Žili sme v socializme?

28. 11. 2025

Konštantín Bauer: Domy na dedine s figurálnou štafážou (1924). Zdroj Web umenia

Pri premýšľaní nad dejinami „ľavice“ by som sa nerád vyhol tej najproblematickejšej otázke: Čo to bol vlastne za „režim“, ktorý viac ako 40 rokov nazýval sám seba „socialistickým“? Režim, ktorý mal ambíciu byť zástavou svetového pokroku, poľahky predbiehajúci neľudský a iracionálny kapitalizmus. Režim, ktorý nepozná krízy a odstráni vykorisťovanie robotníctva i celej triedy proletariátu. Režim, ktorý chcel byť výkladnou skriňou novej, socialistickej demokracie otvárajúcej priestor slobody, o akej môžu v kapitalizme iba snívať.

Socializmus a sovietsky vektor

Lebo také boli ideály, ktorými žili komunisti – a po druhej svetovej vojne nielen oni. Ako som už spomenul, porážka fašizmu sa chápala – a to v širokých vrstvách – ako možnosť i povinnosť prekonať nehumánny kapitalizmus: veď fašizmus bol nepochybne jeho produktom. A v podobe nacizmu produktom jeho najvyššieho, imperialistického štádia. Porážka fašizmu mala v tej či onej forme logicky otvárať priestor socializmu. A v slovenskej i českej realite to tak aj bolo. Už v minulej úvahe som spomenul, že aj prezident Edvard Beneš videl perspektívu v demokratizácii Ruska a socializácii Západu. A budúcnosť kládol do tejto syntézy: mala ju predstavovať práve ľudová demokracia ako akési predpolie prechodu k socializmu.

Nahrávala tomu aj nová geopolitická realita. Nazval by som ju vytvorenie sovietskeho vektora. Jeho logika je jednoduchá. Nacizmus je jadrom európskej reakcie, jeho najmocnejším reprezentantom je Nemecko, je teda zároveň protislovanskou germánskou expanziou. Jeho protikladom je tak logicky socializmus, ktorého mocenským reprezentantom je Sovietsky zväz – bariéra germánskej rozpínavosti. Výsledkom je silná symetrická symbolika: nacizmus – reakcia – Nemecko – germánstvo verzus socializmus – pokrok – Rusko – slovanstvo. Dejinné udalosti túto symetriu denne potvrdzujú, nie je filozofickým konštruktom dejín, ale interpretačnou schémou každodenného politického vedomia. Všetky antifašistické sily – od komunistov cez socialistov po pokrokových liberálov a demokratov – na ňu nadväzujú. Na tejto báze združujúcej všetky protifašistické sily funguje aj Národný front. Komunisti doťahujú Benešovu akceptáciu ľudovej demokracie: podľa nich až Slovanstvo spojené so socializmom je naplnením našej dejinnej úlohy. Slovanskú ideu treba doplniť moderným socializmom. Je jadrom Clementisovho kréda, ktoré nepochybne reprezentuje myslenie slovenskej komunistickej inteligencie.

Stalinizmus nie je socializmus

Vyslovím ten paradox hneď na úvod: napriek etickým ideálom, napriek skúsenosti z fašizmu a napriek novému geopolitickému vektoru nemala mocenská realita stalinského sovietska nič spoločné s ideálom komunizmu. Naopak, priamo mu protirečila. Rola Sovietskeho zväzu pri porážke hitlerovského Nemecka zastrela zrak väčšine. Ale nie všetkým, ani nie všetkým ľavičiarom. Veľký český vzdelanec Václav Černý, socialista, to povedal napriamo: „(…) sovietizmus nie je socializmus, ľudová demokracia nie je demokraciou a sovietsky slavizmus nie je humanizmus – ale všetko dohromady len tri formy toho istého násilia, ktorým je pseudokomunistický imperializmus panruský.“

Venoval som analýze „reálneho socializmu“ aj výkonu moci v ZSSR intenzívnu pozornosť už v 80. rokoch minulého storočia, a to predovšetkým z hľadiska sociálno-ekonomickej povahy spoločnosti. To, čo vládlo v sovietskom Rusku po fixácii režimu, teda to, čo sa vytvorilo v stalinskej transformácii a vládlo až po Gorbačova – u nás doma od februárového prevratu v roku 1948 až po November ´89 –, nemalo nič spoločné s ľavicou. Bez ohľadu na to, či máme na mysli ľavicu ideovo opretú o Marxa alebo iný socialistický myšlienkový prúd.

Spôsob fungovania sociálno-ekonomickej reality aj politicko-mocenské inštitúcie vykazovali zreteľne feudálne formy. Na prvý pohľad sa to zdá pritiahnuté za vlasy, ale sociálne formy života to jednoznačne dosvedčovali. Iste, feudálne formy nepochybne už v šate moderného štátu – ale iba v šate, či presnejšie v kroji, lebo jeho typické inštitúcie (parlament, voľby, výkonná a súdna moc) boli podriadené monokratickej moci komunistickej strany s nomenklatúrnou hierarchiou. Systém nomenklatúry nebol iba vnútrostraníckym mechanizmom funkčnej hierarchie, lebo všetky štátne a verejné funkcie i úrady boli viazané na nomenklatúrnu hierarchiu. Riaditeľ podniku, školy, námestníci, predsedovia Národných výborov, diplomati, rektori, dekani, reprezentanti okresnej či krajskej administratívy, celá vládna garnitúra aj štátna správa mohli získať svoje miesta len vtedy, ak zaujali pozíciu v nomenklatúrnej hierarchii komunistickej strany. Každej verejnej funkcii zodpovedala konkrétna pozícia v straníckej hierarchii. Nomenklatúra teda vytvárala systém privilégií, utvárala sociálno-politickú aristokraciu – povedané feudálnym jazykom. Iste, vo vnútri štátu sa rozvíja moderná industriálna ekonomika: avšak podriadená systému plánovania v jeho naturálnej podobe a s výrazne podviazanými mechanizmami trhovej výmeny. To, čo sa nazývalo plánom, bolo v skutočnosti naturálne hospodárstvo organizované ako štátne centralizovaná distribúcia: od tovarov, práce, alokácie zdrojov cez demografiu až po vzdelanie. A napokon vláda jednej strany. To všetko dokopy tvorilo novú formu štátneho feudalizmu.

Feudalizácia ideológie a spôsobu života

Aj ideologicky išlo o typicky feudálnu kritiku kapitalizmu, zákonite opretú o spiatočnícke vrstvy obyvateľstva, najmä o roľníctvo – samozrejme predovšetkým v Sovietskom zväze, ale aj u nás. Práve táto feudálna realita oživovala kult ľudovosti: nie v zmysle modernej proletárskej kultúry, ale v podobe romantizácie roľníckej ľudovosti – preto jej folklorizácia.

Mnohé dobové politologické analýzy, predovšetkým takzvaných sovietológov, prirovnávali komunistický spôsob vlády k vatikánskej hierarchii a komunistickú ideológiu k sekularizovanej katolíckej viere. Hoci tieto analýzy boli skutočne povrchné, zaznamenali v tomto prirovnaní práve spoločný feudálny prvok, ktorý sa udržoval v komunizme a v katolicizme sa udržuje podnes. V katolicizme skanonizovaná Biblia, považovaná za Pravdu (zjavenú) a s právom výlučnej interpretácie rímskou cirkvou. V komunizme skanonizovaný marxizmus-leninizmus, považovaný za Pravdu (dejín) a s právom výlučnej interpretácie sovietskou komunistickou stranou. To je feudalizmus v ideologickom poli.

Tým však feudálne aspekty nekončia: naturálne hospodárstvo priamo produkuje privilégiá, rigidné sociálne štatúty (nomenklatúry), a teda aj rigidné životné cesty. Napokon štátna sociálna politika bola natoľko „adresná“, že skutočne určovala celoživotné dráhy. Najprv priamo, rôznymi „umiestenkami“, ktoré povinne určovali štúdium a následné zamestnanie. Neskôr rôznymi reštrikciami, ako boli napríklad výber strednej a vysokej školy, obmedzená územná mobilita a tak ďalej.

Rozpor skutočnosti s ideálmi

Avšak paradoxom tejto reality je aj jej rozpor s hodnotami a cieľmi, ktoré si režim ako „socialistický“ kládol sám na seba a z ktorých dokonca odvodzoval svoju legitimitu. Teda že je dedičom Marxovej kritiky kapitalizmu, že je vládou robotníckej triedy (proletariátu), že je systémom s komplexnejšou demokraciou, ako je tá buržoázna. A napokon, že je ekonomicky najproduktívnejšou a bezkrízovou spoločnosťou. Lebo keby sa tak nedeklaroval, nebol by v súlade s Marxovou periodizáciou dejín, od ktorej odvodzoval svoju historickú legitimitu.

Práve tento rozpor medzi realitou a deklarovanými cieľmi permanentne usvedčoval režim z toho, že nie je tým, za čo sa vydáva. A toto napätie prerastalo do permanentných kríz. Robotnícka trieda totiž v skutočnosti stratila aj práva, ktoré si vydobyla v kapitalizme. Odbory boli pod plnou kontrolou komunistických strán a štát sa stal univerzálnym vykorisťovateľom. Na prerozdeľovanie štátom prisvojenej nadhodnoty nemal proletariát žiaden vplyv. Demokracia stratila ústavným zakotvením vedúcej úlohy komunistickej strany aj zdanie priestoru slobodného rozhodovania. Politické inštitúcie volieb, parlamentnej reprezentácie a plurality sa stali manifestačnými ceremóniami či fraškami. A napokon výrobná produktivita, vďaka ktorej mala racionalita a plánovitosť socialistickej spoločnosti poľahky predbehnúť krízami zmietaný kapitalizmus, sa nedostavila. Naopak, zaostávanie sa stalo viditeľnou a stále horšie prežívanou skutočnosťou reálneho socializmu.

Rozpor medzi skutočnosťou a proklamovanými ideálmi je výsostne dôležitý. Je totiž kľúčom k dvom pozoruhodným javom: k onomu mystériu viery, ale aj odhodlania komunistov až po vlastné sebaobetovanie – a to nielen prácou a angažovanosťou, ale často aj vlastným životom, akceptovaním jeho drastických obmedzení, sebaobmedzení a napokon aj smrti. Práve idea komunizmu, jej chápanie, vnímanie, prežívanie sa u veľkej časti komunistov pohybuje v pozitívnom ideovom poli, v hodnotách spravodlivosti, v predsavzatiach odstrániť vykorisťovanie a biedu, v historických sebaurčeniach ako najpokrokovejších občanov. A realita, tá realita, ktorá je v priamom rozpore s týmito ideálmi a hodnotami socializmu sa považuje za dočasnú, prechodnú. Jej viditeľné negatíva sa vysvetľujú ako produkt subjektívnych chýb – nielen vlastných, ale aj ako nevyhnutné excesy z prekonávania zaostalosti – a samozrejme, aj ako výsledok zlovoľnej politiky západného imperializmu. Málokto pripúšťa, že táto realita režimu je historickým opakom toho, čo socializmus má byť!

Práve tu niekde väzí sklamanie mnohých vrstiev, ktoré sa na dnešnú skutočnosť pozerajú očami nie reálneho socializmu, ale ideálmi, ktoré socialistické hnutie otvorilo. Nostalgia, nad ktorou často horekujú pravicové médiá a komentáre, a prieskumné agentúry ju interpretujú ako túžbu po návrate starého režimu, nie je nostalgiou za „sociálnymi istotami“, ktoré tento režim poskytoval, ale za ideálmi, ktoré boli a sú živé, a dnešná realita ich neposkytuje. V nasledujúcej eseji sa budem venovať tomu, ako tieto ideály tvorili motiváciu a energiu vzdoru socialistov proti tomuto režimu.