Čo riskuje priekupník s bytmi?

Nedávny rozhovor Michala Červeného s Tomášom Pieružekom v Denníku N vyvolal množstvo ohlasov, ktoré zas obratom komentoval Martin Vlachynský z INESS. Jeho text vítam ako podnet na pokračovanie začatého dialógu, pretože v diskusii o investovaní, bývaní a finančnej slobode ostalo veľa nedopovedaného. Poďme na to.

Závisť? To závisí

Martin Vlachynský tvrdí, že „keď narazíme na niekoho, kto je v niečom úspešnejší ako my, môžeme reagovať buď závisťou, alebo snahou napodobniť ho“. Dáva to zmysel? Skúsme podobnú logiku uplatniť v inom kontexte. Prenesme sa o štyridsať-päťdesiat rokov do minulosti a predstavme si normalizačného aparátčika, ktorý je vysokým straníckym funkcionárom, z hľadiska režimu KSČ nepochybne úspešným človekom. Čo by nám poradil, ak by sme sa chceli podobne ako on angažovať pri budovaní socializmu (čítaj: navýšiť svoje šance na kariérny vzostup v štruktúrach strany či štátu)? Medzi jeho tipmi by mohlo byť podanie prihlášky do KSČ, večerné štúdium marxizmu-leninizmu alebo iniciatíva v rámci činnosti Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Kým ostatní budú po práci sledovať hokej alebo cez víkendy skrášľovať svoje chalupy, vy si tieto rozmary môžete odoprieť a pre svoj úspech – prepytujem, rozvoj socialistickej spoločnosti – urobiť viac. Ako by ste napríklad tohto uvedomelého občana, ktorého strana za obetu voľného času a nadprácu náležite odmenila, zareagovali dnes vy – „závisťou alebo snahou napodobniť ho“?

Hádam správne, že ani – ani? Tuším prečo: stúpanie po funkcionárskom rebríčku poprevierkovej komunistickej strany predsa nijakým úspechom nie je. Súhlasím. Úspech je totiž relatívny: nielen, že ho inak definuje každá doba, ale rozličnú náplň mu pripisujeme aj ako jednotlivci, rodiny či komunity. Pre nás, ktorí pochybujeme o realitnom rentierstve ako príkladnej ceste k finančnej slobode, je teda vlastníctvo desiatich bytov asi podobným úspechom, akým je pre INESS zvyšovanie minimálnej mzdy. Jednoducho povedané, ak sa niekomu darí a my ho kritizujeme, nemusí to byť len zo závisti, ale aj pre nespravodlivosť, ktorá takýto úspech umožnila alebo ho naopak znemožňuje ostatným. Ak disidenti kritizovali režim KSČ, nebolo to preto, že by jeho funkcionárom závideli ich vily na bratislavskom Hradnom kopci alebo v pražskej Hanspaulke, ale preto, že nesúhlasili s princípmi, ktoré režim hlásal a autoritatívne presadzoval. Ak my – našťastie už omnoho slobodnejšie – s výhradami poukazujeme na nekritický priestor, ktorý dostáva propagácia skupovania nehnuteľností za účelom dosiahnutia finančnej slobody, nerobíme tak preto, že realitnému rentierovi jeho byty závidíme, ale preto, že polemizujeme s princípmi, ktoré pravica presadzuje a trh nám proti našej vôli vnucuje.

Je to už evergreen: akonáhle niekto poukáže na potrebu obmedzenia či regulácie súkromného vlastníctva, je obvinený zo závisti voči úspešným. Neustále ma pritom udivuje, že pravičiarom treba pripomínať základný predpoklad ich vlastných ekonomických teórií: obmedzenosť zdrojov. Ak by ich bolo nekonečne veľa a ich využívanie by nespôsobovalo žiadne negatívne externality, bol by som prvý, kto by každému doprial desať bytov a na ich strechu heliport. Kým však počet domácností, ktoré potrebujú bývanie, presahuje počet dostupných bytov, kritika skupovania nehnuteľností nie je závisťou voči finančne úspešným. Naopak: reklama na takéto investovanie je bezohľadnosťou voči ekonomicky slabším. Trh s nehnuteľnosťami je hra s nulovým súčtom, takže ak obhajujem pravidlá v prospech investorov, znevýhodňujem záujemcov o kúpu bytu pre osobnú potrebu – a ak podporujem dostupnosť bývania pre ľudí, ktorí ešte nijakú nehnuteľnosť nevlastnia, súčasne tým musím obmedziť slobodné nakladanie investorov so svojím súkromným kapitálom. Nijaká závisť, len rozdielne hodnoty a logické dôsledky ich presadzovania vo svete s obmedzenými zdrojmi.

Keď si už rozumieme, že Tomášovi Pieružekovi nezávidíme jeho byty ani finančnú slobodu, ale naše výhrady naopak vychádzajú z toho, že slobodu „robiť kedy chcem, s kým chcem a na čom chcem“ – a popritom hádam aj dôstojne bývať a žiť – by  sme radi dopriali úplne všetkým (a na to v kapitalizme – ako iste sami uznáte – treba peniaze), pristavme sa ešte pri niekoľkých ekonomických, filozofických a politických aspektoch celej diskusie.

Risky Business

Vo viacerých komentároch čitateliek a čitateľov sa objavila výhrada, že investovanie do skupovania nehnuteľností je neproduktívnou, a teda istým spôsobom aj morálne menejcennou formou podnikania. Najjednoduchšie túto výčitku možno vyjadriť tak, že priekupník s bytmi do spoločnosti ničím neprispieva. Za čo si teda zaslúži svoj zisk? Sčasti môže ísť o výnos z jeho prvotnej investície (ak ju celú nedostal darom od rodičov, respektíve nešlo o stopercentný úver), sčasti o odmenu za jeho know-how ako pracovať s kapitálom, a pripusťme dokonca, že takýto investor osobne spravuje prevádzku celého bytového fondu vo svojom portfóliu – to je nepochybne práca. Avšak ani keby ste robili finančného poradcu či realitného makléra a popritom si po večeroch a víkendoch privyrábali ako správca bytového domu, bez investícií a hypoték by ste imanie v hodnote desiatich bytov nemali šancu dosiahnuť.

Zisk tu teda musí vyplývať ešte z čohosi iného, a Martin Vlachynský to správne nazýva kreditným rizikom. Áno, investor na trhu s bývaním (nie ten, ktorý byty stavia, ale len ten, ktorý ich skupuje, preto priekupník) môže čeliť situácii, že sa z nejakého dôvodu drasticky prepadnú ceny nehnuteľností alebo nájmov, či dokonca celkový záujem o bývanie na danom trhu.

Aké scenáre tu prichádzajú do úvahy? Závisí to od lokality. Investor, ktorý by nalial svoje alebo požičané peniaze do bytov v Medzilaborciach, by naozaj vstupoval do vážneho rizika, keďže jasný demografický trend vyľudňovania tamojšieho regiónu sľubuje skôr znehodnocovanie než zhodnocovanie takejto investície – hoci nie je vylúčené, že akýmsi zázrakom by ceny nehnuteľností na severovýchode Slovenska odrazu dobehli tempo rastu porovnateľné s krajskými mestami. A jedine v prípade viery v takýto zázrak by táto investícia dávala zmysel.

Akému riziku však čelí investor, ktorí pôsobí na realitnom trhu vo väčších mestách, zvlášť v Bratislave? O bývanie v hlavnom a najväčšom meste krajiny je záujem vždy, a potvrdzujú to aj prognózy na základe dát, podľa ktorých „vo väčšine miest a obcí na Slovensku sa očakáva v najbližších desaťročiach úbytok počtu obyvateľov, zatiaľ čo v Bratislave sa bude s veľkou pravdepodobnosťou počet obyvateľov zvyšovať“ – do roku 2050 až na takmer 520-tisíc obyvateľov, čo je oproti súčasnosti nárast o 9,1 percenta. Ide pritom o projekcie len na základe trvalého pobytu; Inštitút finančnej politiky (IFP) ešte pred pandémiou odhadoval, že v Bratislave bez trvalého pobytu žije ďalších 66-tisíc ľudí. Okrem toho IFP uviedol, že ak ide o prílev občanov, pociťujú ho hlavne „krajské mestá a obce s priemyselným parkom“, potom zvlášť Bratislavský kraj „so silnou dominanciou hlavného mesta, kam smerujú ľudia zo všetkých krajov“. Dopyt po bývaní v Bratislave a iných väčších mestách teda podľa všetkého tak skoro neustane.

Ďalším rizikovým faktorom investície do bytov je ponuka – ak sa bude zvyšovať, rast hodnoty nehnuteľnosti aj výšky nájmov sa bude spomaľovať, eventuálne sa môže až zvrátiť. Podľa projekcií na základe dát z ostatného cenzu (2021), teda nezohľadňujúcich ešte vojnu na Ukrajine, energetickú krízu, zvyšovanie cien stavebných materiálov, rapídny nárast úrokových sadzieb atď., by sa síce rozdiel medzi počtom obyvateľov a počtom bytov v Bratislave mal v nasledujúcich desaťročiach znižovať, súčasne sa ale predpokladá aj nižšia obsadenosť bytov (v jednom byte bude štatisticky bývať menej ľudí), čím sa rozširovanie ponuky bývania môže podstatne pribrzdiť. Optimistické predpoklady o raste bytového fondu v rovnakom tempe ako v uplynulých tridsiatich rokoch sa pritom môžu ukázať výrazne nadsadené, ako naznačujú najnovšie čísla o znižovaní počtu dokončených bytov oproti dlhodobému priemeru. Investície do realitného trhu v Bratislave by tak ani z hľadiska ponuky bývania nemali byť prinajmenšom ďalších tridsať rokov zásadne znehodnotené.

Ak teda pre investície do nákupu bytov v Bratislave nepredstavujú predvídateľné ekonomické faktory – vzájomný pomer dopytu a ponuky bývania – významnejšie riziko, čo je vlastne pre priekupníka s nehnuteľnosťami v stávke? Do straty by sa dostal len vtedy, ak by sa byty v jeho investičnom portfóliu dlhodobo nezhodnotili ani o výšku zaplatených úrokov – a to je popri uvedených demografických perspektívach Bratislavy aj vzhľadom na historický vývoj úrokových sadzieb a cien nehnuteľností veľmi nepravdepodobné. A ak svoje nehnuteľnosti investor navyše ponúka na bývanie, pri takom raste ich hodnoty, ktorý pokryje aj prípadný negatívny rozdiel medzi splátkami úverov – plus daňami z prenájmu, nákladmi na údržbu atď. – a príjmami z prenájmu, byty na seba zarábajú samé bez potreby akéhokoľvek kapitálového vstupu z iných zdrojov (čím nemyslím samozrejmú nutnosť zabezpečiť si prvotnú hotovosť na poskytnutie hypotéky a priebežný cashflow na splácanie dlhu).

Zvážme však aj tak vážne scenáre, ako by bola napríklad vojna na slovenskom území. Ukrajinský precedens ukazuje, že hoci by investície do nehnuteľností na východe svoju hodnotu drasticky stratili, na západe by to bolo naopak – vzhľadom na polohu Bratislavy v rámci Slovenska by to vo vzťahu k domácemu trhu znamenalo raketový nárast hodnoty tamojších nehnuteľností. Celkom krajným prípadom je potom samozrejme obsadenie celého Slovenska, ktoré by však prinieslo natoľko zmenenú situáciu, že tu ani nemá zmysel o nej špekulovať – podobne ako o pandémii, zemetrasení a ďalších podobách vyššej moci, ktoré by otriasli parametrami trhu.

Je tu však ešte jeden faktor, ktorý by mohol predstavovať reálne kreditné riziko investora. Ide o politické rozhodnutia proti jeho záujmom – nech už by šlo o progresívnu daň z vlastníctva nehnuteľností, robustnú výstavbu bytov v štátnej gescii alebo akúkoľvek významnú zmenu v pravidlách výstavby, kúpno-predajných vzťahov či prenájmov nehnuteľností. Vždy existujúca možnosť zásadnejšej zmeny politickej situácie sa však týka celej spoločnosti, nejde teda o typ rizika, ktoré by bytoví priekupníci podstupovali vo vyššej miere než zvyšok populácie – nehovoriac o tom, že na rozdiel od bežných pracujúcich, ktorí „finančnú slobodu“ nemajú, má trieda bohatých možnosť lobovať za pre seba výhodné pravidlá. Nedávna správa Oxfamu detailne dokumentuje, akými spôsobmi sú v súčasnom svete milionári a miliardári zvýhodnení v politickej súťaži, pri ovplyvňovaní verejnej mienky či formovaní zákonov vo svoj prospech.

Napokon si z perspektívy investorov predstavme neobyčajne smolný vývoj, keď sa každý jeden faktor obráti proti nim – čo im pri takejto galibe hrozí? Bohatá história štátnej pomoci súkromným investorom – nech to už boli napríklad masívne záchranné balíčky v dôsledku finančnej krízy z roku 2008, energetické kompenzácie, pandemická podpora alebo hoci aj taká slayáda – dáva prísľub, že o bonitné právne aj súkromné osoby v núdzi sa štát na rozdiel od človeka-milióna postará. Ale aj keby to nevyšlo (pred verejnosťou sa predsa len ľahšie obhajuje pomoc firmám, ktoré tvoria pracovné miesta) a investor by svoje nehnuteľnosti nedokázal splácať, prenajať ani predať, banka by si uplatnila svoje záložné právo. Investor by ostal bez bytov a nebodaj aj s dlhmi v súvislosti s financovaním svojich nákupov. Je to drsné, takýto investor však nemôže dopadnúť horšie ako človek, ktorý sa dostal do osobného bankrotu trebárs v dôsledku prepustenia z práce a následného prepadu do špirály zadlženia v zúfalej snahe uživiť rodinu či zaplatiť nečakané zdravotné výdavky. Povedané inak: dno je dno, a v prípade financií nezáleží na tom, či naň padnete z výšky nedoplateného rodinného domu alebo celej bytovky. Riziká sú rovnaké, potenciálne zisky nesúmerateľné.

Medzigeneračná nespravodlivosť

Priekupník s bytmi v Bratislave teda neprodukuje nijakú spoločenskú hodnotu a riziko, ktoré podstupuje, je nízke – alebo prinajhoršom nie vyššie než u človeka, ktorý sa zadlžil z dôvodu prostej straty živobytia, nie pre investičný vabank. Ak sme preskúmali „prínos“ ekonomickej aktivity priekupníka s bytmi v Bratislave a riziká, za ktoré si svoj zisk údajne zaslúži, pozrime sa na ďalší aspekt problému, ktorému sa Martin Vlachynský vo svojom článku venuje: vplyvu skupovania bytov na dostupnosť ich nájmov. Dajme bokom prípad prázdnych investičných bytov, pri ktorých je princíp znižovania dostupnosti bývania samozrejmý. Aký vplyv na dostupnosť bývania má koncentrované vlastníctvo bytov, ktoré sú ponúknuté do prenájmu? Tu je nutné uznať, že ak vylúčime kartelovú dohodu vlastníkov s významným vplyvom na trhu, tým viac monopol, z hľadiska dostupnosti nájomného bývania naozaj nemusí robiť rozdiel to, či byt prenajíma vlastník jednej alebo desiatich nehnuteľností. Asymetrie v ich pozícii sa totiž neprejavujú na trhu bývania, ale na trhu vlastníctva – potiaľ Vlachynskému treba dať za pravdu. Z toho však vyvstáva kľúčová otázka: je jedno, či si svoje bývanie prenajímame, alebo ho vlastníme? Ako sa to vezme.

Základný rozdiel je evidentný: ak splníte podmienky na poskytnutie úveru, dokážete ho splácať a rozhodnete sa pre kúpu, po niekoľkých desaťročiach sa stanete vlastníkom nehnuteľnosti. Oproti tomu, ak na úver nedosiahnete, alebo sa rozhodnete žiť v komerčnom podnájme (obecné, mestské a štátne bývanie vedome prehliadnime, keďže sú na Slovensku pre širokú verejnosť stále ťažko dostupné), nielen, že veľmi pravdepodobne z dlhodobého hľadiska svoje bývanie v porovnaní s kúpou preplatíte, ale navyše sa ani nikdy nestanete jeho vlastníkmi – sú to takpovediac peniaze vyhodené do vzduchu. (Áno, áno, vieme o tej fantastickej protihodnote flexibility, ktorú ponúka podnájom oproti vlastníctvu.) Ako celoživotní podnájomníci svojim deťom nezanecháte nijakú strechu nad hlavou, a tie preto s veľkou pravdepodobnosťou budú musieť žiť opäť len v podnájme – na rozdiel od potomkov ľudí, ktorí sa dokázali doplatiť až k vlastníctvu čo i len jednej nehnuteľnosti, a tú teda môžu ich deti bez nákladov na kúpu využívať, prenajímať alebo predať. Nespravodlivosť kapitalistického (realitného) trhu sa teda nemusí prejaviť ani tak v horizonte jedného ľudského života, ako skôr medzigeneračne. Kým životná úroveň súčasníkov sa teoreticky nemusí líšiť v závislosti od toho, či splácajú úver, alebo platia nájom (z krátkodobého hľadiska sa dokonca podnájomníci môžu mať lepšie), nasledujúca generácia už bude mať v závislosti od možností a rozhodnutí svojich rodičov úplne iné štartovacie pozície do života. Mnohí to napokon zažívajú už dnes: ak vaši rodičia z najrôznejších dôvodov nevlastnia nehnuteľnosť (a ani nemajú perspektívu ju získať), vaše východisko do samostatného dospelého života je dramaticky odlišné od rovesníkov, ktorí od rodičov – alebo trebárs prarodičov – zdedili byt, prípadne s ním môžu do budúcnosti počítať.

Pripomínam príklad z hry Monopoly: uzátvorkujeme prvok náhody a pripusťme, že kapitalizmus je meritokratický, ak všetci hráme podľa rovnakých pravidiel a začíname v tom istom čase z dokonale rovnakej pozície. Ak by sa ale hráči v rámci hry „generačne“ obmieňali povedzme každé tri kolá, pričom niektorí by zdedili majetok a peniaze po predchádzajúcich hráčoch, niektorí by po svojich herných predkoch zdedili len dlhy, a niektorí by do hry pristúpili s nulou alebo základným rozpočtom, o nijakej spravodlivosti z hľadiska konkrétneho hráča nemôže byť už v rámci tejto druhej generácie ani reči – a s každou ďalšou generáciou sa nerovnosti len prehlbujú. Rovnako to platí v súčasnom živote: rozličné dedičstvo – a to nielen v majetkovom význame – vytvára pre rôznych ľudí rozličné štartovacie pozície, a preto o vašich šanciach na ekonomický úspech rozhoduje skôr než vaša osobná šikovnosť to, či vám rodičia zanechali dlhy, vôbec nič, jeden dom pri Stropkove alebo trebárs desať bytov v Bratislave.

Odvaha chudobnieť

Koľkokrát sme už počuli, že ako Slováci celkom nezmyselne a zotrvačne lipneme na vlastníctve svojho bývania namiesto toho, aby sme sa flexibilne prispôsobili meniacim sa podmienkam na realitnom trhu a väčšmi využívali podnájom? Nazvime veci pravými menami: je to propagandistický blábol. Ak by štát po roku 1989 udržal svoj nájomný bytový fond, chráňboh ho aj zveľaďoval, nedbal by som uznať: nástojiť na vlastníctve svojho bytu je zbytočné, keďže bývanie za udržateľný podnájom garantuje samospráva či štát a rovnako sa na sociálny byt budú môcť spoľahnúť aj moje deti – a keď sa presťahujú do iného mesta, bývanie im zas poskytne tamojšia samospráva. Je však zásadný rozdiel platiť regulované nájomné obci, mestu či štátu a komerčný nájom súkromníkovi. Ba čo viac, kým v prvom prípade by mali mať obyvatelia sociálneho bytu nárok ostať v ňom tak dlho, ako sami potrebujú a chcú (samosebou za podmienky dodržiavania pravidiel nájmu), u súkromníka nijaká takáto zákonná „opcia“ neexistuje. A keďže je sociálne bývanie na rozdiel od toho súkromného verejným majetkom, uplatňuje sa tu aj princíp samosprávy: mám teda právomoc spolurozhodovať o tom, čo sa s mojím bývaním bude diať, ako, napríklad, bude prebiehať rekonštrukcia bytovky, kde bývam. U súkromníka nijaké takéto právo nemám: moja sloboda bývania je užšia a mám na ňu menší vplyv než v prípade, že by som býval v komunálnom byte.

Mimochodom, ešte k spomenutým pravidlám nájmu: kým pri byte vo verejnom vlastníctve môžem tieto pravidlá ovplyvňovať a spoluutvárať (občianskym angažovaním sa v bytovej komisii obecného či mestského zastupiteľstva, aktívnou účasťou na domovej samospráve, zapojením sa do komunálnych či parlamentných volieb a pod.), v súkromnom prenájme som vydaný napospas majiteľovej ochote či neochote moje potreby zohľadniť. Samozrejme, teoreticky vždy môžem odísť k inému prenajímateľovi, na princípe systémovej prednosti jeho vlastníckeho práva pred mojím užívateľským právom to ale nič nemení.

Filozofický aspekt celej diskusie o bývaní tkvie práve v pomere a hierarchii práv súkromných vlastníkov, osobných užívateľov a verejnosti. Tu už, uznávam, ide o hodnotový spor, v ktorom racionálna argumentácia veľa nezmôže. V komentároch pod rôznymi článkami k téme nedostupnosti bývania som si prečítal veľa rád typu: ak nemáš na bývanie v mieste svojej práce, presťahuj sa, alebo zmeň zamestnanie, prípadne proste nefňukaj a makaj. Ako jednotlivci predsa vždy čosi môžeme zmeniť: pravdaže, okrem samotného ekonomického systému, ktorý je večný a najlepší možný. Túto logiku poznáme.

Vyrastal si na mieste, z ktorého ťa majiteľ vyhodí, pretože si tvoji rodičia nemohli kúpiť svoje bývanie a štát im nijaké neposkytol? Máš smolu: sloboda nakladania so súkromným majetkom je viac ako právo na domov.

Máš talent na vedu, ale nemôžeš si dovoliť žiť v hlavnom meste, kde je sústredená celá výskumná infraštruktúra? Veru mrzuté: čas, ktorý by si mohol stráviť v laboratóriu, míňaj každodenným dochádzaním z vedľajšieho okresu, alebo sa vráť domov, zarob si za pokladňou a skús šťastie o pár rokov.

Vidíš zmysel života v pomoci tým, ktorí sú odkázaní na druhých? To je pech: namiesto mizerného flákania sa okolo starých či znevýhodnených ľudí si radšej vysúkaj rukávy a pričiň sa o lepšie bývanie ozajstnou drinou – trebárs v oblasti finančného špekulantstva.

Všetko je vec vôle a spravodlivé je, keď si slušný život musíte zaslúžiť – a to nie čestným konaním, múdrym myslením či vytvorením čohosi užitočného alebo krásneho, ale tým, že skáčete, ako trh píska. Rozkáže vám presťahovať sa na opačný koniec republiky (Európy, sveta…) a už aj si máte zbaliť svojich sedem slivák; zamanie si výkonového financovania a načim sa rekvalifikovať na profesionálnych grantotepcov; poručí privyrobiť si popri akademickej záhaľke servisom susedských bicyklov – ozaj, máte už nitovačku na reťaz? Takto funguje systém, v ktorom žijeme: štandard sa stáva luxusom a luxus štandardom, preto si máme zvyknúť, že pre udržanie si domova nesmieme zo svojich pracovných výkonov ani na chvíľu poľaviť, zato nakupovanie bárs aj z postele má jedinú podmienku: chcieť.

Voči panovačnosti trhu však nie sme bezmocní a nemusíme sa ním nechať ponižovať. Nie je naivné trvať na tom, že základné ľudské potreby ako plnohodnotná strava, dôstojné bývanie, riadna zdravotná starostlivosť či zdravé životné prostredie sa v prvom rade majú napĺňať ako sociálne práva, a až potom dosycovať v podobe komerčných tovarov a služieb. Kritika, že sme rukojemníkmi bánk a realitného trhu, je tak voči súkromným hráčom v čomsi skutočne nespravodlivá: ak svoj hnev máme usmerniť konštruktívne, nemal by mať podobu morálneho rozhorčenia nad lačnými investormi, ale politického tlaku na štát a politické strany nech konajú a zmenia pravidlá bytovej výstavby, obchodovania s nehnuteľnosťami a zdanenia majetku. A keďže bývanie nie je len slovenským problémom, mohol by to byť úspech skutočne hodný závisti hrdosti aj napodobnenia.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.