Kráčať mimo značených ciest

Svetozár Krno14. júla 2022549
foto: Z archívu Jana Alberta Šturmu

Dve tváre horskej a expedičnej turistiky 

Letná sezóna láka viac ako inokedy vykročiť z domova. Pred pandémiou cestovalo veľa dovolenkárov za horami do blízkeho aj vzdialeného zahraničia, a to neraz bez primeranej prípravy a schopnosti pohybovať sa samostatne. Početné turistické možnosti pritom poskytuje aj Slovensko.

Mohlo by sa zdať, že nič nie je prirodzenejšie než turistika. Človek je predsa prírodný tvor. Hory, skaly, doliny, jaskyne, pramene, rieky a lesy pôvodne vnímal ako samozrejmosť. Vzťah človeka k prírode sa však v priebehu dejín mení. Čím viac sa z nej vydeľoval, tým viac sa jej začínal báť. Hory si démonizoval a vyhýbal sa im. Chorobný strach z hôr, ako každá iná fóbia, človeka neoslobodzuje od toho, čo v ňom vyvoláva hrôzu, ale naopak, vnútorne ho zotročuje. Tento strach v ľuďoch trvá podnes. (O strachu z neznámeho písal etológ Konrad Lorenz, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1973.)

Podľa expedičného turistu Jaceka Palkiewicza, autora bestsellera Manuale di sopravvivenza urbana (Prežitie v meste, 1994), pritom najviac nebezpečenstiev na nás nečíha v polárnych oblastiach, na nekonečných púšťach, v drsných veľhorách alebo amazonskej džungli, ale vo veľkomeste. Vysoká hustota obyvateľstva, dopravné problémy, nezdravé životné prostredie, kvalita pitnej vody a v mnohých oblastiach sveta aj zásobovacie ťažkosti, to všetko drasticky zasahuje do nášho života a vedie k stresu, neurotickým interakciám, kriminalite a strate ľudských vlastností, ktoré by sa v inom prostredí prirodzene rozvinuli.

Osvietenstvo a romantizmus vrátili ľudí do hôr

Koncepcia Jeana-Jacquesa Rousseaua o návrate do prirodzeného stavu a znovuobjavenie čara prírody boli súčasťou osvietenstva, ktoré duchovne pripravilo Veľkú francúzsku revolúciu na konci osemnásteho storočia. Druhá etapa obratu k prírode prichádza s romantizmom v nasledujúcom storočí. V českej prírodnej mytológii sa nedotklivé nadprirodzené bytosti, ktoré sa usadili v hraničných pohoriach, menia na postavy ľudské, priateľské a vyžadujúce spravodlivosť (Krakonoš, Praděd). Prírodné výtvory sa stali národnými, hojne navštevovanými symbolmi (pre Čechov Vltava a Říp, pre Slovákov Kriváň, Kráľova hoľa a devínske bralo). Dodnes sa spomínajú v štátnych hymnách.

Romantizmus umožnil rozmach horských športov, v ktorých pretrvávajú dve tendencie. Stúpenci prvej sa opierali o čiastočný návrat k „pôvodnému“ štýlu života, v ktorom sme existovali státisíce rokov. Usilovali sa spájať dva protichodné prístupy – silné emócie, nadšenie, a racionálne kroky, nakoľko sa chceli z túr vrátiť domov zdraví. V horách sa učili existenčnej samostatnosti a zodpovednosti. Hľadali rovnováhu medzi fyzickým a duševným zdravím (prírodné oživenie antickej gréckej kalokagatie), medzi prírodným a civilizovaným a medzi účastníkmi výletov. Pripomína to i dialektickú dvojicu jin a jang, ktorú spomína skoro štyri tisícročia stará čínska Kniha premien (I-ťing). Kládli dôraz na vnútorné prežívanie, poznávanie prírody aj seba samého. Brúsili si estetické cítenie. „Matku prírodu“ vnímali ako jedinečného, nenahraditeľného výtvarného umelca. Keď kráčame po Súľovských skalách alebo po ich väčších príbuzných v juhorumunskom pohorí Ciucaș či v skalnom meste nad severočeským Adršpachom, sotva pochybujeme, kto je najskvelejším sochárom. Romantizujúcich turistov priťahujú hory aj predstavou o skutočnej spravodlivosti, akú žiaden doterajší spoločenský systém nezabezpečil. Matka príroda dodržiava pravidlá, nedá sa oklamať, zmanipulovať či kúpiť, meria každému podľa rovnakého metra.

Najväčšie zastúpenie medzi novými turistami mali členovia vyšších sociálnych vrstiev, ktorí mali dostatok ekonomického zázemia a voľného času – neraz aj preto, aby si posilnili sociálnu prestíž, a tým nastolili druhú tendenciu, dôraz na vonkajšiu stránku a sebaprezentáciu. V druhej polovici devätnásteho storočia tak zapustilo korene „veľhorské kastovníctvo“. Elitní, najmä britskí lezci si najímali alpských vodcov, s ktorými cestovali pod kaukazské štíty. Tu si najímali navyše kaukazských vrchárov ako sprievodcov a nosičov. Hoci prvovýstupy uskutočnili spoločne, v odborných publikáciách sa zvyčajne uvádzajú iba mená „nájomcov“, v lepšom prípade aj ich alpských pomocníkov. Domorodí prvolezci a nosiči akoby neexistovali. Niekto si možno v tejto súvislosti spomenie na štyri hinduistické kasty. Klasický kolonializmus sa pred polstoročím rozpadol, jeho duch však dodnes máta pod končiarmi.

Moderné horské kastovníctvo

Jennie Dielemans v knihe Välkommen till Paradiset (Vitajte v raji, 2009) trefne demaskovala dovolenkový biznis, ktorý svojej klientele prináša pohodu v hoteloch, vyvaľovanie sa na plážach, oddych a zábavu, ale miestnemu obyvateľstvu devastáciu krajiny, zbedačenie, vykorisťovanie, prostitúciu a ničenie životného prostredia.

Ak si niekto myslí, že do svetových hôr chodí prevažne iný typ návštevníka, žiaľ, mýli sa. Moja skúsenosť zo siedmich himalájskych výprav ma presvedčila, že štatisticky vysoko prevažujúca mentalita dovolenkára zodpovedá obrazu zo spomínanej knihy. Mainstreamová kultúra nás dlhodobo presviedča, že patríme k tej jedinej správnej civilizácii, ktorá sa nemusí učiť od iných a jej vyšším poslaním je pretvárať ostatných na svoj obraz – a to bez toho, že by sme sa ich spýtali, či o to stoja. Slovo civilizácia má vyvolávať automaticky pozitívne emócie. Vyvstáva pritom otázka, prečo práve tzv. najcivilizovanejšia časť sveta vyprodukovala dvojicu najznámejších teoretikov rasizmu – Arthura de Gobineau a Houstona Stewarta Chamberlaina, ktorý tvrdil, že tzv. západná civilizácia za svoju vyspelosť vďačí nadradeným germánskym kmeňom. Keď vraj existujú civilizovaní nadľudia, potom existovali aj ich predkovia, prírodní podľudia? A kam zaradiť dnešných stúpencov a stúpenkyne súladu prírody a modernej kultúry?

Rudyard Kipling, skvelý rozprávač a „maliar“ postáv a postavičiek z Indie, ktorú poznal aj mal úprimne rád, považoval domorodcov za večne nedospelé deti, odkázané na pomoc dospelých. V známej básni Bremeno belocha (The White Man’s Burden, 1899) vníma Brita ako nositeľa kultúry s vyšším morálnym poslaním prevychovávať a viesť „divých“ Indov. Etnológ Claude Lévi-Strauss, ktorý sa dožil 101 rokov, pri výskume brazílskych domorodých kmeňov rehabilitoval slovo primitív, ktoré málo vzdelaní ľudia považujú za nadávku. Škoda, že jeho práce nečítajú šíritelia evolučného kultúrneho rasizmu.

Dnešný himalájsky trekár môže byť životaschopný v práci, medzi seberovnými, pri počítači a vo vlastnom svete, ale do exotických kútov cestuje často nepripravený. Pre kult pohodlia zanedbáva svoju kondíciu, praktickú aj teoretickú prípravu. Zriedkakedy sa doma vyberie na túry. Čo najrýchlejšie a s minimálnou námahou sa chce dostať čo najvyššie. O navštívenej krajine má povrchné znalosti, ale nepýta sa na skúsenosti kvalifikovaných, skôr si nechá poradiť od mediálnych hviezd. V tom lepšom prípade čerpá informácie z internetu, i keď sa tam nachádza kadečo, alebo si pribalí do batoha brožúru zo známeho vydavateľstva. Cíti sa ako majster sveta. Je výborne stavaný na návštevu európskej kaviarne, ale už menej na hory.

Takýto trekár ostáva odkázaný na nákup služieb od príletu po odlet. Po Káthmandu sa pohybuje spravidla v taxíku a mimo mesta v prenajatom džípe. Vo verejnej doprave cudzinca temer nevidno, hoci ročne ich do nepálskeho hlavného mesta priletí vyše milióna. 99 % plochy štátu považuje obrazne za no-go zónu. Sústreďuje sa v hoteloch, najmä vo štvrtiach ako Thamel alebo Pokhara Patan, kde ho čaká mnohé, na čo si spomenie (vrátane „najstaršieho zamestnania“), a na najznámejších horských trasách.

Všetko rieši peniazmi. Je presvedčený, že tak pomáha navštívenej krajine. Z účtovného hľadiska má pravdu. Ale je tu aj ľudský rozmer. Zodratí Nepálci nosia na svojich chrbtoch rozmaznaným mladíkom všetko od výmyslu sveta – vrecia plné maškŕt, výstroj, obrovské kempingové stany, stoly, ležadlá a stoličky – nie pre radosť, ani kvôli sebarealizácii, ale s veľkým odporom a z dôvodu ekonomickej závislosti. Svoju prácu majú „radi“ asi tak ako ženy loviace dovolenkárov na vykričaných uliciach. Aj takúto tvár má orientalizmus.

V horách kráča rozmaznaný trekár s poloprázdnym batôžkom, v ktorom si nesie iba pas, peniaze, kadejaké karty, spreje, mobil, zrkadielko, lieky, ten zodpovednejší aj vodu a tabličku čokolády. Bez nosičov a sprievodcov neurobí ani krok. Domáci mu vyšli neuveriteľne v ústrety. Na dvoch tretinách trojtýždňového okruhu okolo osemtisícovej Annapurny vyryli cestu, aby mohli voziť zákazníkov na džípe. Hotelíky s jedálňami sa núkajú na každom kroku. Iba na okraj, psychiater a protidrogový expert Ľubomír Okruhlica považuje lenivosť za klinickú závislosť.

Trekári sa ocitli priamo v teréne, ale prírody sa takmer nedotýkajú, akoby boli od nej oddelení sklom. Boja sa piť pramenistú vodu, a tak sa vedľa ciest váľajú plastové fľašky na jedno použitie. Málo sa rozprávajú s platenými sprievodcami, takmer vôbec nie s nosičmi; a často ani medzi sebou, najradšej komunikujú so svojimi mobilmi. Slúchadlám v ušiach dávajú prednosť pred spevom vtákov alebo tichom ľadovcov. Tu sa ponúka zmieniť iného psychiatra Manfreda Spitzera a jeho knihu Digitálna demencia (2018).

V indických horách čaká na dovolenkárov z rodu „Homo consumericus euroatlanticus“ navyše aj tzv. teahouse, mobilná kaviarnička pod stanom. Funkciu nosičov prebrali kone, jaky a osly. Preťažené nepárnokopytníky rýchlo starnú a neraz hynú tragicky – zrútia sa s nákladom do priepasti. Napriek starému indickému princípu ahinsá (nenechaj zhynúť, neubližuj). Sila peňazí je silnejšia než kultúrno-náboženská tradícia, podľa ktorej v týraných zvieratách môže byť usadená duša predkov miestnych vrchárov. Himalájska skúsenosť potvrdzuje pojmy, ktoré používal sociológ Thorstein Veblen, leisure class (zahálačská trieda) a conspicuous consumption (okázalá spotreba).

Podobné tendencie prenikajú aj do kirgizského Ťanšanu. Nádherná pyramída Chan Tengri, odveký magnet pre ľudí zďaleka, sa týči 6 995 metrov nad morom. Komerční lezci, ktorí na ňu vystúpili, dostávajú po novom diplom, kde je uvedená výška 7 010 metrov, dá sa ním lepšie pochváliť.

Trekári stratili schopnosti svojich predchodcov, ktorí sa bez problémov pohybovali v stredných veľhorách. Životaschopnosť, pud sebazáchovy, túžba poznávať a odkrývať trináste komnaty, orientácia v neznámom prostredí a aj fyzická kondícia sa zo starého kontinentu v priebehu niekoľkých desaťročí vyparili. Niektoré cestovky si zvýhodňujú postavenie na trhu dobre premyslenými lžami; ponúkajú zrežírované dobrodružstvo, expedičný gýč. „Dobyjeme, zdoláme, pokoríme vrchol…“ znie nám v ušiach militantná dikcia reklamy na dobrodružnú expedíciu.

Ideálnym zákazníkom sa stal televízny divák, ktorý si sadá večer do kresla unavený stereotypnou, nezáživnou a nezmyselnou prácou, ktorá mu neprináša uspokojenie, ale predstavuje preňho iba existenčnú nevyhnutnosť. Potrebuje zabudnúť a odreagovať sa. Nevládze však rozmýšľať, analyzovať, hľadať alternatívy, keď už nie k vývoju spoločnosti, tak aspoň k vlastnému postaveniu v nej. Profesionáli ho vedia udržať v strehu celé hodiny, na chvíľku si odskočí akurát do špajze. Obrazovky mu tiež ponúkajú polotovary, mediálne hamburgery prikorenené hrôzostrašnými senzáciami; do úmoru propagujú celebrity a šíria kult neosobnosti. Filozof Gilles Lipovetsky upozorňuje na transformáciu človeka na narcistickúhedonistickú, individualistickú, móde podliehajúcu a psychicky labilnú bytosť.

No-go zóny na Slovensku

No-go zóny existujú aj na Slovensku. V lone prírody vedľa chránených území a národných parkov rastú obrovské golfové ihriská s vysokými plotmi a kamerovou ochranou pre malú skupinu z kategórie vyvolených, kým drvivá väčšina obyvateľstva musí tieto novodobé pevnosti obchádzať. Mladí ľudia s mentalitou podobnou komerčným trekárom sa v nich vozia na elektrických vozíkoch s cenou vyššou ako bežný automobil, s golfovou palicou v ruke, ako deti za svoju loptičkou. Ľudia z kategórie turisti, bežci, cyklisti a hubári nemajú na ohradenú plochu kedysi vzácnej, dnes narušenej prírody vôbec prístup – a inde im zväzujú ruky predpisy ochrany prírody.

Tatry prestali byť ikonickou, romantickou oázou slobody. Návštevníci majú zakázané kráčať mimo značených ciest. Štát sankcionuje ľudí, ktorí sú tvoriví, samostatní a vyhýbajú sa stereotypu. Došlo de facto k „privatizácii“ končiarov. Pravidlá v Tatranskom národnom parku (TANAP-e) privilegujú komerčnú turistiku, diskriminujú nekomerčných nadšencov prírody. Zo stoviek vrcholov a predvrcholov je sprístupnený iba zlomok. Pod Gerlachom, z ktorého výstupových trás vyháňajú slobodných turistov, stojí luxusný Sliezsky dom. Tento hotel dnes slúži malej solventnej skupine obyvateľstva. Z tejto nerovnoprávnosti ťažia horskí vodcovia, ktorých starostlivosť o zákazníkov pripomína výpalnícke praktiky: ak chceš vystúpiť na končiar, tak nám zaplať. Aj tu treba hľadať príčiny, prečo mnohí turisti a mnohé turistky uprednostňujú zahraničné veľhory pred našimi.

Obmedzenie pohybu sa vysvetľuje ochranou prírody a bezpečnosťou návštevníkov. No tatranskú prírodu ničia iní ako skalní turisti. A proti trvalým zásahom, megalomanským stavebným aktivitám misionárov konzumizmu sa robí pramálo. Práve na túto situáciu zareagovala hromadnou pripomienkou k návrhu návštevného poriadku TANAP-u občianska iniciatíva Aj my sme Tatry. V Demänovskej doline a na Donovaloch sa dá (zatiaľ) kráčať bez obmedzenia, ale rozumnejšie môže byť tieto zdevastované niekdajšie skvosty obísť alebo rýchlo prebehnúť.

Mária Terézia zaviedla demokratické pravidlá pohybu po krajine. Aj vďaka nej počas všetkých nasledujúcich režimov mohol u nás vstúpiť do lesa každý, kto dodržiaval základné zásady. Dnes to už neplatí. Keď sme zváľali pred tromi desaťročiami hraničné ploty, málokto tušil, že vyrastú nové, vnútroštátne. Najmenej na piatich miestach legendárnej Cesty hrdinov SNP museli značkári pred nimi ustúpiť.

Novým fenoménom, ktorý negatívne zasahuje do rekreácie peších turistov a turistiek, je horská cykloturistika. Na značkovaných turistických chodníkoch sa organizujú cyklopreteky, pretekári považujú pešiakov na peších trasách za votrelcov. Módne hobby si skúšajú osvojiť aj ľudia, ktorí oň nemajú až taký záujem, skôr ním demonštrujú, že sa nemôžu sťažovať na štíhlu peňaženku. A prv, ako sa takýmto cyklistom všetko zunuje, narobia dobrú šarapatu. Spôsobujú eróziu pôdy, ktorá môže spustiť devastačný dominový efekt. Veľakrát prefičia po chodníku, ktorý počas desaťročí vyšliapali chodci, a obľúbili si aj chodníky, ktoré nedávno vznikli špeciálne pre peších. Zvonček nepoužívajú, nedbajú o to, aby dali o sebe vedieť. I neokrôchané zvolanie: „Uhni!“ by pritom pomohlo k bezpečnosti viac ako mlčanie. A hoci sú grobianski cyklisti v menšine, je ich dosť na to, aby chodníky prestali byť pre peších bezpečné a začali vzbudzovať obavy, strach či dokonca vzájomné averzie.

Na konci dvadsiateho storočia sa v lesoch vyrojili motorkári. Často bez viditeľných evidenčných čísiel, smejú sa zákonom, lesu, chránenej oblasti a najmä elementárnej slušnosti. Ten najmiernejší z nich prekonáva najagresívnejšieho horského cyklistu.

Vďačná „Esenpéčka“

Novinári a verejní činitelia, ktorí sa pod Karpatmi narodili, ale doma sa cítia inde, používajú v negatívnom zmysle prídavné meno „karpatský“. Ide o geografický rasizmus, pohorie nemá s našimi boľačkami nič spoločné. Často argumentujú aj negatívnymi prežitkami valašskej civilizácie. Ktovie, či by písali a hovorili rovnako, ak by sa im podarilo prežiť niekoľko nocí na transylvánskych salašoch.

Dvetisíckilometrový karpatský hrebeň prešli piati Slováci. Jeho tretinu môže reprezentovať aj Cesta hrdinov SNP. Táto „chrbtica Slovenska“ privíta každého, kto sa zodpovedne pripravil. V porovnaní so zahraničnými výpravami nevyžaduje toľké zháňanie informácií o prírode a fungovaní spoločnosti, organizovanie, finančnú investíciu a cestovateľskú kalváriu. Teší sa preto rastúcemu záujmu. „Esenpéčka“ predstavuje pestrú divokú záhradu, originálnu prírodnú galériu i očarujúce múzeum. Priestor na stretnutia so zaujímavými ľuďmi, ktorých inak v labyrinte miest nenájdete ani s lupou.

Na jar nás víta v najpestrejšom šate, pokrytá ustupujúcim snehom a kobercami kvetov. Letný turista sa zaobíde bez ťažkého výstroja. Poteší sa dlhému dňu, ale neraduje sa búrkam, vysiľujúcim horúčavám, ani niektorým prehusteným úsekom. Na jeseň magistrála ožije novými farbami. Ponúka zrelé lesné plody, ľudia sa vytrácajú, fascinujúce ticho prerušujú rujné jelene. Zimný prechod znamená drinu, ale aj prekrásne zážitky pre tých, ktorí sa naň roky pripravovali. V nižších polohách chladné dažde a nikdy nevysychajúce blato, vo vyšších pohoriach návaly snehu, zľadovatený chodník, silný víchor a nebezpečenstvo lavín. Postup komplikujú aj veľmi krátke dni a ťažký výstroj.

Väčšina lokalít má pútavú históriu. Rieky, vrchy, doliny, jaskyne a dedinky sa stali križovatkou slovenských aj európskych dejín. Pre toho, kto nehltá kilometre, ale vie zastať, dívať sa, počúvať, pátrať, porovnávať a premýšľať, je putovanie po krajine nevyčerpateľnou studnicou emotívnych zážitkov a poznávania.

Autor patrí k priekopníkom slovenskej expedičnej a diaľkovej turistiky, je spisovateľom literatúry faktu a vydavateľom cestopisnej literatúry. Od roku 1987 organizuje každoročne medzinárodný horský festival Expedície. Vedie Katedru politológie a euroázijských štúdií FF UKF v Nitre.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: