Rozkol v sociálnodemokratickom hnutí

23. 5. 2025

Ilustrácia: *Štúdia mužských postáv*, Konštantín Bauer, 1924

Celkovú atmosféru po 1. svetovej vojne určuje rozpad „starého sveta“: rozpad, ktorého dotyk bol bezprostredný a zasahujúci každého jednotlivca, celé mestá, národy, triedy, rodiny… Vytvoril živý prielom aj vo vnímaní, v myslení väčšiny, prielom, ktorý sa napĺňal novými nádejami, túžbami po lepšom, spravodlivejšom, ľudskejšom svete. A to nie ako vzdialená vízia, ale ako istota, priam horúčkovitá istota, že zmena, nový poriadok je na dosah ruky, že sa práve teraz rodí, formuje…

Reálne historické udalosti (ruská februárová aj októbrová revolúcia, pády monarchií, vojnové hrôzy, rozmach nemeckého proletariátu a podobne) vstupujú a prenikajú túto víziu natoľko intenzívne, že sa stávajú nepochybnými znameniami nástupu nového veku.

Sila znamení je vždy mocnejšia ako akákoľvek logika, lebo sú predzvesťou, ktorá láka a pohlcuje: kto by nechcel byť súčasníkom, ba spoluaktérom vzniku Nového Sveta? Áno, s veľkými písmenami, lebo sveta úplne odlišného od toho dnešného. Práve táto vízia rýchlosti a ráznosti príchodu nového viedla k vzniku komunistického krídla socialistického hnutia. Nie teoretické diskusie. Rozšírenie revolúcie z Ruska na Západ sa pokladalo len za otázku času, lebo živná pôda bola celoeurópska: väčšina európskeho obyvateľstva od Atlantiku po Ural žila v očakávaní svetovej revolúcie: ona priam nadchádzala… V tejto fáze sa ešte nevnímala ako ruský model a ruský „vývoz“. Naopak, boľševické uchopenie moci sa pokladalo len za jedno ohnivko reťaze, a už vôbec nič nenaznačovalo, že by sa malo stať vzorom…

Revolučné naladenie a konjunktúra kapitalizmu

V tejto situácii sa „reformisti“ javili ako brzda toho, čo nadchádzalo, čo sa už jasnými znameniami ukazuje. Práve tento pocit viedol k vytváraniu komunistických strán a vytvoreniu III. Internacionály (1919). Vzniká i na pozadí sklamania z II. internacionály, v ktorej sa presadil nesolidárny mocenský hegemonizmus. A na horizonte vidiny bezprostrednej revolúcie je tvorená ako orgán tejto nadchádzajúcej svetovej premeny. Z horizontu svetovosti, očakávania rýchleho priebehu revolúcie a skorej realizácie ideálu spravodlivosti sa musela javiť a javila teória kompromisov, reforiem a koalícií na úrovni národných štátov ako zrada svetovej revolúcie, ako zrada socializmu v prospech prehrávajúcej buržoázie a Starého Sveta. Navyše, aj tam, kde boli sociálni demokrati pri moci po 1. svetovej vojne, sa potlačili revolučné pohyby – Bavorská republika rád, Maďarská republika rád, marcová revolúcia v Nemecku, a zasa opačne, boľševici v Rusku likvidovali menševikov a eserov.

Socialistická robotnícka internacionála (SRI, vznikla v roku 1923 zlúčením Druhej a Dvaapoltej internacionály) politicky deklaruje za cieľ socialistického hnutia demokratický socializmus. Cestou malo byť postupné zlepšovanie zákonodarstva a sociálneho postavenia robotníctva. Obsahom demokratického socializmu je aj jednoznačné odmietnutie diktatúry proletariátu. Súbežne s týmito ideovými kryštalizáciami rastie kvantitatívna i organizačná sila proletariátu. V čase hospodárskej konjunktúry (od roku 1923) rastie vplyv sociálnych demokracií a sociálni demokrati vstupujú do vlád (Veľká Británia, Francúzsko, Rakúsko, Československo, Švédsko). Otázka vojny je stále diskutovaná a sociálni demokrati jej zdroj nedvojznačne vidia v kapitalizme. No v praktickej politike vkladajú nádeje do Spoločnosti národov a vystupujú s krédom odzbrojenia ako s formou zamedzenia vojny, súčasne s kontrolou nad ozbrojenými silami a mierovým riešením sporov.

Skutočný omyl reformného aj revolučného prúdu spočíval v presvedčení o prichádzajúcom „konci kapitalizmu“. Fenomén hospodárskej konjunktúry pôsobí na jednej strane ako rast a upevnenie moci kapitálu, no v projekcii permanentného hospodárskeho rastu vystupuje do popredia nie zmena vlastníctva (z kapitalistického na spoločenské), ale potreba kontroly výroby. Prehĺbením demokratických prvkov, potláčaním negatívnych dopadov sa mala posilňovať tá prirodzená socialistická črta spoločnosti, ktorá sa už ukazovala ako nové štádium organizovaného kapitalizmu. V tejto fáze sa demokratizácia chápe ako prehlbovanie úlohy štátu, ktorý je stále viac pod kontrolou robotníckych organizácií (III. kongres SRI, Brusel, august 1929). Riadenie štátu malo primárne zasiahnuť monopoly. No sociálni demokrati sa nevzdávajú idey premeny spoločnosti na socialistickú: iba chcú demokratickou cestou dospieť k postupnému nastoleniu „proletárskej demokracie“.

Od svetovej revolúcie k ruskej geopolitike

Stabilizácia kapitalizmu a porážka revolúcie v Nemecku v roku 1923 vedie aj k zmene boľševickej doktríny. J. V. Stalin sa v odpovedi na tento stav chopí konceptu „socializmu v jednej krajine“, ktorý nebol len dočasným takticko-politickým manévrom, ale posunom od vízie svetovej revolúcie k ruskej veľmocenskej hegemónii. Komunistická internacionála sa stáva pod pláštikom ochrany jedinej socialistickej krajiny nástrojom zahraničnej politiky Moskvy.

Táto situácia viedla k boľševizácii strán, k definitívnemu vypudeniu sociáldemokratizmu z komunistických organizácií a k ich reorganizácii podľa vzoru ruských boľševikov. No boľševizácia súbežne smeruje k likvidácii tých frakcií, ktoré neboli prosovietske. Práve táto dvojitosť reakcií na hospodársku konjunktúru či stabilizáciu kapitalizmu v priebehu 20. rokov viedla k dokonaniu rozkolu, ktorý sa v počiatkoch javil len vo forme dvoch prístupov k realizácii svetovej revolúcie: tieto dva prístupy, táto ideová diferencia sa zmenila na diferenciu geopolitickú. Opadnutím povojnového revolučno-socialistického nadšenia a Stalinovým konceptom socializmu v jednej krajine, súbežne s likvidáciou politiky NEP-u a totálnym zoštátnením, sa spúšťa veľké delenie na svet kapitalizmu a socializmu. Delenie, ktoré potom získalo geopolitický priemet na Východ a Západ.

V ideovej rovine nastane ruptúra medzi západným marxizmom a východným leninizmom. Koncepcie sa rozdelia na západnú a východnú cestu k socializmu, na cesty ku demokratickému socializmu na jednej a diktatúry proletariátu na druhej strane. Rozdelenie, ktoré sa ešte upevní po 2. svetovej vojne. Napokon po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa aj samotné komunistické hnutie rozdelí na to „západné“, eurokomunistické a to proruské. Táto ruptúra určovala tvár 20. storočia až po pád železnej opony v roku 1989.

Rozkol a hrozba fašizmu

Vráťme sa však k 20. rokom. Po hospodárskej konjunktúre prichádza svetová hospodárska kríza (1929), a tá znova oživí v radoch komunistov víziu rýchlej svetovej revolúcie pod vedením novej avantgardy. Takou avantgardou podľa nich mohli byť len komunistické strany očistené od reformných síl, s dobrou, polovojenskou organizovanosťou. Všetko, čo sa na revolučnej akcii nepodieľa, je nepriateľské, kolaborujúce s buržoáziou a napokon i s fašizmom (sociálne demokracie boli označené za sociálfašistické). Vo vnútri tejto politiky však už s plnou silou dominuje promoskovská orientácia. Organizačne i ideovo už bola Komunistická internacionála podriadená záujmom politiky Ruska.

No hospodárska kríza spochybnila aj tézu sociálnej demokracie o organickom prerastaní kapitalizmu do socializmu. Masa nezamestnaných, zbedačených, zneistených prijíma s nádejou religióznej povahy – víziu komunizmu. Pauperizované stredné vrstvy upierajú zrak s nádejou na spasenie – k nacizmu. Sociálne demokracie tak začínajú riešiť zložité trajektórie protismerností: zachrániť nemecké hospodárstvo medzinárodnou akciou solidarity, ale prečo vlastne, veď je imperialistické; nechať ho zrútiť sa a na jeho troskách uchopiť moc, ale to je cesta neprípustného násilia. (Otto Bauer rozlišoval násilie ako boj o moc a násilie ako obranu demokracie). I keď proti fašizmu získava oprávnenie aj ozbrojený odpor, neschopnosť vzájomného kompromisu sociálnodemokratických a komunistických síl neutralizoval plné nasadenie v pravý čas.

Hĺbkovo je tento rozpor, jeho nepreklenuteľnosť pochopiteľná: veď pre komunistu je sociálnodemokratický program protirevolučný a proburžoázny, pre sociálnych demokratov je komunistický program protidemokratický a anticivilizačný. Tento rozpor je natoľko hlboký, že pokladanie oboch strán za ľavicové (z pohľadu vytvárania politického spektra) vôbec neznamená ich blízkosť, lebo z dejinno-civilizačného hľadiska stoja na opačných póloch. Toto roztvorenie vejára vrcholí stalinizáciou a rusifikáciou Komunistickej internacionály (KI). Ostáva však otázka, či by sa kompromisom zo strany Socialistickej robotníckej internacionály a sociálnodemokratických strán nevytvoril väčší priestor destalinizácie a derusifikácie aj KI. No vzhľadom na absolútnu autoritu J. V. Stalina v KI možno o tom vážne pochybovať.

Hľadanie protifašistického spojenectva

Oporu bolo možné získať v tých komunistických stranách, v ktorých žila demokratická socialistická tradícia (nemecká, francúzska, česko-slovenská). V sociálnych demokraciách sa prikláňajú ku KI práve tie skupiny, ktoré usudzujú, že v kapitalizme je prakticky nemožné ubrániť demokraciu, a práve preto v záujme demokracie je nutné kapitalizmus i násilne zvrhnúť. Tento názor zastáva široká báza v SRI, no KI odmieta spoluprácu so sociálnymi demokratmi paušálne. Spolupráca vzniká skôr na národnej úrovni, podľa osobitostí jednotlivých krajín (Francúzsko – vznik Ľudového frontu, spolupráca v Taliansku a Španielsku, masové povstanie zdola – Rakúsko a tak ďalej).

Roku 1935 prijíma KI koncept „ľudového frontu“ proti fašizmu (združenie demokratických vrstiev spoločnosti proti fašizmu) a za obranu aj „buržoáznej demokracie“. To umožnilo SRI navrhnúť jednotu v protifašistickom odboji, ale aj jednotný postup usporiadania Európy po porážke fašizmu. Tu jasne vidíme, ako sa oná civilizačná bariéra strácala tam a úmerne tomu, ako KI derusifikovala svoje postoje. A svojím protifašistickým a antimilitaristickým programom sa KI vrátila na cestu civilizačného vývoja. Na tomto fakte stavia Otto Bauer svoj pojem integrálneho socializmu. Je príznačné, že jeho teoretický fundament vidí v remarxizácii a v spojení étosu demokratického socializmu s pátosom socializmu revolučného: je to fundament vracajúci celé socialistické hnutie na západoeurópsku dejinnú trajektóriu. Návrat ku Karolovi Marxovi je tak súbežne priepastným vzdialením sa od „stalinizovaného“ Lenina… Inak je príznačné, že teória integrálneho socializmu vzniká v stredoeurópskom priestore. Nekontinentálne sociálne demokracie (britské, škandinávske), kde je silná parlamentná demokracia a málo zjavná priama hrozba fašizmu a nemeckej hegemónie, naliehavosť takéhoto riešenia nepociťujú.

Národná geopolitika vyhráva

Novou vlnou stalinizácie v KI a despotickými represáliami (politické procesy v r. 1934-35) sa Bauerova vízia rozkladá. V KI vzniká atmosféra teroru (i kolektívneho – celé komunistické strany sú rozpustené). Socialistická robotnícka internacionála protestuje proti popretiu základných práv a slobôd. Avšak politika neintervencie v Španielsku (realizovaná ľavicovou vládou Léona Bluma vo Francúzsku) spochybňuje neochvejnosť európskej ľavice postupovať v otázke ľudských slobôd nekompromisne. V konkrétnom rozhodovaní, vo virvare udalostí od roku 1936, už zasa jasne prevládla štruktúra národných záujmov, či už obranných alebo hegemónnych. Tieto záujmy sa stali určujúcimi aj pre väčšinu ľavicových strán, sociálnodemokratických i komunistických. Dominancia národných a štátnych záujmov prevládla v celej mocenskej hre Európy 20. storočia. (Vo vzťahu k Mníchovu zaujalo odmietavé stanovisko iba vedenie britskej Labour Party).