Čo je také znepokojivé na neužitočnosti?

Michal Lipták20. septembra 2022311
zdroj ilustrácie: grafika Williama Hogartha (1697 – 1764) zo zbierok Galérie mesta Bratislavy

Karl Marx v Kapitáli na jednom mieste cituje továrnikov, brojacich proti skracovaniu pracovného času pre deti. Vraj sa im aj samotní rodičia pracujúcich detí sťažovali, že „ďalšia hodina nečinnosti nemôže mať iný účinok než demoralizáciu ich detí, pretože záhaľka je matkou všetkých nerestí“. Záhaľka sa aj dnes stretá s pohoršením, pričom stále je to práca, ktorá „šľachtí“. Ak chceme záhaľku obrániť, resp. zistiť, či je vôbec hodná obrany, musíme sa na ňu pozrieť bližšie, a premyslieť jej vzťah k práci, činnosti, námahe, užitočnosti či produktivite. Nemusíme však začínať na zelenej lúke; v úvahách filozofiek a filozofov má záhaľka, neprekvapivo, svoje pevné miesto.

Záhaľka a neužitočnosť

Prvá z vnútorných kapitol spisov čínskeho taoistického filozofa majstra Čuanga (resp. Čuang-c‘), nazvaná „Bezstarostné túlanie sa“, končí chválou neužitočnosti. Chuej-š‘ sa majstrovi Čuangovi sťažuje na strom, ktorý mu vyrástol, pajaseň žliazkatý. Je samá vypuklina a zdurenina, vetvy krivé a pokrútené, tesár z neho nemá žiaden úžitok a nič užitočného z neho nevzíde. Je vznešený, veľký a k ničomu – rovnako ako Čuangove slová.

Majster Čuang odpovedá: „Vy, ktorí sa sťažujete na neužitočnosť obrovského stromu! Prečo ho nezasadíte vo voľnej krajine, kde nie je nič než šíra, nekonečná pláň, kde by ste sa mohli okolo jeho mohutného kmeňa potulovať v blaženej nečinnosti, a napokon ukladať sa, voľní a šťastní, k spánku pod jeho košatou korunou; pretože je to strom, ktorému sochor ani sekera predčasne život neukončí; pretože je to strom, ktorý nikomu z tých, ktorí okolo neho prejdú, nestojí za to, aby mu ublížili. Prečo by mu aj škodili, prečo by mu ubližovali, keď na ňom nenájdu nič, čo by sa dalo použiť!“ Tak preložil pasáž český sinológ Oldřich Král. Vo voľnejšom anglickom preklade škótskeho sinológa Jamesa Leggeho pasáž končí sugestívnou otázkou: „What is there in its uselesness to cause you distress?“, teda „Čo je také znepokojivé na jeho neužitočnosti?“

Legendárni priekopníci voľnej improvizácie z kapely AMM otázku zovšeobecnili: „Čo je také znepokojivé na neužitočnosti?“ What Is There in Uselesness to Cause You Distress? je názov posledného tracku na CD reedícii ich prvej nahrávky AMMMusic (1967), a je aj mottom v booklete k záznamu ich dvojhodinového koncertu The Crypt (1989) z 12. júna 1968. Záver koncertu vyznieva akosi tragicky: popri doznievajúcom abstraktnom bzukote, škrípaní a spätnej väzbe sa ozve niečo, čo znie ako pársekundový potlesk posledného diváka, ktorý ostal, nasledovaný tresknutím dvermi. Je to očakávateľná reakcia na dve hodiny absolútneho zvukového nezmyslu. Hudba AMM je v pravom slova zmysle k ničomu. Je chaotická, nie je sa v nej čoho chytiť, a primárna emócia, ktorú vyvoláva, je zmätenie. Nejeden poslucháč určite dodá, že to vlastne ani nie je hudba. AMM akoby sa v booklete ďalej ospravedlňovali: „AMM napokon zlyhá. […] Tak či onak, AMM – s istou zvrátenosťou, ktorá inak reálne náleží len Prírode – naďalej hrá. Naďalej chce hrať a tým, že hrá, zlyháva; niekedy sa zdá, že aj uspeje, no potom zlyháva a zlyháva.“ A tomuto zodpovedá onen smutný apel: Je neužitočnosť naozaj taká zlá? Čo vás na nej tak znepokojuje?

Vidíme posun v nálade oproti majstrovi Čuangovi. Rozdiel je možno v tom, že pre Čuanga je neužitočnosť skutočným darom prírody. Prírodná neužitočnosť je danosť, ktorej nie sme zdrojom, ale umožňuje nám voľne a šťastne sa oddať blaženej nečinnosti. Môžeme zaháľať bez výčitiek svedomia – veď čo iné sa s neužitočnými vecami dá robiť. Výčitky pri AMM akoby vyplývali z toho, že neužitočnosť tu nie je prírodnou danosťou, ale produktom ľudskej činnosti – a to navyše dlhej, namáhavej a systematickej činnosti. Ak príroda vytvára nezmysly, dá sa to akceptovať – ale ak namiesto prírody do tejto disciplíny vstupuje človek, je v tom niečo znepokojivé. Slobodne si voliť neužitočnosť sa naozaj zdá byť zvrátené.

Toto všetko však dôverne poznáme. Podstatou našej existencie v kapitalistickej spoločnosti je produktivita, a náš život je rozčlenený na dve fázy: tú, v ktorej pracujeme, a teda vyrábame veci, ktoré možno predať na trhu, a tú, v ktorej sa „dobíjame“, aby sme mohli následne pracovať a produkovať pre trh. A prírodné dary neužitočnosti sa takisto ukazujú byť len ilúziou – ak sa nám niečo také javí, jednoducho sme nedôslední. Všetko má využitie, aj ten pajaseň, ktorý je v skutočnosti dobrý stavebný materiál. Heidegger napísal, že v industriálnej spoločnosti je príroda „Bestand“: zásobáreň, ktorá je vždy poruke, neustály zdroj materiálu. Rýn tak napríklad nie je vo svojej podstate rieka, ale potenciálny zdroj energie, ktorá len čaká, kým ho vodná elektráreň vyťaží.

V takomto svete ani nezmysel, ktorý sa úzkostne a dôsledne snaží vytvoriť AMM, nemá šancu. Problém nie je v tom, že zlyhávajú, ale práve v tom, že im zlyhanie je odopreté a – v rozpore s tým, čo tvrdia – napokon uspejú. Konfrontovaní s prostým faktom, že AMM niekto počúva, totiž aj pragmatickí ľudia rozhodia rukami a povedia: „Však keď sa to niekomu páči…“. Uznávajú teda, že ich to dobíja. A to je úspech.

Moderná téza, že umenie je subjektívne – zhrnutá v tvrdení de gustibus non est disputandum (Proti gustu žiaden dišputát) – tak je vo svojej podstate konštatovaním, že každého dobíja niečo iné. Ak je ale umenie subjektívne, tak celá jedna sféra ľudského života je v podstate nepoznateľná, lebo nikdy nebudeme vedieť, čo pri umeleckom diele cíti iný človek. Táto téza nás nedesí len preto, že ju zastrešuje potreba produktivity ako spoločný, jednotiaci účel. Chaos subjektívnych preferencií je znesiteľný, pretože nás rôznymi cestami smeruje k spoločnému cieľu: k výrobe. V tomto rámci môžu bez problémov fungovať aj umeleckí kritici, ktorí smerujú ľudí podľa ich preferencií. Takmer ontologický nezmysel, ktorý predostiera AMM, sa nestretáva s dôsledným morálnym odsúdením, lebo „aj ten si nájde publikum“. Najhorším prečinom v súčasnom umení je skôr klamlivá reklama, napríklad nesplnený prísľub určitého žánru či určitého druhu hudby. A ak sa chcete brániť pred takýmto utilitaristickým prístupom tvrdením, že takáto hudba vás nedobíja, „veď počúvať to je skôr boj“, tak sa vaša obrana stretáva s nedôverou. Je vôbec trvanie na tom, že takáto záhaľka je namáhavá, správnou líniou obrany?

Záhaľka a námaha

Jedným z najvýznamnejších teoretikov záhaľky bol americký sociológ Thorstein Veblen. V klasickej práci Teória záhaľčivej triedy (The Theory of the Leisure Class; 1899) jednoznačne definoval záhaľku cez vzťah k produktivite: „záhaľka“ pre neho „neznamená nehybný pokoj a nečinnosť“, ale „neproduktívne trávenie času“. Skutočná záhaľka je však podľa neho dostupná len bohatým spoločenským vrstvám. Robotník môže síce tráviť čas neproduktívne, ale vieme, že je to len odklad práce; nemá na výber, napokon musí pracovať, inak zahynie od hladu. Bohatí sú jediní, ktorí môžu zaháľať totálne.

Veblen pritom dáva bohatstvo neskrývane do vzťahu s lúpežou v (ako sa v jeho dobe ešte písalo) ranom, barbarskom období vývoja človeka. Lúpež, privlastnenie si plodov práce druhých, je jediným dostupným protipólom k práci, a má v sebe niečo hrdinského, je vzopretím sa ľudskému údelu, podľa ktorého v pote tváre máme jesť svoj chlieb. Toto hrdinstvo treba demonštrovať. Napríklad zotročené ženy druhého kmeňa nepredstavujú len ukoristenie práce druhých, ale sú zároveň trofejami, pričom Veblen s neskrývaným cynizmom dodáva: „Táto lúpežná prax, kedy žena nepriateľa slúžila ako trofej, prerástla v inštitúciu vlastníckeho manželstva a napokon vyústila v patriarchálnu domácnosť.“

Medzi bohatou vrstvou identifikoval Veblen záhaľčivú triedu, ktorej životnou snahou je práve demonštrovať, že nepotrebujú pracovať. Veblen toto demonštrovanie nazýva „okázalá záhaľka“. A táto okázalá záhaľka, aj keď je totálne neproduktívna, je v skutočnosti nesmierne namáhavá, „vyžaduje čas, usilovnosť a výkon, a nie je teda dostupná ľuďom, ktorých čas a energiu pohlcuje práca“. V končiacom sa 19. storočí Veblen označil ako „typické činnosti tejto triedy vládnutie, boj, šport a náboženské obrady“.

Veblen mal pri skúmaní záhaľčivej triedy na mysli aristokraciu, haut monde plný dedičiek a dedičov z vznešených rodín, ktorý následne azda najlepšie zachytil Proust. Tento svet v jeho videní kontrastoval so svetom usilovných podnikavcov, ktorí síce takisto mohli nadobudnúť nebývalé bohatstvo, ale boli produktívni – prinajmenšom ak spolu s Marxom určíme produktivitu ako maximálne rozmnožovanie kapitálu.

Takáto záhaľčivá trieda dnes pôsobí archaicky; v súčasných predstavách o najbohatších vrstvách nahradili aristokratov pracovití podnikatelia, ktorí sú rozhodne produktívni – napokon, práve za ich úžasnú produktivitu ich vraj trh odmeňuje bohatstvom. Veblenove analýzy však úplne na relevancii nestratili – a najlepšie to neukazujú ani tak Hiltonove dedičky či Geissenovci v slovenskom parlamente, ale pohľad na Jeffa Bezosa vo vesmíre.

Apologéti môžu povedať, že Bezos si len vybral ultimátnu odmenu za desaťročia driny. No jeho let je vlastne k ničomu. Nepochybne je mimo akýchkoľvek úvah o potrebe zrelaxovať, aby sa mohol pustiť do ďalšieho zmnožovania kapitálu – vesmírny let i  príprava naň sú predsa fyzicky veľmi namáhavé. Ako motivačný kúsok takisto nefunguje – kým bol Bezos vo vesmíre, na Zemi sa mu zorganizovali bojovné odbory. Ako demonštrácia sily voči konkurentom – či signál akcionárom – je to príliš iracionálny, márnivý podnik; akcie Amazonu si ho takmer nevšimli. A trh s „vesmírnym turizmom“ pre miliardárov je v porovnaní s inými trhmi v podstate zanedbateľný. Avšak ako okázalá záhaľka dáva Bezosov let dobrý zmysel: ide o hrdinskú demonštráciu toho, že nepotrebuje pracovať, že porazil ľudský údel, a že sa môže plne oddať úplnej neužitočnosti.

Ak je ale záhaľka v konečnom dôsledku nesená ekonomickou mocou, javí sa ako niečo, čo je nielen masovo nedostupné, ale predsa len aj znepokojivé.

Záhaľka a myslenie

Ľavicové volanie po redistribúcii bohatstva je zároveň volaním po sprístupnení záhaľky širokým vrstvám. A Marxove slávne diktum o lovení v komunistickej spoločnosti, keď mám práve chuť, bez toho, aby som sa stal lovcom, sa vo verzii pre plne automatizovaný luxusný gay vesmírny komunizmus dá možno aj rozšíriť na „letieť do vesmíru, ak mám chuť, bez toho, aby som sa stal astronautom“.

Niečo ale v takomto hrotení požiadaviek nesedí. Hannah Arendt sa nezdá byť mimo, keď vo Vita activa (1960; ide o jej vlastný a rozšírený preklad Human Condition [1958] do nemčiny) Marxa kritizuje, že podľa jeho predstáv človek v komunistickej spoločnosti „svoje oslobodenie od práce nevyužije k tomu, aby sa venoval slobode sveta, ale svoj čas v podstate premrhá tým, že sa bude oddávať súkromným záľubám bez akéhokoľvek vzťahu k svetu, ktoré sa nazývajú hobby“. Pachuť, ktorú tu cítiť pri slove „hobby“, má Arendt spoločnú s Adornom, ktorý napísal: „Nemám hobby. […] Čo sa týka mojich aktivít mimo môjho oficiálneho zamestnania, všetky ich bez výnimky beriem veľmi vážne. A to natoľko, že by ma desilo čo i len pomyslenie, že by mohli mať čokoľvek spoločné s hobby – s niečím, pre čo sa bezmyšlienkovite nadchnem, len aby som zabil čas – ak by ma už skúsenosť neobrnila proti tejto dnes rozšírenej, barbarskej mentalite.“

Adorno aj Arendt jednoducho vravia, že aj keď práve nepracujeme, tak nie je jedno, čo robíme. Záhaľku nemožno určiť len negatívne vzťahom k produktivite či užitočnosti – výsledkom takého určenia je nielen patologická okázalá záhaľka zhýralých aristokratov, ale aj ľavicové myslenie, ktoré vidí v záhaľke uskutočnenie subjektívneho práva na mrhanie časom. Takéto myslenie je stále fascinované produktivitou, ktorá je neustále účelom ľudského konania, pričom produktivita sa má akosi „dialekticky“ prekonať v postnedostatkovej ekonomike. Podstatné je ale nájsť, v čom je záhaľka zmysluplná sama osebe.

Náznak Arendt je zvláštny: „venovať sa slobode sveta“. Čo môže toto vyjadrenie – ktoré Arendt do knihy vložila až pri nemeckom preklade – znamenať? Zvlášť, ak by v danej pasáži malo nastať v utopickej situácii, kedy nie je potrebná práca a ani politické konanie, keďže vzťahy medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi, hybná sila politiky, zanikli? Nazdávam sa, že táto „die Freiheit der Welt“ pre Arendt znamená slobodu myslieť. Myslenie je činnosť, ktorá ostane aj po odstránení práce a ktorá predstavuje slobodu sveta.

Napokon, aj u Veblena je záhaľka záhaľčivej triedy odpudzujúca možno viac preto, že je nemysliaca, že je to „namáhavý dril, komplikovaný nácvik“, než preto, že by bola neproduktívna.

Myslenie je pre Arendt činnosť, a to namáhavá činnosť, ktorá je zároveň vždy napojená na svet, a ktorá je verejná, aj keď sa deje osamote. Preto Arendt končí svoju knihu slovami Publia Cornelia Scipia, prezývaného „Africanus“ (Arendt ich nepresne priraďuje Catovi staršiemu): „Nikdy človek nie je viac činný, než keď zdanlivo nič nečiní; nikdy človek nie je menej sám, než keď je osamote sám so sebou.“ Myslenie v slobodnom svete je myslenie, ktoré nehľadá využitie, ale ktoré voľne objavuje a poznáva.

Arendt rozhodne nijako nezaznávala činný život, vita activa – ktorý delí na tri časti: prácu, zhotovovanie a (napríklad politické) konanie, a jej argumenty nesmerujú k obhajobe „blaženej nečinnosti“. Konkrétne konanie, „das Handeln“, považuje za najľudskejší a neredukovateľný spôsob existencie (môžu existovať ľudia, čo nepracujú, ale každý človek koná), za potenciálny priestor kreativity a novosti, ktorá sa s obrovskou vervou prejavila aj v robotníckom hnutí: „Revolučnosť robotníckeho hnutia nespočíva v radikálnosti hospodárskych a sociálnych požiadaviek, ale ukazuje sa len tam, kde toto hnutie vystupuje s nárokom na novú štátnu formu.“ Paradoxne však hnutie dosiahlo úspechy len v oblasti hospodárskych a sociálnych požiadaviek – ktoré boli vo svojej podstate naviazané na potreby práce a výroby – pričom bolo „na hlavu porazené vždy, keď vystúpilo so svojimi vlastnými požiadavkami mimo straníckych programov a hospodárskych reforiem“. Arendt sa tak obávala toho, ako práca a výroba postupne uzurpuje celý náš život, pričom aj robotnícke hnutia dokážu bojovať proti takému uzurpovaniu len prostredníctvom hrdinských zlyhaní, akými bola napríklad porážka spontánnych sovietov v maďarskej revolúcii roku 1956.

Záhaľka v tomto smere, zdá sa, vytvára ešte jeden priestor na obmedzenie všemocných nárokov práce a výroby. Ľavicová obhajoba záhaľky, ktorá je z definície spojená s bojom za skracovanie pracovného času, tak musí bytostne stáť na nasledovnom: zahltenie prácou berie človeku priestor na myslenie a tým ho degraduje. Nejde len o vytvorenie priestoru na oddych a regeneráciu pre ľudí, aby sa mohli následne plnohodnotne venovať práci – i keď aj to je potrebné. A nejde len o vytvorenie priestoru na záľuby –  hoci aj to treba. Ide v konečnom dôsledku o to, vytvoriť človeku priestor, aby mohol slobodne myslieť – až slobodné myslenie človeka plne pozdvihuje a emancipuje.

A toto myslenie musí byť obrátené k svetu, musí byť verejné. Musí to byť spoločné myslenie – diskusie, ktorých archetypom je aj pre Arendt sokratovský dialóg: spoločné pátranie po pravde, spoločné objavovanie, spoločná tvorba. (A tieto diskusie vôbec nemusia prebiehať pod pajaseňmi, ale priestor na ne môžeme vytvoriť kdekoľvek.)

Ako teda obhájiť onú nezmyselnosť a neužitočnosť, akou je hudba AMM? Nie únikom k subjektívnym potrebám, ale obratom navonok, vstupom do verejného priestoru: musí sa jednoducho obhájiť, priamo, ako umelecké dielo, ktoré má hodnotu; ktoré predstavuje objavujúce a poznávajúce myslenie. Slobodné myslenie nespočíva ani tak v introspekcii, ako najmä vo vecnom uvažovaní.

Záhaľka tak nie je len namáhavá, ale najmä je spojená s veľkou zodpovednosťou. Možnosť zaháľať je privilégium, ktoré je buď zdedené, alebo tvrdo vybojované, a treba s ním správne naložiť. Takáto obrana záhaľky nás presviedča o tom, že všetko, čo robíme, nemusí byť vôbec užitočné. Ale zároveň tvrdí, že uvoľnený čas nesmieme zabiť či premárniť; pričom osobne veľmi dobre vieme, kedy svojím časom mrháme. Takáto obrana záhaľky je v istom smere krutá, pretože nám sťažuje obhajobu mrhania časom. Záhaľka je priestorom na neustále zlyhania – a práve preto nás zaväzuje k stále novým pokusom. Neumožňuje nám uzavrieť sa do seba, ale ženie nás do oslobodeného sveta k druhým.

Autor je filozof

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: