhu. Podobný postup preferoval v počiatku transformácie (apríl 1990) aj americký ekonóm Kenneth Galbraith (vystúpenie na sympóziu v Prahe-Kolodějích). Presadzoval, aby sa trhové mechanizmy zavádzali len postupne na existujúcich kapacitách a podniky reštrukturalizovali postupne tak, aby boli aj medzinárodne konkurencieschopné, a to nielen s podporou trhových inštitúcií ako banky či burzy, ale aj s premyslenými a racionálnymi právnymi reguláciami.

Atmosféra až do prvých slobodných volieb v júni 1990 bola – vyjadrené ideologicky – sociálnodemokratická. Sociálna demokracia bola aj u veľkej väčšiny odporcov režimu až akousi ideálnou reprezentáciou politiky, a spoločnosti, akú by sme chceli.

Ostrovy sociálnej demokracie

Práve vízia demokraticky založeného sociálneho štátu ma viedla k spoluzaloženiu novej sociálnodemokratickej strany: prípravy k jej vzniku sa spustili už v prvých decembrových týždňoch roku 1989. Po celom Slovensku spontánne vznikali mnohé sociálnodemokratické organizácie. Obnovovali ich ponajprv prvorepublikoví sociálni demokrati, ku ktorým sa však pridávala aj mladá generácia.

Ak si dobre pamätám, Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) bola zaregistrovaná už 1. februára 1990 – a len s hrdosťou dodávam, že asi ako prvá strana, ktorá nebola z dielne bývalého Národného frontu. Dokonca ešte pred vznikom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Prvým predsedom strany sa stal Petržalčan Ivan Paulička, ktorého som zakrátko, už v apríli 1990, vystriedal ja. Predsedom som bol pomerne krátko, pretože keď do SDSS vstúpil Alexander Dubček, vzdal som sa v jeho prospech.

Predpokladal som, že sociálna demokracia ako jediné úspešné ľavicové hnutie v Európe získa širokú podporu. A dúfal som, že aj VPN sa pri premene z občianskeho na politické hnutie bude orientovať sociálnodemokraticky. Preto som sa už v prvých voľbách roku 1990 usiloval, aby VPN začlenila SDSS ako súčasť svojej širokej kandidátky. Ján Budaj môj návrh striktne odmietol. Ako osoba bol už vtedy vyhranený konzervatívne, ale konzervatívny prúd vtedy ešte nebol vo VPN dominantný.

Často som aj od vrcholových predstaviteľov VPN počul, že sú im blízke ideály sociálnej demokracie. Tak sa v osobných rozhovoroch, na ktoré si spomínam, vyjadrovali Milan Šimečka či Laco Snopko. Peter Zajac sa ešte v októbri 1990 na študijnej ceste do Španielska, na ktorú nás pozvala nemecká sociálnodemokratická nadácia Friedrich-Ebert-Stiftung (FES), jednoznačne vyjadroval o premene VPN na sociálnodemokratické hnutie. Martin M. Šimečka o sebe hovoril, že je humanistický ľavičiar. A samozrejme, azda všetci členovia Klubu Obroda, ktorý združoval reformných komunistov z roku 1968, sa podľa mojich spomienok jednoznačne prikláňali k sociálnej demokracii.

Začiatkom mája 1990 prišiel na návštevu Bratislavy Willy Brandt – legenda nemeckej aj svetovej sociálnej demokracie, vtedy predseda Socialistickej internacionály. Organizáciu jeho cesty som mal ako predseda SDSS na starosti. Súčasťou programu bolo aj prijatie v aule Univerzity  Komenského v Bratislave, kde tohto politika privítal vtedajší rektor Miro Kusý – práve ako predsedu svetovej organizácie socialistov. A následne, aj za účasti Alexandra Dubčeka, sa uskutočnila tlačová konferencia v sídle VPN. Aj to podľa mňa jednoznačne charakterizuje atmosféru naklonenú myšlienkam sociálnej demokracie.

Martin M. Šimečka v knihe Jsme jako oni spomína, že niekedy začiatkom roka 1990 si robili anketu vo vedení VPN a mnohým vrátane neho vyšlo, že sú orientovaní ľavo-liberálne. A dodáva, že na zasadnutí politického klubu VPN o rok neskôr „som s údivom zistil, že hovoríme o premene hnutia na pravicovú stranu“.

Ak to zhrniem, nielen atmosféra, ale aj potenciál na robustnú sociálnodemokratickú politiku sa v počiatkoch Nežnej revolúcie vytváral priam spontánne a zdola. Vznikali nové strany, ako boli Strana demokratických socialistov, Klub Obroda vo VPN, SDSS. Utvárali sa koncepty sociálnodemokratickej politiky, predovšetkým spomenutá gradualistická reforma (Komárek, Kočtúch a desiatky ďalších ekonómov). A nastáva aj veľký proces premeny Komunistickej strany Slovenska na „demokratickú ľavicu“; premeny, ktorá sa v českej časti strany vôbec nepresadila.

Nabudúce vám priblížim, čo sa stalo s týmto pôvodným potenciálom ľavice na slovenskej politickej scéne.

Autor je filozof a podpredseda Slovenského protifašistického hnutia a OZ Reštart 21

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike