Chýbaš mi viac, než si ťa pamätám

Mária Klapáková21. septembra 202384
Ilustrácia: Kvet Nguyen, Archív návratov, 2021 (zapožičané zo zbierky Krajskej galérie výtvarného umenia v Zlíne) / z výstavy Nhớ: Priestor medzi jedným a druhým koncom (KHB) | Foto: Ema G. Lančaričová

Ocean Vuong sa spoločne s rodinou prisťahoval do Ameriky v 90. rokoch v rámci tretej vietnamskej vysťahovaleckej vlny. Jeho debut a priznaná autofikcia Na Zemi jsme na okamžik nádherní je mnohovrstevnatá próza, formulovaná ako nikdy neodoslaný list adresovaný jeho žijúcej matke. Prostredníctvom neho sa otvárajú témy imigrantstva, rozpamätávania sa na vojnu vo Vietname i pozícia rôznych minorít v „západnom svete“.

Autor tu vystupuje v pozícii syna, vnuka, milenca, homosexuála, imigranta, spisovateľa, prehliadaného až neviditeľného, no zároveň provokatívneho a provokujúceho člena amerického školského systému i pracovného trhu. Každá z týchto rolí je pritom problematická, keďže protagonista je neustále (dobrovoľne) v podriadenej pozícii, čím sa zároveň dokáže prispôsobiť aj nehostinným podmienkam – vo vzťahu k matke, ktorá sa k nemu, vychádzajúc z domácej kultúry, správa tvrdo, v škole, kde je šikanovaný spolužiakmi, v mileneckom vzťahu, v ktorom sa ocitá v submisívnej pozícii („Dovol mi uvázat k tvým nohám svůj stín a nazvat ho přátelstvím“, s. 167), ale aj ako spisovateľ: „Žádný předmět není trvale spojen s rozkoší, napsal Barthes. Pro spisovatele je však tímto předmětem mateřský jazyk. Jenomže co když je mateřský jazyk ochromený? Co když není jenom symbolem prázdnoty, ale samotnou prázdnotou? Co když je vyříznutý? Může někdo cítit rozkoš ze stráty, aniž by se sám zcela ztratil? Moje vietnamština pochází od tebe a její způsob vyjadřování a syntax dosahují jenom na úroveň školáka druhé třídy.“ (s. 38) Repetične sa v tejto súvislosti objavuje motív monarchu sťahovavého, ktorý sa stáva symbolom nielen protagonistu, ale aj rozsiahlej vietnamskej komunity žijúcej (nielen) v USA, resp. migrácie všeobecne. Vuong pracuje s motívom presúvania sa na veľké vzdialenosti, ktoré môže, no nemusí priniesť zlepšenie životných podmienok. Zároveň môže znamenať nevyhnutnosť sa po istom čase posunúť niekam inam, hoci aj s rizikom usmrtenia. Motív motýľa zároveň implicitne evokuje butterfly effect, keď aj nepatrný pohyb, neuvážený čin môže byť fatálny – literárne zobrazený napríklad motívom stigmy vietnamskej vojny, keď sa množstvo detí, nikde neprijímaných miešancov, narodilo zo vzťahov či znásilnení vietnamských dievčat a žien americkými vojakmi, čo je i prípad autorovej matky. A mimoliterárne hoci v tom, že sa Vuongov debut stal bestsellerom, reflektujúcim spoločenskú pozíciu, každodennosť a (post)pamäť vietnamskej minority.

Nekontextovo by sa mohlo zdať, že ide o neinvenčnú myšlienku proklamovania sily najslabších či utláčaných. Pre protagonistu je však prispôsobenie a odovzdanie sa osudu súčasťou genetickej výbavy, pracuje s ním a problematizuje ho na viacerých úrovniach. S tým súvisí aj jeho prezývka Pejsek, ktorou ho oslovuje rovnako matka i milenec, napriek tomu, že jeho oficiálne meno v preklade znamená vlastenecký vodca národa (s. 29). Označenie postavy aj v tomto prípade pôsobí ambivalentne, keď na jednej strane poukazuje na jeho (niekedy až patologickú) vernosť, unižovanie seba a vlastných potrieb v prospech dobra či pôžitku druhého, rozprávač však hromadením podobných skúseností spoznáva i posúva hranice vlastnej integrity, prekonáva strach z hovorenia (pred majoritou). Pes je zároveň (nielen) vo vietnamskej kultúre symbolom ochrany (domova) pred zlými duchmi, bezpečia, protagonista je pre matku prekladateľom, v cudzom prostredí sa stáva jej hlasom. Pre partnera je zasa únikom, mimo bezpečia mileneckého vzťahu je jeho priateľ Trevor drogovo závislý a žije s patologickým, maskulínnym otcom, čo smeruje k jeho samovražde.

Z tejto pozície a pocitu nevyhnutnosti vypovedať vychádza aj Vuongova možnosť stať sa hlasom, pamäťou a postpamäťou vlastného národa, sprostredkovateľom žitej i zdieľanej traumatizujúcej skúsenosti s vojnou („Naše vietnamština je časová schránka, bod, ve kterém se tvoje vzdělání obrátilo v prach. Mami, v mateřštině, kterou mluvíme, je jen část vietnamštiny, ale všechno z války.“, s. 38). Marianne Hirsch definuje postpamäť ako nepriamu pamäť potomkov pamätníkov traumatických udalostí, opisuje ju ako vzťah, ktorý má nasledujúca generácia k osobným, kolektívnym a kultúrnym traumám tých, ktorí prišli pred ňou, k zážitkom, ktoré si „pamätajú“ len prostredníctvom príbehov, obrazov a správania, medzi ktorými vyrastali, vo Vuongovom prípade najmä prostredníctvom rozhovorov s babičkou. Tieto zážitky im však boli odovzdané tak hlboko, až sa zdá, že predstavujú vlastné spomienky. Vyrastať s desivými zdedenými spomienkami, byť ovládaný rozprávaním, ktoré predchádzalo narodeniu alebo vedomiu človeka, znamená riskovať, že vlastné životné príbehy budú zakonzervované vlastnými predkami. Znamená to, byť formovaný, hoci nepriamo, traumatickými fragmentmi udalostí, ktoré nemožno objektívne rekonštruovať a presahujú ľudské chápanie. Tieto udalosti sa stali v minulosti, ale ich účinky pretrvávajú až do súčasnosti (postmemory.net). „Paměť je volba“ (s. 73), konštatuje Vuong, vďaka čomu nevyznievajú spomienky jeho starej mamy, mamy a ani jeho vlastné ako emocionálna hra. Presakuje skôr potreba narátora vypovedať o nich, oboznámiť s nimi „nevedomých“, počúvaním i hovorením sa vyrovnať s vlastnou i sprostredkovanou traumou: „Mysleli si, že si moje potrhlá babička zase mumlá něco pro sebe. Ale ty a já jsme to slyšeli. Nakonec jsi odložila svůj kus ananasového dortu, kterého ses ani nedotkla, a skleničky cinkaly, zatímco se kolem nás vršily mrtvoly, zhmotnělé z Laniných úst. Já zpíval tu stejnou píseň obklopen talíři umazanými od zapečených ziti a Paul naslouchal. Poté prostě zatleskal a šli jsme umýt nádobí.“ (s. 53)

Knihu Na Zemi jsme na okamžik nádherní možno interpretovať z mnohých perspektív. Ponúka čítanie sociologické, psychologické, kulturologické, historické, politické, ideologické, lingvistické a literárnovedné… Písanie Oceana Vuonga v mnohom pripomína texty Harukiho Murakamiho. Nielen osudom spisovateľov, ktorým obaja vytvárajú obraz svojej pôvodnej kultúry cez prizmu naturalizovaného Američana, ale aj svojím „spisovateľstvom“, uvedomovaním si toho, že píšu „veľký román“ či tematizovaním vlastnej spisovateľskej pozície, literárneho vzdelania, odkazovania na iné texty. V pomerne rozsiahlom románe si čitateľstvo môže podčiarkovať prvoplánovo pôsobivé „mottá“ typu: „Když otáčíme stránku, zdviháme křídlo, které nemá dvojče, a nemůže tak vzlétnout. Přesto však cítíme pohnutí.“ (s. 172) a mohlo by hroziť, že čitateľka či čitateľ z textu ľahko vycíti kalkul, obzvlášť ak autor otvára priveľa ťaživých tém a ponúka širokospektrálne možnosti interpretácie, z ktorých ani jedna nie je primárna či spracovaná hĺbkovo, ostáva na úrovni potvrdzovania stereotypu či bežnej predstavy. Debut Oceana Vuonga sa tomuto problému vyhol využitím postpamäte, vďaka čomu je zachovaný odstup. Ten je zároveň obsiahnutý v tom, že všetky roviny rozprávania sú pre narátora rovnocenné. Rovnako ho trápi trauma nedostatočnosti vlastného jazyka, ktorá sa prejavuje aj využitím poetického jazyka a snahou používať básnické obrazy ako presnejší spôsob opisu. Zároveň, ak vypovedá o sociálnych problémoch imigrantov, rôzne typy minorít nesplošťuje ani nestereotypizuje a ak problematizuje majoritu, nesúdi ju. To sa deje najmä prostredníctvom postavy matky, ktorá pracuje v salóne ponúkajúcom starostlivosť o nechty. Voči Američankám dokáže byť empatická, rovnako ako nimi dokáže pohŕdať alebo im poskytovať službu bez akejkoľvek emócie.

Žáner autofikcie naberá na popularite jednak z dôvodu príťažlivosti príbehu, ktorý je napísaný „podľa skutočných udalostí“. Pravda nás však často zasahuje viac než fikcia. Pre autora je to zároveň možnosť autoterapie, často však na úkor kvality textu. Kniha Na Zemi jsme na okamžik nádherní je dobrým príkladom toho, ako balansovať na hranici sentimentu, no využiť ho na prospech estetiky i etiky textu.

„Hele,“ řekl, „cos dělal před tím, než jsi mně poznal?“
„Nejspíš jsem se topil.“
Ticho.
„A co děláš teď?“ zašeptal ponořen do spánku.
Na okamžik jsem se zamyslel. „Teď jsem voda.“

(s. 211)

Autorka je literárna vedkyňa

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

 
V rámci projektu Perspectives si k téme vietnamskej identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Šimon Holý: Diana Cam Van Nguyen VS. integrace Vietnamců v Česku (Revue Prostor)
Bernadeta Babáková, Jakub Zbořil: Vietnam na Moravě (JÁDU)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: