Táto esej sa venuje kríze stredného veku – v akademickej spisbe relatívne okrajovému fenoménu. Ako teoretický koncept sa cyklicky objavuje vo výskumoch najmä v oblasti psychológie, pričom v nich veľmi často figuruje ako odmietnutá, nepreukázaná, či dokonca nepreukázateľná skutočnosť. Napriek tomu si udržiava dôležité postavenie v populárnej kultúre a je jedným „z moderných mýtov”, ktoré formujú naše vnímanie jednotlivcov v západnej civilizácii. Zároveň je pre ňu charakteristické, že je výrazne rodovaná – v literatúre a filme, ako aj v odborných textoch (minimálne v tých starších) sa spája takmer výlučne s mužmi. 

 

Kríza stredného veku je častým a vďačným námetom populárnej literatúry, filmu a kultúry všeobecne. Joseph Heller, John Updike a Kurt Vonnegut jej venovali niekoľko románov. Jedno z najznámejších zobrazení krízy stredného veku nájdeme vo filme Americká krása, ktorú v roku 1999 zrežíroval Sam Mendes. Lester Burnham, hlavná postava príbehu, zažíva takmer všetky situácie, ktoré považujeme za typické pre takúto krízu – zaľúbenie sa do výrazne mladšej ženy, pocit nenaplnenia a zbytočnosti v práci, vzťahové problémy s manželkou aj s deťmi a radikálna zmena životného štýlu, pričom nový spôsob života zodpovedá skôr tínedžerovi než štyridsiatnikovi.

 

Popularita takýchto príbehov tkvie pravdepodobne v tom, že sa mnoho mužov (ale aj žien) dokáže stotožniť s problémami ich protagonistov. Napriek tomu, že nezažívajú krízu stredného veku v plnom rozsahu a so všetkými jej dôsledkami, pociťujú a zvnútorňujú si aspoň niektoré jej príznaky. V niektorých prípadoch je dokonca možné, že naratív krízy sprostredkovaný populárnou kultúrou je práve spúšťačom sebareflexie a neskôr snahy nanovo skonštruovať svoju identitu, hoci aj s rizikom osobných strát.

 

Teória vytvorená mužmi v strednom veku

 

Začiatok teoretizovania o strednom veku sa spája najmä s tromi psychológmi. Pre Carla Junga je toto obdobie jednou z fáz vývoja, podobne ako adolescencia alebo staroba. Kríza vyplýva z vnútorných procesov odohrávajúcich sa v jednotlivcovi. Tvorí inherentnú súčasť životného cyklu, je znakom vývoja osobnosti, napomáha prechodu do ďalšej fázy života. Jeho Červená kniha (po prvýkrát vyšla až v roku 2009, ale o jej existencii sa vedelo už od polovice 20. storočia) je vlastne introspektívnym záznamom krízy stredného veku. Jung ju začína písať niekedy okolo roku 1915, teda vo svojich štyridsiatich rokoch. Píše ju v čase, keď sa profesne rozchádza so Sigmundom Freudom, prehodnocuje svoju doterajšiu prácu a jeho život sa do veľkej miery obracia naruby. „Životopisci a kritici sa nezhodli, či by sa tieto roky v Jungovom živote mali považovať za tvorivú chorobu‘, obdobie introspekcie, psychotický zlom alebo jednoducho šialenstvo.”1Owens, 2010, str. 2. Nech už bola táto kniha čímkoľvek, je koncipovaná ako cesta, ktorú niekedy prirovnávajú k šamanskému putovaniu. Na konci cesty stojí premenená osobnosť, ktorá je vyrovnaná a pripravená na nové životné výzvy.

 

Pre Erika Eriksona je stredný vek jednou z vývojových fáz životného cyklu. Eriksonova psychoanalýza vychádza z pohľadu na jednotlivca ako na autonómny, sebaurčujúci subjekt, ktorý by mohol vyraziť jedinečnou a nádhernou cestou cez les príležitostí, ktoré na neho alebo ňu čakali.2Rosenberg et al., 1999, str. 52 Z hľadiska vývoja jednotlivca považoval Erikson za ideál, ak našiel svoju autenticitu prostredníctvom stotožnenia sa so sociálnymi rolami danými v kultúre za predpokladu, že tieto roly sú zmysluplné. Kríza stredného veku sa z tohto hľadiska stáva narušením ideálu. Je prejavom odmietnutia konformity, hoci by sme sa pravdepodobne mali zamyslieť nad tým, či jednotlivec odmieta zmysluplnú rolu, alebo skôr nezmyselnosť aktuálneho spoločenského usporiadania.

 

Trochu inak sa na krízu pozerá Elliot Jaques, kanadský psychoanalytik, ktorému sa pripisuje autorstvo samotného pojmu „kríza stredného veku”. Popisuje ju ako snahu vyrovnať sa s vedomím smrteľnosti. Kríza v takomto poňatí má v sebe aj biologické prvky –  je prejavom veku a problémov spôsobených vekom, jednotlivec prehodnocuje svoj doterajšie životné voľby a pripravuje sa na prechod do ďalšej fázy života. Prechádza od rastu a dospievania k starnutiu. Ak sa aj snaží tento prechod zvrátiť, nevyhnutne mu musí v konečnom dôsledku prispôsobiť svoj životný štýl.

 

Všetky tieto pohľady majú spoločnú už spomínanú „vnútornosť” krízy. Jednotlivé životné situácie (rozvod, strata zamestnania, abúzus alkoholu, kúpa motorky a koženého oblečenia) sú jej príznakmi, nie spúšťačmi. Pocit márnosti vychádza zvnútra a to, čo navonok vnímame ako problém, sú len jeho viditeľné prejavy. Kríza je príčina, rozvod je dôsledok. Kožené nohavice sú ako horúčka pri chrípke.

 

Výskum, overovanie a odmietanie

 

Približne od sedemdesiatych rokov sa výskumu krízy stredného veku venujú aj psychológovia a psychologičky. Spočiatku sa ju snažia overiť (pravdepodobne aj pod vplyvom jej prevalencie v popkultúrnom naratíve) ako empirický fakt a len zriedka spochybňujú jej existenciu. „Existujú presvedčivé dôkazy, že vstup do stredného veku je spojený so stresom a často maladaptívnymi vzorcami reakcie. K dispozícii je však málo informácií o špecifickej povahe stresorov, ich rozdielnych dopadoch alebo faktoroch spojených s pokusom jednotlivca o adaptáciu na ne.” 3Rosenberg, Farell, 1976 Neskôr sa však kríza stredného veku stáva čoraz viac spochybňovaným javom aj vzhľadom na to, že pri jej skúmaní sa často naráža na problémy s jej empirickým uchopením.

 

V prvom rade nie je jednoznačne vymedzený samotný stredný vek. V psychologickej literatúre sa uvádza časové rozpätie medzi štyridsiatkou až šesťdesiatkou, ale berie sa do úvahy aj zvyšovanie veku dožitia, ktorý hranicu stredného veku posúva vyššie. Autori a autorky, ktorí sa pokúsili výskumne overiť výskyt krízy stredného veku, došli k záveru, že respondenti a respondentky často udávali kritické obdobie pred tridsiatym rokom života, ale aj po päťdesiatke.

 

Definičné znaky krízy stredného veku života sú takisto nedostatočne vymedzené a nie je možné ich jednoznačne priradiť k určitému obdobiu života. Kariérové krízy a rozhodnutia sa odohrávajú častejšie na začiatku kariéry, než v jej strede. Z psychologickej a psychiatrickej praxe a výskumov nevyplýva, že by stres a problémy, ktoré ľudia zažívajú v strednom veku, boli v niečom odlišné od problémov, ktoré ľudia zažívajú v inom období života.

 

V neposlednom rade komplikuje možnosti výskumu aj to, že sa nedá jednoznačne určiť, či je kríza stredného veku príčinou problematických udalostí v živote, alebo je príčinná súvislosť opačná.

 

Niektoré pramene 4Becker, 2006 uvádzajú, že len približne desať percent amerických mužov prežíva ťažkosti, ktoré by sa dali označiť ako „kríza stredného veku”. V iných výskumoch sú odhady vyššie, približujú sa niekedy až k štvrtine populácie, ale tento odhad je založený na subjektívnom pociťovaní krízy respondentmi a do veľkej miery vyplýva z rozdielu v definícii krízy medzi výskumníkmi a subjektmi 5Wethington, 2000. Čoraz viac sa výskumníci a výskumníčky zhodujú v tom, že niečo, čo by sa dalo považovať za krízu stredného veku, je udalosťou, ktorou si prechádza skôr menšina jednotlivcov, pričom zároveň zdôrazňujú skutočnosť, že pokiaľ sa aj vyskytuje, dochádza k nej v približne rovnakej miere u mužov aj u žien. Neprítomnosť jasnej a konzistentnej definície krízy stredného veku je hlavným problémom pri preukazovaní existencie alebo absencie takéhoto javu.

 

Rosenberg a Farell, autori, ktorí v sedemdesiatych rokoch jednoznačne patrili k zástancom teórie krízy stredného veku ako empirickej skutočnosti, neskôr svoje názory revidujú a tvrdia, že „kríza stredného veku nenapĺňa empirické znaky ako psychiatrický syndróm, biologicky podmienená udalosť ani ako nevyhnutnosť vývoja“.6Rosenberg et al., 1999, s. 52 Napriek tomu však nerezignujú na jej skúmanie, pozerajú sa však na ňu iným spôsobom. Kríza je potom vnímaná ako „príbeh, ktorý sa môže stať … jednou z metafor, podľa ktorých žijeme”.7Rosenberg et al., 1999, s. 48Jednou z interpretácií krízy stredného veku teda je, že ide o iluzórny konštrukt, ktorý sa však tým, že ho používame na označenie istých problémov istých osôb stáva situáciou s reálnymi dôsledkami8Thomas a Thomas, 1928, prípadne sebanaplňujúcim proroctvom. Je naratívom umožňujúcim interpretáciu životných udalostí, a to z pohľadu jednotlivca, ktorý ho zahŕňa do svojej vlastnej biografie, aj z pohľadu spoločnosti, ktorá ho jednotlivcovi prisudzuje, ak potrebuje zarámcovať a vysvetliť jeho správanie. Z hľadiska rodovej teórie je podľa môjho názoru potrebné sa zamyslieť, či kríza v zmysle prisudzovanej charakteristiky nespĺňa definičné kritériá rodového stereotypu.

 

Čo s tým má hegemonická maskulinita

 

Napriek tomu, že je vo výskume nedostatok evidencie o existencii krízy stredného veku ako empirického javu, existuje skutočnosť, naznačujúca možnosť, že je minimálne na určitej úrovni reálnou. Moderné spoločnosti sú charakteristické vysokou mierou rozvodovosti. Rozvod sa veľmi často dáva do súvislosti s dĺžkou trvania manželstva, pričom v roku 2019 je táto hodnota podľa štatistického úradu približne 15 rokov (priemerná dĺžka trvania rozvedeného manželstva). Zaujímavé však je, že priemerný vek pri rozvode manželov je približne 44 rokov v prípade mužov a približne 41 rokov v prípade žien (priemerný vek manželov pri rozvode). Ak vezmeme do úvahy, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, kríza stredného veku sa predsa len stáva trochu pravdepodobnejšou skutočnosťou.

 

Aj pokiaľ sa prikloníme k tvrdeniam psychológov a psychologičiek a uznáme, že kríza stredného veku je chiméra (k čomu nás vedú zistenia z ich výskumov), stále sa musíme zaoberať možnosťou, že za rôznymi negatívnymi javmi, akými sú napríklad rozvodovosť či abúzus alkoholu, stojí zdieľané presvedčenie o jej existencii.

 

Koncept hegemonickej maskulinity, ktorý do rodovej teórie zaviedla americká sociologička Raewynn Conell (1995) predstavuje veľmi dobrý základ pre pochopenie krízy ako moderného naratívu, aj ako reálneho javu. Hegemonická maskulinita, teda patriarchálny ideál muža v súčasnej spoločnosti, vytvára na mužov tlak, aby sa mu snažili priblížiť.

 

Tento tlak môže na jednej strane byť spúšťačom reálnej krízy – konfrontácia očakávaní spoločnosti, často nenaplniteľných vzhľadom na reálnu životnú situáciu môže viesť k tomu, že muži prestávajú fungovať v rámci svojej rodiny a komunity, prestávajú byť manželmi, otcami a zbavujú sa zodpovednosti. Súčasná hegemonická maskulinita totiž tieto charakteristiky nepovažuje za dôležité. Uprednostňuje víťazstvo (výrazne mladšia, reprezentatívna partnerka je trofej), ovládanie (mladšia partnerka je v submisívnom postavení), prípadne slobodu od záväzkov (zodpovednosť je redukovaná na finančné zabezpečenie). Kríza stredného veku by v tomto ponímaní bola rodovo podmienenou snahou o prispôsobenie vlastného životného štýlu očakávaniam vyplývajúcim z rodovej roly danej patriarchálnou spoločnosťou. Takáto kríza nevedie k osobnostnému rozvoju, tak ako ho vníma vývinová psychológia, ale ku konformite s hegemonickou maskulinitou.

 

Ak ponecháme krízu stredného veku v rovine mýtu alebo lepšie, v rovine rodového stereotypu, môžeme krízu stredného veku vnímať ako prekážku reálnej možnosti skepsy mužom, ktorí zažívajú ťažkosti v osobnom živote. Vzhľadom na to, že existuje takýto stereotyp, prežívanie niektorých špecifických problémov mužov sa pripisuje kríze stredného veku – neodvrátiteľnej vývojovej fáze, nad ktorou stačí mávnuť rukou a buď čakať kým prejde, alebo kým jej nositeľ neodíde, a tak prestane byť problémom. Aj samotná predstava o jej inherentnej povahe, tak ako ju prezentovali Jung a Erikson, prispieva k tomu, že problémy mužov ostávajú neriešené a vlastne sa im nepripisuje význam. Sú niečím, s čím sa muži nielen musia vyrovnať sami, ale v dôsledku očakávaní spojených s ich rodom si nechcú a nemôžu vypýtať pomoc.

 

Zdroje:

Becker, D. (2006). Therapy for the Middle-Aged: the Relevance of Existential Issues. American Journal of Psychotherapy, 60 (1), 87-99.

Connell, R. (1995). Masculinities. Cambridge, Polity Press; Sydney, Allen & Unwin.

Owens, L.S., „The Hermeneutics of Vision: C. G. Jung and Liber Novus„, The Gnostic: A Journal of Gnosticism, Western Esotericism and Spirituality Issue 3, July 2010. ISBN 978-1906834043.

Rosenberg, S. D., Farrell, M. P. (1976). Identity and Crisis in Middle Aged Men. The International Journal of Aging and Human Development. Volume: 7 issue: 2, page(s): 153-170.

Rosenberg, S. D., Rosenberg, H. J., & Farrell, M. P. (1999). The Midlife Crisis Revisited. In S. Willis, & J. D. Reid (Eds.), Life in the Middle: Psychological and Social Development in Middle Age. San Diego: Academic Press. (pp. 47-73).

Thomas, W.I., Thomas, D.S. (1928). The child in America: Behavior problems and programs. New York: Knopf, 571–572.

Wethington, E. (2000). Expecting Stress: Americans and the Midlife Crisis. Motivation and Emotion, 24 (2), 85-103.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *