Mladí proti mysleniu

V tretej kapitole diela Vita activa Hannah Arendt kritizuje Marxovo chápanie práce. Napriek kritike však vníma Marxovu filozofiu ako originálnu, dôsledne premyslenú a v mnohom priekopnícku, a tak aby nedošlo k mýlke a aby si nikto počas vtedajšej studenej vojny nemohol myslieť, že jej kritika vychádza z tupých ideologických pozícií, uvádza túto kapitolu krátkou „predbežnou poznámkou“, kde sa vymedzuje proti ideologickým kritikom Marxa:

„V tejto prekérnej situácii by som sa chcela odvolať na slová, ktoré za podobných okolností vyslovil Benjamin Constant, keď musel kritizovať Rousseaua: ‚Určite sa vyhnem tomu, aby som sa pripojil k ohováračom tohto veľkého muža. Ak sa bude zdať, že sa s nimi náhodou čo i len v jednom bode zhodujem, budem voči sebe nedôverčivý. Znepokojený tým, že by sa v istom momente javilo, že mám rovnaký názor ako oni, budem pre svoju útechu zo všetkých síl zavrhovať a hanobiť domnelých spojencov.‘“

Autorka Pôvodu totalitarizmu by sa aj dnes narobila, kým by sa vyhranila voči všetkým domnelým spojencom, ktorí si k nej chodia po úderné frázy, no na dôslednejšie premýšľanie nemajú vôľu ani trpezlivosť.

Neviem, či by Marek Mach a ďalší ľudia z občianskeho združenia Mladí považovali Arendt za svoju spojenkyňu. Ale ak aj áno, nepochybujem, že by sa voči nim vyhranila, pretože popri deklarovanom odpore k totalitarizmu preukazujú aj odpor k mysleniu. Naposledy to demonštrovali na stránke „Mladí proti fašizmu“ svojou pavlovovskou reakciou na jednu konferenciu v Londýne. Zaoberať sa tým má význam preto, že ide o veľmi dobrú ukážku toho, ako aj dnes extrémne deformovaný politický diskurz na Slovensku – a teraz sa ospravedlňujem, ale lepšie slová mi na um neprichádzajú – kazí mládež.

Na univerzite SOAS v Londýne sa organizuje Festival socialistických ideí pod názvom Marxism 2023. S kvalitnou účasťou, s ľuďmi ako Adam Tooze či David Harvey. (Popri nich aj s niektorými, ktorých by som osobne vidieť nepotreboval, resp. voči ktorým by som bol veľmi kritický, ale to nie je pointa.)

Táto deviácia neunikla bdelému oku Mareka Macha a spol. a vyrazil do boja. Konferovať, premýšľať, diskutovať? Veď vieme, že marxizmus zabil 100 miliónov ľudí a je to vlastne na rovnakej úrovni ako nacizmus, tak o čom diskutovať. Začem bukvy, vsjo jasno.

V reálnom svete sú, samozrejme, veci oveľa komplexnejšie a komplikovanejšie.

Marxizmus, to je aj SPD či škandinávske sociálne demokracie. Je to aj frankfurtská škola, je to Marcuse aj Rancière, je to Kalecki aj Robinson, je to Jameson, Fanon, Fromm či Foster, je to obrovské množstvo mysliteľov, škôl a celých vedných odvetví, ktoré ho buď priamo nasledujú, alebo ním boli ovplyvnené, inšpirované, alebo vyvstali z kreatívneho sporu s ním. Marxizmus sú aj organizované skupiny pracujúcich vrátane mnohých odborov, ktoré zviedli dôležité boje o sociálne a politické práva.

Marxizmus nás učí, že žiaden človek nie je izolovaný, že ľudia sa netvoria sami. Učí nás systematickej kritike ekonómie a politiky. Učí nás sledovať mocenské štruktúry, konflikty v spoločnosti, protirečenia. Marxizmus nie je žiadna zjavená pravda, ale vo výbave každého kriticky mysliaceho človeka by mala byť aspoň rudimentárna znalosť základných téz.

Socializmus, to je aj boj za všeobecné volebné právo, boj za zrovnoprávnenie žien, boj za lepšie podmienky pracujúcich, boj proti detskej práci. Socializmus je aj boj za silný sociálny štát, verejné zdravotníctvo zdarma pre všetkých, vzdelanie zdarma pre všetkých, boj za plnú zamestnanosť. Socializmus je idea, že všetci si zaslúžia dôstojný život, že je zlyhaním systému, nie jednotlivca, ak ľudia žijú nedôstojne, a že kým mnohí žijú nedôstojne, tak zvyšok spoločnosti musí byť solidárny.

Kapitalizmus, to je aj detská práca (bohužiaľ, zďaleka nie je len záležitosťou minulosti) či nedôstojné a život ohrozujúce pracovné podmienky. Kapitalizmus sú všetci ľudia, ktorí nedostali zdravotnú starostlivosť, lebo si ju nemohli dovoliť. Kapitalizmus sú aj imperiálne vojny, drancovanie kolónií a otroctvo. Sú to desiatky miliónov vyhladovaných už len v Indii, sú to koncentračné tábory v Keni, sú to odseknuté ruky konžských detí. Sú to potoky krvi v Paríži počas Komúny, je to prevrat v Čile, je to kobercové bombardovanie Vietnamu, je to Guernica. Kapitalizmus je, napokon, aj klimatická kríza, v dôsledku ktorej hrozí ľudstvu obrovská katastrofa a mnohí mladí neveria v budúcnosť.

Marxizmus, socializmus a kapitalizmus sú, samozrejme, aj oveľa viac a oveľa iných vecí než toto, v pozitívnom aj v negatívnom zmysle. Toto je len kontrastný, demonštratívny výpočet, ktorého cieľom nie je argumentovať „v prospech“ marxizmu, socializmu či kapitalizmu. Cieľ je len ukázať, že veci sú komplexnejšie, ako sa na prvý pohľad môžu zdať.

Bádavá myseľ to berie ako námet na premýšľanie. Kritická myseľ to berie ako podnet na debatu. A ideologizujúca myseľ to berie ako výzvu k porazeniu oponenta. Je v podstate jedno, na ktorej strane sa nachádza – voči čiernym knihám komunizmu sa vytasia čierne knihy kapitalizmu, a v nekonečných cykloch tu quoque sa deje všetko možné, no určite nie udalosť myslenia, v ktorej by sme sa kamkoľvek hýbali.

Prečo však viesť debatu aj pod hlavičkou marxizmu? Marxizmus je totiž možné uchopiť ako otvorenú, kreatívnu filozofiu. Najlepšie to vyjadril Maurice Merleau-Ponty:

„Marxizmus neponúka žiadnu utópiu či vopred známu budúcnosť. (…) Marxizmus dešifruje udalosti, nachádza v nich význam, a tak hľadá vzorce, ktoré nám umožňujú – bez toho, aby nás tým v ktoromkoľvek bode zbavovali povinnosti čerstvej analýzy – zaujať voči udalostiam stanovisko.“

„Marxizmus nie je optimistickou filozofiou, je to jednoducho idea, že iný svet je možný, že neexistuje nič ako osud, že ľudská existencia je otvorená.“

Festival Marxism 2023 je tak pozvánka k mysleniu.

Marek Mach a spol. túto pozvánku rázne odmietajú. S istotou niekdajších normalizačných úradníkov, ktorých sebavedomie bolo nepriamo úmerné ich vzdelaniu a inteligencii, hodia na túto diskusiu štempeľ „Marxizmus je Hitler“ a je vybavené. Idioti na SOAS to nevedia. Marek Mach to vie. Marek Mach už nemusí nič skúmať, nemusí o ničom debatovať, nemusí nič čítať, nemusí o ničom premýšľať. Mladí majú svoje slogany, svoje copypasty, a to im stačí.

Bohužiaľ to na Slovensku môže stačiť na celkom slušnú kariéru. Stále si tu vystačíme so sloganmi, s prázdnymi gestami, prvoplánovým odsúdením a ignorantským, ale o to ráznejším rozhorčením. Ešte stále sme schopní odmietať jednoducho dobré, racionálne riešenia, pretože zaváňajú ľavicou, čo je komunizmus, čo je boľševizmus, čo sú gulagy a sto miliónov mŕtvych. Aj po 34 rokoch bojujeme proti komunizmu, ktorý vraj stále pôsobí ako akési všemocné zlo zo záhrobia. Je v skutočnosti komické, ako tento prístup glorifikuje moc degenerovaného normalizačného vedenia a sovietskej gerontokracie. Ale tak stačí nám to.

Organizácia „Mladí proti mysleniu“ by tak na Slovensku mohla mať budúcnosť. Obmedzenú, smutnú, ale z takého čisto realpolitického hľadiska funkčnú. To môže byť pre mladých ľudí lákavé, ale zároveň je to takým skrytým spôsobom strašne kruté. Takýto patologický diskurz v mladých ľuďoch zabíja zvedavosť a otvorenosť, čo sú vlastnosti, ktoré sú inak prirodzenou výbavou mladého človeka.

Mladí, o. z., tak paradoxne pôsobia veľmi staro. Vo svete, ktorého budúcnosť je taká neistá a v ktorom iní mladí bojujú „for the future“, Mladí, o. z., sa venujú tomu najreduktívnejšiemu omieľaniu minulosti, aby ospravedlňovali status quo. Nik nekontrastuje krikľavejšie s Gretou Thunberg ako Marek Mach.

Ale nemusí to tak byť. Mladí, o. z., nemusia byť takouto organizáciou. Dá sa opäť uvoľniť priechod zvedavosti a začať premýšľať, študovať a čítať. Skúmať históriu namiesto jej inštrumentalizácie. Počúvať, debatovať, nie kázať. Neobkecávať súčasné nespravodlivosti, ale zaujímať sa o ne, nechať sa nimi aj naštvať. No zároveň sa v debate nesnažiť druhého poraziť, ale brať debaty ako spoločný projekt.

Inak povedané, treba sa pripojiť k londýnskym študentom a študentkám na SOAS, ktorí sa neboja myslieť, ktorí chápu, že neexistuje nič ako osud, že iný svet je možný a že ľudská existencia je otvorená.

Autor je filozof