Povojnová atmosféra a Víťazný február

Bolo by skutočným skresľovaním reality tvrdiť, že Komunistická strana Československa a budovanie socializmu boli len nejakým sovietmi nanúteným útvarom a ideou – ako to bolo v Rumunsku, Poľsku či v Bulharsku. Napriek tomu, že môžeme Február 1948 interpretovať ako mocenský puč, komunistická strana sa od prvej republiky tešila nemalej podpore, hlavne v Česku. Po vojne patrila medzi najpočetnejšie strany na svete a ešte pred Februárom mala viac ako milión členov.

Februárový prevrat pritom nebol vnímaný negatívne väčšinovou spoločnosťou ani časťou politického spektra. Za zmienku stojí fakt, že na generálnom štrajku sa zúčastnilo viac ako 2,5 milióna pracujúcich. Samotný nástup Klementa Gottwalda bol zas zlegalizovaný podporou jeho vlády v parlamente všetkými prítomnými poslancami a poslankyňami. A nevisela nad nimi žiadna bezprostredná hrozba: sovietske vojská už v krajine neboli, hoci rôzne zložky NKVD sa usádzali v mocenských inštitúciách.

Budovateľské nadšenie nie je len propagandistickou rafinovanosťou filmových žurnálov, je obsahom a zmyslom konania i myslenia väčšiny národa v 50. rokoch. Iste nie celého, ba dokonca i v jednotlivcoch sa často stretávajú protismernosti tohto úsilia. V duši a mysli sa dramaticky konfrontujú tradícia viery verzus oficiálny ateizmus, nová strojná technika verzus pôvodná remeselná zručnosť, združstevňovanie pôdy sľubujúce rovnosť, zbavenie sa biedy verzus bytostná väzba na súkromný grunt, myšlienka rovnosti verzus generáciami vybudovaný nižší alebo vyšší sociálny štatút…

To sú protiklady nového hodnotového poľa, v ktorom ani jednotlivec nemá jasno: čo postaviť na stranu pozitívneho a čo na stranu negatívneho. Takto, medzi tradíciou a novátorstvom, pracovnou lopotou a mechanizáciou, medzi vekmi zažitým a novým – rozumným, medzi nádejou na lepší život a hroziacimi či reálnymi krivdami, prebiehal reálny život. A prebieha podnes.

Represívna povaha moci a akceptácia násilia

Také isté protismernosti určujú aj život v Európe v povojnovom období. To nie je čas akéhosi zidealizovaného zbavovania sa „fašizmu“ a „nacizmu“ a budovania demokracie. Akceptácia násilia, vojny, ľudskej degradácie, sociálneho vylučovania – či už vo formách mučenia, vyvražďovania, pogromov, vyháňania a koristníctva – je prítomná v celej Európe. Žiadne delenie na Východ a Západ tu neexistuje, ako by si to dnes niektorí radi zidealizovali a Východu pripísali „byzantskú“ krutosť. Rovnaké to bolo od Rakúska cez Francúzsko až po Madrid a Lisabon.

Napokon „odsun“ troch miliónov Nemcov sa udial so súhlasom všetkých troch vodcov protihitlerovskej koalície – a to bez náhrady majetku. Československá exilová vláda v Londýne aj Edvard Beneš pritom počítali najviac s jedným miliónom aktívnych nacistov a náhradou majetku, no napokon vyhral koncept kolektívnej viny. Bolo to „vyvlastnenie“ v podobe rabovania a koristi – nie potrestanie nacistov. A univerzálny princíp „dehumanizácie“ istej kategórie občanov, ich degradácia na bytosti druhej kategórie: voči týmto je všetko dovolené, sú bez právnej ochrany.

Keď komunisti prichádzajú s novými „opatreniami“, mnohí ich chápu ako nápravu krívd, cestu k sociálnej spravodlivosti. Na druhej strane sa v pozadí sovietizácie a pod maskou triedneho boja často skrývalo vybavovanie si účtov, ktoré patrili organicky k histórii Československa. Jeho história nebola vôbec históriou nevinnosti a humanity. Brutalita a bezprávie neboli výsadou iba jednej strany. Boli vnútorne akceptované väčšinou obyvateľstva, patrili k chápaniu moci. Akceptácia represívneho štátu bola plošná: zápas sa viedol iba o to, na koho, na akú sociálnu skupinu či región dopadne. Toto poňatie moci sa ťahá a pestuje nepretržite cez feudálne a monarchistické panstvá po spomínanú prvú Československú republiku. A prvorepublikový demokratizmus sa chápe viac ako politická forma národného oslobodenia, a len veľmi okrajovo ako individuálne slobody a práva. Premýšľa sa kolektívne, v kategóriách sociálnych skupín.

Brutalita a násilie tak pokračujú kontinuálne – iste s výrazným medzníkom prvej svetovej vojny, ale Československo je naďalej miestom násilia. Slovensko je obsadzované vojskami Bélu Kuna, potom oslobodzované francúzsko-talianskymi jednotkami. Prijímajú sa represívne zákony na ochranu republiky, ktoré hlavne menšiny vrátane Slovenska vnímajú ako hrozbu. Hospodárska kríza stupňuje sociálne nepokoje a policajné násilie. Zakrátko začína konfrontácia s rozpínavým Nemeckom, národnostné nepokoje, slovenská otázka. Všetko udalosti hroziace použitím sily. Násilie je permanentne prítomné ako realita aj ako možnosť. A neexistuje žiadne spoločenské úsilie zastaviť ho ako neakceptovateľnú podobu sociálneho života. O druhej svetovej vojne a klérofašizme sa nemusím osobitne zmieňovať, ale brutalita a násilie pokračujú v nezmiernenej podobe aj po nej: už vo fáze „zúčtovania“ so „zradcami“ a kolaborantmi vládne svojvôľa, v zaobchádzaní s „odsúvanými“ vraždenie a teror sprevádzaný nehanebným kradnutím a koristníctvom; popravy a pogromy sú farbistou prítomnosťou povojnového obdobia; brutalita partizánov a červenoarmejcov je postrachom a vhodným prostriedkom ospravedlňovania gardistických ukrutností…

V tomto prostredí všeobecnej akceptácie násilia pôsobí aj Československá komunistická strana. O to ľahšie sa jej prijíma leninská ideológia diktatúry proletariátu, násilného zvrhnutia a vyvlastnenia buržoázie. Koncept strany ako menšinovej avantgardy profesionálnych revolucionárov. Ideológia legitimizovaná nepochybne vnútorným mravným presvedčením, že je cestou k tej najľudskejšej, najsociálnejšej spoločnosti v dejinách.

Popravy a monsterprocesy v 50. rokoch nie sú len vystatovaním sa komunistov  neobmedzenou mocou. Sú aj istotou, že spoločnosť ich akceptuje, ba privíta. Nielen stranou nadirigované „fabrické kolektívy“, ale časť inteligencie spontánne odsudzuje súdených „zradcov“ (teraz už „socializmu“) a velebí tresty smrti. Ak si niekto myslí, že väčšina spoločnosti má jasnú predstavu, ako má vyzerať „spravodlivý“ proces, čo sú to dôkaz, žaloba, obhajoba a práva stíhaného, robí si ilúzie. Väčšinový občan sa buď spoľahne na štát, alebo berie spravodlivosť do vlastných rúk. Koncept právneho štátu je vo svojich nosných ideách slovenskému občanovi dodnes neznámy. A platí to aj pre mnohých politikov. V 50. rokoch sa vie, vie sa všeobecne, že sa vraždí z ideologických dôvodov, pre názor, ktorý sa však nepovažuje za iný, ale za zradu (je pravdepodobné, že počas „odsunov“ po druhej svetovej vojne a v rámci pomsty na kolaborantoch bolo spolu s obeťami stalinizácie v 50. rokoch zavraždených v Československu viac ľudí ako vo všetkých ostatných krajinách strednej Európy).

Ako a prečo sa sovietizmus znova rehabilitoval?

Germánskou rozpínavosťou viazanou na nacistickú ideológiu sa antifašizmus nerozvíjal iba ako boj proti Hitlerovi, ale aj ako svetonázorové pole, ktoré zasa vynieslo do popredia až nevyhnutnosť postaviť alternatívu spiatočníctvu, iracionalite kapitalizmu, ktorý priam plasticky plodí na jednej strane masovú biedu a na druhej strane nacisticko-fašistické zverstvá. Napriek všetkému sa sovietsky model začal akceptovať ako nasledovaniahodný. A to nielen komunistami. Začalo sa vytvárať sémantické pole, ktoré stvorilo novú svetonázorovú štruktúru. Vo vedomí väčšiny zmysluplnú, historicky podopretú a racionálnu. Prečo?

Po Mníchovskej zrade západných mocností, po existenciálnom ohrození germánskou rozpínavosťou a víťazstve Červenej armády sa Sovietsky zväz javí ako neodmysliteľná garancia voči každej možnej nemeckej agresivite. A to, čo nás spája, je náš slovanský fundament.

To sa zdalo tak kryštalicky jasné, že aj Beneš svoje politické kompromisy so Sovietskym zväzom teoreticky zdôvodňuje novou predstavou slovanstva, ktorému pripisuje špecifický znak – formu slovanského, teda ľudového demokratizmu.¹ Z neho Beneš odvodzuje aj svoju vieru v demokratickú zmenu Ruska. A toto presvedčenie bude sprevádzať aj mnohé jeho kroky, ktoré sa mimo tohto kontextu javia ako poľutovaniahodné zlyhania.

Pre komunistickú inteligenciu bude potom Rusko predstavovať spojenie slovanstva a socializmu, pričom v počiatkoch (prvá Československá republika) prevažuje príklon k spoločenskému ideálu, k sovietizmu. Počas a po druhej svetovej sa k tomu pridružuje aj pocit slovanskej vzájomnosti ako jedinej reálnej obrany pred germánskou rozpínavosťou: nacizmus sa chápe ako forma tejto stálej expanzívnosti. Symetricky s tým, ako nemecká propaganda prezentuje panslavizmus i boľševizmus – ako kontinuitné formy ruskej rozpínavosti. Dokonca sa Nemecko pasuje za záchrancu európskej civilizácie pred „barbarským panslavizmom“. Ideologicky sa na tejto báze zbližuje aj s Maďarskom.

Práve v tejto medzere, od skončenia vojny po rok 1948, sa javí možnou adaptácia – či ako sa hovorilo neskôr – konvergencia. Sovietskym antifašizmom sa Rusko akoby civilizačne blížilo západným hodnotám: akoby sa posúvalo od diktatúry proletariátu k demokracii, od revolúcie k reformám. A Západ sa zasa vyvíja od nadvlády buržoázie, od klerikálnej a konzervatívnej reakčnosti k ľudovosti a socializácii. Ľudové demokracie sa skutočne javili ako nová historická forma, ktorá prekonáva asociálnosť západného liberalizmu a nedemokratickosť boľševizmu. Beneš túto novú historickú formu bezprostredne spája so slovanstvom. A pri stanovisku, v ktorom protifašistickí činitelia obnovujú myšlienku slovanstva jednoznačne pri plnom zachovaní a spolupráci samostatných a rovnoprávnych štátov, vzniká aj istota, že je nebezpečenstvo imperiálneho slavianofilstva, ruského panslavizmu definitívne zažehnané.² Rusko sa stáva žiadúcim geopolitickým partnerom, spojenie demokracie a sovietizmu v podobe ľudovej demokracie definitívnou hrádzou proti fašizmu. To je jadro všetkých síl a názorov, ktoré sa pokladajú za pokrokové.

1. Edvard Beneš: Úvahy o slovanství. Hlavní problémy slovanské politiky, 2. vyd. „Čin“, Praha 1947. Beneš sa dokonca v poslednej 9. kapitole usiluje sformulovať aj princípy „ľudového a demokratického slovanstva budúcnosti“; str. 253 – 304 ↩︎
2. Tu je (česko)slovenský koncept odlišný od poľského, a táto odlišnosť je aj zdrojom poľského protislovenského postoja. ↩︎

Autor je filozof a podpredseda Slovenského protifašistického hnutia a OZ Reštart 21

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike