Súčasné maskulinity

#10 sprevádzajú diela Jana Durinu.

„Bez diakritiky,” povedal. „Žiadne mäkčene, ani dĺžne!” Veľa to napovedá o tom, ako Jan vníma identitu, ako pristupuje k jej de/konštrukcii: jeho lipnutie na detailoch a nekompromisná precíznosť hraničia s fetišizmom a celkom otvorene si ten balans užívajú. Pohľad, ktorý Jan upiera na telo, svoje či cudzie, alebo fragmenty prostredia, je niekedy úmyselne teatrálny, inokedy ironický, krutý, vtipný, ale vždy nehrane fascinovaný. A v istom zmysle s nami vybabráva. V spôsobe, akým sa pozerá na telo, je aj niečo geografické, ak nie rovno kartografické: pokožka pretínaná fľakmi, znamienkami, tkaninami, záhybmi ako krajina. A naopak, v krajine nachádza obrazy obnaženého tela: v odkvitajúcich kvetoch, machu, zámkovej dlažbe. V obidvoch prípadoch sme nakoniec konfrontovaní predovšetkým s krehkosťou, jednotlivé výrazné štylizácie nie sú pokusmi ju zamaskovať, ale pracovať s ňou a dostať ju do hry nebanálnym spôsobom. A žiadať pre ňu spravodlivosť, nie vytesnenie.

„Dívka je optimistická, okouzlená, pozitivní, spokojená, nadšená, šťastná; jinými slovy, trpí,“ píše kolektív Tiqqun v eseji Podklady pre teóriu Dievčaťa. Chlapec v ponímaní maskulinity Jana Durinu dokáže byť zraniteľný bez toho, že by musel čokoľvek predstierať. Ale ide mu to.

Číslo sprevádzajú diela zo sérií Cute & Tragic (2019), HASARSIZ (2019), Horal (2016 –2017), After You Left (2017), Postcards From Hugo Lewinski (2017 – 2018) a niekoľko kresieb.

Jan Durina v súčasnosti žije a pracuje v Prahe.