Vojdi na štadión a môžeš všetko

Samuel Velebný8. októbra 2020995

Od malička viem, že futbal je zdrojom šťastia. Je iný, keď ho človek hrá, a iný, keď ho sleduje. Jedno i druhé závisí od toho, s kým a kde sa nachádza. Ekosystém tribún a štadiónov vytvára priestor pre vznik špecifických spoločenstiev a subkultúrnych noriem správania. Na základe osobnej histórie v mužskom kolektíve košických ultras chcem predstaviť základné rysy fungovania subkultúry, ktorej prevládajúci mediálny obraz  často upiera komplexnejšie vlastnosti jej podstaty.

Kultúrny historik Johan Huyzinga pomenoval cez univerzálne rámce teórie hry (Homo ludens, 1938) zákonitosti ihriska, priestoru oslobodeného od spoločenských či triednych konvencií. Na ihrisku podľa neho prebiehajú bezprecedentné akcie na základe presných pravidiel umožňujúcich férovú konfrontáciu medzi najrôznejšími kultúrami. Okolo futbalových ihrísk postupne vyrástli štadióny doslova v každej jednej krajine sveta. V tých, kde sa štadióny považujú za najtradičnejšie (napríklad v Británii) sociológovia a sociologičky zostavili presvedčivé elaboráty o taxonómiách diváckych identít (napr. Giulianotti, 2002). Na rozdiel od unifikovaných pravidiel futbalu sa však dianie na tribúnach okolo ihriska oveľa slobodnejšie formuje na základe socio-ekonomických aspektov danej krajiny. Tie v prvom rade formujú štadión a ten zase formuje správanie svojich hostí.

Subkultúra ultras je len jedna z mnohých odnoží diváckych kmeňov. V postsocialistickom kontexte našich štadiónov prinášajú ultras v deväťdesiatych rokoch vítanú revoltu. Štadióny prechádzajú z rúk štátu – budovateľa do rúk klubov a tie sa zas mnohokrát stávajú vlastníctvom novopečených privatizérov a zbohatlíkov. Na štadiónoch panuje divoká sloboda. Stretávajú sa tu často desaťtisíce ľudí, ktorí sú lakmusovým papierikom dočasných divokých zmien limitov kontroly a dohľadu nad spoločnosťou.

Ľud tribún – interakcie davov

Vďaka investíciám do štadiónovej infraštruktúry a materiálneho zabezpečenia kultúrneho prostredia i rastu kvality futbalového produktu a ďalších novovzniknutých odvetví futbalového priemyslu sa v Británii blíži podiel diváčok na tribúnach postupne k polovici, kým chátrajúca zvlčilosť našich tribún konzervuje tradičnú mužskú dominanciu. Fyzický diskomfort štadiónov čoraz viac kontrastuje s kvalitou prostredia v iných voľnočasových priestoroch. Skrátka, neexistuje podobná verejná stavba, ktorej návštevníci by boli takí náchylní na nezdržanlivé a vulgárne správanie. V rozpadnutých štadiónoch deväťdesiatych rokov to platilo dvojnásobne. Ultras sú centrom a zhutnením týchto procesov. Na štadióne sú najčastejšie, ich zvyky vznikajú v súlade so zákutiami štadióna a právom sa považujú za strojcov atmosféry zápasov, teda lídrov davu. Podobne ako hudobné subkultúry v postsocialistickej dobe postupne budujú svoje klubové základne pre nočné parties, aj hnutie ultras s podobnými pohnútkami apropriuje otvorené priestory štadiónov a panoptiká tribún. Sektory ultras bývajú najčastejšie za bránou, kde je najhorší výhľad na ihrisko a z toho vyplývajú najlacnejšie ceny vstupeniek. Práve vďaka finančnej dostupnosti sa ako prví začali na takýchto tribúnach  schádzať v Taliansku skupiny mladých pracujúcich, ktorí  približne pred polstoročím sformovali prvé pestrofarebné a organizované spoločenstvá s názvom ultras. Sociálny základ tejto zdieľanej identity je do istej miery prítomný aj aktuálny v slovenskom prostredí, najrozmanitejšie výnimky toto pravidlo len potvrdzujú.

Spev, rachot pyrotechniky a bubnov, dym, vlajky, svetlice sú ako reproduktory, basy a stroboskopy na pódiách podzemných hudobných klubov. Štadión však má svoje špecifiká. Vždy sa na ňom nachádza aj druhá strana, teda potenciálny nepriateľ. Spoločná vášeň a láska pre futbal je okorenená spoločnou antipatiou a túžbou zápasiť.

Tribúny, na rozdiel od ihriska, však nemajú pravidlá ani univerzálne teórie hry. Čím početnejšia skupina hosťujúcich priaznivcov príde, tým je vo vzduchu vyššie napätie. Na tomto sa podieľa mnoho faktorov od dizajnu tribún až po výkon hráčov na ihrisku. Zdá sa, že liga sa hrá v troch rovinách – hráči hrajú pre šport, oligarchickí funkcionári vidia len prestíž a pranie peňazí a ultras zas dobývanie cudzích štadiónových území. Slovenská futbalová infraštruktúra v porovnaní s okolitými krajinami postupne v priebehu dvoch dekád slovenskej samostatnosti dospela do štádia veľkej zanedbanosti. Návštevnosť sa znižuje paralelne s globálnym nárastom mediálneho športu, ktorý oddeľuje lokálne spojenia fanúšikov a štadiónov. Tie slovenské nedosahujú nové medzinárodné štandardy, a tak dokonca hrozí, že ani národné mužstvo nebude môcť hrávať svoje medzištátne stretnutia na Slovensku, kde nestojí ani jeden vhodný štadión. Vláda medzitým prispieva na Strategický plán rozvoja futbalu a projekt Ligové futbalové štadióny dotuje desiatkami miliónov eur. Kontroverznú investíciu obhajuje národným významom potreby skultúrniť zázemie tohto celosvetovo najpopulárnejšieho športu.

Inklinácie k lopte – športujúce telo jednotlivca

Vyrábam si lopty rôznych veľkostí, s ktorými sa dá hrať v rôzne stiesnených interiéroch. Na základnej škole každú jednu prestávku organizujem turnaje, ktoré postupne nadobúdajú štatút ilegálnosti uprostred krehkého zariadenia triedy.  Deväť chlapcov našej triedy vytvára štyri dvojčlenné mužstvá a ten posledný dostáva platenú pozíciu strážcu vo dverách, ktorý nás má varovať pred hliadkujúcimi učiteľkami. Komunikácia so zvyškom triedy, ktorý tvorí jedenásť dievčat, sa na posledný rok a pol základnej školy pomaly vytráca.

Keď ma ocko medzičasom začne nosiť na košický štadión a predstavuje mi rolu diváka, pozornosť mi zakaždým odbehne z ihriska do hľadiska. Konkrétne na audiovizuálne najzaujímavejšie zoskupenie divákov. Na tribúnach sú nás tisíce, no asi stovka neustále spieva piesne, bubnuje, je zahalená vo farebných látkach a iných materiáloch a niekedy dokonca vypúšťa farebný dym či zapaľuje žiarivé svetlice. Udávajú rytmus nálady na celom štadióne. Cítim, ako vplývajú na hráčov i na zvyšok niekoľkotisícového auditória. V celkovom zážitku sú nezanedbateľným zdrojom radosti.

Po zápase si s nimi hráči podávajú ruky. Sledovať futbal je vlastne nuda. Futbal je vždy tak trochu nuda, keď ho nehrám. Nudím sa, keď cez prestávku strážim čistý vzduch a nudím sa aj na štadióne. Jedine futbalisti na trávniku a tí ultras za bránkou vyzerali, že sa počas celých deväťdesiatich minút naplno zabávali. Futbal v meste je ekonomicky na jednom zo svojich občasných vrcholov síl, raz či dvakrát dostávame v škole lístky na zápas zadarmo, a tak sa tam idú pozrieť aj tie spolužiačky, s ktorými sa nestíhame kvôli naháňaniu lopty kamarátiť. Víkendy na štadióne sa pre žiadnu z nich nestanú vyhľadávanou kratochvíľou a tieto vzťahy teda naďalej nedokážeme rozvíjať.

Ako pätnásťročný už chodím na každý zápas. Ockovi sa v zimných mesiacoch nechce so mnou mrznúť na obstarožnom štadióne, a tak ma s miernou obavou čím ďalej, tým častejšie posiela samého. Sleduje moju rastúcu vášeň a aj keď je to intelektuál, teda človek bez pochopenia pre vulgárnosť jazyka, chápe, že inklinujem k štadiónu. To isté mu odovzdal jeho otec, evanjelický kňaz. Futbal je prostriedok zdieľania a vytvárania komunitnej spolupatričnosti a každá doba prináša nové formy toho istého diania.

Tribúnom tribún

Vďaka internetu sa postupne o fanúšikovskom svete dozviem všetko a na štadióne si porovnávam zistenia zo sveta s tým, aká je produkcia ultras nášho klubu. Našich ultras zatiaľ sledujem len z diaľky. Jedného dňa dostanem nápad, sadnem si za počítač a v Skicári pripravím návrhy vlajok. Pod pseudonymom ich s malou dušičkou pošlem na kontaktný email. Nadšená odpoveď na seba nenechá dlho čakať. „Kto si? Vidíme sa dve hodiny pred zápasom pri hlavnom vchode. Dohodneme výrobu vlajok.”

Takto nejako si budem o dekádu neskôr prebíjať cestu inštitucionálnym svetom výtvarného umenia. No najprv ma čaká intenzívna mladosť a práca na tribúnach. Pred štadiónom ma čaká dvojica šéfov môjho budúceho bratstva. Mama jedného je krajčírka, druhý vie vybaviť telocvičňu na maľovanie. Peniaze budú na všetko, na každom zápase sa koná zbierka na materiál, ktorý odteraz budem spracovávať v role vizualizátora a ideológa.

Do maľovania vlajok a transparentov sa vrhám hneď, chlapcom presne takýto človek chýbal. Dozvedám sa, že výtvarný tvorca skupinu pred časom už opustil. Tak ako každé ligové futbalové mužstvo má svoje prednosti a špecifiká, aj my v ultras lige tribúnových prezentácií čelíme rozdielnym výzvam a identitám: od antifašistického Trenčína až po maďarskú Dunajskú Stredu. Početný tábor Trnavy vytvára nápadité prezentácie a vo veľkom cestuje na štadióny súperov, slovanisti sú zas obávaní súperi v paralelnej chuligánskej lige organizovaných bitiek. Vďaka umeleckým a rétorickým schopnostiam sa dostávam medzi lídrov nášho tábora s veľmi jasnou predstavou o tom, čím budeme výnimoční: budeme mať tie najkrajšie choreografie, tie najprepracovanejšie výtvarné prezentácie a tie najnápaditejšie texty chorálov. Všetci ultras tieto veci milujú na fotkách a videách z Poľska či Talianska, no máloktorý tábor to dokáže presvedčivo replikovať, či dokonca autenticky posúvať hranice. Ja však tvrdím, že naše predstavenia poletia do európskeho éteru a aj keď nikdy nikoho neohúrime početným členstvom, naša originalita nepozná prekážky.

Z víkendových stretnutí na pive hodinu pred zápasom sa stávajú celotýždňové poloprofesionálne prípravy. Formuje sa okolo mňa akási výtvarná bunka, oddelenie propagandy. Drsní chlapci v maskáčoch sa zbližujú s exotom s prefarbenou ofinou a obrovskými náušnicami. Rozdielne vizuálne kódy nehrajú žiadnu rolu pri nadväzovaní dôvery – budujeme spoločný cieľ a veľmi nás to baví. Získavame si aj dôveru starších ultras z deväťdesiatych rokov, ešte drsnejšie vyzerajúcich chlapíkov. Vidia, že to robíme dobre a na zápasoch nám postupne prenechajú kontrolu nad priebehom show. Nakupujeme, maľujeme, majstrujeme, plánujeme pyrotechnické predstavenia. Klub postupne opúšťajú pochybní majitelia z deväťdesiatych rokov, ktorí upadajú do zabudnutia, odchádzajú do väzenia, alebo dokonca na druhý svet. Prichádzajú noví a noví krachujúci majitelia a my nezištne pomáhame chudobnému klubu umývať pred zápasom sedačky a doťahovať povolené skrutky na štadióne, ktorý stavali ešte povinné brigády pracujúcich. Nám na komforte nezáleží, my si zápas odstojíme a odskáčeme na stoličkách. Myslíme však na rodiny a deti, ktoré prirodzene potrebujú istú mieru komfortu. Robíme to pre náš klub, pre širokú fanúšikovskú základňu. Ultras sú tu preto, aby boli inkluzívnym pozitívnym príkladom vášne pre šport a zábavu na tribúnach. Cítime však negatívne konotácie pojmu ultras spojené s občasnými násilnosťami bujarej nedávnej minulosti. Aby sme sa stali ešte väčšmi inkluzívni pre masy potenciálnych záujemcov, vzdávame sa vlajok našich predchodcov a predstavujeme nové meno skupiny: Young Supporters. Priateľskejšie, s jemnejšou symbolikou. Rebranding však naráža na odpor starších kolegov, ktorí nám postupne odovzdali dominanciu v rozhodnutiach. Radikáli deväťdesiatych rokov sa vrátia do hry: vystupujú s hlasom autority a tradicionalizmu. Žiaden názov sa meniť nebude. Ultras ostanú ultras.

Po štadiónoch

Štadión dookola lemujú reklamné plochy. Rôzne firmy si platia za vyvesenie svojho loga. Najviditeľnejšie miesta aj tak vždy patria vlajkám ultras. Jednotne pôsobiaci konglomerát skupiniek sa po čase rozpadne na tri časti, ktoré stoja asi päťdesiat metrov od seba. Mladí, starí a druhí starí. Jedna skupina starých preferuje bitky pred fandením, tá druhá zas merch, vlajky, prepracované vizuálne dekorácie tribúny, ale aj pokoj od tretej skupiny: experimentujúcej mládeže s podobnými záujmami. Nesúhlasíme, no ani medzi sebou nebojujeme, ani po sebe nekričíme. Všetci sa snažíme povzbudzovať náš klub. Takto to však nefunguje, ozvena štadióna pohlcuje naše pokriky prichádzajúce z troch strán v čudnú kakofóniu. Toto nie je rave a zábava, akú dokážeme zažiť bok po boku. Štadión sa rok čo rok vyprázdňuje. Kamaráti, ktorí majú radi futbal, frflú a sadajú pred telky. Ich lokálnych hrdinov postupne nahradia anglické či španielske družstvá. Futbalové prenosy z krajín, kde investície do štadiónov zaplnili hľadiská diverznými masami spôsobili, že ultras, ktorí v čase mojich prvých návštev štadióna katalyzovali zábavu tisícok prítomných, sa postupne stávajú poslednými mohykánmi tribún. Lokálni oligarchovia riadia svoje kluby nesystematicky, kritický divák to cíti a od klubov sa odvracia. Nekritickí ultras žijú v bubline nespútanej zábavy ďalej a sústreďujú sa na fotografické duely svojich výtvarných prezentácií na online fórach svojej subkultúry. Chuligánske kmene si zas vedú štatistiky o počte a dĺžke trvaní pästných súbojov kdesi na lúkach za mestom.

Čím dlhšie chodím medzi ultras, tým rýchlejšie sa vzďaľujem futbalu na trávniku. Stále si rád zahrám na ihrisku, v empírii a dotyku tkvie to pravé vzrušenie. Ale na tribúnach mám zase iné pravé vzrušenie s priateľmi, akosi nemáme čas sledovať futbalistov, veď  človek chce práve pre nich pripraviť kvalitnú atmosféru. Klub postupne začína dotovať naše aktivity, uvedomuje si, že bez ultras by atmosféra bola úplne mizerná. Za každý zápas dostávam 50€ za prípravu choreografií. Medzičasom začnem študovať výtvarné umenie a pod vplyvom dvadsaťmetrových jednorazových štadiónových obrazov prirodzene inklinujem k monumentálnej maľbe. Portfólio mojich aktivít a prienik dvoch svetov necháva mnohých z mojich nových priateľov zaskočených. „To ti neprekáža, že sa tam hajluje a v 88. minúte skanduje osem-osem-osemdesiatosem?” – „Prekáža, ale ja som to nikdy nerobil,” poviem.

Noví priatelia z intelektuálneho vysokoškolského prostredia demaskujú negatívne aspekty mojej vášne, ktorú tak nekriticky prezentujem takmer ako vyššie poslanie. Čo už. Noc pred derby zápasom v susednom meste organizujem akciu: vlámeme sa na štadión a na sektor domácich ultras sprejujem hanlivé heslá, ktoré im želajú smrť. Domáci však v noci prezieravo hliadkujú okolo štadióna a keď zmizneme, idú naše dielo pretrieť. Vlámu sa teda na vlastný štadión zakryť tie vulgarizmy, no šľachetný úmysel naráža na pozornosť polície. Ďalší deň sa v novinách dočítame, že noc pred derby sa vlastní fanúšikovia vandalsky zachovali k svojmu štadiónu. Gratulujeme si s chlapcami k diverznej akcii par excellence.

Do mesta najväčších rivalov prinášam unikátnu choreografiu, priam až zvukovú inštaláciu – tristo fanatikov si nasadzuje páry gumených rukavíc v klubových farbách. Povzbudzovanie našich tvorí 50% povzbudzovania, surové vulgarizmy na súpera celý zvyšok. Moja priateľka, ktorú som tam priviedol, tvorí spolu s ostatnými ženami asi 5%  našej skupiny. Cestou domov si v autobuse musí vypočuť rozhovor, kde sa niekto chváli, ako v meste napadol černošskú basketbalistku, ktorá hrá za klub nášho vlastného mesta. Cítim hanbu a úzkosť, no tvárim sa, že som to nepočul. Cez týždeň pre kamošov nakreslím niekoľko skíc na tetovania – erby, katedrála, siluety bojovníkov, všetko zahalené v klubových farbách.

A potom je koniec. Začínam vnímať, že zlé prevažuje nad dobrým. Zo dňa na deň zavrhnem stovku, možno dve stovky svojich priateľov. Cítim, že mentalita ultras prúdi v mojich žilách, ale už medzi tých ľudí nepatrím. Solidaritu jednej mužskej bandy a utópie nahrádzam solidaritou vysokoškolskej bandy umeleckých radikálov a tentokrát už aj radikálok. Škola je zhodou okolností len pár metrov od štadióna, kam si chodievam posedieť. Ale už len na pivo uprostred týždňa.

Sledujem prázdne tribúny v čase mimo zápasov, keď so spolužiakmi chodievam na štadión. Začínam sa spoznávať v povolaní umelca. Štadióny ma na to dokonale pripravili. Sú priestorovou platformou na masové prieniky svetov, uvažovanie o spoločnosti, pozorovanie i vizualizovanie jej procesov. Raz sú plné ľudí, rozbrojov, pästného násilia, či len radosti. Inokedy, hoci aj prázdne, rozprávajú svedectvá a na ich tribúnach sa dá nerušene uvažovať. Vždy pre mňa budú arénami neobmedzených možností realizácie tela i ducha..

Autor je vyliečený z prehnanej vášne sledovať futbal z tribún, oveľa radšej si ho už zahrá. Vo svojom umeleckom výskume odkrýva rôzne aspekty futbalových kultúr a ekosystémov, aktuálne v projektoch www.roadtoqatar.net a Tribúny ľudu.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: