Antifašizmus a nepodarené zbližovanie komunistov a sociálnych demokratov

26. 9. 2025

Konštantín Bauer – *Gilotína*, 1927, tuš na papieri, Východoslovenská galéria

Už v predchádzajúcich textoch som sa pokúsil v jasnejších kontúrach ukázať, ako sa určujúcou témou aj v ľavicových prúdoch postupne stal národ a štát. Výnimkou nebolo ani Slovensko a Česko, respektíve Československo. V počiatkoch to bol antimonarchizmus, ktorý v prípade Česka smeroval k vytvoreniu samostatného štátu v republikánskej podobe. A zároveň štátu, ktorý by garantoval nezávislosť od habsburských, ale aj nemeckých ašpirácií na „české zeme“.

V prípade Slovenska bolo zasa hlavným dôvodom/motiváciou vymanenie sa z tlaku maďarizácie, tlaku, ktorý ohrozoval samotnú existenciu národa. Lepšie povedané existenciu spoločenstva, ktoré sa práve len usilovalo nadobudnúť podobu národa.

Zatiaľ čo pre českú politiku bolo Slovensko geopolitickým faktorom zabezpečujúcim v novom štáte českú dominanciu nad nemeckým „živlom“, zo slovenského horizontu bolo Česko garanciou slovenskej obrany pred maďarským expanzionizmom.

Demokratický či buržoázny štát

Sociálna demokracia v oboch častiach republiky to nielen plne chápala, ale bola práve z týchto dôvodov štátotvornou stranou. Ku geopolitickému aspektu sa ešte pridružila aj reformistická ideológia založená na ideovom východisku demokratickej, teda ústavnej cesty k socializmu. Zápasila za štát vytvárajúci priestor pre spoločenskú reformu – za občiansko-demokratický štát.

V komunistickom poňatí, hlavne po dovŕšení boľševizácie KSČ, bol však tento štát buržoázny. Doktrína Komunistickej internacionály (KI) pritom stanovovala, že tohto štátu sa treba zmocniť a zmeniť ho na diktatúru proletariátu. Avšak v procese stalinizácie sa doktrína ešte posunula: štát sa má stať nástrojom moci komunistickej strany a jej cieľom sa musia podriadiť všetky zložky spoločnosti. Črtá sa nám tu jasne koncept „totálneho štátu“. Táto doktrína vyhrala napokon aj v KI.

Boj s buržoáziou alebo obrana proti fašizmu?

Avšak nástup fašizmu a nacizmu v spojení s konceptom „novej Európy“ pod taktovkou vodcu stelesňujúceho árijskú rasu postavil oba prúdy ľavice pred nový problém. Ako sa ubrániť hrozbe fašistickej diktatúry, ktorá vo vnútornom politickom zápase označovala za svojho úhlavného nepriateľa a terč útoku ľavicu – bez ohľadu na jej rôzne odtiene. Pre sociálnych demokratov bolo kľúčovou otázkou to, ako ubrániť dovnútra demokratický štát a navonok existenciu republiky proti hitlerovskému projektu tretej ríše.

Komunisti sa pohybovali v zložitej trojčlenke. Ich hlavným cieľom bolo odstrániť „buržoázny štát“ a nastoliť diktatúru proletariátu. Na druhej strane si uvedomovali hrozbu fašistickej diktatúry, ktorá v krajinách, kde uchopila moc, znamenala pre komunistov zákaz, perzekúcie, ba aj vraždenie. Preto sa aspoň takticky na program dňa dostáva záchrana či udržanie „buržoázneho štátu“. Tretím vektorom komunistov bolo prísne nasledovanie línie „prvej krajiny socializmu“: toto nasledovanie malo bezpodmienečný charakter a chápalo sa ako obrana socializmu.

Povedané inak: sovietska geopolitika bola nadradená záujmom „vlastného“ štátu – veď bol napokon štátom buržoáznym. Práve z tohto uhľa pohľadu sa komunistom javili sociálni demokrati, ktorí boli súčasťou československých vlád, ako zradcovia záujmov robotníckej triedy, ako „zapredanci buržoázie“, „bíreši buržoázie“ a napokon „sociálfašisti“. Také bolo aj oficiálne stanovisko Komunistickej internacionály, a to až do roku 1935.

Cesty k ľudovému frontu

Naprieč Európou vznikali iniciatívy vytvoriť organizácie zjednocujúce protifašistické sily. Rôzne podoby jednotného, ľudového či národného frontu – ako spoločná sila čeliaca hrozbám „hnedého moru“. Práve na VII. Kongrese KI opúšťajú aj komunisti svoju sektársku pozíciu a otvárajú priestor pre vytváranie jednotných protifašistických „frontov“.

Inými slovami, „buržoázna demokracia“ je pre robotnícke hnutie predsa len lepšia ako fašistická diktatúra. Hoci ani tento názor nebol jednoznačný, lebo časť komunistov považovala fašistické režimy za posledné vzopätie sa finančného kapitálu, a jeho „hrôzovláda“ vraj povedie k plnému uvedomeniu si potreby revolúcie, k odstráneniu kapitalizmu a diktatúre proletariátu. Práve preto, že táto doktrína bola v komunistickom hnutí živá, považovali sociálni demokrati úsilie komunistov o jednotný front len za taktický manéver. A to aj preto, že v komunistických očiach bolo vytvorenie vlád ľudového frontu vnímané ako pozvoľný prechod k diktatúre proletariátu.

Komunisti zároveň presadzovali takzvané zjednocovanie zdola – teda akési spontánne formovanie odporu k fašizmu. Odporu, ktorý by bol zároveň radikalizáciou sociálnodemokratického voličstva a jeho pripravenosti akceptovať ako ďalší krok v boji proti fašizmu nastolenie sovietskej moci. V tejto perspektíve bolo úsilie komunistov taktické aj úprimné, ale absolútne neprijateľné pre sociálnych demokratov. Nezabudnime, že hlavným cieľom boľševizácie od momentu odštiepenia sa, bolo prekonávanie „sociálnodemokratických prežitkov“ v organizačnej štruktúre, ideológii aj v politike KSČ.

Nespojité polia medzi komunistami a sociálnymi demokratmi

Robotnícke aj ľavicové voličstvo všeobecne pociťovalo vlažnosť komunistov voči štátu. Prejavilo sa to aj postojom komunistov k rozpočtu a projektom na obranu štátu. Komunisti sa napriek hitlerovskej hrozbe stavali proti zákonu na obranu republiky – lebo boli proti posilňovaniu „buržoázneho štátu“.

Ivan Dérer už v tom čase otvorene konštatuje: „KSČ neurčuje svoju politiku podľa pomerov a potrieb československého proletariátu. Strana táto je dirigovaná z cudziny… Naši komunisti nemajú vlastných názorov… S takouto nesamostatnosťou, zbabelou politikou nikdy neutvoríme jednotnú frontu.“

Takto to pociťovalo aj voličstvo. Od konca roka 1932 do konca roka 1936 vzrástla členská základňa sociálnej demokracie zo 195-tisíc na 226-tisíc členov a členiek. V Slovensku padli komunisti z približne 13 percent vo voľbách roku 1935 na 7,4 percenta v roku 1938.

Komunisti sa zmietali v sektárskych zápasoch. Po rozhodnutí VII. Kongresu KI o potrebe vytvárania ľudových frontov proti fašizmu či „ľudových vlád“ to časť komunistov privítala a naopak, časť to vnímala ako dielo „zradných intelektuálov“, ktorí sa postavili proti „čistej triednej robotníckej politike“.

Výrazom uvoľnenia bola ponuka predsedu sociálnych demokratov Antonína Hampla komunistom, aby vstúpili do vlády. Jan Šverma aj Vladimír Clementis to síce odmietli, ale v rozhodujúcich hlasovaniach v parlamente vládu podporili: predovšetkým sociálne zákony, rozpočet ministerstva zahraničných vecí a napokon aj Edvarda Beneša v prezidentských voľbách proti konzervatívcovi Bohumilovi Němcovi. Tento postup kritizovala nielen časť členskej základne, ale aj Klement Gottwald, ktorý po návrate z Moskvy ostro kritizoval spomenutý postup v parlamente, vrátane opatrení na posilnenie obranyschopnosti republiky. Tvrdil, že je to chybný výklad záverov kongresu KI. Robotnícka trieda podľa neho nemôže podporovať armádu, lebo je nástrojom buržoázie. Kto ju podporuje, zrádza triedne záujmy robotníctva. Nešlo len o teoretickú kritiku. Gottwaldov postoj viedol ku očisteniu strany od „najhrubších oportunistických tendencií“. Jan Šverma, Rudolf Slánský, Otta Synek boli degradovaní, ba šéfredaktora Rudého práva Stanislava Budína zo strany vylúčili.

Labyrinty sociálnych demokratov

Pravdou je, že v dilemách sa motali aj sociálni demokrati. Možnosť vytvorenia jednotného frontu neumožňovali z pohľadu sociálnych demokratov dva postoje komunistov. Predovšetkým to, že nepodporovali zákon na obranu republiky, ktorý vytváral priestor pre masívne zbrojenie. Sociálni demokrati argumentovali, že ani „ľudová obrana“ (výraz komunistov) sa nemôže zaobísť bez zbrojného programu; a že vyzbrojenie našej armády ako valu proti germánskej rozpínavosti je v záujme Sovietskeho zväzu. Komunistov, ktorí považovali štát za buržoázny, však ani tieto argumenty nepresvedčili.

Na druhej strane sociálni demokrati ostro vystupovali proti prebiehajúcim čistkám a monsterprocesom v lete 1936 v Sovietskom zväze, a to aj preto, že dávali znamienko rovnosti medzi fašistické a sovietske politické násilie: komunisti tak stratili morálne právo na kritiku politického násilia všeobecne. Navyše stalinský teror bol namierený proti vlastným politickým súdruhom – predovšetkým popravy Zinovieva a Kameneva vyvolali búrku pohoršenia. Sociálni demokrati tak prestali komunistov vnímať ako partnerov pri obrane „svetovej demokracie“, čo bol termín, ktorý sa všeobecne používal, na rozdiel od povojnového „Západu“, z ktorého sa stala dnes priam ideologická mantra.

Na druhej strane ani sociálni demokrati nepreukázali rozhodný protifašistický postoj v európskom kontexte. Neboli ochotní solidárne vstúpiť do zápasu so španielskymi fašistami a caudillom Francom. Držali sa nezasahovania, prijali pozíciu francúzskej socialistickej vlády na čele s Léonom Blumom. Len pre zaujímavosť, politika neintervencie sa zdôvodňovala aj doslova konšpiračnou konštrukciou, že ZSSR chce cez španielsku občiansku vojnu vtiahnuť západné mocnosti do konfliktu s Nemeckom, a potom celú Európu vyčerpanú v tomto vzájomnom boji podriadiť sovietskemu modelu diktatúry proletariátu. Viaceré historické práce sa držia tejto konštrukcie podnes.

Jednostranná orientácia sociálnych demokratov na „západné mocnosti“ viedla dokonca k tomu, že ani po anšluse Rakúska v marci 1938 nepovažovali nemeckú hrozbu za vážnu, lebo sa plne spoliehali na spojenecké záväzky, predovšetkým s Francúzskom. Tak sa aj sociálni demokrati podieľali v podstate na procese, ktorý viedol k Mníchovskej dohode.

Možno nie celkom posledným, avšak predsa len vážnym argumentom sociálnych demokratov proti zbližovaniu sa s komunistami bolo ich presvedčenie, že vytvorením nejakej organizačnej formy ľavicovej politiky (napríklad ľudového frontu) dajú zámienku pre všetky buržoázne strany, aby vytvorili spoločný blok vedený tými najkonzervatívnejšími a najreakčnejšími silami v Československu. Treba len pripomenúť, že inklinácia k fašistickej ideológií a politike mala silné zázemie aj medzi českým, nielen nemeckým obyvateľstvom.

Mníchovská dohoda urobila všetky tieto spory a dilemy nepodstatnými: Československo zaniklo, česká časť štátu sa premenila na nemecký protektorát a vzniknutá Slovenská republika na klérofašistický štát. Komunisti aj sociálni demokrati prestali oficiálne politicky existovať.