2020 10 Súčasné maskulinityQueerový KapitálTematický KapitálMaskulinita – násilne podmaňujúca, násilne podmanivá

Michal Bočák8. októbra 2020353

Som feminínny gay, čo ja už len (po)viem o maskulinite? Nemal by som radšej mlčať a nerýpať, keď už „nezvládam“ byť chlapom? Bolo by to pohodlné, lenže ja cítim povinnosť artikulovať inakosť; privilégiá, ktoré mnohí iní nemajú, sú mojím záväzkom.

 

Principiálne bezcieľna výprava za sebou samým, na ktorú som sa podujal extenzívne v živote a koncentrovane tu a teraz, nebude uceleným prehľadom toho, ako hľadím do zrkadla, ktoré mi nastavujú iní. Skôr načrtne niekoľko momentov, v ktorých hegemóniu maskulinity chtiac-nechtiac osobne prežívam ako režim regulujúci naše individuálne existencie bez ohľadu na to, či sme mužmi alebo ženami, feminínnymi alebo maskulínnymi, alebo kýmkoľvek iným.

 

Odcudzenie kontroly nad sebou

 

Sedím nad textom, ktorý ma ohrozuje, možno po jeho napísaní budem navonok slabý, ešte slabší než dosiaľ, lebo sa odhalím oveľa viac, než sa patrí. Hrozí, že vám tým poskytnem dokonalejšie nástroje na to, aby ste mi ubližovali. Ale popravde je mi to jedno, pretože nadvláda maskulinity mi možnosti rozhodovať o sebe dávno obmedzila, ak ma ich priamo nezbavila. Nepíšem žiaden coming out, veď to, čo je zjavné, sa ani nedá poriadne outovať. Tak či tak to za mňa robíte odmalička – ako umne dokážete objavovať teplú vodu!

 

Nepatríš medzi nás, dávate mi na vedomie po celý život pohľadmi, slovami, ba aj hrozbami fyzického násilia. No keď už niekam nepatrím, aspoň nie som natoľko zväzovaný podmienkami členstva. Exkluzivita akéhokoľvek klubu, jeho výnimočnosť i výlučnosť, totiž môže spúšťať závisť, snívanie a nakoniec spreneveru sebe, no jednako ma môže doviesť i k precitnutiu, že doň vlastne vôbec patriť nechcem.

 

Nechajte si to mužstvo, vravím (si) veľakrát, avšak tuším, že to nebude také jednoduché, že ideologický aparát maskulinity neumožňuje nebyť niekým len tak, slobodne a bez sankcií. Ideológia neprežije bez nosičov a moc sa neudrží bez disciplíny, preto sú každé telo, každý subjekt permanentne monitorované, korigované alebo zavrhované. Každodenné vykonávanie maskulinity je úloha, ktorej realizácia je neustále bedlivo posudzovaná. Akokoľvek neistý a dočasný úspech v takomto náročnom projekte však otvára dvere do komnaty zásadných privilégií.

 

Potreba sebapotvrdzovania

 

Vždy ma baví, ako vás prekvapuje, ak robím „mužské“ veci, mnoho z nich dokonca dobre a rád. Zrazu to zapadá do systému, ale nie v upokojujúcej rovnováhe – odrazu neviete, čomu veriť, čo z toho som naozaj ja. Čože, tá veselá párty buznička, čo poradí s kozmetikou, zbiera bylinky a ladne si pripíja prosečkom, už fakt murovala, orezávala stromy… a tá jazvička na jej nohe, to jej tam naozaj kvapol cín, keď ako päťročná s úľubou spájkovala svoje prvé elektrické obvody? Nuž áno, stále som to ja. Oba svety a ani jeden. Nepochybujem, že keď plávam, vyzerám mužne, no pod hladinou sa z celého tohto schematizmu aj tak smejem do belasej hĺbky.

 

Väčšmi však uvažujem nad tým, prečo občas – a v ktorých situáciách – vôbec pociťujem potrebu legitimizovať sa maskulínnymi záujmami. Prečo v určitom momente potrebujem dodať, že svetom neobmedzených možností je pre mňa nielen textilná galantéria, ale aj obchod s náradím, všetkými klincami, skrutkami a matičkami, bez kúpy ktorých by som sa cítil rovnako nekompletný ako bez zipsov, gombíkov a nití?

 

Tuším, kedy to robím. Keď zavetrím ohrozenie: čo sa nado mňa povyšuješ, chlape, tieto ručičky síce rady tancujú, ale už aj obili podkrovie tatranským profilom či opravili prívod vody! No vzdorujem vám aj vtedy, keď ma nahnevá, že ma definujete jednorozmerne, a ja chcem vo vás prebudiť uvedomenie, že moje telo nepretržite klame a že, napokon, klamú všetky telá. Neustále pokrivujú priamočiarosť sociálnych kategorizácií, keď tu či tam robia aj mužské, aj ženské veci. A že to len my v záujme toho, aby sme udržali systém, ktorý nás zásobuje zdanlivou istotou, no ktorý si nik z nás vedome a slobodne nezvolil, zdôrazňujeme podobné a prehliadame vybočujúce.

 

Tancovať si životom

 

S mojím neuspokojivým vykonávaním maskulinity ma konfrontujete prakticky odkedy si pamätám. V kultúre zaťaženej binárnym rodovým poriadkom mi pre nedostatok mužnej telesnosti automaticky prisudzujete ženskosť. Chápem prečo, poznám sa lepšie, než ma pozná ktokoľvek z vás, ale skúste byť, prosím, náročnejší, toto je príliš ploché, mne to nestačí. Maskulinita či femininita sú zdroje, z ktorých čerpám a zároveň ich oba zavrhujem – nečitateľná zmes situovaní a akcií mi vyhovuje ešte viac, lebo to je život, ten sám osebe netrpí reduktívnou plytkosťou našich násilných kategorizácií.

 

Môj hlas je vysoko položený; ak ma nepoznáte, cez telefón ma zrejme sprvu oslovíte ako pani. Mám síce krásne veľké mužské hlasivky, povedala mi raz foniatrička, až mi stiahlo hrdlo od dojatia. Ibaže samotná frekvencia kmitania akokoľvek urastených hrtanových blán je zvuk neľudský, jedinečná farba hlasu vzniká až v zložitej sústave rezonujúcich dutín. Hlas by sa dal určite podsadzovať, mohol by som neprirodzene vykrivovať artikulátory, no znelo by to strojene. Maskulínny afekt je stále len afektom.

 

Keď kráčam, som príliš vystretý, hovoríte mi, z toho to vidno. Naivne som uveril, že dôležitým predchodcom sapientov je vzpriamenec a rovno chodíme, aby nás neboleli chrbtice; nehrb sa, napomínali nás v detstve. Asi by som teda nemal vyčnievať, asi by som sa mal viac ohýbať, pred vami aj pred binarizujúcou ideológiou rodovej telesnosti.

 

Och, a tie moje gestá! Nadmieru otvorené, ruky sa horizontálne aj vertikálne nadmerne vzďaľujú od tela. K tomu sú priveľmi uvoľnené, namiesto rovných, tvrdo pôsobiacich línií mäknú v kružniciach; preto takých ako ja v gay komunite volajú vytočení či točky. Nie ako povedzme náckovia, ich ruky vedia byť také rovné, také rozhodné – oni vari majú byť vzorovými mužmi?

 

A tanec, či ho len milujem! Na muža si však nárokujem priveľa priestoru a len čo si ho získam, príliš hýbem končatinami, a keby iba nimi, ale dokonca aj – pozor, tabu mužského tela – zadkom. A vy si sebastredne myslíte, že to robím kvôli vám, že azda imitujem páreniachtivú samičku dúfajúc, že vás, nočných wannabe oplodňovačov, zmätiem svojím pohybovým mimikry, no ja viem, že pre mňa je to skrátka radostné vyjadrenie toho, ako vnímam hudbu. Nie, nie som žiaden precízny stroj robotického tanca, nie som nepružné drevo obecného duba, ba ani exotický chlap, ktorému vykrúcanie odtolerujete a hneď ho aj vysmejete, lebo teplé krajiny, a teda bezpečne vzdialená inakosť; ja si tu len sám pre seba stelesňujem rytmus teplého hrdinu, medzi vami, ale nie s vami a ani pre vás, výhradne pre svoje potešenie. Moja agentnosť, zmocnenie sa slobody pohybu neviazaného „náležitým“ rodom, je to, čo vás musí hádam najviac dráždiť.

 

Sexuálnym subjektom proti svojej vôli

 

Som monogamista v strednom veku, nateraz single, a áno, chcem s niekým žiť šťastne, až kým my a naše mačky nepomrieme. Vyrovnaný, no túžiaci, zapaľujem sa a zhasínam, ľúbi ma-neľúbi ma, trhám lupene, kopia sa mi pri nohách…

 

Niekedy ste milí a priznám sa, že to občas vyhodnotím ako náklonnosť. Niežeby som bol taký nadržaný či zúfalý, totiž vaša ústretovosť je nezvyklá. Ak sa muži za bežných okolností odo mňa preventívne dištancujú, ostentatívne si strážia intenzitu nášho kontaktu, a potom mi do života odrazu vpadne niekto, kto sa so mnou baví normálne, mám už jednoducho zvláštny sklon cítiť sa príjemne.

 

Priznávam, nezriedka nadinterpretujem to, čo vidím a počujem vo vašich pohľadoch, pohyboch a osloveniach – aspoň na chvíľu sa zasnívať! Ale počkať, nestáva sa napokon aj vám, že si moje správanie nenáležite vykladáte ako sexuálne?

 

Prirodzene, viete byť aj neobyčajne ohľaduplní, keď mi cez kamarátky či kamarátov preventívne odkazujete, že som si nejaký náš rozhovor vyložil zle. Javili ste sa uvoľnene, usudzoval som, veľa sme sa nasmiali… Nečakal som však od vás niečo viac? Asi dúfate, že nie, a pre istotu rýchlo nanovo vztyčujete slovne penetrované hranice. A ja zas dúfam, že ste ako správni muži mužmi zásad, takže rovnako dáte pozdravovať akúkoľvek ženu, ktorá sa v náhodný večer z plných pľúc smiala na vašich vtipoch.

 

Prečo sa ma tak bojíte, veď som sa nikdy poriadne nebil; z hroziacej bitky radšej vykĺznem. Zrejme predsa len mám jednu superschopnosť: vyvolávať strach, že by som na vás siahol. Pozoruhodné, inokedy zosmiešňovaná mužna sa razom môže zmeniť na obávaného predátora.

 

No nestrachujte sa. Som naučený spútavať svoju túžbu, aby vás neobťažovala. Na verejných véckach aj preto močievam výhradne v kabínke, aj preto viem, koľko dlaždičiek sa nachádza na podlahe spoločných spŕch. Nemienim stelesňovať váš iracionálny strach z objektifikujúceho gay pohľadu. Ak vám padne mydielko, pokojne si ho zdvihnite.

 

Byť nechceným objektom

 

Akiste sú to práve moje feminínne prejavy, ktoré mnohokrát produkujú sexuálne obťažovanie zo strany (pravdepodobne) heterosexuálnych mužov. Presnejšie ide o nevyžiadané interakcie, verbálne vyjadrenia a niekedy i dotyky, ktoré sa tvária, že sú sexuálnej povahy, aj keď ich skutočný zmysel spočíva v ponížení.

 

Hoci v našich, ešte nedávno liberálnych, spoločnostiach v súčasnosti silnejú revizionistické, tzv. rodovo kritické postoje, zázračne súznejúce s náboženským fundamentalizmom, práve tu sa ukazuje, že o obťažovaní či násilí stále treba premýšľať ako o rodovo podmienenom fenoméne; ako cisrodový muž sa jeho objektom nestávam pre svoje pohlavie ani pohlavnú identifikáciu, ale najskôr pre svoje nonkonformné rodové vyjadrenie, z ktorého mechanicky vyvodzujete úsudky o mojej sexualite.

 

Moje telo je mužské, vo viacerých rysoch mužné, no pre svoje feminínne pohyby býva funkčne vyhodnocované ako ženské, a tak sa aj naň čiastočne vzťahuje regulácia ženských tiel mizogýnnou kultúrou. Ak som zženštilý, potom akoby moje pohyby boli vždy prinajmenšom implicitne sexuálne, kričiace podmienenou a nebezpečnou túžbou, ktorú sa žiada kontrolovať. Do môjho tela však tieto významy násilne vpisujete obvykle vy, cisrodoví heterosexuálni muži – pravda, (spolu)páchateľkami vedia byť aj (vaše) ženy.

 

V androcentrickej kultúre, ktorá si uzurpuje moc sexualizovať feminínne objekty, sa preto i ja neraz stávam štetkou – so všetkými dôsledkami. A tak aj keď so mnou nechcete spať, máte pocit, že po mne môžete pokrikovať, popiskovať či cmukať, a tým mi symbolicky odcudzovať moju sexuálnu agentnosť, moje telo a rozhodovanie o ňom; moju sexualitu chcete definovať ako túžbu závislú od vášho predstieraného uznania a následného zatratenia. Súc štetkou, nemám nárok ani na vás, ani na seba; nech som rada, že som. Prisudzujete mi hypersexualitu, aby ste mnou mohli opovrhovať, a mne to pripomína paradoxné pohoršovanie sa nad ženami v hetero porne: fuj, aká je zvrhlá, dajme jej, čo si zaslúži. Nie, nezaslúži, ani ja, ani žiadna, ani žiadny z nás – patríme výhradne sebe a prístup k svojmu telu máme iba umožňovať; zvrchovane, vedome, dočasne.

 

Prízrak príznakovosti

 

Ideológia ustanovujúca kritériá krásy nás núti túžiť po vás, maskulínnych mužoch; robila to pritom dávno predtým, než maskulinitu na prelome storočí opäť premenila na spektakulárny objekt. Naturalizáciou si pritom vie zabezpečiť, aby sme napospol vzhliadali k tomu, čo sa nám vystavuje na obdiv – aj ja mám túžiť byť vami, mať vás, alebo oboje naraz.

 

Maskulinita je pre mnohých a mnohé z nás tým najväčším machrom ulice, odporným, bezočivým bitkárom, po ktorom však aj navzdory tomu kedy-tedy hodíme očkom, lebo je sexi. Aspoň tak sa o ňom hovorí. Napriek tomu, že totožné štruktúry regulujú aj moju túžbu, všeobecne zraňujúci potenciál maskulinity u mňa postupne prerástol do dôvodu, prečo pre mňa na príťažlivosti stráca; nestojím o stelesňovateľov útlaku takých, ako som ja sám.

 

Bez ohľadu na svoj politický postoj som si však vedomý, že rodová binarita predpokladá komplementaritu a predpisovanie tejto jednotnej normy rozhoduje o potenciálnych či reálnych vzťahoch, či už ste hetero, alebo homo. V gay kultúre to ústi napríklad do fetišizácie (hyper)maskulinity a, na druhej strane, do hodnotenia femininity ako nežiaducej, nepríťažlivej.

 

Systém vládne nám, nie my jemu, a tak sa aj gayovia, ktorí by vari mohli heteronormatívnym ideálom vzdorovať, medzi sebou porovnávajú a budujú si tak identitu na úkor iných. Odmietajú mužov, ktorí sú príliš gay. Hľadajú mýticky maskulínne bytosti, ktoré by boli, ako sa bežne píše v zoznamovacích profiloch či inzerátoch, bez známok 4 %, normálne, ba čo viac, hetero, čiže akýchsi neteplých teplých. V perspektíve vzájomne výhodnej sexuálnej transakcie veľakrát pristupujú na pozíciu druhej, tajnej voľby, na diskrétne stretká, keď je manželka v kúpeľoch, frajerka u kaderníka či deti na krúžkoch, chvíľkovo lovia prchavý ideál, ktorý na počkanie splynie s maskulínnou (hetero) majoritou a verejne ich zaprie. Na to by vás mnohých bolo, čo? Lízať smotanu, a nemusieť byť buzerantom!

 

A potom sme takí ako ja, teploši od kosti, ktorí by boli bez známok, ledaže by sa nevenovali filatelii. Veru nie, mňa nemôžeš mať bez známok. Som príznakový, iný už nebudem. Ani keby som si zaumienil vzdorovať, príznakovosť, teda čosi navyše, mimo normálu, mi pripísali iní, v dôsledku čoho sa mi už v škole vyhýbali aj tí zvyšní dvaja-traja gayovia. Takže keď ma vezmeš na pivo s partiou, keď budeme chlípať nedeľný vývar u tvojej mamy, keď ma predstavíš svojmu pracovnému kolektívu, všade budem tým, kým som. S tým počítaj a ak to odmietaš a podsúvaš mi scenár svojej preceňovanej hry na normalitu, aby som ťa neohrozil svojou jemnosťou, odmietaš moju inakosť, odmietaš mňa a preto si ma nezaslúžiš; radšej zosta(r)nem sám, než robiť kulisu tvojmu predstaveniu a nebyť tým, kým sa cítim byť.

 

Teraz ja, kedykoľvek vy

 

Možno sa vám chvíľami zdalo, že sa neustále vykresľujem ako subjekt, ktorý je skrz-naskrz zavrhovaný. Nie je to tak. Samozrejme, niekoľko podstatných charakteristík ma núti prežívať inakosť: homosexualita a rodová nonkonformita; malá výška, nadváha a to, že sa ako prisťahovalec zo západu snažím vyžiť na východe z nie najhoršieho, ale predsa len jediného platu.

 

Zároveň sa však na mňa viaže zopár nadradeností, o ktoré som sa spravidla nijako nepričinil: som biely, Európan, Slovák, celkom vzdelaný, s rodinou schopnou a ochotnou podporiť ma, a keď raz budem veľký, hádam budem aj stredná trieda. Pekná práca je mi poslaním, dovoľuje mi zaoberať sa týmito otázkami a pomáha mi hlbšie im porozumieť.

 

Mohlo by sa vám zdať, že mi prekážajú prejavy, ktoré charakterizujeme ako maskulínne, že mám problém s heterosexuálmi – kdeže, nič proti vám nemám, mám medzi vami viacero priateľov. Bremeno nevidím v ľuďoch, ale skôr v komplexne pozväzovaných systémoch útlaku, ktoré musíme rozmotávať, aby sme si ich vôbec uvedomili. Nevedomky sme do veľkej miery ich zaslepenými nosičmi, vykonávateľmi, a až keď ich zviditeľníme, dá sa vyvíjať úsilie, aby sme ich nereprodukovali. Mužské identity sú rozmanité, ani zďaleka nemusia byť toxické.

 

Čiakoľvek identita je špecifickým priesečníkom rovín, ktoré do nej vnášajú vlastné privilégiá či podriadenia. Ani byť bielym heterosexuálnym mužom nemusí byť jednoduché. Možno vás tieto črty v mnohých kontextoch povyšujú, no ako bytosti vždy závisíte od čohokoľvek ďalšieho, čo sa k nim pridá. Iné aspekty identity vás môžu zásadne znevýhodňovať, celkovo či v istej situácii, od narodenia či od určitého existenčného zlomu: si Róm, nie si väčšinového vierovyznania v dedine, nemáš deti, s družkou žijete nadivoko, málo zarábaš, stratíš zamestnanie, po úraze prídeš o mobilitu, pamäť, krásu. Je toho toľko, prečo sme si schopní ubližovať, však?

 

Nie vždy sa rodíme s kultúrne preferovanými telesnými veľkosťami a tvarmi tela, nie vždy prichádzame do uspokojivých podmienok, nie vždy nám životy prajú. Dozaista nájdeme ľudí, ktorí sú na tom horšie, neraz oveľa horšie. No zmyslom nie je súťažiť, kto je utláčanejší, a teda autentickejší v debate o rovnosti, to nás len zbytočne rozoštváva. Rozhodujúce sú empatia a solidarita naprieč spektrom útlaku. Práve každodenným citlivým a solidárnym konaním sa totiž môžeme spoločne približovať k sociálnej rovnosti, spravodlivosti.

 

Autor učí mediálne štúdiá na Prešovskej univerzite, zaoberá sa mediálnymi reprezentáciami identít, predovšetkým queer sexualít a maskulinít, skúma kulinárske časopisy, pornografiu a televízne spravodajstvo

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *