Boj o socialistické ideály proti boľševickým režimom

9. 1. 2026

K dejinám ľavice a socializmu úplne organicky patrí permanentné spytovanie, nesúhlas, odpor a korekcie všetkého, čo sa na ceste realizácie ideálov socializmu uskutočnilo. To je veľmi špecifická črta socialistického hnutia. Spočíva práve v silnom postavení ideálov, ktoré existujú ako permanentná korekcia všetkých foriem ich uskutočňovania.

Tento fakt je kľúčom k tomu podivnému historickému fenoménu, že odpor a disent sa vždy viedol práve ako konfrontácia mocenského režimu a vládnucej garnitúry s ideálmi socializmu. Od robotníckych štrajkov cez ozbrojené povstania, vnútrostranícke reformy, ľudové vystúpenia až po manifesty intelektuálneho disentu a seriózne výsledky akademického výskumu – všetky sa viedli v mene skutočného, pravého, autentického socializmu. Alebo v mene dodržiavania práva a slobody, ktoré režim sám vkladal do konštrukcií „socialistickej“ ústavy. Žiadne z týchto hnutí a aktivít nemalo na svojej zástave obnovu kapitalizmu, buržoáznej spoločnosti či nejakú formu návratu k minulosti. Každá vzbura, štrajk, manifestácia, výzva, demonštrácia, prognóza sa dovolávala naplnenia tých ideálov, ktoré socializmus sľuboval, ale ktoré komunistický režim nesplnil či pošliapal.

Tento rozdiel medzi ideálmi a realitou viedol k odporu. Odpor sa dial dvojako: ako zápas o humánnu podobu socializmu a ako priamy odpor proti komunizmu – ako úsilie vrátiť sa k predfebruárovému politickému režimu. Prevládala prvá podoba, druhá v skutočnosti prežívala iba medzi menšou časťou obyvateľstva, v Slovensku predovšetkým medzi katolíckym duchovenstvom, v niektorých skupinách naviazaných na vojnovú Slovenskú republiku a medzi akýmisi „zbytkami“ Demokratickej strany.

Humanizácia socializmu mala tri základné témy: odstránenie „deformácií“ spojených s kultom osobnosti; demokratizáciu pomerov, a teda hľadanie iného modelu, než aký ponúkal sovietsky systém. Do demokratizácie sa vkladala hlavne nádej na odstránenie represívnej povahy dovtedajšieho vládnutia komunistickej strany. Úvahy sa odvíjali od hľadania kontrolných mechanizmov, ktoré by včas varovali a aj nedopustili svojvoľnosti a „kult osobnosti“, dobový eufemický výraz pre osobnú diktatúru. A treťou témou bolo hľadanie výkonnejšej ekonomiky: nielen kvôli súťaži s kapitalizmom, ale aj preto, že stagnujúca životná úroveň nenapĺňala ideály socializmu a v porovnaní s kapitalizmom nevykazovala vyšší životný štandard.

Práve v tomto kontexte musím doplniť ešte jeden ideál, ktorého som sa doteraz nedotkol: znárodnenie a zoštátnenie. Vkladanie nádeje do týchto ekonomických aktov nebolo len výsledkom teoretickej doktríny. Bolo predovšetkým reakciou na nacizmus, ktorého expanzia bola videná aj ako expanzia nemeckého veľkopriemyslu, ako nenásytnosť veľkého súkromného kapitálu. A tak idea znárodnenia vládla naprieč Európou. Okrem tohto motívu však zoštátnenie vyvolávalo nádej na racionálny chod ekonomiky (nedeformovaný egoistickými súkromnými záujmami vlastníkov a krízami trhu); aj nádej na odstránenia „panského“, vrchnostenského správania sa majiteľov a správcov; aj na obmedzenie ich dominancie pri tvorbe štátnej politiky (to, čo dnes voláme oligarchizácia); a napokon aj nádej na spravodlivé rozdeľovanie výsledkov „práce rúk“ medzi všetkých. Nie marxistické doktríny, ale tieto ľudské túžby vytvárali priestor pre politiku zoštátnenia. Tie sa však akosi – napriek heroickým cieľom päťročných plánov – nenapĺňali. Dosiahnuť výkonnejšie hospodárstvo, znamenalo hľadať iné formy plánovania, než aké predstavoval štátny dirigizmus a, samozrejme, posilnenie trhového charakteru hospodárstva.

Destalinizácia ako bariéra proti „kultu osobnosti“

Úsilie o destalinizáciu tvorilo prvú etapu reformných procesov. Pravda, nešlo iba o Stalina, ale práve o dôsledky jeho „kultu“. Keby mal tento kult pozitívnu konotáciu, ku žiadnemu reformnému procesu by nedošlo. Lenže to, čo po Stalinovej smrti odhalila – nie investigatívna žurnalistika či opozícia – práve samotná komunistická strana, ukázalo obrovský rozsah neľudskosti a zločinov. A tie sa nediali iba v Sovietskom zväze, ale aj vo všetkých ostatných krajinách „socialistického tábora“. Destalinizácia tak bola od počiatku motivovaná humanizmom, ako túžba občanov po obyčajnej ľudskosti a mravnosti politiky. Politiky, ktorá by rešpektovala dôstojnosť človeka a jeho elementárne slobody.

Stalinizmus sa staval do protikladu ku skutočnému socializmu, pokladal sa za jeho deformáciu a nie jeho rozvinutie a uplatnenie. Preto sa v tejto etape nehovorí o systémových negatívach socializmu, predmetom kritiky a nápravy nebol socializmus ako taký, ako sociálno-politický režim; bol ním „kult osobnosti“ Stalina a kultíky Stalinových prívržencov. Kult osobnosti nebol významovo negatívny preto, že sa nekriticky oslavovala nejaká osoba, ale preto, že išlo o osobu, ktorá stelesňovala štátnu moc: a v tejto pozícii sa dostávala mimo kontrolu, konala svojvoľne – až po páchanie zločinov. Stalinovci a ich kultíky sa pokladali za príčinu pokrivenia, tragédií, prechmatov, neľudskostí, ba zverstiev. Za týmto pojmoslovím sa vlastne riešil základný problém: ako sa v socialistickej spoločnosti, ktorá mala byť stelesnením racionality, ba priam historickej pravdy, mohol objaviť kult osobnosti, teda svojvoľnosť hlavy komunistického hnutia, svojvoľnosť totožná s diktatúrou a terorom? Odpoveď na túto otázku sa spočiatku psychologizuje, pripisuje sa negatívnym vlastnostiam vodcu, malej ostražitosti okolia… Leninské princípy vedúcej úlohy strany, demokratický centralizmus, a systém štátostrany sa ešte nespochybňujú.

Destalinizácia je politickým heslom a rehabilitáciou pre ľudí postihnutých procesom, ktorý odvtedy slúži ako barometer vysporiadania sa so zlou minulosťou, ale aj ako záruka, že sa už niečo podobné opakovať nebude a nemôže. Ibaže destalinizácia nie je teoretickým a právnym postupom, akýmsi samozrejmým pohybom k dobru. Naopak, je tvrdým bojom síl, ktoré si vyslúžili nálepku dogmatikov, so silami, ktoré samy seba chápali ako reformné. Je to boj o mocenské pozície a postupne aj o poňatie socializmu vôbec. Teda aj o spôsob usporiadania vzťahov medzi štátmi hlásiacimi sa k socializmu, a predovšetkým k Sovietskemu zväzu. (Iba dodávam: bojom oveľa riskantnejším, ako bol ten náš v roku 1989. Stalinisti sa ani v najmenšom nezdráhali siahnuť k popravám, vraždám, únosom a žalárovaniu, a to až do 80. rokov. To už v ére perestrojky bolo skutočne málo pravdepodobné.)

Humanizácia socializmu

A práve tam, kde tento zápas prerastá do problematizovania a hľadania nového, „autentického“ modelu socializmu, tam vstupujú na scénu vedecké, kultúrne a umelecké prúdy. Socializmus bol vždy spätý s elitou krajiny, či, ako sa vtedy tento fakt artikuloval, bol možný len ako spojenie robotníckej triedy s inteligenciou, s tvorivými silami, lebo bol zdôvodňovaný vedecky, a zároveň mal predstavovať najpokrokovejší stupeň spoločenského vývoja. Národná inteligencia sa nebráni – jedna časť s cieľom demokratizovať socializmus a druhá napomôcť tvorbe aspoň trochu znesiteľného ovzdušia a prvkom demokracie – a vstupuje diskusiou o slobode tvorby, o podstate človeka, o odstránení jeho vykorisťovania, odcudzenia a vlastne všetkých foriem neslobody a nespravodlivosti. Tým otvára priestor diskusie o téme slobody a demokracie všeobecne a socialistickej demokracie zvlášť. Otvoriť tento priestor však znamená mať vyjasnenú otázku slobody prejavu, tlače, médií, svetonázoru a vyznania. A tu už sme na klzkom ľade porovnávania západných, „kapitalistických“ foriem slobody a demokracie s formami „socialistickými“. Téma slobody tlače a porovnávanie demokracie Západu a Východu majú svoj priamy mocenský rozmer a ten sa stane kameňom úrazu.

Tieto témy, samozrejme, nepadli ani z jasného neba, ani sa nevynorili z nejakej (ideológmi) konštruovanej prirodzenosti človeka. Humanistická senzitivita sa paradoxne rodila z kritiky kapitalizmu, v ktorej komunistická propaganda masívne a systematicky, farbistým jazykom, odhaľovala a popisovala nehumánnosti kapitalistov, kolonialistov a imperialistov. Tak sa náhle, akoby prirodzene, začali objavovať otázky, ako je možné, že sa tieto nehumánnosti objavujú aj v socializme. A objavovali sa hojne a nedali sa skryť. Nielen preto, že časť obyvateľstva načúvala vysielaniu Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky či Rádia Vatikán. Ale aj preto, že informácie o zločinoch stalinizmu, o gulagoch, represiách, terorizovaní obyvateľstva, svojvoľnom zatýkaní a popravách sa nedali utajiť. Oba tieto aspekty plodia novú senzitivitu: ak odsudzujeme určité javy na Západe ako nehumánne, neľudské, neakceptovateľné, neprípustné, tak o to viac sú nezlučiteľné s deklarovanou humánnou podstatou socializmu. A človeka vôbec. Toto je nové hodnotové a emotívne pole myslenia; a denné odhaľovanie vlastných domácich skrivodlivostí, utajených represálií, zverstiev a teroru je hnojivom, ktoré podnecuje a zovšeobecňuje nový humanistický postoj. Iba sa rodí, zapúšťa krehké korienky. Nakrátko, nerozkvitol, ale korienky celkom nevyschli.

Hľadanie neboľševického modelu socializmu

V tejto fáze môžeme hovoriť o procese emancipácie spod obručí boľševizmu a o hľadaní alternatívy sovietizmu. A teda oprávnene aj o úsilí vrátiť sa na pôdu demokratickej ľavice. Vôbec nič na tom nemení fakt, že sa táto iniciatíva stále pokladá za socialistickú a v horizonte budúcnosti za komunistickú. Dobovo a politicky to vlastne znamená iba odmietnutie vrátiť sa ku kapitalizmu. Tento svetonázorový, sociálny a politický motív, jednoduché nie „kapitalizmu“, pretrvával až do začiatku 90. rokov. Heslom bolo vždy „obnova demokracie“, nie „kapitalizmu“. Preto sa v roku 1968 prvé črty pluralizmu formujú ako otvorenie priestoru pre slobodu názoru, občianske aktivity a pôsobenie sociálnej demokracie: vlastne jej rehabilitácie ako protikapitalistického, ale demokratického variantu ľavice.

Avšak základným problémom hľadania neboľševického modelu socializmu nebola len jeho humanizácia, ale aj efektívnosť hospodárstva. Táto otázka sa skoncentrovala do jednoduchej dilemy: trh a plán. V koncepčnom a ideologickom zmysle sa efektívnosť hospodárstva a jeho výkonnosť v očiach socialistov skutočne nemerali ziskom, ale jeho racionalitou a bezkrízovosťou; potom tým, nakoľko prispieva k rozvoju človeka, rovnosti, spravodlivosti a k humanizácii práce. A práve toto socialistické hospodárstvo – plánovaním podriadené kontrole rozumu, nepodliehajúce súkromným, egoistickým záujmom a smerujúce ku všeobecnému blahu – sa správa podivuhodne: rozvíja sa pomalšie ako hospodárstvo kapitalizmu, vykazuje množstvo „nerozumností“, ktoré sa stávajú predmetom politických vtipov. Životná úroveň, spotreba, bývanie, voľný čas a samozrejme mzdy rastú v západných krajinách závratným a pre nás nedostižným tempom.

Ako je to možné? To, čo nám chýba, sa postupne vyjavuje: konkurencia, súťaž, pohyb peňazí, výmena. Trh, trh a znova trh! Lebo ten je prostredím, v ktorom sa všetko rozhýbava, naberá obrátky, dynamizmus; ale aj získava správnu mieru, hodnotu aj cenu, včítane ceny práce. Cesta k demokracii a hľadanie optimálneho vzťahu plánu a trhu boli skutočne výzvami doby. Dubčekovská jar otvorila týmto výzvam dvere doširoka a vyvolala neobyčajné tvorivé chvenie v našej spoločnosti. V čom tkvela historická jedinečnosť tohto tvorivého vypätia, si zaslúži osobitnú úvahu. V ďalšej časti preto aj o tom, prečo dávam v spore Kundera – Havel o zmysle roku 1968 za pravdu Milanovi Kunderovi…