Na pamiatku Ivana „Ička“ Stodolu (1987 – 2022)

Peter, Tomáš, Jakub9. mája 20232268
ilustrácia: Michal Šumichrast

Presne pred rokom, 8. mája 2022 navždy odišiel Ivan Stodola, pre nás Ičko. Ičko bol učiteľ, historik, autor recenzií a komentárov, wikipedista, ľavičiar a kamarát, tmel celej komunity. Pozitívna energia z neho sršala a nabíjala všetkých naokolo, ale preňho samého mu v rozhodujúcej chvíli už žiadna neostala. Ičko bol majster improvizácie, surrealisticko-parodický filozof s nesmiernym historickým vedomím. Geniálny komik a skromný intelektuál, ktorého vzletné vystupovanie, vyjadrovanie a gestikulácia by historicky spadali niekam do búrlivého roku 1848 či skôr do Parížskej komúny. S nenapodobiteľným ironickým podtónom a zvučným hlasom nás bavil svojimi varieté či predslovmi na socialistických šachových turnajoch a v bežeckých skupinách. K tomu patrila aj dávka pátosu, ktorá bola súčasťou jeho prejavu. Ičko mal sen o lepšom svete, zároveň si držal historický odstup a jasne si uvedomoval tragikomické aspekty našej súčasnej situácie.

Angažovaný učiteľ

Ičko sa narodil v roku 1987 v Banskej Bystrici. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Bratislave na Filozofickej fakulte UK v odbore učiteľstvo histórie a filozofie. V Bratislave aj ostal a niekoľko rokov učil dejepis na Škole pre mimoriadne nadané deti a Gymnáziu, kde výrazne ovplyvnil generáciu študentov a študentiek. Vo svojej výučbe sa vždy snažil ukazovať  dejiny aj z pohľadu bežných ľudí. Po ukončení pôsobenia na strednej škole sa rozhodol stráviť nejaký čas v zahraničí. Vydal sa do Anglicka a neskôr Francúzska. Pred odchodom vyhlásil, že „každý intelektuál musí spoznať svet,“ ale jeho cieľom bolo aj prehĺbiť si znalosť jazykov. Príhodami zo svojich ciest miestami takmer neuveriteľnými ešte dlho zabával svoje okolie. Po návrate na Slovensko sa rozhodol ďalej venovať výučbe histórie zaujímala ho v nej rola múzeí. V múzeu chvíľu pôsobil ako sprievodca na Hrade Devín a neskôr sa téme venoval počas doktorandského štúdia v odbore didaktika dejepisu na Katedre histórie Pedagogickej fakulty UK. Ako doktorand vyučoval, tentokrát už vysokoškolské študentstvo, pre ktoré viedol seminár o dejinách Slovenska. Ičkovým snom bolo venovať sa školstvu ďalej a prispieť k jeho pozitívnym zmenám.

Ičkov vstup do verejnej sféry sprevádzali sympatie k politickým aktivitám vychádzajúcim „zospodu“, teda priamo z iniciatívy pracujúcich ľudí. Svoj postoj prejavil aj počas učiteľských protestov a štrajkov v rokoch 2015 a 2016, keď vyzýval učiteľky a učiteľov, aby tvorili históriu. Sám vtedy vstúpil do Iniciatívy slovenských učiteľov, ktorá udalosti koordinovala a k téme napísal niekoľko komentárov. V článkoch vyzdvihuje postoj učiteľstva, ktoré konečne „vyšlo zo svojej povestnej ulity konzervatívnosti a pasivity“ a zapojilo sa do aktivít za zlepšenie vlastných pomerov. Pre Ička však nebol najpodstatnejší výsledok týchto udalostí. Väčšiu dôležitosť pripisoval nadobudnutým skúsenostiam a kontaktom, ktoré môžu pedagogické pracovníčky a pracovníci v budúcnosti zúročiť. Ičkova tvorba však zahŕňala aj iné kritické komentáre z perspektívy učiteľa, v ktorých si kladie napríklad otázku, či je slovenské učiteľstvo zodpovedné za Kotlebu.

Vo svojej učiteľskej praxi Ičko dlhodobo experimentoval a ako jednu z metód vo výuke dejepisu využíval tvorbu wikipedických hesiel. Tento spôsob výuky rozvíjal počas svojho pedagogického pôsobenia na strednej či vysokej škole. Svoje skúsenosti nakoniec zhrnul v článku v časopise Verbum Historiae. V rovnakom periodiku publikoval aj dve historické štúdie o svojom vzdialenom predkovi Kornelovi Stodolovi a niekoľko odborných recenzií.

Kritický publicista

Ičko sa publikačne nevenoval iba pedagogickej oblasti. Spočiatku písal najmä pod pseudonymom Igor Bystrický pre elektronické periodiká ako Deník Alarm či Deník Referendum a pred zmenou smerovania PoleMag, aj tam. Neskôr písal predovšetkým pre Knižnú Revue, ale jeho texty nájdeme aj v Kapitáli, v Pravde či v odborných časopisoch.

Ičkov intelektuálny záber bol široký, čo najlepšie dokazujú jeho knižné recenzie. Recenzoval popularizačné aj vedecké publikácie o slovenských dejinách dvadsiateho storočiaklimatickej kríze, nezávislej kultúre, architektúre či politickej filozofii; ale aj beletriu, pokiaľ mala presah do politiky, vedy či vzdelávania. Nikdy sa neobmedzoval na prosté prerozprávanie obsahu knihy, ale  predstavil ju na pozadí vlastného uvažovania o téme. Preto bol pripravený vytknúť autorstvu nedostatky v argumentácii či práci so zdrojmi a rád nachádzal alternatívne, presnejšie možnosti výkladu. Publikoval aj krátke filmové kritiky sociálnych drám či historických filmov. Počas doktorandúry  sa Ičko venoval múzeám a galériám ako didaktickým spoločenským nástrojom. Osobitnú kategóriu jeho publikačnej činnosti preto tvoria recenzie na výstavy a expozície.

Ičkova ľudskosť

Medzi subkultúrnymi podujatiami venovanými nielen vegánstvu, antifašizmu alebo environmentalizmu, ktoré sa za posledných pätnásť rokov v Bratislave konali, nenájdeme veľa takých, do ktorých by sa Ičko nejakým spôsobom nezapojil. Komunitné aktivity považoval za dôležité, pretože ho inšpirovala organizovanosť ľavicového a robotníckeho hnutia najmä prvej polovice dvadsiateho storočia vytváranie športových klubov či aktivity v kultúrnej a umeleckej oblasti.

Veď ako by to bolo len včera, čo sme sedeli u Ička na šachovom turnaji, pričom šach bol na vedľajšej koľaji. Pri každom stole prebiehala vrava, všetky zúčastnené osoby si mali čo povedať. Len Ičko sedel sám, sledujúc okolie s rukami roztiahnutými na operadlách pohovky a spokojne sa usmieval popod fúzy. Po dlhých minútach, vo chvíli ticha, vstal a hlasom plným nadšenia, s dávkou toho povestného pátosu zvolal: „Súdružky a súdruhovia, ani neviete, akú ste mi teraz urobili radosť. Sledovať, ako sa spolu bavíte, mi spôsobuje náramné potešenie. Ďakujem vám.“

Taký bol Ičko. Vytváranie komunitných priestorov, kde sa mohli ľudia stretávať, bolo jednou z jeho srdcových záležitostí. Bolo mu ľúto, že malá bratislavská „ľavicová scéna“ je taká roztrúsená. Mal rád ľudí a vedel, že k tomu, aby nastala systémová zmena, je potrebné pracovať aj na osobných vzťahoch. Pri zakladaní krúžkov či už išlo o hranie šachu alebo behanie mu nešlo ani tak o konkrétnu činnosť. Jednotlivé aktivity považoval skôr za nástroje na vytvorenie prostredia, v ktorom by sa mohli kultivovať medziľudské vzťahy. Chcel spájať osoby, ktoré sa nemali kde pravidelne stretávať a bližšie spoznávať. Len niekoľko týždňov pred svojou smrťou sa podelil o myšlienku formalizovania krúžkovej činnosti, v rámci ktorej by sa mohli rozvíjať ďalšie aktivity a jednotlivé krúžky vzájomne podporovať. Tento plán už však nestihol zrealizovať.

Zdalo sa, že Ičko si naplno užíval prítomnosť kamarátok a kamarátov a pritom sa preňho každý večer začínal iný život krutý, osamelý a beznádejný. Zvádzal v ňom svoj vlastný súboj. Tinitus mu nedovolil poriadne spávať ani sa sústrediť na jeho milované čítanie a písanie, spôsoboval mu úzkosti a depresie z predstavy otupného prežívania na liekoch či postupnej klesajúcej pozornosti a chuti do života. Deň pred smrťou ešte napísal posledné wikipedické heslo, venované francúzskej filozofke, politickej aktivistke a odborárke Simone Weil, ktorá zomrela rovnako ako on vo veku 34 rokov. Celkom starosvetsky a románovo napísal rozlúčkové listy a s jemu vlastným „súdružským“ pozdravom nás opustil. Mnoho z nás, čo sme Ička poznali, sa pri spomienke na neho isto spontánne pousmeje. To však nemení nič na tom, že nám chýbaš.

Peter, Tomáš, Jakub

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: