Cesty a blúdenia slovenskej ľavice po Nežnej revolúcii I.

Otázka, ktorá ostala otvorená, je, prečo bola vlastne ľavica po Novembri ’89 neúspešná, keď sa nádeje upínali – politicky aj svetonázorovo – skôr k ľavicovo-humanistickému programu.

Myslím si, že odpoveď je v dvoch prekríženiach tejto nádeje. Ponajprv v otvorení otázky štátoprávneho usporiadania. A potom v ráznom strete s thatcherovsko-reaganovskou ekonomickou doktrínou, ktorá v tom čase práve dobyla svet a ktorú poznáme ako neoliberalizmus. To prvé, štátoprávne prekríženie, bolo výsledkom nášho vlastného dejinného pohybu. To druhé bolo svetodejinným pohybom – prvou formou globalizácie tak, ako sa diala v priestore pax americana. Áno, domácim ani svetovým dejinám sa vyhnúť nedalo.

Historické predsudky

Obdobie vypätého zápasu o štátoprávne usporiadanie na jednej strane a profilovanie sa voči Mečiarovi na druhej strane dávalo veľmi malý priestor na tematizáciu sociálnodemokratickej politiky. Navyše tri základné historické skúsenosti – a to nie pozitívne – boli u staršej časti obyvateľstva stále živé. Predovšetkým šlo o čechoslovakistický profil prvorepublikovej sociálnej demokracie – ten odrádzal všetkých, ktorí cítili potrebu dokončiť slovenský emancipačný proces. V kňazstve a cirkevnej hierarchii zas pretrvával predsudok o ateistickej povahe sociálnej demokracie. No a pre tých, ktorí prijali boľševicko-revolučnú rétoriku, boli sociálni demokrati zradcami, kolaborantmi s pravicou. Nezabúdajme, že sociálna demokracia bola okrem jednej vo všetkých vládach v prvorepublikovom Československu.

A napokon tu bol aj štvrtý, nový predsudok. Pre všetkých, ktorí chceli byť čo najďalej od komunizmu, od bývalého režimu, bola sociálna demokracia predsa len ľavicou. A tí vzdelanejší či pamätníci jej zasa neodpustili zlúčenie s komunistami počas Povstania.

Všetky spomenuté pohľady síce netvorili väčšinovú spoločenskú mienku, ale boli brzdiacimi momentmi. Keď som sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS), stála predo mnou naliehavá otázka: Ako prekonať túto historickú záťaž?

Ako z toho von?

Videl som dve cesty: jednu ťažšiu, druhá sa núkala sama. A obe stáli akoby v protiklade. Ponajprv obnoviť národné ukotvenie a dať sociálnej demokracii moderný národný program. A potom vytvoriť víziu európskej budúcnosti Slovenska. Vyvolalo to obrovské napätie vnútri strany, ktorá bola zaťažená dedičstvom čechoslovakizmu a ktorej časť členstva považovala akýkoľvek národný rozmer či emancipačné úsilie za cestu k rozbitiu Československa.

Skúsil som prekonať toto dérerovské dedičstvo návratom k pôvodným koreňom sociálnej demokracie reprezentovanej ešte Emanuelom Lehockým. Mužom, ktorý skvele spojil národný (vtedy protimaďarizačný) program s bojom za sociálne a politické práva. Prosto ukázať, že je tu pokroková národná tradícia, ktorú treba pestovať, a nie je pravdou, že iba hlinkovci, ľudáci majú monopol na národný program. A že k tomuto modernému národnému programu patrí európanstvo, nie čechoslovakizmus.

Ale v onom období – striktne rozčesnutom na „občanov a národovcov“ – nebola na Slovensku atmosféra pre novú víziu narúšajúcu storočím zabehané stereotypy. Vtedy sa to mohlo zdať ako čisto vnútorný problém formujúcej sa sociálnodemokratickej strany. Aj keď problém, od ktorého – podľa môjho úsudku – v plnej miere záviselo, či sa podarí revitalizovať sociálnu demokraciu ako spôsob myslenia, cítenia a správania sa aspoň časti Slovákov a Sloveniek.

Osamotenosť Valtra Komárka

Zároveň, ako som už spomenul, prebieha tu zápas – paralelný a nerovný – o sociálno-ekonomický obsah nového režimu. Už som sa zmienil, že krátko po novembri 1989 prevládala gradualistická koncepcia transformácie plánovanej ekonomiky na trhovú s konceptom malej privatizácie a deetatizácie veľkých podnikov (ich premena na akciovky vlastnené, ale nenapojené na rozpočet štátu).

Reprezentant tejto koncepcie Valtr  Komárek vstúpil do politiky v drese českej sociálnej demokracie. Poznali sme sa a mali sme dobrý vzťah. Vo voľbách v roku 1992 absolvoval so mnou ako líder kandidátky Českej strany sociálnodemokratickej (ČSSD) celú volebnú šnúru po Slovensku. Bol jednoznačným konfederalistom. Prehovoril som ho, aby sa vyslovil za konfederáciu aj vo verejnoprávnej Slovenskej televízii (STV). Spomínam to preto, že bol prvým českým politikom, ktorý pripúšťal zmenu štátoprávneho usporiadania. Petr Pithart sa len neurčito vyjadroval o „dvojdomku“.

Komárkove ekonomické predstavy som nielen poznal, ale aj konzultoval. So združením NEZES – Nezávislí ekonómovia Slovenska som mal od počiatku pracovné vzťahy, časť jeho členov bola aj v SDSS. Mali celkom jasnú predstavu o transformácii ekonomiky, hoci v otázkach povahy štátu a sociálneho systému boli názory menej prepracované a rôznorodejšie.

Lenže Komárek a jeho gradualisti, ktorí aj s podporou Občianskeho fóra a prezidenta Václava Havla formovali prvé mesiace porevolučnej hospodárskej politiky, svoj boj prehrali. Presadil sa Václav Klaus so svojou partiou: s bohorovnou suverenitou spustil univerzálnu kupónovú privatizáciu, liberalizáciu cien, miezd a meny. Prezident Havel ani nezaprotestoval, podľahol okamžite a zbieral medzinárodné body i slávu moralizujúcimi vystúpeniami v parlamentoch mocností: sociálno-ekonomická realita mu bola vzdialená.

Sociálna demokracia bola vtedy v Česku aj v Slovensku slabá. A napokon nemala ani možnosť oprieť sa o nejakú alternatívnu víziu, ktorú by ponúkali západoeurópski sociálni demokrati. Hneď po Nežnej revolúcii som navštívil desiatky sociálnodemokratických konferencií, seminárov, diskusií – pozývali nás s veľkorysosťou o to väčšou, o čo menšia bola pomoc. Nemám na mysli finančnú pomoc, ale ideovú, programovú alternatívu šokovej terapie, sociálnodemokratický koncept nového hospodárstva. V sociálnodemokratickom košíku nebolo nič, čo by ponúkalo zásadnú alternatívu.

Klausov thatcherizmus ako protikomunistická stratégia

Tí, čo túžili napodobniť Západ, nevideli ani nehľadali alternatívu ku klausovsko-neoliberálnej terapii. A tak ju podporovali nie pre jej sociálno-ekonomický obsah, ale preto, že ju mýtomotoricky vnímali ako účinnú a radikálnu protikomunistickú stratégiu. Potrápiť sa s alternatívou, na to nemali odvahu ani znalosti ­– tak slovenskí, ako aj českí politici, intelektuáli, novinári či vedci. Odvahu preto, že neboli ochotní vystaviť sa masovej kritike domácej pravice. A znalosti preto, že im rezignácia na hľadanie alternatívy neotvorila priestor sociálno-ekonomickej politiky, ktorý bol vyskúšaný v severnej Európe.

Vedenia Verejnosti proti násiliu (VPN) aj ostatných politických strán vrátane „reformujúcej“ sa Strany demokratickej ľavice (SDĽ) neboli schopné odkryť za dobovými zaklínadlami voľného trhu, slobodného podnikania, efektívnosti súkromného vlastníctva dobovú ideológiu neokonzervativizmu a neoliberalizmu. Ani odolať medzinárodnému tlaku USA, Veľkej Británie či sile takzvaného Washingtonského konsenzu. Veď to bol v ich očiach Západ, po ktorom túžili.

Napokon aj mnohé silné a tradičné sociálne demokracie – vrátane nemeckej Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) či britských labouristov – sa posunuli od politiky sociálneho štátu viac k trhovej flexibilite. Klausov (u nás Kučerákov a Miklošov) trhový radikalizmus prijali slovenskí intelektuáli nekriticky ako účinnú protikomunistickú stratégiu. Dosť ironicky v čase, keď komunisti už žiadnu moc nemali.

Neoliberalizmus ako liek proti „komunistickej mentalite“

Tak sa vytvoril ďalší mýtus na ospravedlnenie tejto stratégie: potlačenie pretrvávajúcej „komunistickej mentality“ v nás. Lebo však sme žili v socializme. Tento mýtus je živý a živený podnes. Všetko negatívne je vždy dôsledkom neprekonaných zvyškov „komunistickej mentality“. Že taká neexistuje, je celkom zrejmé. A spomínané „mentálne“ negatíva sú výsledkom určitých vlastností ľudí – bežných v každej spoločnosti. Vlastností, ktoré patria do repertoáru ľudského konania, ale ktoré práve nový neoliberálny režim nekontrolovateľne uvoľnil.

Slovenské politické aj intelektuálne elity, ktoré ovládli verejný diskurz, nevideli ani neboli schopné dešifrovať obsah tejto „šokovej“ transformácie, a vidieť alternatívy. Martin M. Šimečka vo svojich rozhovoroch konštatuje, že „slovenský intelektuálny priestor sa nadlho ocitol v zajatí predsudkov a pohŕdania voči každému, kto sa odvážil priznať k ľavicovým sklonom“. O slabosti slovenských intelektuálov z „jadra VPN“ hovorí aj ich prijatie pražských koncepcií: súkromnovlastníckej ideológie, ale aj idey občianstva použitej ako ideologický nástroj na zhadzovanie legitímneho emancipačného pohybu Slovákov ako národa.

Navyše nekriticky nielen prijímali, ale aj vytvárali  utopickú konštrukciu Západu, ktorý pre nich vtedy predstavoval – tak ako aj dnes – nekritický, superlativizovaný ideál. Na tom pekne vidno rozdiel v autenticite 60. a v imitatívnosti 90. rokov minulého storočia: slovenskí aj českí vzdelanci a umelci 60. rokov hľadali riešenia, formy, výrazivo, stvárnenie z vlastných myšlienkových a hodnotových zdrojov. Práve táto autenticita bola hľadaním onej „tretej cesty“, ktorú potom pravicoví radikáli z VPN a Občianskej demokratickej únie (ODÚ) zosmiešňovali a zredukovali na politickú utópiu a ilúziu socialistov. A prijali bezducho vykonštruovaný ideál Západu, náš vzor, bez elementárnej znalosti, čo sa vlastne v reálnych krajinách tohto priestoru skutočne deje.

Nepochybne tu bola aj alternatíva, a to práve sociálnodemokratická. Lenže bola vtedy marginálna, mocensky v plienkach, nuž kto by sa pridal z hlavného a vládnuceho prúdu k vedľajšiemu, marginalizovanému? Ako to dokázal urobiť Alexander Dubček, ktorého práve títo intelektuáli zhadzovali! A ako to urobili mnohí iní, ktorí verili hodnotám sociálnej demokracie.

Treba však poctivo povedať, že ani v širšom stredoeurópskom priestore neboli sily, ktoré by nadviazali napríklad na spomínaný zlatý vek 60. rokov. Pád komunizmu ako režimu a sovietskeho bloku ako geopolitickej entity vytvoril následne tlak na všetky ľavicové sily, aj tie, ktoré boli často vládnucimi – ako sociálnodemokratické strany. Tlak, ktorý ich viedol až ku konceptu takzvaného nového stredu: mixu voľnotrhovej doktríny a politiky štátu blahobytu. (Napokon, podľa môjho názoru, nemožno tvrdiť, že táto politika bola neúspešná, pretože vytvorila zaujímavú kombináciu konkurencieschopnej ekonomiky a sociálneho poistenia, avšak na druhej strane zásadne oslabila pracovnú silu na trhu práce. Ale to je na inú debatu).

A čo komunisti, teda vlastne postkomunisti? Lebo tí, čo sa netransformovali na „demokratickú ľavicu“ a zostali komunistami, stratili v Slovensku – na rozdiel od českých susedov – akúkoľvek závažnú podporu. O tom nabudúce.

Autor je filozof a podpredseda Slovenského protifašistického hnutia a OZ Reštart 21

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike