„Realitný maklér povedal, že za deň prijali vyše tristo žiadostí, ale podarilo sa im nájsť len päť bytov.“ „Prehľadali sme celú Ľvovskú oblasť. V Ľvove sme nič nenašli, ale podarilo sa nám dostať sa k bytu v Lucku. Presúvame sa teda tam.“ „Zrejme sa budem musieť vrátiť do Charkova.“ Podobné vyjadrenia počúvam v Ľvove každodenne. A predpokladám, že rovnaká situácia je v mnohých častiach západnej Ukrajiny a východného Poľska. Práve v oblastiach, do ktorých smerujú utečenci, znejú podobné vety najčastejšie. V priebehu posledného mesiaca si tisícky ľudí našli ubytovanie v Ľvove, ale nikto už nevie, koľkým sa to nepodarilo. Keď vidím, aké je pre ľudí, ktorí ušli pred bombardovaním, náročné nájsť si dočasné bývanie, chce sa mi kričať: „Hovorili sme vám o sociálnom bývaní a problémoch na trhu s bývaním, ale nič ste s tým neurobili!“ Ak však chceme pomôcť aspoň niektorým spomedzi tých, ktorí sú v núdzi, hnev nám nijako nepomôže. Ľvov preto použijem na ilustráciu toho, aká je aktuálna situácia s bývaním. Len podľa oficiálnych údajov Ľvov prichýlil už 200-tisíc ľudí. V skutočnosti je však toto číslo dvoj- až trojnásobne vyššie. Na miestnom realitnom trhu sa prejavilo, aký je neregulovaný. Jednoizbové byty sa prenajímajú za takmer tisíc dolárov. V dôsledku rapídneho nárastu dopytu po bývaní ľudia na úteku nemôžu ostať [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Kráčať mimo značených ciest
Ďalší
