Ako sa turistická trasa riadená socialistickou byrokraciou stala maďarským prechodovým rituálom

Tisíce priaznivcov turistiky, ktorí sa každý rok vydajú zdolať maďarskú Modrú trasu, musia čeliť nečakaným prekážkam, byrokratickému systému zbierania pečiatok z čias socializmu a množstvu pravidiel. Natíska sa otázka: Prečo by to niekto vôbec podstupoval?

Maďarská Národná modrá trasa má dĺžku 1 170 kilometrov – siaha od maďarsko-rakúskych hraníc na západe až po hranicu so Slovenskom na severovýchode. Je však viac než len turistickou trasou. Počul o nej takmer každý Maďar a väčšina z nás dokonca prešla aspoň jednu z jej 27 etáp, prinajmenšom na školských výletoch. Modrá trasa (Kéktúra), ako je všeobecne nazývaná, tvorí pomyselnú líniu cez srdce krajiny a je živou esenciou miestnych prírodných, kultúrnych a architektonických krás.

Na rozdiel od väčšiny dlhých turistických trás čaká na konci Modrej trasy tých, ktorí ju celú zdolajú, cena. Tento koncept je porovnateľný iba s púťou Camino de Santiago, nenesie však náboženský význam. Ak ste v turistike len začiatočníkom, je to takmer nezdolateľná úloha: celkové prevýšenie trasy je totiž 31 435 metrov, čo je ekvivalent trojnásobného výstupu na Mount Everest.

Pravidlá na získanie ceny ostali takmer sedemdesiat rokov nezmenené. Na prvý pohľad vyzerajú jednoducho: každý, kto chce trasu oficiálne absolvovať, si musí zaobstarať brožúru od Maďarského turistického zväzu (Magyar Természetjáró Szövetség) a zozbierať do nej všetkých 151 pečiatok, ktoré sú rozmiestnené na trase v krčmách, na železničných staniciach a pri miestnych pamiatkach. Po vyzbieraní všetkých pečiatok je potrebné brožúru odovzdať asociácii na kontrolu, ktorá bežne trvá dva až tri týždne. Po úspešnom overení záznamov zväz vydá jej držiteľovi alebo držiteľke certifikát o absolvovaní trasy a odznak.

Znie to veľmi fajn. V realite sa však treba pripraviť na všetky scenáre: neohlásené poľovačky či uzávierky ciest na trase, chýbajúce pečiatky alebo nové stanoviská, ktoré ešte nemajú v brožúre. Existujú farbisté príbehy o zamestnancoch železníc, ktorí vám odmietnu opečiatkovať brožúru na svojej stanici, pokiaľ si nekúpite lístok na vlak. Jeden rómsky vajda má pečiatku doma, pretože už mal po krk toho, že ju neustále niekto kradol. Niektoré pečiatky ležia zabudnuté v krčmách, ktoré vyzerajú ako nadobro zatvorené. To všetko prirodzene vyvoláva otázku: Prečo toľkí ľudia dobrovoľne podstupujú také ťažkosti, len aby na konci získali odznak?

Prelistujte si newsletter turistického zväzu a zdesíte sa ešte väčšmi. Séria blogových príspevkov – Postrehy kontrolóra pečiatok – rozoberá triviálne chyby turistov, ktorí sa snažia absolvovať Modrú trasu. Je plná komplikovaných výrazov a formulácií. Existujú pravidlá zakazujúce „plnenie na dotykových bodoch“, usmernenia pre prerušenie trasy a presné inštrukcie, ako dokumentovať, že „postupujete podľa zadanej trasy“.

Osobne som dlho verila, že turistika by mala byť o prežívaní slobody. Moje romantické ideály boli dlho v rozpore s prísnym súborom pravidiel spojených s Modrou trasou – a nebola som si istá, či to dokážem zosúladiť. Zdalo sa, že pravidlá turistického zväzu sú ďalším kolieskom v byrokratickej hre, tej našej obľúbenej východoeurópskej kratochvíli. Nie všetci však s mojím postojom súhlasia.

„Ja osobne som sa nad tým nikdy nepozastavoval. Toto je jednoducho spôsob, ako riadne absolvovať Modrú trasu…,“ odpovedá mi tridsiatnik Zoli Harsányi, podnikový manažér s radostným zanietením na otázku, prečo sa rozhodol zbierať toľko pečiatok. „Uchováš si tým spomienky,“ dodáva, listujúc v brožúre. Občas ukáže na výnimočnú pečiatku a spokojne si čosi zamrmle.

Pre mnohých milovníkov turistiky je systém zbierania pečiatok hlavnou črtou Modrej trasy a chcú byť súčasťou tejto tradície. Modrá trasa bola založená uprostred sociálnych a politických nepokojov v roku 1938, predstavovala prvú oficiálnu túru na väčšiu vzdialenosť v Európe. Prežila druhú svetovú vojnu a zaznamenala nárazový úspech, keď Turistický spolok železničiarov Lokomotív v roku 1952 spustil systém zbierania pečiatok v snahe dať turistike organizovanejší rámec a motivovať pracujúcich občanov, aby trávili čas v prírode. Za necelé desaťročie popularita niekdajšieho skromného turistického hnutia presiahla organizačné možnosti spolku Lokomotív a organizáciu hnutia prevzal Maďarský turistický zväz.

Tento pozoruhodne starý koncept tzv. „gamifikácie“ je vskutku návykový, hovorí Orsi Szombati, blogerka, o cestovaní z Budapešti. „Skutočne ma to zbieranie pohltilo. Keď sa pozeráte na svoju brožúru s rastúcou zbierkou pečiatok, viete, že napredujete.“ Orsi dokončila Modrú trasu a obe jej rozšírenia v maďarských regiónoch Alföld (Veľká dunajská kotlina) a Dél-Dunántúl (Južné Zadunajsko) za jeden rok. „Trochu som sa obávala, že mi pečiatky nebude vidno,“ smeje sa. To isté trápilo Zoliho Harsányiho: „Niektoré staré pečiatky už boli takmer nečitateľné. Po asi dvadsiatich skúšobných pokusoch na útržkoch papiera sa mi väčšinou podarilo získať jasne čitateľnú pečiatku do brožúry. Bol som pedantný.“ Spoločne sa pokúšame rozlúštiť jednu z týchto starých pečiatok. Malo by byť na nej napísané „Szarvaskő“, a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia asi aj bolo. „Kontrolóri poznali staré pečiatky naspamäť,“ dodáva Harsányi. „Nikdy by ťa nediskvalifikovali len preto, že sú rozmazané.“

Gábor Csernus-Lukács je jedným z dobrovoľných kontrolórov pečiatok v Maďarskom turistickom zväze. Je vášnivým turistom, trasu prešiel najmenej desaťkrát. Na starých pečiatkach pozná každý detail. Teraz trávi každý týždeň niekoľko popoludní so svojimi tromi kolegami prezeraním predložených brožúr z Modrej trasy. O svoje bohaté poznatky sa delí v spomínanom blogu Postrehy kontrolóra pečiatok. „Naozaj nerád vraciam brožúru za triviálne chyby,“ hovorí, „chýbajúce dátumy, chýbajúce pečiatky a podobne.“ Pre kontrolórov je datovanie pečiatok naozaj podstatné, v brožúre musí byť zdokumentované sledovanie trasy. Modrú trasu nemusíte absolvovať v predpísanom poradí, ani nie je stanovený časový rámec na jej dokončenie. To znamená, že presný záznam dátumu je jediný spôsob, ako dokázať, že ste prešli každý úsek medzi jednotlivými kontrolnými bodmi. Ak ašpirujúci absolvent prešiel štyri 70-kilometrové etapy za jediný deň, nebola to turistika. Takéto tempo sa dá vysvetliť iba bicyklovaním, jazdou na terénnom vozidle alebo ultrabehom, a nič z toho nie je povolené. Každé prerušenie trasy, napríklad keď idete niekam prenocovať alebo sa vrátite domov, musí byť zdokumentované príslušnými dátumami. Niektorí turisti a turistky ako pomôcku na pochopenie svojich brožúr pripájajú tabuľky.

Samozrejme, takéto nastavenie pravidiel je priam pozvánkou na podvádzanie. Csernus-Lukács opisuje typický scenár, jazdu autom so zastávkami na stanoviskách – teda zmienené „plnenie na dotykových bodoch“: Po hlavnej ulici prifrčí auto, vystúpi z neho mladá žena na podpätkoch, namieri si to do miestnej krčmy s dvadsiatimi brožúrami a nechá si ich všetky naraz opečiatkovať. „Získať odznak týmto spôsobom nemá absolútne žiadnu hodnotu,“ hovorí Csernus-Lukács. „A ja s tým nemôžem nič urobiť. Ak takýchto ľudí stretnem na ceste, môžem ich nanajvýš napomenúť, ale je to ako hádzať hrach na stenu.“ Väčšina chýb však nemá nič spoločné s postrannými úmyslami, vyplývajú skôr z nepozornosti a neporiadnosti. V týchto prípadoch dávajú turistom a turistkám šancu vyplniť medzery dodatočne. „Začiatočníci majú tendenciu zabúdať, že mapa a brožúra sú len schémami. Očakávajú, že realita sa im prispôsobí. Maďarský vidiek sa rýchlo mení, samozrejme, žiadna tlačená mapa s týmito zmenami nedokáže držať krok,“ hovorí Csernus-Lukács. „Musia to pochopiť a lepšie plánovať.“

A začínajúcich je veľa. Nové fondy umožnili v roku 2017 začať s veľkými úpravami na trase. V dôsledku toho bol rok 2019 rekordným rokom so 404 absolventmi a absolventkami, v porovnaní s rokom 1995, kedy ich bolo 37, čo bolo historické minimum. Pandémia COVID-19 dala Modrej trase aj ďalší významný impulz, turistický zväz predal v roku 2020 až 26 233 brožúr, v porovnaní s 15 000 brožúrami predanými v roku 2019. Rok 2021 bol rekordný, Modrú trasu dokončilo 584 turistov a turistiek, čo predstavuje 50-percentný nárast oproti roku 2020.

Ale za brožúrou je tiež čosi nehmatateľné, čo sa začína vyjavovať, keď sa rozprávam s absolventkami a absolventmi Modrej trasy. Atraktívna kombinácia pohybu v prírode a neustále sa meniacej krajiny vyvoláva túžbu Modrú trasu nielen zdolať, ale tiež sa na ňu opakovane vracať. „Nikdy to nie je nuda,“ hovorí Csernus-Lukács a v hlase mu zaznieva túžba. „Zmena smeru alebo turistika v rôznych ročných obdobiach vám vždy prinesú niečo úžasné a nové. Zoberme si napríklad [región] Badacsony: je to tam úplne iné v lete, keď sa aj tak snáď všetci Maďari vyhrievajú pri Balatone, a také tiché v zime, keď tam nikoho niet.“

Aj pre Orsi Szombati a Zoliho Harsányiho je očarenie Modrou trasou silné a trvalé. Našli v nej únik i konfrontáciu, bohaté skúsenosti i melanchóliu. „Stane sa z toho váš životný štýl. Začnete vedome vyhľadávať chvíle pokoja a stíšenia v prírode. Keď kráčate, odhaľuje sa vám úplne nový svet,“ hovorí Szombati. „Uvedomila som si, že moje zmysly sú zosilnené: vidíte a počujete viac; spev vtákov, šuchot podrastu, keď sa ním predierajú srnky. Uvidela som krajinu novými očami, našla som miesta, o ktorých by som si nikdy nepomyslela, že sú tak blízko.“ O podobných pocitoch hovorí Harsányi, ktorý okrem toho vyzdvihuje stretnutie s obyvateľmi a obyvateľkami malých dedín  – porozprávať sa s nimi, nahliadnuť do ich života a nádejí. „Vždy je tam niekto, kto vám pomôže, ak sa niečo prihodí,“ hovorí. Modrá trasa v sebe zahŕňa únik od každodennej driny a zároveň znovuobjavenie vidieckeho života v zabudnutých kútoch Maďarska. A niekde medzi tým leží aj príležitosť pozrieť sa na seba novými očami.

Konečne mi svitne. Zbieranie pečiatok v prírode môže byť v rozpore s mojimi vzletnými ideálmi o turistike, no pre iných je to neoddeliteľná súčasť dobrodružstva. Brožúra s pečiatkami je skôr denníkom, než len dôkazom o dokončení trasy: svedectvom o napredovaní v čase a neustále sa meniacej krajine. Príbeh zachytený v pečiatkach. Niektoré brožúry tento rámec presahujú: obsahujú krátke zápisky, fotografie a iné spomienkové predmety – sú vzácnym suvenírom a zdrojom inšpirácie, s ktorým sa turisti a turistky nechcú rozlúčiť. A kto sa raz po trase vybral, vráti sa k jej dych vyrážajúcim výhľadom až po obzor, kde sa stráca svet – a na tom nie je nič byrokratické.

Text vyšiel 26. januára 2022 pod názvom How a Hike Ruled by Socialist-Era Beaurocracy Became a Hungarian Rite of a Passage v magazíne Calvert Journal, publikujeme ho so súhlasom redakcie a autorky.

Z angličtiny preložila Nina Vlhová