Slovenské národné podebatovanie (o kvír oslobodení)

Roque Glass16. mája 20231132
Autor titulnej fotografie: Simon Jeništa

V utorok 2. mája 2023 sa v hlavnom meste uskutočnila demonštrácia proti návrhu zákona, ktorý by znemožnil právnu tranzíciu – zmenu úradne evidovaného pohlavia pre transrodových ľudí. Tento protest vyvolal mnohé nesúhlasné reakcie, primárne kvôli slovnej potýčke s politikom Igorom Matovičom, ktorý naň prišiel urobiť svoj individuálny protiprotest. Táto skutočnosť a to, že organizátorský tím demonštrácie potýčku neodsúdil, vyvolali pobúrenie nielen v časti verejnosti, ktorá stojí ideologicky proti akýmkoľvek právam kvír osôb. Nevôľu či priamo pohoršenie vyjadrila aj časť slovenského kvír hnutia, negatívne pocity mohol protest vyvolať aj v kvír ľuďoch, ktorí sa v zápase za svoje práva verejne neangažujú. Tento text je ambicióznym pokusom o priblíženie východísk, ktorých pochopenie by mohlo pomôcť preklenúť existujúce rozkoly v hnutí i medzi solidarizujúcimi.

Krátko po rozpustení verejného zhromaždenia sa vyrojili v médiách a na sociálnych sieťach rôzne reakcie na to, čo sa udialo pred parlamentom. Igor Matovič sa rozhodol zverejniť v tejto chvíli už zmazaný facebookový status, v ktorom nazval účastníctvo demonštrácie medzi inými invektívami „ľuďmi“ (v úvodzovkách) alebo orangutanmi, a ukončil ho veľavravným označením davu za psychiatrických pacientov. Vyjadroval sa, že ho dav napadol, dokonca fyzicky, a že sa mu vyhrážal smrťou. K statusu priložil video, ktoré sám nakrútil a v ktorom zaznelo niekoľko nadávok, žiaden fyzický útok ani vyhrážky smrťou zaznamenané neboli. Osoby prítomné na mieste ešte pred príchodom protestujúceho davu dosvedčujú, že sa snažili s Matovičom, obzerajúcim sa, kedy pochod dorazí pred parlament, diskutovať, ale pre jeho nenávistnú rétoriku a neochotu argumentovať to nebolo možné. Následne Matovič do mikrofónu Refresher News opakoval dezinformácie o transrodových ľuďoch. Potom prišlo ku konfrontácii s protestujúcimi, ktorá je zachytená na viacerých videách.

Tento článok však nepíšem s úmyslom porovnávať naše verzie s verziami Matoviča či konzervatívnych a krajne pravicových médií. Pretože aj keby slovnej výmene na videu nič nepredchádzalo a Matovič by vravel pravdu, že protestujúcim nešiel v ústrety so zámerom provokovať, nič by to nezmenilo na tom, že pôvodcom incidentu bol on, a nie osoby nazývajúce ho homofóbnym hajzľom.

Tento článok nie je ani polemikou s kariérnym provokatérom Matovičom či snahou obhájiť sa pred jeho obvineniami.

Tento článok je adresovaný osobám, ktoré s kvír hnutím sympatizujú alebo sú doň aktívne zapojené, no predsa nevidia logiku v počínaní niektorých protestujúcich a ani v reakcii organizátorstva, ktoré kritizovalo (hulvátskeho) Matoviča, a nie invektívy padajúce na jeho hlavu.

Aktivizmus nielen môže, ale aj musí byť pestrý 

Dôležité je začať tým, že aktivizmus nie je len jeden a stratégie v rámci hnutí často tvoria široké spektrum. Výnimkou nie je ani kvír hnutie. Tak, ako má v aktivistických a politických hnutiach miesto ten najmiernejší reformizmus žiadajúci pomalé a čiastkové zmeny, rovnako v nich spravidla figurujú radikálnejšie hlasy volajúce po hlbokých systémových zmenách a vykorenení celého problému. Tieto dva opačné prístupy, pestrá zóna medzi nimi a rôzne taktiky, ktoré môžu tieto tábory využiť, spolu v hnutí koexistujú. Radikálne i reformnejšie krídla hnutia môžu ako svoju taktiku zvoliť pokojný ohlásený protest, akým bol aj tento, no i rôzne priame akcie a všetko medzi nimi. O tomto hovorí aj autor Aric McBay vo svojej knihe Full Spectrum Resistance. Ani jeden z prístupov nie je sám o sebe zlý a každý má svoje miesto v hnutí usilujúcom sa o spoločenskú zmenu.

Zástancovia a zástankyne umiernenej rétoriky často namietajú, že priveľké či radikálne požiadavky a príliš rušivé spôsoby ich presadzovania škodia neradikálnej časti hnutia a uberajú legitimitu aj ich menším požiadavkám. Z dejín však vieme, že hlasné radikálnejšie postoje a konfrontačnejšie taktiky pomáhajú priviesť pozornosť verejnosti na problémy, ktoré sa širšie hnutie snaží vyriešiť. Napríklad občiansky aktivista Bill Moyer zo skúmania viacerých historických hnutí opísal štyri roly v rámci hnutia, ktoré sú nevyhnutné na to, aby uspelo. Hnutie rozdeľuje na reformátorky, občanov, rebelky a agentov zmien. Každej z týchto rolí prikladá rôznu dôležitosť, opisuje ich mieru a spôsob zapojenia sa a vzájomné prepojenia v tzv. akčnom pláne skladajúcom sa z ôsmich štádií. Práve v treťom a štvrtom štádiu je podľa neho možné sledovať, ako frustrácia z dlhodobého neriešenia už nastoleného problému a rastúceho počtu obetí aktivizuje najmä rebelky, ktoré priamou akciou alebo občianskou neposlušnosťou dokážu problém utláčanej skupiny dostať do povedomia oveľa širšej spoločnosti. Je dôležité spomenúť, že „spúšťačom“ jednorazovej „rebelskej“ akcie či rozšírenia radov rebeliek môže byť okrem plánovanej stratégie aj náhodná alebo nepredvídaná udalosť. Ako však táto pozornosť bude využitá, je už postavené aj na reakciách ostatného aktérstva v hnutí.

Na Slovensku stále prevažuje predstava, že legitímny je len ten najumiernenejší aktivizmus. Ako spoločnosť veríme, že keď sme jeden autoritársky režim odštrngali kľúčmi, platí to ako dejinná zákonitosť. Lenže ten režim padol v prvom rade preto, že skolaboval pod vlastnou váhou v čase, keď sa rúcali všetky režimy štátneho socializmu v Európe. Každé hnutie dostáva do vienka iné spoločenské podmienky, v ktorých musí navigovať svoju aktivitu, a nie každá doba dožičí svojej opozícii takého slabého súpera. Druhú historickú paralelu môžeme viesť k roku 1968, keď pokojný protest zmohol pramálo voči hlavniam tankov. Dnes sa ocitáme v situácii, keď akceptácia kvír osôb na Slovensku štatisticky klesá napriek kontinuálnej slušnosti kvír hnutia. Po tridsiatich rokoch diskusií sa v parlamente objavujú čoraz tvrdšie, krutejšie návrhy. Je tiež potrebné si uvedomiť, že naratív o slušnosti sa v politických diskusiách rozšíril v špecifickom kontexte, keď slušnosť ako hodnota bola stavaná do protikladu k bezškrupulóznemu autokratickému a mafiánskemu zneužívaniu moci, ktoré sa nezastaví ani pred vraždou. V posledných rokoch sa však naratív slušnosti používa čoraz častejšie v kontexte (de)legitimizácie politickej stratégie (či už ide o politické strany alebo občianske iniciatívy a hnutia), možno v snahe stavať komunikačnú kampaň na pozitívnej hodnote, ktorá spája a nerozdeľuje (ďalší obľúbený naratív, ktorý otvára dvere politickej príležitosti). Takéto postavenie hodnoty „slušnosti“ ako centrálneho a (de)legitimizačného kritéria a jeho osvojenie ako nástroja sebadisciplinovania vnútri samotných hnutí, môže mať deštruktívny vplyv na potenciál spoločenskej zmeny, ktoré tieto hnutia môžu a chcú priniesť. Pretože, kto stanoví hranicu, za ktorou už je legitímne kričať? Koľko utrpenia, poníženia, obmedzovania práv je potrebné krotko znášať?

Zjavne treba naďalej pripomínať, že aj vďaka bojovným formám a radikálnym myšlienkam majú kvír ľudia dnes vôbec nejaké práva. Stonewall bol riot, pamätáte? To isté platí pre ženské hnutie, hnutie pracujúcich, antirasistické hnutie atď. Radikálne požiadavky na prestavbu spoločnosti od jej základov a oveľa rušivejšie formy ich presadzovania boli súčasťou každého z nich. Nebol to len pľuvanec na chrbte nenávistného politika, čo nám prinieslo osemhodinový pracovný čas. Rovnako dôležitá ako neposlušnosť je aj tichá, každodenná práca, ktorej cieľom je organizovať, mobilizovať alebo poskytovať starostlivosť, podporu a zmierňovať v prvom rade vplyv spoločenských nerovností na konkrétne životy ľudí, ale aj zákonitú spätnú reakciu opresívneho systému. Z historických bojov za spravodlivosť vieme, že táto spätná reakcia môže mať tragické následky, preto je dôležité, aby frakcie oslobodzovacieho hnutia (prinajmenšom v zákulisí) spoločne hľadali vzájomné pochopenie a spôsoby, akými spätnú reakciu systému zmierňovať a prekonať, namiesto toho, aby sa zriekli „neslušnej“ frakcie, ktorej obetovanie síce môže instantne vylepšiť ich verejný obraz, ale zároveň poškodiť postup k zmene, ktorú chcú aj samy dosiahnuť.

Pestré hnutia sú slušné, neslušné i neposlušné. Ich oprávnenosť zväčša ukáže až čas.

Neslušný je tento štát 

Neochota organizátorstva explicitne sa dištancovať od neslušných slov vzbudila vlnu nevôle. Neslušnosť nie je na našom slušnom Slovensku akceptovateľná. Išlo pritom o neslušné slová dopadajúce na hlavu nenávistného politika komfortne usalašeného na kope krajne pravicovej rétoriky adresovanej kvír a hlavne transrodových ľuďom. Transfóbia je jeho najnovším výstrelkom, ďalšou slamkou, ktorej sa chytá v snahe zachrániť svoju kolabujúcu politickú kariéru.

Zároveň len málokto sa hrnie do toho, upozorňovať, aká neslušná je dehumanizácia celej jednej skupiny obyvateľstva s cieľom získať lacné politické body. Igor Matovič sa na adresu transrodových ľudí za uplynulý polrok vyjadril napríklad ako o chorých hlavách, zhubnej, zákernej a nebezpečnej propagande a podobne. (Jeho nenávistné facebookové statusy vrátane niektorých vymazaných zozbieral kvír študentský spolok LIGHT* a sú dostupné na tomto odkaze.) Osoby z jeho strany vynakladajú aktívne úsilie legislatívne obmedziť i to minimum práv, ktoré transrodoví ľudia na Slovensku v tejto chvíli majú.

Slavoj Žižek rozlišuje medzi subjektívnym a objektívnym násilím. Subjektívne násilie je násilím viditeľným, sú to zločiny, ktoré majú jasného páchateľa. Jeho opis objektívneho násilia je nám však v tejto chvíli užitočnejší. Ide o násilie väčšinou (pre ľudí, ktorých negatívne nezasahuje) neviditeľné a bez jasne identifikovateľného vinníka. Takýmto násilím je napríklad chudoba globálneho Juhu, výsledok kolonializmu aktívne udržiavaný globálnym kapitalistickým systémom. Štát ako taký svojím dozorcovským okom sleduje, kto podrýva jeho tradičnú autoritu, a reguluje ľudské telá. Slovensko si dnes robí ohľadom kontroly tiel nadprácu, nad ktorou sa mračia aj iné štáty. Hrubo porušuje svoje medzinárodné ľudskoprávne záväzky a jeho v dobe demonštrácie súčasná vládna garnitúra robí všetko, čo vie, na to, aby tento útlak stupňovala. Je zbytočné odsudzovať spontánne verbálne prejavy tvárou v tvár zištne nenávistnému politikovi, pokiaľ odmietame vidieť systematické násilie, ktoré k nim vedie.

Filozof Paulo Freire v Pedagogike utláčaných napísal: „Nie tí a tie, ktorým bola odopretá ľudskosť, sú neľudskými, tí, ktorí im ju odopreli, sú, lebo tým popreli aj vlastnú ľudskosť.“ Freireho filozofia nám hovorí, že násilie nikdy nezačína vzdorom utláčaných; všade, kde je útlak, je násilie už prítomné. Násilie vždy začína tými, ktorí utláčajú a chcú si podmaniť iné bytosti. Keď sa utláčaní ľudia za seba postavia, nikdy to nie je pôvod násilia. Matovič o osobách, ktoré mu vynadali, píše ako o „ľuďoch“ v úvodzovkách, čím v snahe dehumanizovať iné osoby v konečnom dôsledku dehumanizuje aj sám seba.

Avšak Igor Matovič a jemu podobné a podobní sa len vezú na celosvetovom nástupe krajnej pravice, ktorá si v európskom kontexte kvôli nemožnosti opäť zacieliť ako prvé na židovskú menšinu či iné etnické skupiny tentokrát vybrala za svoj prvý terč transrodové osoby. Keby si táto najnovšia krajne pravicová vlna vybrala za cieľ útlaku skupinu, ktorej ochrana práv je hlbšie vžitá v spoločnosti, bola by ostrakizovaná a vyčlenená z mainstreamu. Takto však plíživo vnáša autoritárstvo ako akceptovateľný a vhodný prístup k politike do toho najväčšieho mainstreamu po celom svete, a to za pomoci obrovského množstva financií.

Kvír oslobodenie je antifašistické

Načrtnuté súvislosti nás privádzajú k ďalšiemu častému bodu nepochopenia. Prečo sa časť kvír hnutia explicitne dožaduje „smrti fašizmu“? Ako to súvisí s kvír oslobodením?

Dňa 6. mája 1933 nacizmom sfanatizovaný dav študentstva započal prvý útok na Inštitút sexuológie v Berlíne. Išlo o inštitút, ktorý okrem iného ako prvý v moderných dejinách poskytoval transrodovým osobám chirurgické zákroky potvrdzujúce ich rodovú identitu. V nasledujúcich dňoch bola spálená knižnica inštitútu, ktorá obsahovala tisíce kníh o sexualite. Stratu tohto obrovského množstva informácií, resp. regresiu vo vede, pociťujeme dodnes. Kvír osoby boli vždy jedným z prvých terčov krajne pravicových ideológii. Avšak netreba nám výpočty historických paralel na to, aby sme prišli k záveru, že kvír ľudia sú v jasnej opozícii voči každému politickému hnutiu, ktoré presadzuje poriadok ako svoj politický program. Postačí nám súčasnosť.

Presadzovanie poriadku ako politického programu je kontrola tiel i myslí. Cieľom je zo živých bytostí urobiť majetok nedotknuteľného štátu. Ideál poriadku znamená túžbu po dezinfekcii spoločnosti a autoritársku kontrolu. Kto narúša fantáziu (etnicky, ideologicky) homogénneho spoločenstva, najčastejšie národa, nemá v spoločnosti poriadku miesto. Riešením je cenzúra až eliminácia pohoršujúcich životov, ktoré do poriadku nepasujú. Kým najsilnejšia zbraň poriadku, apel na tradíciu, môže byť inštrumentalizovaná aj sekulárne, klerikálne politiky mu prepožičiavajú väčšiu váhu. Váhu neotrasiteľnej autority všemohúceho a neomylného jediného Boha. Svätý poriadok je poriadkom vyššieho stupňa. Nie je možné proti nemu namietať, Boh je neomylný. Nesúhlas sa stáva kacírstvom a pochybnosť taktiež.

Kult tradície, považovanie nesúhlasu za zradu a opovrhovanie rozmanitosťou sú tým pádom neodmysliteľnou súčasťou presadzovania poriadku ako politického programu. Patria tiež k definičným znakom tzv. večného fašizmu, ako ho zadefinoval filozof a spisovateľ Umberto Eco. Ďalším znakom večného fašizmu je selektívny populizmus – jednotlivé osoby strácajú svoje individuálne práva a vyžaduje sa od nich, aby plnili úlohu monolitickej entity vyjadrujúcej domnienku všeobecnej vôle, onoho bájneho Ľudu.

Pokiaľ si fetišizujeme poriadok, flirtujeme s autoritárstvom, a pokiaľ túžbu po kontrole dotiahneme do jej logického konca, otvárame dvere plížiacemu sa fašizmu. Boj proti poriadku ako politickému programu je preto taktiež bojom proti fašizmu v jeho zárodku. Kvír ľudia samotnou svojou existenciou zrádzajú rodový poriadok, či už sa identifikujú s inou rodovou kategóriou, ako im bola pripísaná pri narodení, alebo nie. Popierajú dôležité aspekty toho, čo definuje sociálne roly muža a ženy, a to poriadok neodpúšťa. Kvír ľudia sú preto logický terč represií autoritárstvom a presne preto musia byť aktívnym odporom voči presadzovaniu autoritárstva.

Obmedzené trvanie jednej senzácie a vyhliadky do budúcna 

Zdá sa, že konfrontácia davu s nenávistným politikom šíriacim transfóbiu povahu aktivizmu na Slovensku (zatiaľ) nezmenila. Pár dní sa o nej rozprávalo a bilo na poplach, že tento incident zmarí roky vytrvalého slušného zápasu za práva kvír ľudí. Ak tento spektákel skutočne niečo ovplyvnil, tak to bola ochota médií hovoriť o škodlivosti návrhu zákona o rodnom čísle a dehumanizujúcej rétorike Igora Matoviča. Namiesto zvyčajnej slabej cirkulácie tlačovej správy organizátorstva ohlasujúceho protest a následného povrchného pokrytia v hŕstke médií sa tento raz po proteste na telefónnych linkách organizátorstva predháňali hlavné slovenské médiá stredného prúdu so žiadosťami o vyjadrenie či rozhovor.

Aj táto čerstvá skúsenosť nám umožňuje pripomínať, že na rôznorodých východiskách a stratégiách aktivizmu môžu samotné hnutia ako celok v konečnom dôsledku viac získať než stratiť. Na to je však potrebné, aby diskusia vnútri hnutia netroskotala na predpojatosti voči významu rozličných aktivistických stratégií, ale dokázala pokročiť k hľadaniu ciest, ako sa môžu vzájomne podporiť.

Za kolektívy LIGHT*, feministky.sk, Povstanie pokračuje, Bratislava bez náckov a Status queer zapojené do organizácie protestného zhromaždenia Postavme sa spoločne za práva trans ľudí! napísala Roque Glass, členka študentského spolku LIGHT* pri FiF UK v Bratislave a antifašistického kolektívu Povstanie pokračuje.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: