Solidarita nad zlato. Zápisky z mesta Lecha Wałęsu

Tomáš Hučko14. júla 2022327
foto: Z archívu Jana Alberta Šturmu

Pred radnicou v poľskom Gdansku stojí asi dvadsať ľudí, väčšina z nich fajčí alebo popíja prosecco. Vnútri, v opulentnej miestnosti s renesančnými obrazmi a obrovskou sochou veľryby visiacou zo stropu, skončil pred pár minútami príhovor primátorky mesta Aleksandry Marie Dulkiewicz. Privítala v ňom dvestopäťdesiat účastníkov a účastníčok valného zhromaždenia organizácie ICORN, ktorí do mesta pricestovali z tridsiatich piatich krajín. Tí neisto postávajúci ľudia pred radnicou sú spisovatelia a umelci na úteku.

Organizácia ICORN (International Cities of Refuge Network) vznikla ako pokračovateľka iniciatívy INCA (International Network of Cities of Asylum), ktorú založil Medzinárodný parlament spisovateľov v roku 1993 ako odpoveď na útoky na spisovateľov v Alžírsku. Inštitúcii predsedali Salman Rushdie, Wole Soyinka a Václav Havel, členmi boli napríklad J. M. Coetzee, Jacques Derrida či Harold Pinter. Keď Medzinárodný parlament spisovateľov ukončil svoje fungovanie, organizovanie pomoci spisovateľom a spisovateľkám na úteku prebral v roku 2006 ICORN, so sekretariátom v nórskom meste Stavanger. Dnes ICORN združuje viac než sedemdesiat miest po celom svete a pomoc poskytuje nielen spisovateľom, ale aj umelcom a umelkyniam z iných kultúrnych odvetví. Tento rok sa členským mestom ICORN-u stáva aj Bratislava.

Umlčané Bielorusko

Gdansk, mesto Solidarnośći, sa na pár dní stáva opäť hlavným mestom solidarity, hoci ním určite nie je len v týchto júnových dňoch. Prvý večer konferencie sa v galérii Günthera Grassa stretávam s bieloruskou umelkyňou Lesiou Pcholkou, ktorá je rezidentkou ICORN-u práve v Gdansku. Jej výstava Weakness Street (Ulica slabosti) pozostáva z diel, ktoré vytvorila počas roka v Poľsku po úteku z rodnej krajiny. Vo svojej najnovšej tvorbe sa snaží poukázať na možnosti občianskeho protestu v Bielorusku po sfalšovaných voľbách v roku 2020. Objekty na výstave odkazujú na umlčané hlasy bieloruskej spoločnosti a upriamujú pozornosť na stovky politických väzňov. Lesia vytvára akýsi archív protestu, a aj samotná výstava sa stáva jednou z jeho podôb.

„Rok v Gdansku mi veľmi pomohol,“ hovorí mi na cigarete pred galériou. „Bol to pre mňa čas bezpečia, keď som si mohla vybaviť nové doklady. Štatút utečenky je akýsi nulový stav, nepoznáte jazyk, nemáte tu svoju rodinu, priateľov, prácu. Rezidencia ICORN mi poskytla príležitosť ďalej pracovať na umeleckých projektoch a zbaviť sa stresu po odchode z Bieloruska.“ Hovoriť o problémoch Bieloruska je podľa Lesie na pozadí vojny na Ukrajine dnes veľmi ťažké, ľudia už nevenujú pozornosť bieloruským politickým väzňom a odvahe občianskych aktivistiek. Situácii samozrejme nepomáha ani skutočnosť, že bieloruský prezident Lukašenko stojí vo vojne na strane Ruska. Tento apel na ochranu bieloruských spisovateľov a spisovateliek, aktivistov a umelkýň zaznie v Gdansku aj o dva dni neskôr, z úst prezidentky bieloruského PEN klubu Taciany Niadbaj. Varovala pred ostrakizáciou týchto odvážnych Bielorusov a Bielorusiek pre kroky ich vlády a prezidenta, voči ktorým už roky bojujú. Aj Lesia sa obáva, že jej hlas kvôli tomu dnes nie je dostatočne počuť. „Moja budúcnosť je v tejto chvíli veľmi neistá. Hoci som pred vojnou dostala pozvánku na dve výstavy, po vypuknutí vojny moju účasť zrušili. Žiadne ďalšie pozvania neprichádzajú. Teraz mi skončil rok štipendia a opäť ma čaká život v móde základného prežitia, navyše je to život s traumou z úteku z domoviny. Nemám pred sebou žiadnu vyhliadku profesionálneho vývoja, keďže moja krajina poskytla svoje územie na útok voči Ukrajine. Napriek tomu verím vo víťazstvo demokracie a smrť impéria. Stále mám silu postaviť sa za svoje práva,“ uzatvára náš rozhovor Lesia a smeruje do prechodného poľského domova.

Vo svätyni Lecha Wałęsu

Nie je možné prísť do Gdanska a nepocítiť tieň Lecha Wałęsu, vodcu dnes už legendárnej Solidarnośći, ktorý dopadá na celé mesto. Lietadlom pristanete na Letisku Lecha Wałęsu, v obchodoch so suvenírmi v meste si môžete kúpiť tričko či šálku s jeho podobizňou, no najmä sa v bývalej lodenici týči nádherné Centrum Solidarity, veľké múzeum tohto hnutia – a jeho vodcu. V jeho priestoroch sa odohrávala aj značná časť valného zhromaždenia ICORN. Otvoril ho predseda rady ICORN-u, Chris Gribble, ktorý zhrnul prácu organizácie za posledné dva roky a pripomenul, že najväčšou výzvou počas tohto obdobia bolo poskytnutie pomoci spisovateľom a umelkyniam z Afganistanu po nástupe Talibanu. Po ňom sa na pódium postavil samotný Lech Wałęsa.

Wałęsa zďaleka nie je neproblematickou osobnosťou. Hoci je nepochybne dôležitou osobou jedného historického pohybu, jeho súčasné vyhlásenia, hraničiace s extrémnym konzervativizmom, vzbudzujú prinajmenšom rozpaky. Takým je napríklad jeho tvrdenie, že „ľudia z LGBT komunity nemôžu chodiť po meste a zvádzať mojich vnukov. Nie je to normálne, väčšina z nás taká nie je a oni sa nám musia prispôsobiť.“ Aj v jeho úvodnom prejave sa objavili miesta, pri ktorých sa viacero účastníkov a účastníčok zhromaždenia zneistene obzeralo okolo seba, či počujú správne. Jeho reč sa niesla v znamení odsúdenia ruského vpádu na Ukrajinu. Apeloval na všetkých Rusov, aby si uvedomili, že existuje aj iný politický systém ako ten, ktorý má na čele jedného muža držiaceho celý svet ako rukojemníka. Vzápätí však vyhlásil, že „druhá strana sveta si takisto nárokovala nové územia, ale iným, humanitárnejším spôsobom, skrz dovoz slobody.“ Angolská poetka Aaiún Nin, ktorá je v súčasnosti na rezidencii v Krakove, mi neskôr prezradila, že neverila vlastným ušiam. Ľuďom z krajín, kde dodnes zápasia s históriou a dôsledkami kolonializmu – a takých bolo v tej chvíli v prednáškovej sále Centra Solidarity viac než dosť – sa tieto slová počúvali veľmi trpko.

Wałęsa sa nám následne zveril, v čom vidí dve najväčšie výzvy dneška: dokončiť očistu Ruska a „spraviť niečo s Čínou“. Hovoriť v súvislosti s dnešnou vojnovou situáciou o „očistení“ krajiny je prinajmenšom nevhodné, takisto sme sa nedozvedeli viac o tom, v čom vidí problém Číny a čo si máme predstaviť pod slovným spojením „spraviť s ňou niečo“. Prejav zakončil úvahou o budúcnosti globalizovaného sveta: keďže komunizmus „vždy zlyhá“, treba podľa Wałęsu hľadať nové formy kapitalizmu. Po tejto reči som sa vybral do jeho kancelárie, ktorá sídli na druhom poschodí Centra Solidarity. Pred jej vchodom stojí niekoľko Wałęsových búst a visí množstvo jeho portrétov. Z každého rohu, z každej steny vás sleduje jeho pohľad. Hoci som mal rozhovor vopred dohodnutý, z dverí kancelárie vyšiel asistent, ktorý mi oznámil, že o hodinu prijme pán Wałęsa triedu študentov a potom sa stretne so mnou. Čakal som. O hodinu prišli študenti a študentky, ktorým Wałęsa rozprával o „mojej revolúcii“ a nakoniec sa im posťažoval, že v Poľsku ani v konzervatívnych stranách nie je dosť skutočných kresťanov a bolo by to treba zmeniť. Keď odišli, asistent mi sucho oznámil, že rozhovor sa ruší a keď chcem, môžem sa s vodcom Solidarnośći odfotiť. Zmätene som sa vedľa neho postavil, asistent mi bleskovo vzal z rúk telefón a odfotil nás. Namiesto odpovedí na otázky, ktoré som mu chcel položiť v súvislosti s jeho problematickými vyhláseniami, mám teda fotografiu s hrdinom revolúcie medzi jeho vlastnými podobizňami, ktorú radšej nechám odpočívať na tmavom dne svojho digitálneho archívu.

Duševné zdravie ako priorita

Hádam dnes potrebujeme iných hrdinov, menej zahľadených do seba, premýšľal som cestou späť na konferenciu. A hoci riskujem flirt s pátosom, povedal by som, že takýmto hrdinom je doktor Essam Daod, palestínsky psychiater a spoluzakladateľ iniciatívy Humanity Crew, o ktorej na zhromaždení rozprával. Organizáciu založil v roku 2015 s manželkou, právničkou Mariou Jammal a psychológom Mohammadom Mansurom. So svojím odborným tímom dodnes operuje v miestach prvého kontaktu s utečencami a utečenkami, najmä v oblasti Stredozemného mora, obzvlášť na ostrove Lesbos, a poskytuje im prvú mentálnu pomoc. Práve tá často pri záchrane ľudí na mori chýba, hlavne deťom, pre ktoré je to extrémne traumatizujúca skúsenosť. Humanity Crew do dnešného dňa pomohla viac ako šesťstotisíc ľuďom v štrnástich krajinách, a jej psychologickým tréningom prvej pomoci v oblasti duševného zdravia prešlo takmer osemtisíc profesionálov.

Ukázalo sa, že duševné zdravie ľudí na úteku, a v prípade stretnutia v Gdansku najmä spisovateľov, spisovateliek a umelcov, je nosnou témou týchto dní a zohráva dôležitú úlohu v živote mnohých účastníkov a účastníčok. „Keď prídete na rezidenciu do neznámej krajiny, psychologická pomoc by mala byť prvá vec, ktorej sa vám dostane. Väčšina z nás práve prešla veľkou traumou a ocitli sme sa osamelé a osamelí na neznámom mieste. Na psychologickú pomoc sa však väčšinou nemyslí,“ zveruje sa mi poetka Aaiún Nin. Pridáva sa aj sudánsky politický karikaturista Khalid Wad Albaih: „Áno, toto je jeden z najväčších problémov ICORN-u. Keď som prišiel do Dánska, tiež mi nikto podobnú pomoc neposkytol. A podobne ako mnoho iných rezidentov a rezidentiek tohto programu, aj ja som po čase trpel depresiami. Začiatky bývajú ešte dobré, človek sa teší, že unikol perzekúcii a je v bezpečí, väčšinou však po niekoľkých mesiacoch – medzi sebou hovoríme často o syndróme šiestich mesiacov – prichádza smútok, samota a depresie.“

S Khalidom trávim v Gdansku veľa času, rýchlo sa skamarátime. Je to veľmi pohotový, vtipný, šarmantný muž, z ktorého srší pozitívna energia. Hneď v prvý večer konferencie skončíme na pive pri rieke Wisła, kde mi spolu s ďalším sudánskym utečencom, hudobníkom a architektom Torem Brunom, vysvetľujú súčasnú situáciu v Sudáne. Po štátnom prevrate a uväznení diktátora Umara al-Bašíra sa chvíľu zdalo, že krajina smeruje k demokratizácii, po troch rokoch však prišlo vytriezvenie, mocenské štruktúry sa v podstate nezmenili a pri moci je armáda. Ľudia opäť protestujú, hoci zatiaľ len opatrne. „Je zaujímavé, že na mnohých miestach sa objavuje slogan, ktorý pôvodne pochádza od Václava Havla, čo však v Sudáne tuší málokto. No výstižne vyjadruje náladu ľudí. Tá veta znie: Môžete udupať kvetinu, ale jar tým nezastavíte,“ hovorí Tore Brun.

Khalid je väčšinu času samý úsmev a vtip, no niekedy začne, z ničoho nič, rozprávať o svojom väznení v Egypte či prenasledovaní v Sudáne. „Nejde len o Sudán, kvôli svojim karikatúram sa neviem dostať do žiadnej krajiny v regióne, Egypt, Spojené arabské emiráty, Izrael, nikde nie som vítaný. O ICORN-e som sa dozvedel, keď som bol na ľudskoprávnej stáži na Colby College v štáte Maine. Šesť mesiacov trvalo, kým ma zaradili do programu, a asi ďalší rok, kým ma z Kodane pozvali na rezidenciu. Po nej som sa presťahoval do nórskeho Osla, kde sme s niekoľkými priateľmi založili humanitárny think-thank,“ dodáva a opäť sa usmieva.

Hranice porozumenia

Nedostatok starostlivosti o duševné zdravie však nie je jediným problémom, s ktorým sa ľudia na rezidencii stretávajú. „Stáva sa aj to, že sa miestni koordinátori a koordinátorky na nich dobre nepripravia. Mne sa to stalo v Kodani. Nevedeli, kto som, nerozumeli mojej práci, a ani ich to vlastne nezaujímalo. Nevedeli, čo si so mnou počať,“ opisuje svoje skúsenosti Khalid. Podobné skúsenosti mal po príchode do Nórska aj iracký spisovateľ a prekladateľ Basim Mardan. „Témy, ktorým som sa venoval v Iraku, ako napríklad ženské práva, zrazu nedávali v Nórsku zmysel. Nie sú tam potrebné. To je častý problém pri témach tzv. globálneho Juhu, keď ich autor či umelkyňa prenesú do kontextu tzv. globálneho Severu,“ vysvetľuje Basim. „Tvoje umenie a práca sa zredukuje na tvoj osobný príbeh. Na to, čím si si musela prejsť. Mučili ťa? O to lepšie, tvoj príbeh je zaujímavejší. Z tejto viktimizácie sa stal akýsi fetiš a to nás brzdí v umeleckej dráhe,“ dopĺňa ich Nin.

Tragické a traumatické príbehy, ktoré sú niekedy pre spisovateľov a umelkyne na úteku fetišizovaným heslom otvárajúcim bránu do relatívneho európskeho bezpečia, sa však nemusia diať len v Iraku či Sýrii. Jeden taký sme takmer zažili v posledný večer konferencie v Gdansku. Po skončení oficiálneho programu sme sa s niekoľkými účastníkmi a účastníčkami vybrali do miestneho baru, pokračovať v neoficiálnych, a teda tých najzaujímavejších rozhovoroch. Kým si niektorí objednávali pri bare, sadol som si s viacerými ľuďmi ku stolu. Jedným z nich bol aj Abdulai, s ktorým som sa v ten večer zoznámil na rozlúčkovom večierku pri pohári vína. Abdulai utiekol pred dvadsiatimi piatimi rokmi zo Senegalu do Nórska, dnes tam má dve dospelé deti a pracuje na úrade, ktorý pomáha imigrantom a utečencom. Zameriavam naňho v tomto príbehu pozornosť preto, že v tej chvíli bol pri stole jediným členom s tmavšou farbou pleti. O pár minút pristúpili ku stolu dvaja Poliaci, ktorí tvrdili, že sú policajti v civile, a požadovali od neho preukaz totožnosti. Vytiahol som teda aj svoj občiansky preukaz a vyzval ich, nech skontrolujú všetkých, nie je žiaden dôvod legitimovať len jeho. Po dlhšej argumentácii sa Abdulai podvolil a neznámym mužom ukázal doklady. To im však nestačilo a vyžadovali, aby im Abdulai predložil všetky peniaze, ktoré má v peňaženke. Vyľakaný im podával peňaženku, v tej chvíli som sa však už neovládol, vytrhol som mu ju z ruky, strčil si ju pred Poliakmi do vrecka a odmietol im ju odovzdať. Nasledovala dlhá hádka, ktorá by bohvie ako skončila, keby som si nevšimol, že Abdulai má z neznámych mužov – veľmi opodstatnený – strach, a jednému z nich som nakoniec peňaženku odovzdal. Prepočítal Abdulaiove peniaze a odišiel pred bar za skupinou svojich kumpánov. Abdulai v očividnej úzkosti odišiel na hotel, ja v hneve a frustrácii z tejto príhody tiež.

Na druhý deň mi pri raňajkách Khalid a Aaiún hovorili, že v duchu sa so mnou už lúčili. Na rozdiel odo mňa, rozhorčeného nespravodlivosťou a povzbudeného vínom z predchádzajúceho večierka, sledovali incident z diaľky a videli, že dokopy šlo o šesť mužov, na prvý pohľad neonacistov, z toho jednému z nich visel na opasku veľký nôž. Keď som to počul, ranná káva sa mi prehĺtala o niečo ťažšie. Uvedomil som si, ako málo chýbalo, aby prišlo k nešťastiu, a premýšľal som i sám nad sebou, či by som mal odvahu s mužmi vôbec vyjednávať, keby som vedel o všetkých detailoch situácie. Rád by som si myslel, že áno, ale ruku do ohňa by som za to nedal. A tiež som myslel na to, že riskovať v tomto konflikte mi dovoľoval najmä fakt, že som biely Európan, ktorý sám nie je terčom rasového násilia. „Keby si mal také skúsenosti s násilím ako my, nepúšťal by si sa do toho,“ povedala mi Aaiún, a mala pravdu. Neskôr som zistil, že Gdansk nie je len mestom Solidarnośći, ale je známy aj najväčšou koncentráciou neonacistov v Poľsku.

Po ceste z konferencie na Letisko Lecha Wałęsu som viedol vnútorný dialóg s mužom, po ktorom je pomenované. Možno jedným z problémov Poľska nie sú nejakí zákerní homosexuáli, ktorí ľstivo zvádzajú jeho vnúčatá, ale ozbrojení fašisti, ktorí pod vplyvom spiatočníckej ideológie, akú dnes sám predstavuje, chodia po meste solidarity a pľujú na jej dedičstvo. Solidarita musí v budúcnosti vyzerať inak, hovoril som si, a sú to práve organizácie ako ICORN, ktoré k nej dláždia cestu.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: