Na študentské protesty sa zabudlo pre traumu z normalizácie

Ivan Stodola13. augusta 2021606

Nová publikácia historika, politológa a publicistu Juraja Marušiaka s názvom Príliš skoré predjarie… sa zaoberá študentskými protestami z roku 1956 v Československu. Medzi najvýznamnejšie patril napríklad študentský majáles, počas ktorého vysokoškoláci v centre Bratislavy parodovali rôzne aspekty študentského života: povinnú výučbu marxizmu-leninizmu, nepodarenú školskú reformu, nekvalitnú stravu na internátoch, preťaženosť učivom či obmedzenú akademickú slobodu. Objavili sa dokonca náznaky kritiky politických pomerov. 

V reakcii na rozkaz ministra obrany Alexeja Čepičku, podľa ktorého mali študenti po promóciách absolvovať namiesto dvojmesačného vojenského sústredenia ročnú povinnú vojenskú službu, vznikali protestné rezolúcie. Na internáte Mladá Garda sa na protest proti tomuto rozkazu zhromaždilo tisícdvesto ľudí. Študentské pohyby Marušiak zasadzuje do širokého kontextu politického vývoja v Československu, ako aj v ďalších krajinách sovietskeho bloku, pričom sa venuje aj formovaniu „nového socialistického človeka“, vzťahu KSČ k vysokoškolskému vzdelávaniu a inteligencii. Vo svojom naratíve vychádza z veľkého množstva historických prameňov vrátane oral history, pričom nadväzuje na práce českých historikov a historičiek odmietajúcich antikomunistický diskurz, ktorý častokrát redukuje dejiny minulého režimu na zápas medzi komunistickou stranou a spoločnosťou. 

Študentským udalostiam roku 1956 ste sa venovali už vo svojej diplomovej práci, ktorú ste obhájili v roku 1994. Ako vaša nová publikácia prehĺbila historické poznanie tejto témy?

V prvom rade som mal možnosť podrobnejšie skúmať archívne materiály, vrátane fondov, ktoré neboli v deväťdesiatych rokoch prístupné. Zistil som, že nemá zmysel sústrediť sa výlučne na rok 1956, ale treba brať do úvahy aj obdobie, ktoré mu predchádzalo a jeho dôsledky. Hoci zmeny vo vzdelávacej politike v ČSR v druhej polovici päťdesiatych rokov bezprostredne so študentskými udalosťami nesúviseli, boli do veľkej miery inšpirované zákonnými zmenami v ZSSR. Viaceré režimové kroky v oblasti ubytovacej a štipendijnej politiky, podobne ako v oblasti prijímania žiakov na stredné a vysoké školy, sa nepriamo zdôvodňovali o.i. aj študentskými udalosťami v máji 1956. Týmito udalosťami sa čiastočne zdôvodňovali aj čistky na vysokých školách v druhej polovici päťdesiatych rokov, ktoré však nenadobudli intenzitu tých, ktoré nasledovali bezprostredne po februári 1948 a začiatkom päťdesiatych rokov.

Napriek tomu, že išlo o dôležitý spoločenský pohyb, ktorý predznamenal široké reformné úsilie šesťdesiatych rokov, v historickom vedomí slovenskej spoločnosti ide o pomerne neznámu kapitolu. Pri skúmaní miesta roku 1956 v inštitucionalizovanej kolektívnej a kultúrnej pamäti uvádzate, že jej vytesnenie bolo, okrem iného, dôsledkom konštruovania „heroickej“ antikomunistickej narácie. Môžete tento názor rozvinúť?

Udalosti z roku 1956 sme z kolektívnej pamäte vytesnili ako dôsledok omnoho väčšieho šoku, ktorým bol rok 1968, sovietska okupácia a následná normalizácia. Tieto udalosti výrazne zasiahli aj tých, ktorí boli účastníkmi alebo svedkami spoločenských pohybov po XX. zjazde KSSZ. Brežnevova éra spôsobila, že debaty o nestalinskom modeli socializmu a o možnosti národných ciest k socializmu sa stali definitívne zbytočné. Marxizmus ako politický program z nezávislého intelektuálneho diskurzu prakticky zmizol, teda získal marginálnu pozíciu. Po roku 1989 sme si navyše zvykli vnímať politické konflikty v sovietskych systémoch ako konflikty medzi „komunistami a tými druhými“, ako to označoval napríklad Petr Pithart, alebo ľuďmi, ktorí sa režimu síce prispôsobili, ale netrpezlivo čakali na jeho koniec. V takomto kontexte sa debaty o rôznych druhoch socializmu, o jeho prípadnej zmene či reforme javili ako niečo pomýlené a nadbytočné. Platí to aj pre vnímanie roku 1968. Sovietska okupácia Československa bola nepochybne jeho kľúčovou udalosťou, ale z dejinnej pamäte sa vytratila debata o obsahu pripravovaných a realizovaných reforiem a o tom, čo si v skutočnosti československí občania v tom čase želali.

Bratislavský majáles bol oficiálne organizovaný Mestským výborom Československého zväzu mládeže v Bratislave. Ako ukazujete, viacerí funkcionári boli po odhalení tzv. kultu osobnosti zmätení a nevedeli sa s novou politickou situáciou vyrovnať, čo umožnilo akciu pripraviť. Máte informácie o tom, že stranícke vedenie, prípadne bezpečnostné orgány, boli informované o pripravovanej akcii a jej charaktere?

Na vysokých školách už dlhší čas panovalo napätie. Študenti neboli žiadny izolovaný ostrov, ale videli, čo sa deje v spoločnosti, kde nastal na jar krátkodobý „odmäk“ a viaceré skupiny obyvateľstva ventilovali svoju nespokojnosť. Samotný majáles bol organizovaný ČSM, bol plánovaný dlhšie a vedenie KSČ a KSS sa sústreďovalo skôr na prebiehajúcu „diskusiu“ a na také prejavy nesúhlasu, aké odznievali napríklad na II. zjazde československých spisovateľov v apríli. Fakultné výbory ČSM o majáles nejavili väčší záujem, ak by iniciatíva ostala v ich rukách, majáles by zostal iba jednou z mnohých akcií, ktoré neboli ničím zaujímavé. Iniciatívy sa chopili študenti na Právnickej fakulte UK, ktorí mobilizovali ostatných študentov. Až po spontánnom priebehu bratislavského majálesu, ktorý stranícke a bezpečnostné orgány vystrašil, sa vedenie KSČ venovalo príprave majálesu v Prahe, pričom uvažovalo o odvolaní celej akcie. Nestalo sa tak, azda preto, lebo tušili, že by tento krok len zvýšil napätie medzi vysokoškolákmi.

Vnímajú pamätníci protesty ako formatívne udalosti svojich životov, alebo skôr na ne zabúdali pod vplyvom neskorších skúseností?

Minimálne v určitom období ich života to boli formatívne udalosti. Skúsenosť z roku 1956 v živote jednotlivcov, ale aj spoločnosti, ovplyvnila podobu československého roku 1968. Mnohí aktéri udalostí v máji 1956 a účastníci diskusií medzi intelektuálmi sa počas Pražskej jari výrazne angažovali. Ako som už uviedol, pod vplyvom neskorších udalostí normalizácie spomienky na rok 1956 vybledli. Pre mnohých aktérov to bol však prvý stret s mocou, zásadné vytriezvenie z ideálov, ktoré mnohí z nich zdieľali, ale aj tvrdá škola, ako si funkcionári režimu predstavujú úlohu mladých a vzdelaných ľudí v spoločnosti. Druhá vec je, že postihy za účasť na študentských protestoch mali časovo obmedzené trvanie. Druhá vlna destalinizácie po roku 1963 spravidla tieto rany z roku 1956 čiastočne zahojila. Normalizačné represie trvali dve desaťročia a tí, ktorým sa podarilo vrátiť do verejného života a pôvodného zamestnania, museli za to zaplatiť neraz vyššiu cenu ako aktéri udalostí v roku 1956.

V roku 1953 došlo v Plzni k robotníckym protestom a štrajkom. Bezprostrednou príčinou bola menová reforma, hoci zrejme išlo o vyvrcholenie dlhodobej nespokojnosti s ekonomickou politikou KSČ. Ako si vysvetľujete, že sa vtedy inteligencia a študenti k robotníckej revolte nepripojili?

V prvom rade asi ani nebolo kedy. Robotníci boli vo veľkých počtoch koncentrovaní v závodoch, čo z hľadiska mobilizácie predstavuje iný potenciál ako v prípade rozpŕchnutej inteligencie. Protesty zhora veľmi rýchlo potlačili a nepochybne medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti panovala istá nedôvera. Navyše robotnícke protesty mali lokálny charakter, a umlčali ich skôr ako stihli prerásť do celoštátnej revolty. Na rozdiel od východného Nemecka, kde občania získavali prakticky po celý čas informácie aj z rozhlasovej stanice RIAS v Západnom Berlíne vo svojom jazyku, Československo nič podobné nemalo, správy o udalostiach sa dostávali na Západ s veľkými problémami a nebolo úplne jednoduché sa dostať k správam zahraničných rozhlasových staníc. Ale podobne to bolo v roku 1956.

Vedenie KSČ poučené udalosťami v Plzni, NDR a neskôr aj v Poznani v júni 1956 rozlišovalo medzi „oprávnenou“ nespokojnosťou robotníkov. V podnikoch sa etablovali mechanizmy, ktoré umožnili včas reagovať na prejavy nespokojnosti priemyselných robotníkov. Napokon, českí komunisti vedeli, ako sa rozprávať s robotníkmi, lebo táto strana mala medzi robotníkmi reálne sociálne zázemie ešte spred roku 1938. Na Slovensku sa zas robotníci do veľkej miery regrutovali z roľníckeho prostredia. Nástup do priemyslu pre nich znamenal vzostup na sociálnom rebríčku, pretože získali stabilné zamestnanie, mzdu, sociálnu starostlivosť a dôchodok, o čom sa poľnohospodárom napríklad nemohlo ani snívať. Preto po roku 1953 robotnícky štrajk nebol významne prítomný v konfliktoch s mocou, na rozdiel napr. od Poľska. Československí robotníci riešili v roku 1956 a neskôr svoju nespokojnosť „po vlastnej linke“.

Vo svojom texte stručne spomínate mládežnícke subkultúry päťdesiatych rokov, ktoré sa svojím životným štýlom vymedzovali voči vtedajšej oficiálnej predstave o mladom človeku. Išlo o takzvaných potápkarov a páskov. Mohli by ste bližšie charakterizovať tieto skupiny?

Týmito slovami v päťdesiatych rokoch označovali mladých ľudí, ktorí svojím výzorom, účesom, extravagantným štýlom obliekania prezentovali svoje sympatie k západnej kultúre a naopak. Oficiálne nároky na správanie a výzor mladých ľudí im boli celkom ľahostajné. Označenie „páskovia“ sa používalo v neskorších rokoch, po nástupe hnutia hippies a náraste popularity dlhých vlasov u mužov sa objavovali aj „máničky“. V ZSSR ich volali „stiliagi“, v Poľsku zas „bikiniarze“. Samozrejme, vzhľadom na to, že si volili viditeľné prejavy odporu, boli vďačnou obeťou policajných zákrokov.

Je veľmi zaujímavé čítať diskusie odohrávajúce sa na marcovom a aprílovom pléne ÚV KSČ; stalinisti, ako Václav Kopecký, Antonín Novotný či Július Ďuriš zrazu zvaľovali vinu za nezákonnosti prvej polovice päťdesiatych rokov na Rudolfa Slánskeho, dokonca Klementa Gottwalda. Myslíte si, že sa v dôsledku destalinizácie v ZSSR obávali nielen straty mocenských pozícií, ale aj potenciálnych trestných stíhaní voči nim?

Určite, boli si vedomí zodpovednosti za vykonštruované procesy. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo vedenie KSČ k žiadnym zásadným zmenám nepristúpilo a fakticky iba reagovalo na vývoj udalostí, napríklad odvolaním Alexeja Čepičku. Ak nerátame samotného Novotného, ktorý mal mimoriadne blízko k prvému tajomníkovi ÚV KSSZ, destalinizáciu v rokoch 1962 – 1963 už vykonávali noví funkcionári, ktorí sa do vedúcich pozícií dostali v druhej polovici päťdesiatych rokov. Zo Slovenska to boli napríklad Jozef Lenárt a Alexander Dubček. V roku 1956 však nebol k dispozícii žiadny československý Imre Nagy alebo Władysław Gomułka, ktorý by inicioval destalinizáciu. Až neskôr, v rokoch 1957 – 1958 ideologický tajomník ÚV KSČ Václav Kopecký obviňoval bývalého predsedu SAV a člena vedenia KSS Ondreja Pavlíka zo snahy byť československým Nagyom. To však už bol prejav „maďarského komplexu“, keď sa vedenie KSČ rozhodlo za akúkoľvek cenu zabrániť opakovaniu maďarských udalostí v Československu.

Pavlík, samozrejme, nemal šancu stať sa Imrem Nagyom, vedenie KSČ a KSS sa ukázalo ako mimoriadne konsolidované. Jediný, kto by mal na vtedajšom Slovensku šancu stať sa komunistickým symbolom odporu, bol Gustáv Husák. Sotva by však našiel podporu v Česku a najpodstatnejšie je, že o jeho prepustení z väzenia nikto z vedenia KSČ ani len neuvažoval.

Už v júni 1956 sa vedenie KSČ v novej situácii zorientovalo a nastolilo opäť tvrdý kurz. Novotný označil študentské udalosti za akciu „reakčných živlov“. Ako však ukazujete, množstvo dôležitých účastníkov a organizátorov bolo členmi ČSM, dokonca kandidátmi KSČ. Po roku 1953 mali represie, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, diferencovaný a adresný charakter. Aké boli najzávažnejšie prejavy represie voči účastníkom? 

Mnohí študenti vnímali režim ako svoj a práve preto sa nazdávali, že majú právo jeho konkrétne praktiky kritizovať. Čo sa represií týka, tie, v prvom rade v poststalinskom období, neboli sprevádzané masívnou propagandou a vyznačovali sa menším okruhom postihnutých i nižšími trestami.

Štátne orgány sa sústreďovali na konkrétne, vytipované prípady, ktoré mali zastrašiť dané skupiny. Také boli napríklad procesy s Michalom Tušerom a Karolom Terebessym, ktorých sa mala zľaknúť rebelujúca ľavicová inteligencia. Opätovné uväznenie Antona Rašlu bolo signálom, že prípad tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov sa prehodnocovať nebude. Proces s Alexandrom Hirnerom a členmi kolektívu, ktorí pripravovali Príručný encyklopedický slovník, smeroval proti „starej“, predvojnovej inteligencii, ale aj proti „Martinu“, teda špecifickému okruhu intelektuálov okolo Matice slovenskej. V druhej polovici päťdesiatych rokov bolo podobných procesov viacero, napríklad proti „ľudákom“ či  sociálnym demokratom. Ani politické procesy, ani čistky nemali spektakulárny charakter, v médiách sa o nich veľmi nehovorilo, neboli sprevádzané revolučnou mobilizáciou más ani straníckych aktivistov, ale skôr aktivizáciou štátneho a straníckeho aparátu.

Najvýznamnejšou a poslednou rozsiahlou čistkou v štátnych inštitúciách a v SAV pred normalizáciou boli previerky politickej a triednej spoľahlivosti v roku 1958. Na základe triedneho pôvodu a politickej minulosti boli pracovníci kategorizovaní buď ako spoľahliví, alebo sa proti nim zasiahlo. U niektorých stačilo preradenie na nižšiu funkciu, ďalších poslali „do výroby“ alebo do dôchodku. Tým sa urobila bodka za krátkou liberalizáciou v kádrovej politike po roku 1953. Čo sa týka študentských udalostí v roku 1956, niekoľko účastníkov vyhodili zo štúdia, ale aj to až na jeseň 1956 alebo neskôr, po intervencii „zhora“, keďže vysokoškolskí pedagógovia sa usilovali študentov chrániť. Štandardným trestom bolo odňatie štipendia, resp. internátu, čo však zasiahlo rodinné financie. Viacerí mali po skončení školy problém získať zamestnanie.

Prípady, že študenti boli vylúčení zo škôl za účasť na májových študentských diskusiách, sa objavovali ešte aj v rokoch 1958 a 1959. To však už zrejme čiastočne súviselo aj s previerkami, ktoré prispeli k doplneniu kádrových materiálov. Tak sa príčinliví akademickí funkcionári dozvedali o „pôvode“ svojich študentov, ktorí sa, z pochopiteľných dôvodov, snažili niektoré údaje zo života svojich rodín zatajovať.

Predovšetkým v českej historiografii a politológii prebiehajú spory o politologické zadefinovanie minulého režimu a o jeho periodizáciu. V období, ktoré skúmate,  rozlišujete medzi totalitným a posttotalitným, resp. poststalinským obdobím, pričom prelom mal nastať niekedy v polovici päťdesiatych rokov. V čom vidíte rozdiel medzi týmito dvoma periódami?

V poststalinskom období sa vládnuce elity usilovali o získanie širšej legitimity v spoločnosti, ktorá by nebola iba vynútená represiami, ale aj istým pokrokom v sociálnej sfére. Tak napríklad v Československu v rokoch 1954 – 1960 prebiehalo každoročné znižovanie cien, v problematickom roku 1956 dokonca dvakrát, druhý raz po udalostiach v Maďarsku. Rozbiehala sa bytová výstavba, rástli aj mzdy. Isté uvoľnenie nastupovalo aj v oblasti kultúry, ani nie tak z vôle režimu, ale skôr kvôli jeho vyčerpaniu. Chruščov vo svojej predstave o vybudovaní komunizmu predpokladal, že síce pôjde o monolitnú spoločnosť, ale konformita bude dosiahnutá na základe dobrovoľného súhlasu obyvateľstva. Takto sa však formoval obraz depolitizovanej spoločnosti, založenej na konformite, kde síce ideológia zohrávala dôležitú rolu ako legitimizačný faktor, ale už bez aktívnej mobilizácie občanov.

V tomto druhá polovica päťdesiatych rokov mohla pripomínať obdobie normalizácie, označované napr. Milanom Šimečkom ako roky „nehybnosti“. Študentské udalosti, ale aj aktivity intelektuálov v roku 1956 a v neskorších rokoch však tento režimom starostlivo budovaný obraz narúšali.

S Jurajom Marušiakom sa zhováral Ivan Stodola, doktorand na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *