Ľavica a pád sovietskeho impéria

Ak do druhej svetovej vojny bola pre sociálnu demokraciu určujúca ideológia a politika nemeckej sociálnej demokracie, a ak sa komunisti pohybovali niekde medzi austromarxizmom a boľševizmom, tak po vojne sa stal dominantným sovietsky model – a to v jeho najhoršej, stalinistickej forme.

Z hľadiska dejín ľavice je úplne zbytočné venovať pozornosť brežnevovskej ére, rovnako ako našej domácej „normalizácii“. Nič v nich nebolo ľavicové – bolo to iba udržiavanie mocenského statusu sovietskeho impéria a bipolárnej geopolitiky pod hlavičkou „reálneho socializmu“.

Ideové zlyhanie „perestrojky“

Michail Gorbačov sa však rozhodol pre cestu reforiem! Ibaže spustený reformný proces nebol primárne určený úsilím o vytvorenie nového modelu socializmu. Sovietsky zväz sa stal plne nekonkurencieschopným a stál na prahu geopolitickej kapitulácie. Bol to dôsledok absolútneho hospodárskeho a sociálneho zaostávania, ktoré presúvalo Sovietsky zväz nezvratne medzi „rozvojové krajiny“ a „tretí svet“. Gorbačovova nehynúca zásluha je v nevojenskom riešení tohto krízového stavu. Avšak z pohľadu dejín ľavice je kľúčovým faktom to, že nasledovala ideovo-politická kapitulácia.

Tu si dovolím hovoriť o jasnom zlyhaní Gorbačova a ruských intelektuálnych elít. Práve toto zlyhanie vystavilo Rusko tomu najhoršiemu: divokej transformácii, ktorej obsahom sa stala  privatizácia – zosúkromnenie majetku a moci bez akéhokoľvek ohľadu na verejný záujem, presun vlastníctva na súkromné osoby, klany a mafie. A symetricky, z opačnej strany, ideovo a mocensky celosvetovo oslabilo sociálnu demokraciu či  ľavicu všeobecne natoľko, že neoliberálna doktrína podopretá geopolitickou silou USA sa stala globálne dominantnou. Ibaže toto bola daň práve za neschopnosť vysporiadať sa so stalinizáciou komplexne: teda nie iba v zmysle odstránenia najkrikľavejších foriem teroru (v podobe čistiek, monsterprocesov a gulagov), ale aj reformou ekonomicky neefektívneho systému plánovania, sociálnej politiky a ideologického dogmatizmu.

A iba poznamenávam, reforma nemusela prebiehať ako nápodoba západných sociálnych demokracií. Mohla sa opierať aj o domáce zdroje. Napokon Lenin aj v perestrojke a glasnosti ostal nedotknuteľným – tabu. To nemuselo byť na škodu veci: každý národ potrebuje hrdinu a žiadny nie je nepoškvrnený. Navyše sa dal skvele a autoritatívne postaviť proti celému poleninskému vývoju v Rusku od Stalina po Brežneva: selektívne sa z neho dalo vybrať čokoľvek a použiť pre projekt demokratického socializmu, s trhom, ľudskými právami a demokraciou. Napokon presne tak, ako môžete urobiť z Winstona Churchilla demokrata a Európana rovnako ako obdivovateľa Benita Mussoliniho a britského nacionalistu.

Dávam do pozornosti práve súvislosť tejto ideovej kapitulácie s udalosťami u nás doma: obsadenie Československa v 68. roku bolo práve zmrazením destalinizácie – a toto „zmrazenie“ bolo aj zastavením vývoja myšlienky a projektu socializmu v Sovietskom zväze samotnom. A tentokrát definitívne, priestor na „reparát“ sa už nevyskytol. Bolo to zreteľne vidieť v neochote Gorbačova „rehabilitovať“ dubčekovské reformné hnutie ako pokus a cestu k demokratickému socializmu.

Rusko a ľavica

Analýzou dejinného vývoja posledného storočia som celkom vecne dospel k celkom prekvapivému záveru. Prekvapivému z hľadiska dejín ľavice:  Rusko trikrát zmarilo ľavicové perspektívy, a to s celosvetovým dosahom. Prvý raz stalinizáciou, ktorá zrazila na kolená revolučno-avantgardné vrenie prvých dvoch dekád 20. storočia v Rusku, aké nemá okrem vzopätia sa nemeckej politickej a kultúrnej ľavice historickú paralelu. Zlikvidovala intelektuálne bujenie a premenila vitalitu tvorivého elánu inteligencie a odhodlanosť más – najprv na osobnú diktatúru a potom na čistý ruský expanzionizmus.

Druhýkrát vojenským potlačením česko-slovenského reformného procesu. Potlačením, ktoré osudovo zastavilo vývoj socialistickej myšlienky nielen v krajinách sovietskeho bloku,  ale aj v Rusku samotnom. Práve tam bolo víťazstvom reakcie, dogmatizmu, spiatočníctva. A tretí raz nezvládnutím perestrojky. Procesu, ktorý síce dokázal potlačiť neobmedzenú moc komunistickej strany, ale nedokázal otvoriť priestor reforme, premene totalitnej, štátno-feudálnej moci na demokratický socializmus, ba nestihol sa o to ani pokúsiť.

Gorbačov sa na cestu reforiem síce vydal, ale odpor stalinistov v samotnej komunistickej strane proti reformám vyvolal politickú nestabilitu, z ktorej víťazne vyšli bezkoncepční politickí avanturisti. Dalo by sa povedať, že pokus komunistických konzervatívcov zastaviť Gorbačovovo úsilie o reformu uvoľnil sily, ktoré definitívne zničili šance na akúkoľvek progresívnu trajektóriu Sovietskeho zväzu.  Reformné úsilie Gorbačova očakávali a podporovali rovnako demokratickí ľavičiari, ako aj všetky odrody zodpovedných pravičiarov a liberálov vo svete. Postupná reforma Sovietskeho zväzu, jeho demokratizácia, návrat do svetovej ekonomiky a racionálne projekty odzbrojovania boli pre všetkých vítanejšie ako kolaps tohto jadrového obra.

Nepredvídateľné pohyby stoviek etnických, náboženských, revanšistických, nacionálnych a sociálnych síl si želal málokto. Gorbačovova politika navrátenia plnej suverenity vtedajším štátom Varšavskej zmluvy aj následný súhlas so zjednotením Nemecka vyhovovali všetkým  mocnostiam aj dotknutým štátom. Avšak nevyhovoval komunistickej ortodoxii v samotnom Sovietskom zväze, ktorá pokusom o puč napokon vrhla krajinu do divokých vôd chaosu. A ten vyústil vnútorne k oligarchickému kapitalizmu a navonok ku geopolitickému imperializmu…

Fakt, že tieto tri potlačenia ľavicových hnutí a vĺn priniesli Rusku neobyčajné utrpenie, treba spomenúť ako memento. Stalinská transformácia vytvorila režim teroru: od neuveriteľných čistiek v tridsiatych rokoch minulého storočia cez vedome vyvolané hladomory až po vytváranie otrockej pracovnej sily mechanizmom permanentného odhaľovania „nepriateľov“ (napĺňali sa stanovené kvóty nútených prác). Brežnevovská éra uvrhla Rusko do úplnej hospodárskej a sociálnej stagnácie. A napokon jeľcinovská éra znamenala rozpad Sovietskeho zväzu a politicko-hospodársky rozklad samotného Ruska. A zasa, namiesto demokratickej reorganizácie tohto úpadku nastupuje oligarchický kapitalizmus opretý o Putinov brutálny etatizmus a jemu zodpovedajúci nacionalizmus. Premena tejto trojčlenky kapitalizmu, etatizmu a nacionalizmu na imperializmus bola len otázkou času a osobnej odhodlanosti. A Putin ju našiel.

Čo je však na tejto ceste a skutočnosti príťažlivé pre našich „konzervatívnych socialistov“? Táto otázka by si vyžadovala osobitnú štúdiu. Ale je celkom zrejmé, že je to dominancia reakčného konzervativizmu: bez ohľadu na to, či má podobu štátneho feudalizmu a skrýva sa pod masku sovietskeho komunizmu, alebo podobu imperiálnych ambícií Moskvy v podobe šírenia socializmu alebo v kabáte súčasného teo-nacionalizmu.  

Perestrojka, Husák a stalinisti

Pozrime sa však teraz k nám domov. Lebo my sme boli len akousi ozvenou a zrkadlom sovietskych pohybov.

Po návšteve Gorbačova v Československu (jar 1987) bolo jasné, že nám nepomôže zbaviť sa politickej garnitúry, ktorú nám Rusi pod hrozbou tankov, guľometov a bajonetov počas normalizácie nanútili. Paradoxom bolo, že toľko želaná nezávislosť od Moskvy mala práve u nás v Československu aj svoju obrátenú, negatívnu stránku.

V našej česko-slovenskej histórii sú roky ´68 a ´89 priamo spojené. A to napriek, alebo práve preto, že ideály a túžby ´68 boli násilím na dvadsať rokov potlačené. Normalizácia bola  „obnovením poriadku“ – ako svoju knihu o tomto období nazval Milan Šimečka. Nebol to už poriadok stalinského teroru. Bola to presná kópia brežnevovsko-honeckerovskej stagnácie, ktorá udusila akýkoľvek kvas. Ešte aj Charta 77 chcela byť len akýmsi strážnym psom „socialistickej zákonnosti“ v rozsahu, v ktorom sa vládna moc zaviazala Helsinským aktom. V tomto kontexte vyznieva až trápne úsilie niektorých historikov, idúcich v šľapajach Čarnogurského idealizovania Gustáva Husáka, robiť z neho po Štefánikovi najväčšieho štátnika. Husák po krátkom období hľadania kompromisu s brežnevovcami napokon kapituloval. Na domácej scéne reálne aj ideologicky vládli indrovci a biľakovci, v politicko-ideologickom zmysle klasickí stalinisti.  

Medzinárodne sa Husák ani na chvíľu neodlíšil od dogmatickej honeckerovsko-brežnevovskej línie. A to až po posledné dni režimu v decembri 1989. A jednoznačne nič neposunul, nezmenil, ba ani neotvoril priestor pre hľadanie zmeny toho režimu, ktorý by som v zmysle „ideálneho pojmu“ nazval „komunistópiou“, spočívajúcou na  feudálnych princípoch naturálneho hospodárstva a sociálnej hierarchie založenej na distribúcii privilégií (ako som to už analyzoval v predchádzajúcich úvahách). A práve po návšteve Gorbačova u nás mal Husák na to šancu: mal príležitosť zoškrabať zo seba nálepku normalizátora a zradcu „Pražskej jari“ a postaviť sa na čelo perestrojky. V jej mene a krytý Gorbačovom sa mohol zbaviť starých stalinistov, jakešovcov, indrovcov, biľakovcov… Ale neurobil to a neurobil to vedome. Husák definitívne rezignoval na akúkoľvek reformu aj na sebaočistenie z biľagu normalizátora. Bolo to hlboké pohŕdanie reformistami ´68, strach z ich návratu k moci, ako aj skutočnosť, že si nevybudoval vlastnú politickú a ideologickú garnitúru, pripravenú na reformy aspoň na úrovni perestrojky. Husák nemal ani ten mravný imperatív, ktorý hnal Dubčeka k otváraniu priestoru pre humanizáciu režimu a hľadaniu „socializmu s ľudskou tvárou“.  Ak bol niekto sám „ako kôl v plote“, bol to Husák.

Keď neprišla perestrojka či reforma zhora, prišla revolúcia zdola. Ale to je už iná história a pre ľavicu dosť tragická. Nie preto, že padol „starý režim“. Opačne, jeho pád otvoril pre ľavicu nový demokratický priestor. Avšak preto, že iné sily sa stali dominantné, demokratická ľavica nedokázala zapustiť pevné korene. Ale o tom nabudúce…

Autor je filozof a podpredseda Slovenského protifašistického hnutia a OZ Reštart 21

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike