S panvicami na štrajkokazov: Mary Septaková a antracitové bane

Ste z východnej Európy a na konci 19. storočia sa sťahujete do Ameriky. Dostanete sa do Pensylvánie a zamestnáte sa ako baník v antracitových baniach. Predchádzajúci migranti za prácou, najmä Íri a Angličania, vás neznášajú, pretože ste ochotní pracovať za menej a dlhšie. Vlastníci baní vás zámerne namiešajú do rôznych multietnických pracovných skupín, ktorých členstvo sa nevie v dôsledku jazykovej bariéry dorozumieť, aby tým zabránili prípadným štrajkom. Zároveň prijmú viac pracovníkov a nedávajú zmeny na každý pracovný deň, aby ste sa bili o to, kto bude môcť pracovať. Ak by niekto náhodou hrozil výpoveďou, majitelia ho nemajú problém okamžite nahradiť.

Na deň dostanete dolár a šesťdesiatpäť centov, čo je v priemere o tridsať centov menej ako dostávajú baníci z anglofónnych krajín. Musíte bývať v tábore neďaleko baní, ktorý tiež vlastnia banské spoločnosti. A tie vám za nemalý peniaz prenajmú starú chatrč. Všetky potraviny si musíte kupovať priamo v tábore, inak vás vyhodia – hoci v neďalekom mestečku sú výrazne lacnejšie. V odboroch vás nechcú, pretože ste cudzinec a beriete prácu „domácim“. Preto odbory napríklad podporili aj takzvaný Campbellov zákon, podľa ktorého sa za cudzincov, teda nových imigrantov, musí odvádzať daň tri centy denne, ktorú vám, zamestnávateľ, ako inak, strháva z platu. Aby ste finančne prežili, svoj skromný príbytok ešte musíte prenajímať, a tak denne spolunažívať s cudzími ľuďmi.

V rámci sociálneho darvinizmu danej doby ste „pôvodnými“ imigrantmi považovaní za podčloveka. O vašej etnicite sa dočítate rôzne rasistické stereotypy. Napríklad, že Slovania sú síce pracovití, no veľa pijú alkohol – „tak, ako Angličania čaj“¹, alebo že ste divosi z čias Atilu, pre ktorých „nič nie je sväté“!² Podľa iných sú „Poliaci a Slováci vysokí, statní, majú prázdne výrazy v tvári a sú korpulentní. Sú nevzdelaní a nebyť agitátorov, ktorí ich nahuckali, tak nikdy neštrajkujú“.³ Navyše, či ste Poliak, Slovák alebo Litovčan, Američania vás volajú Hunks, čo je skratka slova Hungarians. O to väčšmi ste nútení uvedomovať si vlastnú etnicitu.

Problémov máte viac ako dosť. Nie ste v tom však sami. Hlavne niektoré ženy si naplno uvedomujú nespravodlivosť a vykorisťovanie novovzniknutými vrstvami lúpežných barónov priemyselnej revolúcie a odmietajú sa iba nečinne prizerať. Jednou z nich bola Mary Septaková, ktorá mohla mať podľa niektorých zdrojov slovenský pôvod.

„Jete mäso v piatok? Ježiš vás zabije“

Mary Septaková je do istej miery zahalená rúškom tajomstva, nejasností či protichodných tvrdení. Zároveň jej je pripisovaná až herkulesovská sila. Rôzne zdroje ju označujú buď všeobecne za Slovanku, alebo konkretizujú jej pôvod a prezentujú ju ako Maďarku, Poľku či Slovenku. Všetky zdroje sa však zhodujú v jednom: išlo o najvýraznejšiu osobnosť štrajkov v antracitových baniach.

Pozrime sa najprv na jej osobný život tak, ako ho opisovali súdobé noviny. Reportáž z baníckych dedín so zameraním na nových migrantov z východnej Európy napísal v roku 1898 Jay Hambidge. Počas prípravy textu navštívil aj Mary Septakovú. Pre The Century Magazine píše: „Keď som prišiel k Mary, šklbala hus na nedeľný obed. (…) S manželom prenajímajú chatrč ostatným baníkom a v obývačke je sedem postelí a osem truhlíc. V chatrči býva ona, jej muž, dcéra a dvanásť až pätnásť chlapov. (…) Nad každou posteľou visí kríž, Panna Mária, svätci a pohľadnica s Ježišom Kristom. (…) Mary sa rozpráva s manželom a dcérou, pričom každú vetu bohato okorení nadávkami. Zrazu sa na mňa pozrie a spýta sa, či jedávam v piatok mäso. Pritakám a ona mi lámanou angličtinou povie: ‚Ježiš ťa raz zabiť.‘ A nahlas sa zasmeje.“⁴

Autor opisuje aj jej vrúcny vzťah s manželom, ktorý jej „nikdy nedal ani len facku“, a keď sú od seba preč, obaja vraj plačú. O Mary sa tiež v ďalších zdrojoch dozvedáme, že jej z desiatich detí deväť zomrelo a dospelosti sa dožila len dcéra s rovnakým menom, ktorú preto zrejme až prehnane chránila. Jeden zo synov, podobne ako jej manžel, takisto pracoval v baniach. Synovia baníkov boli bežne zamestnávaní ako triediči bridlice a uhlia, čo znamenalo celé dni stáť pri nekonečných haldách vychádzajúcich z baní. Ak ste sa dožili dospelosti, mohli ste ísť fárať do bane. V prípade, že sa vám stal pod zemou úraz a zostali ste zdravotne indisponovaní, museli ste sa vrátiť medzi chlapcov a znovu triediť. Prípadne, ak ste už boli nevládni, poslali vás tam dožiť.

To všetko odmietla Mary Septaková tolerovať. Podľa spisovateľa so slovenskými koreňmi Michaela Novaka, ktorý napísal o baníkoch historickú fikciu s názvom Zbrane Lattimeru (1978), Mary synovi natierala prsty doráňané od triedenia a prihovárala sa mu po slovensky:  „Synu môj, neboj sa, bude lepšie.“ Žiaľ, nedožil sa dospelosti, čo Mary ešte väčšmi utvrdilo v jej spravodlivom boji. Obávali sa jej údajne aj revízori v električkách, pretože si lístky kupovala len vtedy, keď na to mala náladu. Americkými ženami opovrhovala preto, lebo jedia priveľa sladkého, a nie kapustu, a potom sú slabé a nevedia drieť na poli. Tiež si vyslúžila prezývku ozajstná tigrica.

Osobnosť Mary Septakovej zostala objektom záujmu umelcov a umelkýň aj v treťom tisícročí. Príkladom je performancia Reginy R. Drasherovej z roku 2017 určená dokonca pre detské publikum. Sama ju nazýva v dostupných rozhovoroch celkom otvorene Slovenkou, hoci neuvádza, z akých zdrojov vychádza. Reginu sa mi podarilo skontaktovať. Odpísala mi, že sa o Mary zaujíma už od roku 2001 a dokonca našla aj jej hrob. Podľa nej ju nesmierne rozhorčovala nespravodlivosť, ktorej sa vlastníci baní dopúšťali na baníkoch a neprávostiam nikdy neustúpila. Nazýva ju aktivistkou, ktorá nesedela doma a nefrflala. A to všetko sa dialo dvadsať rokov predtým, než mali Američanky vôbec právo voliť. Mary podľa nej nikdy nesúhlasila s myšlienkou, že správnu ženu má byť len vidno, a nie počuť.

Ako konkrétne teda vyzeral odboj Big Mary?

Amazonky vyháňajú baníkov, lattimerský masaker

Každý štrajkujúci, aby zotrval, potrebuje podporu rodiny. Ženy nemohli formálne pracovať v antracitových baniach, a tým pádom nemohli byť ani súčasťou odborov. Ich hlas nebol vypočutý aj preto, lebo mnohé nevedeli po anglicky a neraz boli aj negramotné. Na druhej strane neboli až tak zásadne izolované od sveta ako muži pracujúci v baniach. Samozrejme, v prvom rade sa museli starať o rodiny. A to vo všetkom: od šitia oblečenia a umývania svojich či aj cudzích mužov až po finančný chod domácnosti. Hoci existovali negatívne stereotypy o Východoeurópanoch a o tom, že myslia len na seba, ich silné rodinné putá napokon zrejme prispeli k tomu, že baníci sa svojich požiadaviek nevzdávali. Rodina bola vytrvalá a tvrdohlavá a susedia sa nechceli dať zahanbiť.

Armádu žien podporujúcich štrajk, ktoré sa združovali okolo Mary Septakovej, nazývali amazonkami. Aj keď dnes to môže pôsobiť ako kompliment, vtedy šlo skôr o hanlivý výraz označujúci osobu porušujúcu tradičný obraz ženy, ktorá sa nemontuje do politiky, sedí doma a nie je fyzicky zdatná. Tento obraz však nemohli slovanské migrantky splniť, pretože okrem starostlivosti o rodinu museli aj zarábať, keďže platy baníkov nestačili na chod domácnosti. Okrem toho boli z východnej Európy, teda z „exotických“ krajín, čo tiež napomohlo ich prezývke.

Podmienky v baniach a vykorisťovanie boli natoľko hrozné, že skôr či neskôr muselo dôjsť k spojeniu baníkov rôzneho pôvodu i veku. Mary Septaková organizovala stretnutia, na ktorých vyzývala plamennými prejavmi pracujúcich, aby sa pridali k štrajku a odborom. Striedala vraj pritom rôzne slovanské jazyky, vďaka čomu sa jej podarilo spojiť Poliakov, Slovákov a Rusov v boji za lepšie pracovné podmienky. Samozrejme nie všetci sa chceli pridať k štrajkom, či už zo strachu, že prídu o prácu, alebo z praobyčajnej neznalosti. Mary so skupinou žien preto chodili priamo do banských šácht a neraz aj násilím bránili chlapom pracovať. Najprv im za absenciu v práci ponúkali chlieb, no keď odmietli, štrajkokazov vyháňali z baní valčekmi na cesto aj kutáčmi. Obzvlášť dohliadali na to, aby sa chlapi nezúčastňovali nočných šícht, za ktoré bol príplatok dvadsaťpäť centov.

Ženy boli podľa dobových zdrojov často odhodlanejšie ako muži. Na dosiahnutie cieľov využívali aj deti, ktorým štrajkokazi svojim konaním odtŕhali chlieb od úst. „Radšej sa budem pásť na tráve, než dovolím, aby môj manžel prestal štrajkovať,“⁵ vyhlásila jedna z amazoniek. „Ak nedokážu zvíťaziť muži, zvíťazíme my,“⁶ dodala ďalšia. Objavili sa dokonca správy, že hoci niektoré deti umierali od hladu, ženy boli ďalej odhodlané bojovať, pretože vedeli, že situácia sa inak nezmení (tamže).

Postavenie Mary medzi štrajkujúcimi opisuje novinár Hambidge nasledovne: „Mary je zďaleka najmocnejšia a najpitoresknejšia postavička medzi baníckymi rodinami. Vďaka svojským spôsobom je kráľovnou a vládne silnou rukou. Počas štrajku patrila k najproblematickejším osobám. Ani profesionálni agitátori v sebe nenašli toľko energie ako ona. Jedného dňa doviedla sedemdesiatpäť žien do stretu s políciou. Jej amazonky boli vyzbrojené palicami a starým železom, zastavili ich až obušky. Avšak vrelý úsmev, ktorým ma privítala, také niečo vôbec nenaznačuje.“⁷

Nakoniec sa jej podarilo zorganizovať štrajk, ktorý trval od augusta do septembra 1897. Baníci požadovali zvýšenie platu, zrušenie baníckych obchodov a možnosť vybrať si a platiť za vlastného lekára, keďže aj toho im poskytovala banská spoločnosť. Štrajk vyvrcholil  pochodom k mestu Lattimer, kde došlo k tragédii. Skupinu baníkov konfrontoval šerif, ktorý sa predtým stretol so zástupcami banských spoločností, spolu s vyzbrojenou domobranou. Zámer bol jasný: potlačiť štrajk hrubou silou. Šerifova skupina chladnokrvne zabila devätnásť neozbrojených štrajkujúcich baníkov, mnohých z nich podľa forenzných výskumov od chrbta. Išlo o jeden z najväčších masakrov v tradičnom boji kapitálu a pracujúcich. Podľa niektorých zdrojov Mary ošetrovala zranených.

Národná garda, unifikácia odborov a neznámy koniec Mary Septakovej

Masaker vyvolal šok a šerif spolu s domobranou putovali pred súd. Protestnú nótu voči šerifovmu zásahu zaslalo aj Rakúsko-Uhorsko. Odsúdený nebol nik a na margo štrajkujúcich sa ešte zvalila vlna etnického rasizmu. Pre upokojenie situácie bola okamžite po masakri privolaná národná garda, ktorá okrem iného dohliadala aj na pokojný priebeh pohrebov zavraždených. Ani vtedy to Mary nevzdala a dokonca sa so skupinou žien postavila aj národnej garde. Ženy bojovali za pokračovanie štrajku, pochodovali a skandovali heslá, slovne sa vyhrážali národnej garde, ktorá ich protest napokon rozohnala bajonetmi. Týždeň po masakri už štrajk stratil na sile a bol ukončený. K odborom sa však po masakri pridalo približne 15-tisíc baníkov.

Septakovej úsilie nevyšlo navnivoč. Prerazila cestu známejším ženským osobnostiam ako socialistke Mary Jonesovej. Podľa historikov masaker výrazne pomohol spojiť rozštiepené odborové organizácie v danom regióne, ktoré začali prijímať aj nových migrantov, a vďaka početnejšej sile dokázal zlepšiť podmienky baníkov. Ich ťažký život si po ďalších omnoho masovejších štrajkoch v roku 1902 začal všímať aj progresívny prezident Theodore Roosevelt. Výsledkom bolo, že priemyselní giganti vrátane J. P. Morgana museli po politickom tlaku zmierniť viaceré drakonické podmienky pracujúcich.

Štrajky baníkov, lattimerský masaker a ženy v odboji boli výsledkom novovzniknutého priemyselného kapitalizmu pozláteného veku. Zároveň však aj masovej migrácie a narastajúceho nacionalizmu. Práve ten spôsobil, že na súde boli šerifovi strelci označení napríklad aj za odvážnych mužov ochotných riskovať život za vlastnú komunitu a česť, kým prevažne slovanskí štrajkujúci boli prezentovaní ako zúrivá zberba, ktorej nie je nič sväté. Aj vďaka odvážnym ženám a Mary Septakovej, o ktorých sa vie, žiaľ, veľmi málo, sa podarilo donebavolajúcu nespravodlivosť do nejakej miery napraviť.

Profesor Paul Shackel z Katedry antropológie na Marylandskej univerzite, ktorý má korene na Myjave, patrí medzi popredných odborníkov na tému baníckych štrajkov a odborov. Na adresu Mary Septakovej konštatoval, že definitívny dôkaz o jej etnicite sa zrejme nikdy nepodarí rozlúsknuť. Podľa neho však s najväčšou pravdepodobnosťou hovorila aj po slovensky – čo môže byť minimálne dôsledkom multietnicity vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Takisto zdôraznil podľa neho významný už samotný fakt, že sa meno Mary Septakovej vôbec dostalo do novín a širšieho povedomia, a nezostala len jednou z anonymných „amazoniek“.

Ťažko povedať, čo sa presne stalo s Mary po štrajku. Ako píše spomínaný Paul Shackel v knihe Remembering Lattimer, Mary sa neobjavuje v roku 1900 v záznamoch z federálneho sčítania ľudu. Podľa niektorých si možno zmenila meno, podľa iných sa odsťahovala z Pennsylvánie a podľa článku v časopise Plain Speaker z roku 1899 údajne zomrela doma počas domácich prác. V článku ju nazývajú Septah a dokonca ju považujú za Talianku. Hoci priezvisko Šeptáková je na Slovensku pomerne bežné – podľa údajov z roku 1995 sa vyskytovalo osemdesiatdeväťkrát –, zrejme ide o priezvisko jej muža a definitívneho dôkazu sa nedočkáme. Závery nechám na vás.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Pramene/Použitá literatúra:

COSTELLO, J. C. 2022. Northeastern Pennsylvania’s Forgotten Labor Massacre: Analysis of the English Language Record of the Lattimer Massacrepf the English Language Record of the Lattimer Massacre (magisterská práca). University of Massachusetts Boston.

DUNBAR, Olivia Howard. 1900. Wives of Miners: A Potent Element in Winning Strike. St. Louis Post Dispatch (St. Louis, Missouri), September 27, 1900, 3.

HAMBIDGE, Jay. 1898. An Artist’s Impression of the Colliery Region. In: The Century. č. 6, apríl: 822–28.

CHESNEY, Vince. 2010. Big Mary and the slavic Miners‘ Battle with King Coal. In: A Transtlantic review of Things Polish, in English. Roč. 2, č. 2.

ROBERTS, Peter. 1901. The Anthracite Coal Industry: A Study of Economic Conditions and Relations of the Cooperative Forces in the Development of the Anthracite Coal Industry of Pennsylvania. New York: Macmillan.

ROLLER, Michael P. 2013. Rewriting Narratives of Labor Violence: A Transnational Perspective of the Lattimer Massacre. In Historical Archaeology, 2013, 47(3): 109-123.

ROLLER, Michael P. 2015. Migration, Modernity and Memory (Dizertačná práca). Faculty of the Graduate School, University of Maryland.

ROOD, Edward Henry. 1898. Pennsylvania colliery village, A Polyglot community. In: The Century, apríl (6): 809–21.

PALMER, Henry W. 1913. Fifty Years at the Bar and in Politics. Williamsport, Pa.: Snyder and Bischof.

SHACKEL, Paul A. 2018. Remember Lattimer: labor, migration, and race in Pennsylvania anthracite country. University of Illinois Press. ISBN 9780252041990.

STOLARIK, Mark M. 2002. A Slovak Perspective on the Lattimer Massacre. In: Pennsylvania History: A Journal of Mid-Atlantic Studies, Special Issue: The Lattimer Massacre, (1897) 69 (1): 31–41.

Autor sa chce poďakovať za osobnú mailovú komunikáciu Paulovi A. Shackel, Regine R. Drasher a organizácii Anthracite Unite.

1. Roberts (1904, s. 53) ↩︎
2. Palmer (1913, s. 117 – 119) ↩︎
3. Rood (1898, s. 809 – 811) ↩︎
4. Hambidge (1898, s. 825 – 826) ↩︎
5. Dunbar (1900, s. 3) ↩︎
6. Tamže s. 1 ↩︎
7. Hambidge (1898, s. 825 – 826) ↩︎

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.