Kto bola „slovenská Saganová“? Happyend(y) Jaroslavy Blažkovej

Ocenenie Kniha dvadsaťročia pri príležitosti dvadsiateho ročníka ceny Anasoft litera získala zbierka krátkych próz Happyendy od Jaroslavy Blažkovej. Hoci čitateľom a čitateľkám z druhej polovice minulého storočia Blažkovú predstavovať netreba, súčasné čitateľstvo môže jej meno počuť prvýkrát. Patrila ku Generácii 56, mladej generácii slovenského autorstva odmietajúcej dogmatizmus socialistického realizmu, ktorá vstupovala do literatúry po kritike kultu osobnosti Stalina. Za desaťročie vydala viac kníh ako iní za celý život – takmer všetky sa okamžite stali bestsellermi. Vďaka autentickosti ju nazývali slovenskou Saganovou.

Kým iní „subverzívni“ autori ako Ladislav Mňačko sa dočkali po páde komunistického režimu kanonizácie a dostali sa do čítaniek, v prípade Jaroslavy Blažkovej môžeme hovoriť o trojitom vymazaní. Jej tvorba sa vymykala spoločenským a literárnym normám šesťdesiatych rokov. Nútená emigrácia ju odstrihla od slovenského kultúrneho života. A neobvyklá čítanosť jej kníh ju spolu s pohlavím predurčili na zaškatuľkovanie do triviálnej „ženskej“ literatúry, ktorú dobová kritika označila prívlastkom „ako z gratulačnej karty“ (Milan Hamada, 1964). Až po Nežnej revolúcii sa znovu otvoril priestor pre jej dielo, jej knihy začali znova vychádzať a škody spôsobené desaťročiami cenzúry sa postupne naprávali. Ocenenie Kniha dvadsaťročia tak iba potvrdzuje Blažkovej nenahraditeľné a roky upierané miesto v slovenských literárnych dejinách.  

Generácia 56

Jaroslava Blažková sa narodila v roku 1933 vo Velkom Meziříčí. Detstvo strávila na Slovensku a v Česku: v roku 1942 odišla s matkou z Protektorátu Čechy a Morava za otcom do Bratislavy, no po vojne sa vrátila do Prahy, kde študovala na Drtinovom gymnáziu. Stredoškolské štúdiá dokončila na Dievčenskom gymnáziu v Bratislave. V roku 1950 sa zamestnala v Slovenskom rozhlase. Popri práci študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no štúdium už nedokončila.

Ako redaktorku kultúrnej rubriky v časopise Smena ju z politických dôvodov prepustili a musela sa zamestnať v Záhradníckych a rekreačných službách mesta Bratislavy. Medzitým stihla publikovať poviedku Keby prišli… v prvom čísle novovzniknutého časopisu Mladá tvorba, okolo ktorého sa sústredilo autorstvo Generácie 56. Vďaka pozvoľnému uvoľňovaniu politickej situácie prestal v roku 1958 platiť pre Blažkovú zákaz publikovať, jej texty vyšli v periodikách Roháč a Kultúrny život. V roku 1961 debutovala zbierkou próz Nylonový mesiac, ktorá okrem rovnomennej novely obsahovala aj poviedky Dotyky cez stenu a Autostop. Neobvyklý úspech diela už vtedy naznačil, že ide o jednu z najoriginálnejších a najnádejnejších autoriek svojej generácie.

„Je Blažková nemorálna?“

Blažkovej prvotina Nylonový mesiac zachytáva milostný trojuholník: mladý architekt Andrej sa rozhoduje medzi spoľahlivou, no nudnou Drahou a nekonvenčnou Vandou. Ani zďaleka však nejde len o romantický príbeh. Dielo sa dnes považuje za míľnik v otázke uvedenia feministických tém do slovenskej literatúry – prostredníctvom Vandinej sebestačnosti a slobodomyseľnosti Blažková spochybňuje a posúva dobové gendrové roly.

Vandina osobnosť „vyrušuje“ aj samotného Andreja, ktorý ju vidí ako „požívačnú“, „žeravú a mäkkú“ – dominantnejšia ako iné ženy, s ktorými mal dosiaľ skúsenosť. Už na prvom rande v parku sa Vanda bez okolkov spýta: „Prejdeme k podstate?“ A po prvej spoločne strávenej noci na chatke sa začne obliekať s lakonickým varovaním: „Idem sa najesť. A neopovažuj sa mi niečo prikazovať. Hryziem.“

Pre Vandu – na rozdiel od Drahy, ktorá fantazíruje o manželstve s Andrejom – „mali by byt, orechovú spálňu, dcérka by sa volala Ivanka“ –, nepredstavuje manželstvo vytúžený konečný stav a naplnenie osobných ašpirácií. Naopak, keď vzťah s Andrejom prestane spĺňať Vandine očakávania, respektíve keď si uvedomí, že je nudný, opustí ho: „Už vedela, odkiaľ vyrástol jej nepokoj. Andrej bol príjemný, chvíle osamote boli intímne a búrlivé, ich vzťah sa vyvíjal logicky. Všetko, ako čakala. Všetko zodpovedalo jej predstavám. A ona potrebovala neočakávanosť. Ako soľ.“

Blažková sa v debute odkláňa od schematických tém, aby čitateľstvu ponúkla kúsok každodennosti a autentické zobrazenie ženského prežívania. Hoci text okato nekritizuje politické pomery, voči vládnucemu režimu sa vymedzuje práve svojím imaginatívnym jazykom a priamočiarou úprimnosťou, ktorá spochybňuje názory nastolené zvrchovanou mocou.  Nie je prekvapivé, že v prvom a druhom vydaní bol Nylonový mesiac doplnený „neadekvátnymi, polopatistickými úpravami, navodenými zvonku“, ako stojí na obálke tretieho vydania z roku 1965, už zbaveného predchádzajúcich cenzorských zásahov.

Rok pred tretím vydaním Nylonového mesiaca vyšla Blažkovej zbierka poviedok Jahniatko a grandi (1964), ktorá obsahovala aj kontroverzný text Poviedka plná snehu. Na vtedajšie pomery odvážne napísaná sexuálna scéna dokonca rozpútala v tlači diskusiu pod názvom Je Blažková nemorálna?. Ani to však autorkin úspech nijako neoslabilo. Podľa knihy vznikol v roku 1965 rovnomenný film Eduarda Grečnera, jej preklady vyšli v Rakúsku, Maďarsku, vo vtedajšej Juhoslávii, v Poľsku, Estónsku a na Ukrajine.

Rozprávky do šrotu

Čitateľstvo, ktoré nemá skúsenosť s Blažkovej tvorbou pre dospelých, si ju možno pamätá skôr ako autorku kníh pre deti. Za knihu Ohňostroj pre deduška získala viacero ocenení, okrem iného Cenu Fraňa Kráľa za najlepšiu prózu pre mládež. Deti v 60. rokoch minulého storočia vyrastali s knihami Ako si mačky kúpili televízor a Môj skvelý brat Robinzon, pri ktorých Blažková tvorivo čerpala z výchovy vlastných synov. Aj na poli detskej literatúry však úradovala politická moc a cenzúra. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnej normalizácii už putovalo druhé vydanie obľúbených a kritikou ocenených Rozprávok z červenej ponožky rovno do šrotu.

Bohatý svet fantázie a úprimný, hravý prozaický jazyk, ktoré kritici oceňovali v Blažkovej tvorbe pre deti, neboli v textoch pre dospelých vítané. Považovali ich za zjednodušovanie skutočnosti – no práve táto zdanlivá jednoduchosť a vnímanie sveta detskými očami odlišuje Blažkovej tvorbu od textov jej súčasníkov. Dosahuje ju aj vďaka detským rozprávačom ako Iva v poviedke Mínusky, ktorá si všíma: „Zemanka je ‚v tom‘. Chytila chorobu, z ktorej narastie dieťa. Ak pôjde do nemocnice, pomôžu jej ajn-cvaj a dieťa si domov neprinesie.“ Hoci sa tento spôsob autorskej výpovede môže zdať naivný, jeho priamočiarosť a autenticita umožňujú autorke slobodne sa vyjadrovať o tabuizovaných témach – v tomto prípade o interrupcii.

Prostý jazyk Blažkovej diel odľahčuje a sprístupňuje témy, ktoré v textoch iných autorov po roku 1945, najmä autorov socialistického realizmu, vyznievajú idealisticky alebo nie sú prítomné vôbec – napríklad ženská autonómia a sexualita. Mira Schrimpelová v doslove k výberu Blažkovej próz …ako z gratulačnej karty… spozorovala: „Pravdivosť výlučnosti a sebaanalýzy, ktorá sa dodnes v slovenskej literatúre kanonizuje, nenecháva priestor pre sociálnu interakciu, ktorá je podstatou výpovede autorky“. Nehovoriac o tom, že zredukovanie na „autorku kníh pre deti“ Blažkovú automaticky predurčilo na marginalizáciu a vyradenie z kánonu.

Emigrácia a nový život v Kanade

V roku 1969 dostal Blažkovej manžel Dušan Pokorný ako univerzitný profesor pozvanie na ročný študijný pobyt v Kanade, rodina sa presťahovala do Toronta.  Keď sa Blažková ani po uplynutí legálneho pobytu nevrátila, v roku 1971 ju vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov. Jej knihy sa prestali predávať, normalizačná kritika ju odsúdila a pre československé čitateľstvo viac neexistovala.

V Toronte začala Blažková pracovať pre exilové vydavateľstvo Josefa Škvoreckého 68 Publishers, ktoré publikovalo zakázanú českú a slovenskú literatúru. Z Toronta sa neskôr s rodinou presťahovala do univerzitného mestečka Guelph, kde žila až do smrti. Počas emigrácie jej vyšli poviedky v antológiách Czech and Slovak Short Stories, Noveller Fra Tjekkoslovakiet či New Writing in Czechoslovakia.

Na exil si zvykala len ťažko, zažívala pocity vykorenenia, odlúčenia, clivoty. „Emigrácia býva pre nás (spisovateľov) a pre hercov hádam to najstrašnejšie, čo sa môže stať,“ povedala v rozhovore pre denník Sme v roku 2005. „Dlho som nedokázala čítať súčasných slovenských autorov, pretože mi bolo veľmi ľúto, že tu nie som. (…) Nuž, po osemdesiatom deviatom mi to trvalo dvanásť rokov, kým sa mi podarilo prekonať túto bariéru.“

Ohňostroj fantázie

Melanchóliou je napriek optimistickému tónu predchnutá aj epištolárne koncipovaná kniha Happyendy (Aspekt, 2005). Ide o súbor textov, ktoré autorka adresuje priateľke Eve Passerovej, označovanej len ako Drahá E. Živý opis studeného kanadského podnebia, prírody a susedských interakcií nás zavedie do Blažkovej emigrantského života. Súčasťou jej každodennosti je starostlivosť o manžela Dušana po porážke, ktorého láskyplne oslovuje Dušička, Ftáčinko. Ani v tomto prípade však textom nechýba Blažkovej charakteristický optimizmus a patričná dávka irónie. Nečudo, že kniha získala Cenu čitateľov Anasoft už v roku 2006.

Z textov cítiť, že hoci autorka žije v Kanade, srdcom je stále doma na Slovensku. V listoch sa často vracia do minulosti a do života v Bratislave, kde je „všade vôňa zelerovej vňate a všetci hovoria po slovensky“. Osobitý autorský štýl si zachovala aj po desaťročiach života v exile. Cit, s ktorým pristupuje k vetám, svedčí o tom, že rodný jazyk aktívne využíva a že písať v slovenčine nikdy neprestala. O učení sa angličtiny v texte píše: „Bolo mi jasné, že ten nový jazyk do mojich úst nikdy nevplynie, že sa v ňom nikdy neodvážim vytvoriť žart, slovnú hračku, iskierku, rozbeh, ohňostroj fantázie, ako som tomu bola navyknutá z domova. A náš domov bol rozmetaný, náš život zmrzačený.“

V Happyendoch teda Blažková – Džára, ako ju pokrstili susedia – vytvára ohňostroj fantázie tak, ako vie: detským videním sveta, poukazovaním na kultúrne zvláštnosti Kanaďanov a zobrazovaním medziľudských vzťahov. V konfrontácii so susedou, ktorá sa – ako Blažková ironicky poznamenáva – volá Joy (Radosť), je humor tvorený situačne: „A nie ste emigrantka! To máte proti mne hneď dva tromfy. A som aj mladšia. Vidíte, ďalšia výhra.“ Autorka využíva humor, grotesku a (seba)iróniu ako prostriedky na vyrovnanie sa so životom v emigrácii. V knihe Happyendy sa jej to podarilo – s ľahkosťou, pútavosťou a bez straty umeleckej hodnoty.

Drahá rehabilitačná komisia…

Po Nežnej revolúcii sa začalo úsilie o rehabilitáciu dovtedy zakázaných autorov a autoriek. Aj diela Jaroslavy Blažkovej tak dostali druhú šancu – jej meno sa mohlo vrátiť do učebníc, monografií a literárnych slovníkov. Bolo však možné napraviť škody, ktoré zanechali desaťročia cenzúry a normalizácie?

Autorkin list, ktorý uverejnili v časopise Romboid v roku 1992, hovorí sám za seba: „O čom by v súvislosti so mnou mala rokovať rehabilitačná komisia, naozajsky neviem. Veď ten život už prešiel. Už ho máme za sebou. Čo chcete zmeniť? Jediné, čo mi prichádza na um, že by sa hádam moje meno mohlo vrátiť do slovenskej literárnej histórie. Moje vyradené knižky by sa mohli vrátiť do políc. Moje knižky by tiež mohli znova vyjsť. Doma. Je to v moci rehabilitačnej komisie?“

Happyend(y)

Súčasnosť potvrdzuje, že Blažková sa vrátila do slovenskej literatúry aj bez komisie. V roku 1997 vyšla vo feministickom vydavateľstve Aspekt reedícia poviedok z knihy Jahniatko a grandi, poviedka Kirké a nescenzurovaná verzia novely Nylonový mesiac pod ironizujúcim názvom …ako z gratulačnej karty… Jej populárne knihy pre deti sa dočkali reedícií a vznikli aj nové (Minka a pyžaminka, Mačky letia do Kanady).

Hoci rok 1989 prišiel pre Blažkovú „príliš neskoro“, ako povedala v rozhovore pre Aspekt, po jej knihách teraz možno slobodne siahnuť, aj keď sa stále nedostali do širšieho čitateľského povedomia tak, ako by si to zaslúžili.

Prečo by malo mladé čitateľstvo siahnuť po dielach ako Nylonový mesiac dnes? Predovšetkým pre ľahkosť a autentickosť, s akou Blažková opisuje medziľudské vzťahy, vďaka ktorej jej texty nestratili na aktuálnosti. Na rozdiel od niektorých diel povinného čítania sa Blažkovej texty neskrývajú za vyumelkovaný literárny jazyk a zložité vetné konštrukcie. Naopak, prehovárajú k čitateľstvu civilným jazykom, ktorý prehlbuje a oživuje metafory. Prenášajú nás do sveta, v ktorom „vlny pary plávali v uliciach ako tučné ženské“ (Nylonový mesiac) a „sasanky vešali hlavy ako dievčatá na hodine fyziky po pretancovanej noci“ (Tri dni ako z gratulačnej karty).

O Blažkovej „rehabilitácii“ Jana Cviková v doslove ku knihe Happyendy píše: „Jej návrat nebol ľahký, hatil ho nezáujem, ale i postupy kanonizovania literárnych diel a autorských osobností, poznačené zmesou socialistickej a patriarchálnej cenzúry, pre ktorú bola skutočná len ušľachtilo neprízemne ‚trpiaca‘ literatúra.“ Práve redukcia Blažkovej diel na konzumnú, populárnu literatúru spôsobuje, že nám uniká podstata jej tvorby, ktorou sú ľudskosť, detské objavovanie sveta a úprimnosť zbavená nánosov pózy. Ocenenie Kniha dvadsaťročia rozoznáva autorkin prínos pre slovenskú literatúru a pripomína nám, aké dôležité je zaoberať sa ženskými hlasmi, ktoré politická moc a patriarchálna kultúra potláčajú.

Autorka je editorka a prekladateľka žijúca v Holandsku

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.